Jedz, modli sa a ži ako hviezda

V marci 2010 uverejnil Vanity Fair článok Nancy Jo Sales o gangu tínedžerov z Los Angeles, ktorí si vytipovali domy obľúbených celebrít, počkali na vhodnú príležitosť a „nakúpili”. Partička označovaná ako Bling Ring vyvolala pozornosť médií a článok sa stal východiskom pre scenár filmu Sofie Coppola. Jej predchádzajúce snímky si získali divákov minimalizmom v obraze a zvuku, ktorý vystihuje viac než tisíc slov. No senzačný príbeh o tom, že priblížiť sa k hviezdam sa dá aj inak ako nafotiť ich bez mejkapu, je vo filmovej podobe stvárnený nevýraznými postavami a ich opakované predvádzanie sa pomerne rýchlo stráca na zaujímavosti.

Jednou z nosných tém, ktoré sa opakujú vo filmoch Sofie Coppola, je pozorovanie a reflektovanie dospievania a slávy. Nie vždy sa tieto aspekty života spájali v jednej osobe, ako to bolo v prípade Márie Antoinetty, väčšinou išlo o skúmanie ich vzájomného vzťahu. Nová snímka Bling Ring: Ako VIP-ky tematizuje tieto dva póly, ako aj obe strany slávy. Etablované celebrity sa stávajú terčom útokov deciek z majetných rodín, ktoré by sa takisto chceli niečím presláviť. Aspoň na Facebooku. Paradoxne, sú to práve médiá, teda bulvár, ktorý ich inšpiroval, a sú to znovu médiá, ktoré ich približujú k piedestálu známych a slávnych.

Bling Ring: Ako VIP-ky je film o hlúpej povrchnosti, o túžbe mať to, čo majú hviezdy, dotknúť sa ich životného štýlu. Je o zotieraní hraníc medzi médiami, vrátane sociálnych médií, a žitou realitou. Medzi tým, čo sa robí a čo sa nerobí nielen preto, že stráviť štyri roky za mrežami nie je zábava. Je o dešpekte k súkromiu, ktoré už aj tak bolo nespočetnekrát narušené bulvárnymi novinármi. O predstave, že keď môžu fotografia a slová vniknúť do súkromia iného človeka, môžem to urobiť aj ja. Nejde len o (nepozamykané!) domy Megan Fox a Briana Austina Greena či Orlanda Blooma s Mirandou Kerr, ale aj o autá zaparkované na ulici, ktoré ich majitelia dôverujúci bezpečnosti štvrte nechali odomknuté. Kedysi mali mládežnícke gangy motorky a vystreľovačky, teraz majú auto od ocinka a mapy na Googli.

Prípad týchto „obetí” obdivu života slávnych a jeho atribútov v podobe drahých a luxusných vecí ponúka viaceré momenty, ktoré by stálo za to vytiahnuť ako nosné. Film Bling Ring: Ako VIP-ky to nerobí a ostáva len na úrovni ukazovania, sem-tam niečo placho naznačí. Neprekračuje hlúpu povrchnosť a skratkovité myslenie hlavných aktérov: chcem mať to čo Lindsay Lohan, tak jej to ukradnem. Azda z rešpektu k stále žijúcim aktérom film neprekračuje hranice svojho inšpiračného zdroja, čím sa dostáva do pozície rekonštrukcie vychádzajúcej z uverejnených informácií. Jedným z následkov tejto voľby je uzavretie postáv do škatuľky kolektívnej povrchnosti s občasných konštatovaním možného problému.

Opakovanie je nielen matkou múdrosti, ale aj prameňom nudy. Opakované prehŕňanie sa v osobných veciach – napriek vtipným momentom prvotného objavovania vankúšov s potlačou vlastnej podobizne v dome Paris Hilton, sa stáva monotónnym aj na pozeranie. Plytko koncipované postavy sú pri svojich výtržnostiach vlastne takými malými zombies, akurát nejdú po ľudských orgánoch, ale po nablýskaných šatočkách, kabelkách, šperkoch a topánočkách značky Louboutin. Chcú sa nahodiť, zapózovať, odfotiť sa, zverejniť obrázok na Facebooku. Ostáva len čakanie, ktorý z domov sa stane pre skupinku mladých vykrádačov osudným. Až potom dostávajú Marc, Rebecca, Nicky a Chloe šancu prejaviť sa ako postavy. Pri všetkom tom nezáujme o čokoľvek ostáva visieť vo vzduchu otázka, kde sú a kde boli rodičia?

