Kľúčové kroky slovenskej kinematografie

Slovenský filmový ústav (SFÚ) si v apríli pripomenul 55. výročie svojho vzniku. Za posledných päť rokov od jeho polstoročnice prešiel pod vedením generálneho riaditeľa Petra Dubeckého dynamickým vývojom. Jeho súčasťou sa stalo moderné digitalizačné pracovisko, etablovalo sa repertoárové Kino Lumière v Bratislave a ústav vydal rozsiahle Dejiny slovenskej kinematografie 1896 – 1969a prvé blu-ray nosiče so slovenskými filmami. 

Naposledy sme s vami vo Film.sk hovorili pred piatimi rokmi, keď SFÚ oslavoval 50. výročie svojej existencie. Ďalších päť rokov ubehlo veľmi rýchlo. Čo v tomto období považujete za dôležité z hľadiska činností a rozvoja SFÚ? 
– Päť rokov v živote inštitúcie alebo človeka nie je veľmi dlhý čas, ale v SFÚ sa za ten čas udiali veci, ktoré je dôležité spomenúť. Kľúčovou udalosťou bolo vybudovanie digitalizačného pracoviska, ktoré ústav posúva do pozície rešpektovanej inštitúcie. Išlo o nesmierne veľkú zodpovednosť. Celý projekt Digitálna audiovízia stál 22 miliónov eur a boli sme v ňom spoluzodpovední aj za partnera projektu RTVS, ktorá si takisto vybudovala digitalizačné pracovisko. Výsledkom našej inštitúcie bolo zdigitalizovaných viac ako 1 000 objektov a v stále prebiehajúcom stave udržateľnosti naďalej ročne zdigitalizujeme 50 objektov. Dôležité je aj to, že sa nám podarilo zdigitalizovať nielen celovečernú tvorbu, ale aj dokumentárne a spravodajské filmy, pretože dnes, keď chceme licenciovať filmy do verejnoprávnych či súkromných televízií, je základnou podmienkou ich uvedenia HD nosič. Vďaka projektu Digitálna audiovízia sme na pôde SFÚ začali vydávať aj blu-ray nosiče. Ako prvý vyšiel film Signum laudis Martina Hollého, potom dva žiadané tituly Perinbaba Juraja Jakubiska a Fontána pre Zuzanu Dušana Rapoša. S mimoriadne priaznivým ohlasom predovšetkým zo zahraničia sa stretla blu-ray kolekcia desiatich filmov SK PRES pri príležitosti Predsedníctva Slovenska v Rade Európskej únie, ktorú sme vydali v náklade 10 000 nosičov. 

Pri rekapitulácii spomínaného obdobia treba poukázať aj na Kino Lumière, ktoré sa za šesť rokov od jeho znovuotvorenia etablovalo medzi návštevníkmi a v minulom roku zaznamenalo rekordnú návštevnosť. Ako si tento úspech kina SFÚ vysvetľujete a čo za ním stojí? 
– V Kine Lumière sa odviedol veľký kus práce. Postupne prešlo plánovanou rekonštrukciou, počas ktorej sa obnovili kinosály a technologické zariadenia. Dnes sú všetky štyri sály zdigitalizované a kino má k dispozícii aj 35 mm prístroje, z ktorých ako jediné premieta denne. Ustálila sa aj celková dramaturgia so zameraním na európsku a slovenskú kinematografiu, ktoré tvoria osemdesiat percent programu. Dnes ide o repertoárové kino, schopné hrať denne dvadsať rôznych filmov s výbornou návštevnosťou. Tá sa vlani vyšplhala nad 100 000 divákov a kino má dobrý ohlas nielen u bežnej diváckej verejnosti, ale aj u filmárskej. 

Myslíte si, že sa vám podarilo naplniť ideu vytvoriť z kina arthouse pre milovníkov filmu, s ktorou ste ho v roku 2011 znovuotvárali? 
– Pozícia, v ktorej sa dnes Kino Lumière nachádza, modeluje moju predstavu z čias, keď sme ho otvárali. Stalo sa domovským miestom pre kľúčové festivaly a prehliadky, ako sú Febiofest, Týždeň slovenského filmu a ďalšie, ponúka možnosť na hosťovanie rôznych filmových podujatí, pri organizovaní akcií s nami spolupracuje Francúzsky, Taliansky, Poľský aj Goetheho inštitút, čo je pre cinefilov veľká príležitosť vidieť mimoriadne filmy. Máme aj ojedinelý, obľúbený repertoárový cyklus Music & Film, na ktorý chodia dokonca aj diváci zo zahraničia. Robíme premiéry, stretnutia s tvorcami, projekcie so slovenským archívnym filmom vo Filmotéke, ako sú Kino Čas Evy Filovej a Očami filmových spravodajcov Rudolfa Urca, máme edukatívne projekty Filmový kabinet a Filmový kabinet deťom. Myslím si, že toto je spôsob, akým by sa Kino Lumière malo aj naďalej profilovať. Má pred sebou ešte dlhú cestu a je čo zlepšovať, ale teší ma, že sa stalo oázou pre ľudí, ktorí majú záujem o audiovizuálne umenie. Je to pre mňa zadosťučinenie vo vzťahu k zložitým okolnostiam, za akých sme to kino preberali od bývalých nájomcov.

