Medzi Prahou a Bratislavou 

Keď sa začalo hovoriť o delení Československa, patril som medzi tých, ktorí boli zásadne proti – argumenty vychádzali nielen zo sféry citov, ale aj z obavy, že dve maličké krajiny budú mať na medzinárodnom poli slabší hlas než jedna spoločná, že bude ťažšie presadiť sa. Po pár rokoch som sa nestačil diviť, aká živá a dynamická je spolupráca aspoň v oblastiach kultúry a umenia. Slovenskí kolegovia a priatelia, ako Peter Michalovič, Miroslav Marcelli alebo Martin Kaňuch, sa stali takmer každodennou súčasťou nášho profesijného života a neprestanem im byť vďačný za inšpiráciu a impulzy, ktoré s nimi prichádzali. Peter Dubecký, ktorého som poznal už z minulosti, bol súčasťou tohto rozšíreného česko-slovenského poľa, a tak sa postupne etabloval aj inštitucionálny vzťah medzi Národným filmovým archívom v Prahe a Slovenským filmovým ústavom v Bratislave.

Prelom 20. a 21. storočia bol dobou, ktorá umožňovala takmer čokoľvek, nápady sa rodili horúčkovito a veľa z nich sa aj realizovalo. (Možno je to tak i dnes, len sa to odohráva v inej generácii než je tá moja, starnúca.) Chodili sme z Prahy do Bratislavy alebo inde na filmologické konferencie (hoci sa mi ten názov nikdy nepozdával) častejšie než kedykoľvek predtým a medzigeneračné a medziodborové nadväzovania, ktoré boli prísľubom rozvoja premýšľania o filme v bohatších kontextoch, prinášali plody. Peter Dubecký bol v tomto dianí prirodzenou autoritou a občas som sa pristihol pri pomyslení, že ľahkosť, s akou on a ďalší slovenskí kolegovia tieto udalosti organizujú, musí mať nejaké magické korene. Pritom išlo zrejme len o ochotu a záujem spoločne sa zúčastňovať na poznaní a ceste k nemu.

Neviem už, kedy presne sa to stalo, ale niekde nastal zlom a skončila sa zábava. (Alebo inak: neviem, prečo mi tak neskoro došlo, že sme sa prehupli cez hranu.) Ako postupne silneli privatizačné tendencie verejného priestoru a života v ňom, vnímal som stále intenzívnejšie význam inštitúcií ako štruktúry, ktorá vytvára slobodné a nie utilitárne zázemie na rozvoj a dynamiku vzťahov v spoločnosti. Inštitúcie dokážu spoločnosť zjednocovať a dávať jej zmysel v dlhodobých horizontoch. Kultúrne inštitúcie sú potom zvláštne tým, že umožňujú národu, aby sa stal verejnosťouv občianskom zmysle toho slova. A pokiaľ (kultúrne) inštitúcie slúžia verejnosti nie utilitárne, ale kriticky, to jest s vedomím širokých spoločenských súvislostí, má národ veľkú šancu nielen uchovať, ale aj udržať a rozvíjať svoju kultúrnu identitu vo všetkých jej dimenziách. Mám tú česť pozorovať Slovenský filmový ústav zblízka i z diaľky už dosť rokov na to, aby som mohol povedať, že si je tejto funkcie dobre vedomý a aj vďaka tomu má pred sebou veľkú budúcnosť.

Michal Bregant (generálny riaditeľ Národného filmového archívu Praha)