Povrchnosť definujúca správanie hlavných protagonistov, ich nezáujem o dôsledky vlastného konania, ale najmä nezáujem filmu ísť do väčšej hĺbky, pohrať sa s postavami, urobiť z nich aspoň zaujímavé figúrky, odpútať sa od ich predlôh, to je hlavný problém filmu Bling Ring: Ako VIP-ky. Východiskom nie je ani zmena štýlu z pôvodnej ospalosti, opojenosti, na dravosť a doslovné prezentovanie oslavy bohatstva, jeho zneužívania, ani oslava drog a „nehôd” pod ich vplyvom. Je zrejmé, že nič z toho by nemala byť zábava, ale film potrebuje obsahovať prvok, prostredníctvom ktorého si divák k nemu vytvorí vzťah.

Kristína Aschenbrennerová (filmová publicistka)

Bling Ring: Ako VIP-ky (The Bling Ring, USA, 2013)
_réžia: Sofia Coppola _scenár: S. Coppola, Nancy Jo Sales _kamera: Christopher Blauvert, Harris Savides _strih: Sarah Flack _hudba: Daniel Lopatin, Brian Reitzell _hrajú: Emma Watson, Katie Chang, Israel Broussard, Claire Julien, Taissa Farmiga a iní _minutáž: 90 min. _hodnotenie: • • •

Proces jedného škandálu

Debut režiséra Mikaela Marcimaina Call Girl, inšpirovaný skutočným škandálom, ktorý dodnes nie je celkom vyšetrený, je zároveň politicko-konšpiračným filmom i príbehom o postupnom zabáraní sa do problémov. Vidíme paralelne akoby dva filmy, s istými formálnymi odlišnosťami v súlade so žánrami, o dvoch „obetiach“ svojvôle reprezentantov všemocného „systému“, ktoré sú pre snímku dôležitejšie ako škandál samotný.

Call Girl výborne pracuje s dobovým dizajnom či s napätím a v mnohom pripomína titul Jeden musí z kola von, hoci jeho naratívne postupy sú menej sofistikované. Podkladom pre Marcimainov film je tzv. Geijeraffären – švédska aféra z druhej polovice 70. rokov, pomenovaná podľa vtedajšieho ministra spravodlivosti Lennarta Geijera. Geijer v tom čase spolu s desiatkami ďalších prominentov nielen z oblasti politiky údajne využíval služby prostitútok zoskupených okolo Doris Hopp (vo filme sa volá Dagmar Glans – všetky mená sú zmenené). Keďže platenie za sexuálne služby nebolo vo Švédsku ilegálne, problém spočíval v tom, či takto nedochádza k úniku citlivých informácií týkajúcich sa štátnej bezpečnosti, a takisto v tom, že medzi call girls sa vraj nachádzali dve neplnoleté dievčatá.

Práve tieto dievčatá sú v centre pozornosti filmu, predovšetkým štrnásťročná Iris. Exponovaná je ako problémové dievča, ktoré sa ocitá v detskom domove, čo vedie k jej početným večerným útekom do mesta a nakoniec k „súkromnej párty“ spojenej s vyzliekaním a so zarobenými peniazmi. Keď sa má Iris prvýkrát vyzliecť, robí to s vidinou malého dobrodružstva, zo zvedavosti a možno aj s naivnou nevinnosťou. Dagmar ju potom vyslovene zvádza; je ako femme fatale, ktorá Iris sľubuje krásy života, ak sa k nej pridá. Zároveň sa pasuje do úlohy ochrankyne, náhradnej matky (bordelmama). Pochopiteľne, keď chce Iris po čase odísť, z Dagmar sa stáva prísna matka a nechce jej to dovoliť.

Príbeh Iris je príbehom o zlom rozhodnutí, o strate kontroly nad situáciou a následnej nemožnosti uniknúť. To, že je súčasťou politického škandálu, je takpovediac náhoda. Žánrová schéma je naplnená, Iris bojuje proti niečomu, čo je väčšie ako ona. Pre Iris je skutočným zločincom Dagmar, politika a nevyšetrenie kauzy prichádza až v druhom slede. Na druhej strane, snímka sa nesústreďuje na psychológiu Iris, jej postava je skôr plochá. Film v prvom rade vyvoláva pocit, že Iris je obeťou istého systému a proti jeho všemocnosti sa prakticky nedá brániť. Už nie je iba obeťou Dagmar a jej skupiny, ale niečoho väčšieho, čo zahŕňa politiku, pretože práve politici a sudcovia Dagmar ochraňovali. Nie je obeťou konkrétnej aféry, ale abstraktného „systému“.