Aké sú v súčasnosti priority SFÚ? Poslanie inštitúcie sa nemení, ale ako sa modifikujú jej priority v čase nových médií a technológií? 
– SFÚ je jediná pamäťová a fondová inštitúcia, ktorá má všetky svoje základné činnosti definované v zákone o audiovízii, a jej prioritou je ochrana audiovizuálneho dedičstva. Svoje poslanie napĺňa prostredníctvom dvoch organizačných zložiek: Národného filmového archívu (NFA) a Národného kinematografického centra (NKC), kde sa podarilo obsadiť obidve riaditeľské pozície, čo sa odzrkadľuje aj vo vzťahu k Medzinárodnej federácii filmových archívov (FIAF) a European Film Promotion (EFP), kde je naším národným zástupcom riaditeľ NKC Rastislav Steranka. Pokiaľ ide o víziu, čo ďalej, myslím si, že SFÚ sa bude musieť popri sprístupňovaní filmov prostredníctvom kín alebo licenciovania v televíziách viac zamerať na nové možnosti, ako sú platformy VOD či rôzne aplikácie na sťahovanie filmov do telefónov. Je dobre, že sme na to pripravení – máme takmer sto hraných filmov v HD kvalite. Máme zdigitalizovanú tvorbu Dušana Hanáka a väčšinu filmov Juraja Jakubiska. Ideálne bude, keď budú zdigitalizované všetky kľúčové diela slovenskej kinematografie, lebo technologický progres je citeľný a ústav na to musí reagovať.

Ako dnes vidíte postavenie SFÚ v porovnaní s národnými filmovými inštitúciami v krajinách V4, čo sa týka jeho činností, ale aj medzinárodného uznania? 
– Trochu nám hrá do karát, že slovenská kinematografia je veľmi malá, takže málokto z krajín V4 sa môže pochváliť, že má obnovenú a zdigitalizovanú väčšinu audiovizuálneho dedičstva. Naša kinematografia začala vo veľkom fungovať až po roku 1945, a preto v našich zbierkových fondoch nie je tak veľa filmov ako v Prahe, vo Varšave alebo v Budapešti. Veľmi ma teší, že náš postup v projekte Systematická obnova a záchrana audiovizuálneho dedičstva, v ktorom máme obnovených už 80 percent materiálov z celkového archívneho fondu, je vzorový pre archívy v Prahe aj v Budapešti. Niekoľkokrát boli u nás na pracovných stretnutiach oboznámiť sa s tým, ako tento postup realizujeme, ako aj na návšteve digitalizačného pracoviska, porovnateľného s pracoviskami filmového archívu v Bologni, považovanými v Európe za špičku v archívnej činnosti. S filmovými archívmi v okolitých krajinách aj úspešne spolupracujeme. Je prirodzené, že najintenzívnejší vzťah máme s NFA v Prahe aj vzhľadom na to, že v minulosti sme boli súčasťou Československého filmového ústavu. S pražským archívom sme digitalizovali napríklad zvukovú stopu filmu Obchod na korze, no a obrátil sa na nás aj oscarový režisér Jan Svěrák, ktorému sme digitalizovali zvukovú stopu filmu Obecná škola a robíme ďalšie jeho filmy. Je to dobrá vizitka, že naša inštitúcia je v zahraničí rešpektovaná; obracajú sa na nás so žiadosťami nielen o spoluprácu, ale aj o odborné usmernenia.

V oblasti edičných aktivít bolo najvýznamnejšou udalosťou v minulom období vydanie prvého dielu publikácie Dejiny slovenskej kinematografie, ktorá je výsledkom dlhoročnej práce jej autorov.
– Vydanie tejto publikácie je ojedinelá vec, takto koncipované dejiny nemá žiadna z okolitých krajín, ak hovorím o našom teritóriu. Autori Václav Macek a Jelena Paštéková priniesli po dvadsiatich rokoch doplnené vydanie, obohatené o nové štúdie, nové pohľady a čitateľsky pútavý je aj layout a ilustrácie, či už fotografické, alebo písomné archiválie, robiace z tejto publikácie dielo, na ktoré môžeme byť hrdí. Prvý diel reflektuje obdobie rokov 1896 až 1969 a druhý diel by sme radi dokončili k 100. výročiu slovenskej kinematografie, ktoré by sme si mali pripomenúť pri príležitosti vzniku prvého Jánošíka Jaroslava Siakeľa z roku 1921. 

Mnohé zo svojich projektov a plánov ste počas pôsobenia vo funkcii riaditeľa SFÚ uskutočnili, viem však, že vašou túžbou je zriadiť Múzeum slovenského filmu. Je táto ambícia reálna? 
– Myslím si, že áno. Naša kinematografia si to zaslúži a bol by som rád, keby sme ho k spomínanej storočnici filmu zriadili. Spolupracujeme s múzejníkom Petrom Marákym a v súčasnosti pripravujeme projekt, ktorý budeme môcť predložiť najprv Rade SFÚ a potom na MK SR. 

