Jaroslav Hochel,

filmový publicista

Štatistika sa nás snaží presvedčiť, že každý máme polku kuraťa, hoci v skutočnosti má sused celé kura a ja nič, hovorí ošúchaný fór. Nevdojak si naň vždy spomeniem, keď sa stretnem so štatistickými údajmi o návštevnosti kín. Nad počtom divákov za kalendárny rok sa zvyčajne jasá, že to bolo viac než rok predtým, prípadne smúti, ak to bolo menej. Chápem – a zároveň nechápem. O čom toto číslo samo osebe vypovedá? Hovorí niečo o stave našej kultúry a kultúrnosti? V jednom numere sú zahrnutí diváci, ktorí si prišli pozrieť špičkový slovenský dokument, najnovšiu „komédiu“ Zdeňka Trošku, víťazný film z Cannes či hollywoodske akčné sci-fi. Tak neviem, naozaj máme padať na zadok z toho, koľko ľudí bolo ochotných vyhodiť peniaze za iksté pokračovanie série Prci, prci, prcičky?

Určite si dajme tomu aj Slovenská národná galéria vedie štatistiku – počuli ste však niekedy, že by tam po výstave uznávaného konceptuálneho umelca inštalovali jelene na rúbani od Miša K. z Hornej Dolnej? Ak nám štatistika povie, koľko ľudí za rok navštívilo Slovenské národné divadlo, máme istotu, že to boli koncepčne pripravené inscenácie s domácim tvorivým vkladom. Dokonca ani v komerčne zameraných kníhkupectvách zvyčajne neleží kniha nositeľa Nobelovej ceny za literatúru vedľa opusu autorky ženských románov so zdvojeným menom. Navyše si stačí otvoriť ktorýkoľvek literárny časopis a urobíme si vo veci vcelku jasno.

Canneského víťaza a americkú fekálnu komédiu môžu však pokojne dávať dva dni za sebou v tom istom kine. Aj v mienkotvornom denníku nájdeme recenziu artového filmu a na druhý deň vážnu analýzu komerčného filmového produktu. Mám zvláštny pocit, že v žiadnej inej brandži nesplýva umelecké a spotrebné tak veľmi ako v kinematografii.

Kinematografia zrejme má svoje špecifiká, rovnako ako kurence. Mimochodom, skúšal som minule upiecť svoju polku kuraťa – nič z toho nebolo.