Druhým hlavným hrdinom je policajt John Sandberg, hoci jeho línia získa viac priestoru až približne v poslednej tretine filmu. Sandberg vyšetruje škandál a, ako hovoria žánrové pravidlá, je hádam jediný, kto sa snaží zistiť pravdu, kým z rôznych strán prichádzajú (politické) tlaky, aby sa na vec zabudlo. Nie vždy je pritom jasné, kto tlak vyvíja. Film nie je konkrétny, neukazuje presne na vinníkov, ale opäť odkazuje na akúsi ťažko uchopiteľnú mašinériu moci.

Hoci film sleduje Sandberga menej ako Iris, politická línia snímky je dominantná. Práve ona totiž určuje celkové vyznenie filmu, čo môžeme vidieť najmä v scénach, keď sa línie pretínajú. Aj keď je príbeh Iris nakrútený viac konvenčne, strihové sekvencie a najmä scény, keď sa blíži k „politickým silám“, pripomínajú žáner politickokonšpiračných filmov. Práve z amerických snímok tohto žánru Sandbergova línia jasne čerpá. Vidíme tajné stretnutia v noci, neznáme autá, fotografovanie teleobjektívom; postavy často idú niekam a niečo si tajne vymieňajú. Tieto časti sú spravidla dynamickejšie – jednak vďaka elektronickej hudbe vychádzajúcej zo 70. rokov, jednak vďaka strihu, pričom tvorcovia niekedy využívajú aj jump cut.

Mikael Marcimain pôsobil ako režisér druhého štábu pri filme Jeden musí z kola von. A Call Girl vo viacerých atribútoch pripomína film Tomasa Alfredsona: od zápletky s politickým podtónom cez dynamické a pochmúrne uchopenie žánru až po výborné a nenásilné evokovanie doby – či už rekvizitami, farebnosťou obrazu, alebo transfokáciami. Lenže kým film Jeden musí z kola von bol aj invenčne vyrozprávaný (touto témou sa zaoberajú napríklad dva texty Davida Bordwella na jeho blogu), titulu Call Girl táto vlastnosť chýba. Zo stránky príbehu sa spolieha hlavne na naše sympatie k obetiam (hoci filmu treba priznať, že sa na nich nepriživuje) a ešte viac na fascináciu z neznámeho a nespoznateľného sveta politiky, kde sa rozhodnutia robia za zatvorenými dverami.

Tomáš Hudák (filmový publicista)

Litovský príboj

Aurora: 1. fascinujúca polárna žiara, 2. bohyňa prvých slnečných zábleskov prinášajúca denné svetlo, 3. ruský krížnik píšuci dejiny októbrovej revolúcie, 4. jeden z dvoch názvov najnovšej snímky Kristiny Buožytė – ten druhý je Miznúce vlny.

Kristina Buožytė, pre miestne publikum pomerne neznáme meno, pochádza z litovského mesta Klajpeda. Vyštudovala filmovú réžiu na Litovskej hudobnej a divadelnej akadémii vo Vilniuse. Na konte má dva celovečerné hrané filmy i niekoľko krátkych snímok, videoklipov a reklám. Celovečerným debutom Zberateľka (Kolekcioniere) zaujala v roku 2008 publikum i porotu na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch. O štyri roky neskôr predstavila na rovnakom festivale svoj druhý celovečerný projekt Miznúce vlny. Buožytė v ňom odvážne vstupuje do málo prebádaných vôd ľudského podvedomia.

Vedec Lukas sa dobrovoľne stáva obetným baránkom prevratného experimentu skúmajúceho fungovanie ľudskej mysle. Pod neustálym dohľadom doktorov a povolaných expertov ho uvedú do hlbokého bezvedomia. Prvé pokusy sa odvíjajú bez problémov. Lukasove životné funkcie sú v normále a všetko pôsobí harmonicky. Veci sa však náhle začnú komplikovať. Počas jednej z terapií Lukas zachráni pred utopením tajomnú mladú ženu Auroru, ktorá sa mu za pomoc odvďačí vrúcnymi bozkmi. Záhadná kráska sa pomaly udomácňuje v Lukasovej hlave. Vtiahne ho do svojho sveta a on sa s ňou začne intímne zbližovať. Pre spoločné chvíle strávené v Aurorinej prítomnosti Lukas podáva vedcom nepresné údaje o svojich vidinách. Čo ak prítomnosť tajomnej ženy v Lukasovej hlave nie je náhoda, ale dokonale naplánovaný projekt?