Zastavme sa pri súčasnej slovenskej kinematografii. Minulý rok bol pre ňu mimoriadne úspešný. Zvlášť keď si uvedomíme, v akom deziluzívnom stave bola v 90. rokoch, keď v niektorých rokoch vznikli len dva-tri filmy. Dnes je ročná produkcia vyše dvadsať filmov, je pestrá a predovšetkým sa k nej vrátil divák. Potvrdzuje to vlaňajší výsledok návštevnosti: viac ako milión divákov na slovenských filmoch. Čomu pripisujete tento divácky záujem?
– Súčasná situácia nevznikla zo dňa na deň, je to výsledok niekoľkých kľúčových krokov, ktoré sa udiali v období približne posledných desiatich rokov. Myslím si, že ťažisko dnešného úspechu slovenského filmu je v systémovom kroku, ktorým bol vznik Audiovizuálneho fondu (AVF). V roku 2010 sa naštartovalo pravidelné prideľovanie financií cez nezávislé odborné komisie AVF a zároveň sa darilo zvyšovať jeho rozpočet. Existencia AVF, ale aj Fondu na podporu umenia či Fondu na podporu kultúry národnostných menšín sú zásadné kroky, ktoré urobilo MK SR pod vedením Mareka Maďariča, vrátane schválenia a platnosti zákona o audiovízii. Doteraz žiaden minister takéto základné systémové kroky na MK SR neurobil, za čo treba Marekovi Maďaričovi poďakovať. Dôležitým momentom boli aj zmeny vo verejnoprávnej televízii, ktorá sa začala viac zaujímať o slovenské audiovizuálne diela a nezávislé producentské prostredie, čo jej umožnila aj zmluva so štátom. Slovenské filmy sa postupne dostali do vysielania RTVS v prime time na Jednotke, čo dovtedy nebolo bežné. RTVS zároveň aktívne vstupuje do filmových projektov a koprodukčných televíznych seriálov, akým bola napríklad Mária Terézia. Dôležitý je teda posun v myslení ľudí vo vzťahu k slovenskému filmu.

Rovnako sa vymenila aj generácia filmárov, ktorí začali nakrúcať vlastné filmy poučení skúsenosťou z medzinárodného prostredia.
– S nástupom tohto tisícročia kulminovala nastupujúca generácia filmárov, čo slovenskú kinematografiu posunulo dopredu. Mladí slovenskí producenti, mnohí čerstvo po škole, začali vstupovať nielen do českých koprodukcií, ale aj do koprodukcií s Poliakmi, Maďarmi, Rakúšanmi, Talianmi a získavali rôzne finančné zdroje z medzinárodných programov MEDIA a EURIMAGES. Slovenská kinematografia sa nielen rozvíjala v počte vyrobených diel, ale aj prestali dominovať ťaživé témy, aké sme v našej kinematografii v minulosti poznali, a rozšírilo sa žánrové spektrum od kriminálok cez trilery až po komédie. Mladí tvorcovia dokážu natočiť aj politické témy, ako vo filmoch Únos či Mečiar, a sú schopní zachytiť minulosť i súčasnosť veľmi reálnym obrazom, ktorý z filmárskej stránky dosahuje naozaj štandard európskeho filmu. Rád v tejto situácii spomínam film Čiaraako jeden z tých, vďaka ktorým sme v minulom roku prepisovali historické tabuľky návštevnosti slovenských filmov. Je to aj tým, že producenti a distribútori začali využívať nástroje štandardného marketingu a s filmom sa mediálne pracuje už v čase prípravy scenára. Myslím si, že dnes príde divák radšej na film, v ktorom hrajú slovenskí herci a týka sa slovenského prostredia, ako na americký film, možno nakrútený o niečo lepšie či rovnako, no sú mu cudzie jeho témy. 

Simona Nôtová
foto: Miro Nôta

V labyrinte archívu

Slovenský filmový ústav (SFÚ) tvoria dve základné organizačné jednotky a jednou z nich je Národný filmový archív (NFA) pre oblasť ochrany a obnovy audiovizuálneho dedičstva. Jeho riaditeľom je od roku 2016 Marián Hausner. V rozhovore približuje činnosti, ktorým sa NFA venuje v kontexte Slovenského filmového ústavu.

