BANÍCKY CHLEBÍČEK

O dobách a generáciách

Režisér Roman Fábian absolvoval štúdium na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU stredometrážnym filmom Ja som baník, kto je viac (2012). Rozprával v ňom o mladíkovi, pre ktorého sa začína nová životná etapa – potrebuje sa zamestnať, no v regióne horného Gemera je práce málo a on sa nechce živiť baníctvom, ktoré má v oblasti silnú tradíciu. V rovnakom prostredí sa odohráva aj Fábianov hodinový dokument Banícky chlebíček, ktorý sa 6. júla dostáva do slovenských kín.

Roman Fábian situoval oba spomínané filmy do prostredia, z ktorého sám pochádza. Ako hovorí, z rodnej dediny odišiel v podstate ešte ako dieťa a rokmi nadobudol pocit, že v nej čosi zanechal. „Absolventský film Ja som baník, kto je viac je len výsledkom nevyhnutnosti vrátiť sa tam, kde sa niečo zaseklo, aby som to mohol vyriešiť a ísť ďalej,“ uvažuje Fábian. „Dlho som zápasil s pocitom, že nikam nepatrím. Keď som sa tam vrátil, spätne spoznal prostredie a ľudí, uvedomil som si, že to ,čudné‘ vo mne je len súčasťou toho prostredia, a po dlhom čase som sa niekde cítil doma a slobodne. A práve tento pocit ma viedol k tomu, aby som urobil Banícky chlebíček,“ hovorí režisér a scenárista v jednej osobe. Pri tom (znovu)spoznávaní ľudí z vlastného rodiska zistil, že nielen u príslušníkov staršej generácie prevláda názor, že v minulosti bola kvalita života vyššia ako dnes – a tento dojem sa cez nich prenáša aj na mladých. Vzniká tak akýsi začarovaný kruh. A keď Fábian vraví o podnetoch na vznik snímky Banícky chlebíček, spomína aj apatiu mladých ľudí, ktorá je podľa neho nebezpečná. „Keďže si to z pochopiteľných dôvodov neuvedomujú, neuvedomujú si ani to, že práve tou apatiou strácajú svoj domov.“

Štruktúra filmu má stáť na doplňujúcom dialógu jednotlivých protagonistov. Tým ústredným je 78-ročný inžinier Ján Fábian, ktorý žije vo svojej rodnej dedine, ale je to scestovaný a rozhľadený vysokoškolský profesor, ktorý v deväťdesiatych rokoch pracoval ako poradca ministra hospodárstva. Na minulosť aj prítomnosť sa vraj pozerá s odstupom, ktorý mu umožňuje presné pomenúvanie vecí. „Tento muž vstupuje do jemného, pomyselného dialógu s ostatnými – s obyvateľmi dediny, niekto by povedal obyčajnými ľuďmi, od 18-ročného stredoškoláka až po 90-ročného partizána. Vzniká tak rozprávanie, ktoré sa na jednej strane začína niekde v hĺbke bývalého režimu a jemne pomenúva spoločenský mechanizmus a jeho premeny, na strane druhej zasa poodhaľuje dosah týchto premien na najmladšiu generáciu, ktorá je kľúčom k budúcnosti,“ objasňuje režisér. Pre neho je kľúčovou postavou Baníckeho chlebíčka najmladší protagonista Tomáš. V súvislosti s ním Roman Fábian spomína na to, ako vzal Tomáš členov filmového štábu na diskotéku do neďalekej obce. „Mal som z toho mierne nepríjemný pocit, lebo niektorí členovia štábu vyzerali v tomto prostredí ako perfektný terč,“ poznamenáva Fábian. Všetko však prebiehalo bez konfliktov, až kým nezačali hrať skladbu skupiny Kabát, kde sa v refréne spieva když se u nás chlapi poperou... „Vtedy sa všetci povyzliekali do pol tela, pochytali sa za plecia a skákali a spievali. Do desiatich minút vzniklo aspoň päť konfliktov. Ja som však už predtým niektorých spoznal a pochopil som, že je to jedna z mála možností realizácie, ktorú tí ľudia v domácom prostredí vnímajú,“ vysvetľuje filmár. „Na druhý deň som debatoval s pánom Fábianom, ktorý rozprával o nekonečných ambíciách mladých ľudí v jeho dobe, o snahe zapojiť sa do banského či odevného priemyslu, do gastronómie, do hromady možností, ktoré im tá doba ponúkala – bez toho, že by sami niečo urobili. Vtedy mi došlo, že generačná konfrontácia je prirodzená, nevyhnutná a jedinečná nielen v tom, ako sa tie generácie odlišujú, ale aj v tom, ako sa podobajú. Pretože tá doba predurčila to, čo je dnes. Ak sa dá hovoriť o nejakom motíve Baníckeho chlebíčka, tak je to práve odhaľovanie týchto podobností a nachádzanie toho, kam to môže smerovať vzhľadom na dnešok,“ dodáva tvorca.

