Cestou digitalizácie

Slovenský filmový ústav realizoval v rokoch 2011 až 2015 národný projekt Digitálna audiovízia, ktorý je v súčasnosti vo fáze udržateľnosti. V rámci projektu vzniklo v priestoroch Kina Lumière moderné digitalizačné pracovisko, ktoré sa naďalej využíva na digitalizáciu a digitálne reštaurovanie kinematografických diel zo zbierok Národného filmového archívu.

Záujemcovia o slovenskú kinematografiu môžu natrafiť v predajniach aj na DVD tituly Tichá radosť a Súkromné životy alebo Nevera po slovensky, ktoré tento rok vydal SFÚ. Než sa však Jakubiskov či Hanákove filmy dostali v takejto forme k ľuďom, museli prejsť zložitou cestou. A jej zásadnou súčasťou bolo digitálne reštaurovanie uvedených diel, ktoré sa uskutočnilo v digitalizačnom pracovisku SFÚ. Samozrejme, týmto procesom tam neprechádzajú len dlhometrážne filmy, ale aj diela krátkometrážne. A sprístupnené ich nenájdete len na DVD či blu-ray nosičoch, ale aj v televíznom vysielaní, a predovšetkým na plátnach digitálnych kín. Pozrime sa teraz na to, ako táto „časť cesty“ prebieha. 

Do digitalizácie vstupujú výhradne filmy, ktoré boli zaradené aj do projektuSystematickej obnovy audiovizuálneho dedičstva SR. Prvým krokom a predpokladom je teda laboratórne spracovanie diela, jeho diagnostika a ošetrenie. V digitalizačnom pracovisku sa potom film po príchode z filmových laboratórií alebo depozitu filmového archívu zaeviduje a začne sa s jeho digitalizáciou, o ktorej sa vedú záznamy. „Naším primárnym zámerom je digitalizácia, digitálne reštaurovanie je nadstavba, a to, ktorý film sa dostane do akej formy reštaurovania, sa určuje podľa priorít SFÚ v danom roku,“ vysvetľuje vedúci oddelenia Digitálna audiovízia Peter Csordás, ktorý bol aj iniciátorom špecializácie U13 – reštaurovanie diel filmového umenia v Komore reštaurátorov. Samotná digitalizácia je veľmi zjednodušene povedané konverziou filmu z analógovej do digitálnej podoby, ktorá je odrazom jeho aktuálneho stavu. Pri digitálnom reštaurovaní sa uplatňuje celá škála postupov s cieľom dostať film do podoby, ako vyzeral v čase svojho pôvodného uvedenia– čo je však o to náročnejšie, že ide principiálne o prevádzanie diela na celkom iný typ média, ktoré má odlišné vlastnosti a technické parametre, než mal pôvodný filmový záznam. Ako poznamenáva Csordás, „digitálna projekcia je vo vzťahu k obrazu i zvuku oveľa nemilosrdnejšia ako klasická filmová, čo musíme pri digitálnom reštaurovaní zohľadňovať“. 

Aby sa digitalizovaný výstup čo najviac priblížil pôvodnej podobe filmu, dochádza nielen ku konzultáciám s garantmi (zvuku, obrazu, laboratórneho spracovania), ktorí na danom diele pracovali alebo dôverne poznali prácu jeho tvorcov, ale aj k štúdiu rôznych dobových písomných podkladov. Na digitalizácii sa zúčastňuje celý tím pracovníkov, od skeneristov obrazu a zvuku cez strihačov, retušérov, koloristov až po filmových archivárov a laborantov. Dôležití sú zároveň špecialisti na IT, ktorí dohliadajú na dátové procesy digitalizácie, riešia prevádzkové problémy spojené s technológiami a podieľajú sa na digitálnom uchovávaní. Peter Csordás pripomína, že srdcom digitalizačného pracoviska „sú skener obrazu (4K 35 mm a 16 mm) a skener zvuku (optický a magnetický záznam) spolu s centrálnym dátovým úložiskom, na ktoré sú pripojené zariadenia obrazového a zvukového postprocessingu, ako sú pracoviská zvukových a obrazových retuší, pracovisko pre farebné korekcie, filmová a digitálna projekcia v rozlíšení 4K a pásková knižnica na uloženie pracovných a finálnych digitálnych výstupov (napríklad digitálnej kópie DCP pre digitálne kiná). Nesmieme zabudnúť na inšpekčné stoly a, samozrejme, filmovú čističku“. Naznačený proces digitálneho uchovávania, ktorý nasleduje po samotnej digitalizácii, resp. digitálnom reštaurovaní, je takisto pomerne dlhý a náročný. Výstupy sa ukladajú na LTO páskach nielen do páskovej knižnice, ale v takejto podobe sa dostávajú aj do Centrálneho dátového archívu v Univerzitnej knižnici. Uchovávajú sa zdrojové a reštaurované dáta, pričom výstupov – mastrov môže byť niekoľko. Prioritou je nosič pre digitálne kiná. Digitalizovaný výstup treba ešte prepojiť s databázovým systémom, aby sa dáta dali vyhľadávať a používať, takže musí byť pripravený aj filmografický popis daného diela. Kompletný digitalizačný reťazec by teda mohol vyzerať takto: predprípravná fáza (laboratórne spracovanie) – digitalizácia – digitálne reštaurovanie (obrazu a zvuku) – digitálne uchovávanie – digitálne sprístupňovanie verejnosti.