Slovenský filmový ústav si pripomína 55. výročie založenia, avšak jeho filmový archív oslavuje, hoci možno neoficiálne, už 60. výročie. Jeho počiatky sa spájajú s osobnosťou Ivana Rumanovského. V čom spočíva význam Rumanovského koncepcie filmového archívu z prelomu 50. a 60. rokov?
– Ak by sme sa pozreli na štatúty Slovenského filmového archívu, ktoré vypracoval, s istým zjednodušením môžeme skonštatovať, že v tom prvom z roku 1959 sa sústredil na tvorbu a uchovávanie filmových zbierok. V tom druhom z roku 1961, opravenom a doplnenom, sa viac sústreďuje na katalogizáciu a sprístupňovanie filmov. To sú v skratke základné úlohy každého filmového archívu, hoci sa tak nevyčerpávajú a filmový archív sa nestáva múzeom, ak by som parafrázoval slová Pavla Branka z jeho článku v časopise Film a divadlo z roku 1961. Výstavným priestorom filmového archívu je kinosála. Možno je namieste uviesť aj to, že filmové archívnictvo má oveľa bližšie k oblasti knihovníctva alebo múzejníctva ako k tradičnému archívnictvu. Dovolil by som si však vypichnúť jeden zaujímavý moment z prvej verzie štatútu, že mimoriadne cenné a dôležité materiály sa majú dať do trezoru. Paradoxne sa doteraz používa pojem trezorové filmy pre diela, ktoré boli vylúčené v zmysle ich zákazu. Slovenský filmový ústav, ako sa nazýva až od roku 1969, bol zase postavený na rozšírenej koncepcii filmového archívu – rozšírenej najmä o bádateľskú činnosť –, ale jeho súčasťou sa stávali ďalšie zbierky súvisiace s filmami a jeho činnosti sa rozširovali. Okrem vedecko-výskumnej to bola najmä filmografická, dokumentačná, edičná, výchovná činnosť a dôležité sú aj filmové projekcie, hoci sa to všetko, samozrejme, neudialo hneď pri jeho založení v roku 1963. Napríklad vznik jeho knižnice, zameranej na filmologickú literatúru, sa dá datovať do roku 1964. A počiatky výskumu do roku 1965 – ten bol aj v nasledujúcom období výrazne zameraný na sociológiu filmového diváka, čo nie je až také prekvapivé, ak si uvedomíme, že SFÚ bol súčasťou rozsiahlej organizácie zameranej na filmovú tvorbu a distribúciu, teda na oblasť, v ktorej centre bol divák. Zo Slovenskej filmovej tvorby bol ústav vyčlenený až v roku 1991 a jeho zriaďovateľom sa stalo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, pričom jeho poslanie sa ďalej rozširuje.

Aké postavenie má aktuálne Národný filmový archív v Slovenskom filmovom ústave a aké činnosti vykonáva?
– V prvom rade by som si dovolil povedať, že Slovenský filmový ústav je primárne postavený na koncepte filmového archívu. Je aj zákonným depozitárom najmä vo vzťahu k slovenským audiovizuálnym dielam určeným pre kiná a sprievodným dokumentom k nim. Každý si môže prečítať zákon o audiovízii, kde je to jasne pomenované, to sa však bude chcieť asi málokomu. Národný filmový archív je najväčšou organizačnou jednotkou ústavu, avšak jeho činnosti nemožno úplne oddeliť od ostatných procesov, ktoré sa v SFÚ realizujú. Keby som to veľmi zjednodušil, dá sa povedať, že sú to najmä činnosti spojené so zbierkami a s fondmi, alebo inak, s filmovým dedičstvom, ale aj s informáciami a poznatkami o ňom. A keby som to zase čo najviac zovšeobecnil, tak dôležité je chápanie filmového archívu ako siete a jeho činnosti je možné charakterizovať pojmami udalosť, mapa, opakovateľnosť, spojenie, amplifikácia.

To zovšeobecnenie by si mohol ozrejmiť...
– Vo filmových archívoch sa film a kinematografia vnímajú ako udalosť. Je to dôležité napríklad pre akvizíciu alebo tvorbu zbierok. To znamená, že podstatné je nielen získavanie kinematografických diel a ich nosičov, ale aj sprievodných dokumentov z celého ich životného cyklu od prípravy cez výrobu, distribúciu až po ich reflexiu aj archiváciu. Takže sú to nielen východiskové, rozmnožovacie a distribučné nosiče kinematografických diel, ale aj filmové scenáre, výrobné listy, plagáty, fotografie, recenzie v periodikách, knižné monografie a podobne. V neposlednom rade to môže byť aj pôvodná papierová krabica s ministerskou pečiatkou, ktorá indikuje, že ten-ktorý film bol v minulosti zakázaný. Aby sa dalo v labyrinte filmového archívu čo najlepšie orientovať, kľúčová je tvorba mapy, čo sa realizuje hlavne vo filmografických a katalogizačných činnostiach. V procese uchovávania, konzervovania, reštaurovania je pre filmový archív dôležitá okrem iného viera v opakovateľnosť, čo vyplýva z povahy filmových, ale aj súčasných digitálnych nosičov. Ich obnova znamená predĺženie ich života, ale to neznamená popretie alebo vylúčenie ich pôvodných nosičov. Veď do procesu digitalizácie môžu vstúpiť iba také kinematografické diela, ktoré prešli fotochemickým procesom vo filmových laboratóriách. Digitalizujeme teda iba diela, o ktoré sme sa dokázali postarať na ich pôvodných nosičoch. Spojenie je zas kľúčové pre sprístupňovanie, nech sa na to pozrieme z ktoréhokoľvek uhla, ale najmä je to spojenie filmového diela s jeho divákmi pri prezentáciách v priestore kina, ako napríklad vo Filmotéke Kina Lumière, kde je stále možnosť vidieť kinematografické diela z 35 mm filmových kópií zo zbierok Národného filmového archívu. A k tomu môžeme priradiť amplifikáciu, čo je azda vhodnejší pojem ako interpretácia či kontextualizácia, a tu by som pripomenul najmä vedecko-výskumné činnosti, či už historické, teoretické, estetické, alebo filmovo-archívne.