Po hranom filme Ja som baník, kto je viac, za ktorý získal napríklad Grand Prix na festivale študentských filmov Áčko alebo tvorivú prémiu za študentskú tvorbu na tohtoročnom udeľovaní Igricov, prichádza Roman Fábian s hodinovým dokumentom Banícky chlebíček, ktorý vznikol v spolupráci s RTVS. Názvy oboch snímok sa síce spájajú s baníctvom, ktoré malo na prostredie okolo Rožňavy, kde sa filmy odohrávajú, výrazný vplyv, ale problémy, ktoré Fábian tematizuje, sa určite neviažu len na tento región.

Daniel Bernát

 

Banícky chlebíček (r. Roman Fábian, Slovensko, 2013)

Celkový rozpočet filmu: 40 000 eur (podpora AVF: 11 900 eur, podpora RTVS zo zmluvy so štátom: 17 800 eur)

Počet kópií, v ktorých sa film bude distribuovať v slovenských kinách: film bude uvádzaný na DVD a blu-ray nosičoch

 

LÍBÁNKY

Na veľkú drámu stačia dva dni

České kiná dokážu naplniť aj české filmy. Aj preto kinematografia našich susedov chrlí toľko domácich titulov. Zároveň má režisérov, na ktorých sú diváci zvedaví a na ich filmy chodia v desaťtisícoch. Jan Hřebejk k takým patrí bez akýchkoľvek pochybností. Do našich kín prichádza 29. augusta jeho najnovší film Líbánky, ktorý vznikol v česko-slovenskej koprodukcii.

Jan Hřebejk nie je režisér, ktorý bojuje o uznanie kritiky. Zaujímajú ho diváci, ktorí z jeho filmov spravili povinnú súčasť sviatočných večerov. V posledných rokoch zažíva mimoriadne tvorivé obdobie. Čo mu dodáva energiu prichádzať aspoň raz ročne s novým filmom? „Rozkoš z tvorby a vidina platu. Realizácia filmu je pre mňa doteraz tým najzábavnejším a najzmysluplnejším možným trávením času. A z platu žijem ja aj moja rodina. Takže tvorba filmov je pre mňa nevyhnutná v mnohých významoch tohto slova. Nič iné na takej úrovni robiť nedokážem.“ Svojím najnovším filmom Líbánky ukončuje Hřebejk úspešnú trilógiu príbehov zo súčasnosti, ktorá sa začala filmom Kawasakiho ruže (2009) a pokračovala Nevinnosťou (2011). Ku všetkým trom napísal scenár Hřebejkov dlhoročný spolupracovník Petr Jarchovský. „Zmiešali sme vypočuté, prežité a fantáziu so zamaskovaným percentom odkukaného,“ opisuje Hřebejk ústredný motív svojej novinky, ktorá sa odohráva počas svadobnej oslavy.

Na veľkú drámu stačia aj dva dni. Tereza a Radim tvoria napohľad harmonický pár. Obaja majú za sebou nevydarené manželstvá, no rozhodnú sa začať odznova. Nič nenasvedčuje tomu, že svadba nedopadne presne podľa predstáv novomanželov. Na svadobnej hostine sa však objaví nezvaný hosť. Okamžite si získa sympatie prítomných, no nikto netuší, odkiaľ vlastne prišiel. Priniesol so sebou tajomstvá z minulosti, ktoré by nikdy nemali vyjsť na povrch.

Hřebejk sa v tomto prípade inšpiroval filmami Ingmara Bergmana, presnejšie tými zo sedemdesiatych rokov. V hlavných úlohách jeho filmu sa predstavia Aňa Geislerová, Stanislav Majer, Kristýna Nováková-Fuitová a Jiří Černý. „O trojici Aňa, Standa Majer a Jiří Černý som nepochyboval. Nerobil som alternatívne kamerové skúšky, ale nepísali sme film pre konkrétnych hercov. Nikdy to tak nie je.“ A na čo sa jeden z najúspešnejších českých režisérov súčasnosti sústredil pri nakrúcaní najviac? „Na dávkovanie tajomstva a zobrazenie psychologického rozpoloženia postáv. Na pôsobivé, a pritom nenápadné výtvarné riešenie, pri čom mi boli dobrými spolupracovníkmi kameraman Martin Štrba, kostýmová návrhárka Katarína Štrbová a architekt Jan Kadlec.“ Ak váhate, či sa na Líbánky vybrať do kina, možno pomôže režisérova charakteristika snímky: „Je to čiastočne autobiografický film o ľudskom svedomí. Ale to neznie veľmi propagačne. Takže je to dosť hustá historka zo svadby!“

Robert Pospiš (filmový publicista)

 

Líbánky (Líbánky, r. Jan Hřebejk, Česko/Slovensko, 2013)

Celkový rozpočet filmu: 25 000 000 Kč/približne 1 080 000 eur (podpora z AVF: 40 000 eur)

Počet kópií, v ktorých sa film bude distribuovať v slovenských kinách: film bude uvádzaný na DCP nosičoch