Podobne ako Štefan Komorný prízvukuje v článku o laboratórnych prácach pri obnove audiovizuálneho dedičstva, že každé dielo kladie odborníkom iné výzvy a má iné nároky, hovorí aj Peter Csordás o tom, že rovnako v procese digitalizácie si každý titul vyžaduje individuálny prístup. „Musím povedať, že je to takmer vždy ako detektívka. Už len tým, že obraz a zvuk digitalizujeme separátne, zistíme až v strižni, keď poskladáme časovú os vo vysokom rozlíšení, či nám jednotlivé kotúče logicky sedia a tvoria konzistentný celok v dejovej línii. A to je len začiatok celého procesu. Je to neustále hľadanie a pýtanie sa,“uviedol Csordás v rozhovore pre Film.skv roku 2015. „Napríklad pri reštaurovaní filmu Slávnosť v botanickej záhrade, ktorý mal pomerne zlú zrozumiteľnosť dialógového pásu, sme až po stretnutí so scenáristom filmu Luborom Dohnalom zistili, že to bol zámer. Film sa nakrúcal v pohnutých 60. rokoch a zámerom tvorcov bolo deštruovať ho čo najviac, ako sa len dá.“

Hlavným cieľom projektu Digitálna audiovízia je, a to aj v období jeho udržateľnosti, digitalizácia audiovizuálneho dedičstva Slovenskej republiky. Prirodzene, primárne sa digitalizujú diela zo zbierok Národného filmového archívu Slovenského filmového ústavu. SFÚ však okrem toho oslovujú na spoluprácu výskumníci, inštitúcie (archívy, múzeá, školy), produkčné spoločnosti či už zo Slovenska, alebo zo zahraničia, a digitalizoval aj zvukovú stopu oscarového filmu Obchod na korze.

Národný projekt Digitálna audiovízia realizoval Slovenský filmový ústav v spolupráci s Rozhlasom a televíziou Slovenska (RTVS) v rokoch 2011 až 2015 v rámci Operačného programu informatizácia spoločnosti, Prioritná os 2: Rozvoj pamäťových a fondových inštitúcií a obnova ich národnej infraštruktúry. Tento projekt bol spolufinancovaný z prostriedkov Európskeho fondu regionálneho rozvoja. V rámci projektu vzniklo aj špičkové digitalizačné pracovisko SFÚ v suteréne Kina Lumière, otvorené v júni 2014. Filmovému ústavu sa v období trvania projektu, na ktorom pracovalo 77 pracovníkov, podarilo zdigitalizovať 1 001 objektov – 600 spravodajských, 198 animovaných, 158 dokumentárnych a 45 hraných filmov. Samozrejme, tieto procesy prebiehajú aj naďalej, projekt Digitálnej audiovízie je v štádiu udržateľnosti, nastavenom do roku 2021. Ak urobíme krátku odbočku do histórie, zistíme, že audiovizuálne diela zo zbierok SFÚ sa digitalizovali a digitálne reštaurovali už v rokoch 2008 až 2011, vtedy sa tieto činnosti realizovali v externom prostredí. Vďaka projektu Digitálna audiovízia si však SFÚ mohol vybudovať vlastné technologické zázemie a venovať sa digitalizácii a digitálnemu reštaurovaniu systematickejšie a vo väčšom rozsahu, čím sa zabezpečil aj jeho rozvoj.

V štádiu udržateľnosti projektu sa odborníci SFÚ začínajú nutne zaoberať aj novými otázkami. Peter Csordás pripomína, že životný cyklus niektorých zariadení sa už blíži ku koncu, takže ich bude treba upgradovať, najmä hardvérovo. Technologický vývoj je veľmi dynamický, preto je aktuálna napríklad aj otázka výmeny súčasnej generácie LTO pások. Čo sa týka infraštruktúry, Csordás spomína ambíciu dosiahnuť taký stav, aby sa mohli robiť 4K retuše v komfortnejšom režime aj pri celovečerných filmoch. Zámerom je takisto výraznejšie zautomatizovanie niektorých procesov. No a k posunom dochádza aj v oblasti migrácie dát, čo je ďalšia výzva pre SFÚ a pracovníkov Digitálnej audiovízie.

„V procese uchovávania a sprístupňovania audiovizuálneho dedičstva digitálny proces nenahrádza ten fotochemický a jeho výsledky nemôžu nahradiť pôvodné artefakty. Vo všeobecnosti sa filmová obnova orientuje viac na uchovávanie a digitalizácia smeruje skôr k sprístupňovaniu filmového dedičstva,“vysvetľuje riaditeľ Národného filmového archívu Marián Hausner a dodáva: „V digitalizačnom pracovisku sa Slovenský filmový ústav v súčasnosti viac zameriava na dokumentárne filmy, aby i vybrané diela režisérov, ako sú Skřipský, Kubenko, Kudelka, Černák, Sýkora, Urc, Solan a mnohí ďalší, boli dostupné aj na DCP pre projekcie v digitálnych kinách.“

Daniel Bernát
foto: archív SFÚ / Miro Nôta