Týmto činnostiam napomáhajú projekty, v ktorých, ako predpokladám, prevláda systémový prístup. Môžeš spomenúť tie najvýznamnejšie?
– V projektoch je naozaj dôležité voliť systémový, ale aj procesný prístup. Tie, čo realizujú najmä pracovníci Národného filmového archívu, sú, našťastie, dlhodobé, vzájomne funkčne previazané a každý sa sústreďuje na určitú časť v rámci procesu uchovávania a sprístupňovania audiovizuálneho dedičstva Slovenskej republiky. Je výborné, že Slovenský filmový ústav získava na ich realizáciu finančnú podporu, preto je pri nich dôležitá aj práca kolegov z útvaru ekonomiky a manažmentu SFÚ. Zo strany zriaďovateľa, teda ministerstva kultúry, je dôležitá napríklad podpora projektu informačného systému SK CINEMA, ktorý sa realizuje od roku 2002. Ďalším mimoriadne dôležitým dlhodobým projektom je Systematická obnova audiovizuálneho dedičstva SR. Tento projekt sa začal v roku 2004 a od roku 2006 ho kontinuálne podporuje vláda SR. K tomu treba priradiť národný projekt Digitálna audiovízia, realizovaný v rokoch 2011 až 2015, ktorý bol spolufinancovaný z prostriedkov Európskeho fondu regionálneho rozvoja. V roku 2016 sa tento digitalizačný projekt dostal do fázy trvalej udržateľnosti.

Filmové archívy sa všeobecne veľmi nechvália svojimi dávno a rôzne získanými pokladmi. Mohol by si nejaké pomenovať? 
– Odpoveď bude asi prekvapivá, lebo podľa mňa sú to predovšetkým ľudia, všetky moje úžasné kolegyne a fantastickí kolegovia. Aj tí, čo s nami už nekráčajú. Sú pátračmi, opatrovateľmi, ochrancami i navigátormi súčasne. 

Akých ľudí teda dnes potrebuje filmový archív?
– Práca vo filmovom archíve, ktorého súčasťou je aj verejná knižnica, mediatéka, tradičný archív, kino, ale aj veľa filmových a digitálnych technológií, sa musí opierať o rôzne profesie. Keby som to chcel zhrnúť v skratke, sú to filmoví historici, filmoví archivári, filmoví kurátori, filmoví reštaurátori/konzervátori, knihovníci a archivári, aj keď samotné pracovné pozície možno nie sú formálne takto pomenované. A všetci sú nejakým spôsobom špecializovaní – napríklad na filmografickú činnosť alebo na digitálne uchovávanie. Za kľúčové však možno považovať dve postupne miznúce odbornosti, pri ktorých sa pracuje s fyzickými filmovými artefaktmi. Jednou z nich sú premietači, ktorí sprítomňujú zážitok filmu pre divákov. Druhou sú filmoví laboranti, hoci, žiaľ, filmové laboratóriá nie sú súčasťou našej inštitúcie, takže spolupracujeme s externými. Ale práve naše kolegyne, ktoré pracovali vo filmových laboratóriách a teraz vykonávajú odbornú technickú kontrolu a základné prezervačné činnosti s filmovými artefaktmi, si veľmi vážim. Celkovo je práca vo filmovom archíve mimoriadne interdisciplinárna: na jednom konci je filmové umenie, na druhom zas chémia a všetko to ešte premiešavajú informačno-komunikačné technológie. Tento rozptyl je veľmi veľký, avšak na Slovensku neexistuje žiadne formálne vzdelávanie v oblasti audiovizuálnych archívov, ak by sme chceli širšie pomenovať doménu, ktorej súčasťou je filmové archívnictvo.