Buožytė neviditeľnou niťou prepája Miznúce vlny so svojou celovečernou prvotinou Zberateľka. Postavy bez väčších komplikácií prechádzajú z jednej snímky do druhej. Mladý kameraman akoby len prehodnotil svoj život a vydal sa na dráhu vedca. Logopédka Gaila sa zase príliš nevzdialila od svojej profesie a z detskej klinky prešla do ošetrovne výskumného ústavu. Režisérkin dvorný herec Marius Jampolskis, ktorý stvárnil postavu Lukasa v Miznúcich vlnách i fotografa v Zberateľke, pripomína naturalistickým prejavom Jérémieho Reniera (známeho z filmov bratov Dardennovcov). Oboch spája istá forma vnútornej príťažlivosti aj vizáž bežného, priemerného človeka. Ich postavy zároveň v sebe nesú určitý odpor až pohrdnutie spoločnosťou. Nie sú klasickými kladnými hrdinami, ku ktorým divák priľne od prvej minúty. Cesta k empatii je kľukatá a plná otázok, často bez uspokojujúcej odpovede.

Naopak, fatálna Aurora s tvárou Jurgi Jutaite je zosobnením panenskej čistoty. Bujná gaštanová hriva, biele splývavé šaty, to všetko na pozadí esteticky podmanivých tvarov a materiálov vystrihnutých z katalógu súčasného moderného umenia. Filmové médium so sebou prináša možnosť posúvať človeka za hranice nemožného. Prostredníctvom nedokonalosti našich zmyslov dokážeme poznávať veci skôr, ako je to reálne dostupné. S predstihom narábame s najdokonalejšou technikou či pokorujeme zaužívané zákony prírody. Svet, aký poznáva Lukas, je fascinujúce miesto, ktoré sa človeku poodhalí len raz v živote. Bohužiaľ, cesta k snovej dokonalosti je jednosmerná, bez možnosti návratu. Lukas ako jediný dokáže spleť miznúcich digitálnych vĺn na monitore dekódovať do vnemov a prideliť im konkrétne obrysy a tvary. Buožytė diváka vťahuje do veľmi osobného snového priestoru, v ktorom je také ľahké podľahnúť potlačeným túžbam.

Ambiciózne Miznúce vlny však stagnujú na úrovni festivalovej snímky. Režisérka sa tentoraz na rozdiel od Zberateľky sústreďuje viac na vizuálnu stránku filmu a dejovú líniu ochudobňuje o hlbší, pútavejší presah. Miznúce vlny nedisponujú výraznejším momentom, ktorý by diváka vtiahol do deja a rozvíril vlny jeho záujmu. Situácie, v ktorých sa snaží o niečo navyše, narážajú svojou tajomnosťou na brehy nepochopenia a nezachráni to ani pôsobivá práca s kamerou a cit pre dokonalú priestorovú aj farebnú kompozíciu. Takže z tých výrazných prvkov si zasluhuje pochvalu jedine zvuková zložka – grandiózna vážna hudba v kombinácii s tvrdými kovovými tónmi či monotónnym klepotom medicínskych prístrojov vťahuje diváka do Lucasovej hlavy i do filmu samotného.

Tvorba mladej litovskej režisérky je aj napriek nedostatkom príjemným vánkom, ktorý do našich zemepisných šírok prináša čosi z priebojnosti a čerstvosti pobaltskej kinematografie. Kristina Buožytė stojí len na začiatku svojej filmárskej dráhy. Pomaly sa rozhliada, formuje a hľadá svoju osobnú linku, po ktorej povedie obraz litovského filmu v neúprosnom konkurenčnom boji svetovej tvorby.

Zuzana Štefunková (filmová publicistka)

Miznúce vlny (Aurora, Litva/Francúzsko/Belgicko, 2012) _RÉŽIA: Kristina Buožytė _SCENÁR: K. Buožytė, Bruno Samper _KAMERA: Feliksas Abrukauskas _STRIH: Suzanne Fenn _HUDBA: Peter von Poehl _HRAJÚ: Marius Jampolskis, Jurga Jutaité, Rudplfas Jansonas a iní _MINUTÁŽ: 120 min. _HODNOTENIE: ***