Najzaujímavejšie na práci v každej pamäťovej inštitúcii je objavovanie strateného a pripomínanie zabudnutého. Aj u nás vidím ako to najzaujímavejšie práve detektívne pátranie napríklad po kópiách slovenských filmov... Podarilo sa od tvojho nástupu do funkcie riaditeľa NFA rozšíriť zbierky o niečo zaujímavé?
– V minulom roku nás najviac potešilo získanie pravdepodobne najúplnejšej filmovej kópie výnimočného diela Zem spieva režiséra Karola Plicku prostredníctvom výmeny s americkou Kongresovou knižnicou, presnejšie s jej Národným audiovizuálnym konzervačným centrom. Originálny negatív tohto filmu z roku 1933 zhorel v Zlíne v roku 1944. Zachovaná pozitívna kópia bola nekompletná a pražský prológ filmu bol v roku 1939 nahradený zábermi z Bratislavy. O rekonštrukciu tohto filmu sa v roku 1983 postarali najmä Martin Slivka a Juraj Lexmann, ktorí napríklad vrátili do filmu pôvodné zábery z Prahy a opatrili ho novou nahrávkou hudby, no stále ostal nekompletný. Asi pred pätnástimi rokmi prišiel kolega Miro Ulman so zásadnou informáciou o projekciách filmu Zem spieva v Spojených štátoch amerických. Tam sa pri garážovom výpredaji našla nitrátová kópia, ktorá sa dostala do Amerického filmového ústavu a odtiaľ na uchovanie do Kongresovej knižnice, kde z nej v roku 2002 pripravili duplikátne negatívy obrazu a zvuku a v roku 2003 nové filmové kópie. Neskôr sa v súvislosti s publikáciou Dejiny slovenskej kinematografie 1896 – 1969 podarilo z iniciatívy jej autorov získať náhľadovú digitálnu kópiu, na základe ktorej sa porovnávala hudobná zložka diela s pôvodným rukopisným notovým materiálom, takže sa predpokladá, že by mohlo ísť o kompletný film. Následne sme s kolegami za oceánom ďalej komunikovali prostredníctvom elektronickej pošty, čo bolo trochu zdĺhavé. Vždy je najlepšie, keď sa ľudia vidia, takže keď sa vlani kolega Peter Csordás zúčastnil na kongrese Medzinárodnej federácie filmových archívov (FIAF) v Los Angeles, stretol sa aj s Mikom Mashonom z Kongresovej knižnice a podarilo sa mu s ním dohodnúť, že by nám poskytli nájdenú americkú verziu filmu Zem spieva. Vymenili sme ju za filmovú kópiu ďalšieho výnimočného diela – Obrazov starého sveta, takže aj toto bude uchovávané v Kongresovej knižnici. Možno stojí za zmienku, že toto filmové dielo na kópii s anglickými podtitulkami, ktorú sme poslali do Kongresovej knižnice, bolo uvedené ako príklad komplexného filmografického záznamu v Katalogizačnom manuáli pohyblivého obrazu FIAF z roku 2016, keďže ma o to požiadali z Katalogizačnej a dokumentačnej komisie FIAF. Takže tento katalogizačný záznam by už bolo treba upraviť vzhľadom na to, že sa vlastník tejto filmovej kópie Obrazov starého sveta zmenil. Ale taký je osud filmov a ich dejiny sú spojené aj s ich multiplicitou, čo sa dá pekne ukázať aj na živote filmu Zem spieva. A, samozrejme, tento príbeh sa ešte neskončil, čaká nás veľa práce a výskumu, hoci, našťastie, môžeme nadviazať na poznatky predchodcov, ktorí film rekonštruovali v roku 1983. Mňa však veľmi teší, že nielen v zmysle zákonných povinností sa Národný filmový archív SFÚ rozrastá o nové slovenské filmy a sprievodné dokumenty k nim, a to všetko v súčasnosti najmä v digitálnej podobe. Je to aj vďaka tomu, že filmoví tvorcovia aj ďalší ľudia, ktorí sú nejako spätí s filmom, napríklad filmoví historici, ich príbuzní alebo aj výtvarníci, nás aj sami oslovujú a sú ochotní darovať nám či už celé osobné archívy alebo časti z nich, ako sú napríklad fotografie, rukopisy, scenáre, ale aj filmovú techniku, alebo svoje diela na filmových nosičoch.Tento prejav dôvery si veľmi vážim a vytvára to pre nás záväzok uchovávať tieto artefakty,aby boli užitočné aj pre budúce generácie.

Martin Kaňuch
foto: archív SFÚ / Miro Nôta

Národné kinematografické centrum

Rastislav Steranka je od roku 2017 riaditeľom Národného kinematografického centra (NKC) ako organizačnej zložky Slovenského filmového ústavu (SFÚ). Toto centrum sa venuje okrem iného propagácii súčasných aj archívnych slovenských filmov doma i v zahraničí. Jednou z jeho aktuálnych ambícií je podľa Steranku posilnenie prezentácie krátkometrážnej domácej tvorby. Priorít NKC je však viac.

Začnime klasickými otázkami: Ako hodnotíš uplynulý rok? V akej kondícii je slovenský film doma a v zahraničí a ako k tomu prispieva činnosť NKC SFÚ?
– Rok 2017 bol pre slovenskú kinematografiu dobrý. Aj keď cestujeme po festivaloch a stretávame sa s profesionálmi z odvetvia, všetci vravia, že slovenský film bol v zahraničí veľmi viditeľný. Podľa môjho názoru nie sú pre slovenský film dôležité iba ocenenia, ale už aj samotná účasť na veľkých festivaloch. Minulý rok sa začal vynikajúco: v Berlíne bola v súťaži Generation Kplus Piata loď, ktorá napokon získala Krištáľového medveďa, a Masaryk Juliusa Ševčíka mal premiéru v sekcii Berlinale Special. Minoritná koprodukcia Cez kosti mŕtvych Agnieszky Holland a Kasie Adamik si zase z Berlína odniesla Strieborného medveďa – Cenu Alfreda Bauera. Nechcem sa však tváriť, že vlaňajšia viditeľnosť slovenskej kinematografie je čímsi výnimočným. Ohromný kus práce v tomto smere vykonala moja predchodkyňa Alexandra Strelková, ktorá nastavila spôsob prezentácie slovenského filmu v zahraničí a zviditeľnila ho. V každom prípade, ďalším výrazným minuloročným úspechom bol film Györgya Kristófa Out, ktorý sa vlani objavil v súťažnej sekcii Un Certain Regard na MFF Cannes, teda na „najáčkovejšom“ z áčkových festivalov. V oficiálnom programe festivalu v Karlových Varoch boli filmy Čiara a Nina, prvý z nich tam dokonca získal cenu za réžiu. Nina sa neskôr dostala aj na festivaly v Toronte a vo Varšave (kde získala cenu FIPRESCI). Niektorí producenti sa však na tieto áčkové festivaly pozerajú tak, ako keby iné festivaly ani neexistovali, čo nie je celkom dobrý prístup. Existujú totiž festivaly, ktoré možno nepatria do tejto úzkej špičky, no môžu dať filmu slušnú vizibilitu a posunúť ho ďalej. Je na nás, aby sme s producentmi pracovali tak, aby nekládli dôraz iba na Berlín, Cannes, Karlove Vary, Benátky či Toronto a ostatné festivaly nepovažovali za menejcenné. 

Sú podľa teba vnímanie slovenského filmu doma a jeho vnímanie v zahraničí spojené nádoby? Pýtam sa aj preto, že v roku 2017 zaznamenávame rekordné čísla návštevnosti slovenských filmov v našich kinách...
– Do istej miery sú to spojené nádoby. Producenti zvyčajne plánujú domáce premiéry svojich filmov tesne po ich festivalovom uvedení v zahraničí. Dobrým príkladom je Piata loď. Vo svetovej premiére ju uviedli v Berlíne, kde získala cenu, a vzápätí išla do tunajšej distribúcie. Okolo toho filmu sa udržiaval istý ruch. Aj bežní diváci zachytávajú prostredníctvom médií uvedenie slovenského filmu na takom či onakom prestížnom festivale. Samozrejme, toto publikum reaguje viac na nálepky typu Berlín, Cannes, Benátky. Ak sa v programe takých festivalov objaví film, je oň následne záujem už len preto, že sa tam objavil. No všetko to závisí aj od filmu samotného, od toho, akej cieľovej skupine je určený. Napríklad film Outbol historickým úspechom pre slovenskú kinematografiu, no keďže ide o akúsi absurdnú komédiu postavenú na základoch sociálnej drámy, nezaujme široké publikum. Ide teda o spojené nádoby, no zároveň záleží na konkrétnom filme. Vezmime si Čiaru, ktorá skvelo balansuje na pomedzí arthousu a komerčného filmu. Dokáže zaujať festivalové publikum aj bežného diváka. Film mal svetovú premiéru v Karlových Varoch, v auguste išiel do kín a mal veľmi dobré výsledky návštevnosti. S Čiarou sme začali pracovať už vo februári 2017 v rámci Industry Days, ktoré organizujeme v spolupráci s MFFK Febiofest. Pozvali sme do Bratislavy profesionálov z odvetvia – zástupcov veľkých festivalov, sales agentov, potenciálnych koproducentov – a premietli im ešte nedokončenú verziu filmu. Producentka a režisér už vtedy dostali spätnú väzbu. 

Reprezentuje Čiara nejaký trend v súčasnej slovenskej kinematografii alebo je to skôr anomália? Myslím tým film, ktorý je úspešný u domáceho publika a zároveň rezonuje aj na festivaloch.
– V rámci slovenskej kinematografie sa asi ešte nedá celkom hovoriť o takomto trende. Kiežby to tak bolo. Slovenský film akoby stále vychádzal z dokumentárnej tradície. Pred niekoľkými rokmi sa práve dokumenty dokázali dostať na takú úroveň, že mohli byť prezentované na svetových festivaloch. V každom prípade, Čiara je skôr veľmi príjemný výnimočný zjav. Ak nemáme na mysli tú „najtvrdšiu“ líniu arthousového filmu, tak na festivaloch často vidíme tituly, ktoré by sa dali označiť za „arthousové filmy s mainstreamovým diváckym potenciálom“. Znie to síce ako vtip, ale je na tom kus pravdy. Z môjho uhla pohľadu sú to také filmy, v ktorých sa riešia vážne témy, filmy, ktoré prípadne vychádzajú zo sociálnej drámy, ale zároveň využívajú postupy žánrovej kinematografie. Ak to režisér dokáže ukočírovať a spraví to šikovne, môže takýto film fungovať, pretože si v ňom nájde to svoje človek s vycibreným vkusom, zvyknutý na náročnejšie umelecké filmy, aj bežný divák, ktorý pôjde po línii žánru a tá ho povedie. My sa snažíme súčasným slovenským filmom pomáhať, konzultujeme s ich producentmi festivalové stratégie, no na tie festivaly ich v konečnom dôsledku vyberajú iní ľudia. Ak film vyberú, čaká nás ďalšia práca – dobre ho na festivale spropagovať. A ak film získa cenu, odvíjajú sa od toho jeho ďalšie a ďalšie cesty. Ide o pozitívny efekt snehovej gule. Myslím si však, že potrebujeme podporiť aj prezentáciu slovenskej kinematografie doma, na Slovensku. 

Aké sú priority činností NKC? Vnímaš nejaký posun v ich nastavení v porovnaní s predošlým obdobím? 
– Jednou z hlavných činností, ktorú vykonáva SFÚ v zmysle zákona, je „propagácia audiovízie vrátane audiovizuálneho dedičstva“. Tam sú naše priority. Chceli by sme sa však výraznejšie zamerať na prezentáciu slovenských krátkometrážnych filmov. Krátke tituly u nás nakrúcajú najmä študenti ako svoje bakalárske či magisterské filmy. Je veľmi málo nezávislých režisérov a producentov, ak vôbec nejakí, ktorí by sa programovo venovali krátkometrážnej tvorbe. Mám pocit, že krátky film sa u nás považuje za akýsi medzikrok od štúdia na filmovej škole k profesionálnej kariére. V zahraničí sa však zvyčajne považuje za samostatný druh filmovej tvorby. Budeme sa teda usilovať vrátiť slovenskému krátkemu filmu jeho tvár. Inšpiráciou bol aj medzinárodný úspech študentského filmu Michala Blaška Atlantída, 2003, ktorý bol zaradený do súťažnej sekcie Cinéfondation na festivale v Cannes a absolvoval aj ďalšie festivaly. Je dôležité, aby študenti zapálení pre film nemuseli po škole končiť v reklamných agentúrach či v komerčných televíziách: odtiaľ sa už ťažko vracia, zvlášť niekam, kde treba deň čo deň o niečo bojovať. Je to pre nás koncepčná a strategická záležitosť, hovoríme tu možno o horizonte troch až piatich rokov, aby sa slovenský krátky film dostal viac do povedomia u nás i v zahraničí. Ide aj o to, aby študenti nemali pocit, že je to tvorba, ktorá sa viaže výhradne na školu, a zároveň aby nemali veľké oči a nevrhali sa hneď na dlhometrážny projekt. Samozrejme, prirodzený filmársky vývin smeruje k nakrúcaniu celovečerných filmov, no bola by škoda, keby sa absolvent rozhodoval podľa princípu, že buď bude robiť dlhometrážny film, alebo nič.

Aký je pomer činností NKC vo vzťahu k súčasnej filmovej tvorbe a k filmom, ku ktorým vykonáva práva SFÚ? Zaznamenali ste v tejto oblasti v uplynulom roku nejaký úspech? Ako sa vôbec staráte o archívne filmy? 
– V prvom polroku je prakticky celé naše oddelenie zahltené prípravami prezentácie súčasného slovenského filmu, keďže máme na pleciach kompletnú prezentáciu slovenskej kinematografie na festivaloch v Berlíne, Cannes a Karlových Varoch. Samozrejme, prezentácia archívnych filmov je neoddeliteľnou súčasťou práce nášho oddelenia a zároveň je to aj moja osobná priorita. S filmami, ktoré sú digitálne zreštaurované, pracujeme napríklad formou spolupráce so zastupiteľskými úradmi, ktoré (spolu)organizujú rôzne menšie prehliadky a retrospektívy. Snažíme sa nadväzovať aj spoluprácu s prestížnymi festivalmi archívnych filmov, ako je napríklad Lumière Festival v Lyone. Tento rok tam v sekcii Poklady a kuriozity archívov mala svetovú premiéru digitálne zreštaurovaná verzia Solanovho Prípadu Barnabáš Kos, vlani zase Krvavej panej Viktora Kubala. Bol to skvelý pocit, vidieť ju v programe hneď vedľa diel Henriho-Georgea Clouzota či Williama Friedkina. Prišlo nám viacero požiadaviek od ďalších festivalov a cinematék, že film Krvavá pani zachytili v programe lyonského festivalu, radi by si ho pozreli a zvážili jeho zaradenie do svojho programu. V ideálnom prípade dôjde opäť k efektu snehovej gule. Samozrejme, pracujeme s tým, čo máme a čo dokážeme na základe spolupráce s Národným filmovým archívom SFÚ pripraviť k termínom uzávierok prihlášok na jednotlivé festivaly. Dôležité je, aby sme mali k dispozícii zdigitalizované filmy s požadovanou jazykovou podporou. V spolupráci s medzinárodným hudobným festivalom Viva Musica! sme v roku 2017 odprezentovali zdigitalizovanú verziu filmu Karola Plicku Zem spieva so živým hudobným sprievodom Orchestra a zboru Viva Musica!. Bol to až elektrizujúci audiovizuálny zážitok. Chcel by som spomenúť aj historicky prvé vydanie slovenského filmu na blu-ray nosičoch v zahraničí. Ide o film Panna zázračnica, ktorý vyšiel tento rok v britskom vydavateľstve Second Run. Film je digitálne zreštaurovaný a na nosičoch sú aj zaujímavé bonusové materiály. Tu dochádza k synergiičinností obchodného oddelenia SFÚ s tým naším. Tento rok sa uskutočnila napríklad aj prehliadka slovenských krátkych filmov z prevažne 60. rokov minulého storočia na festivale v Oberhausene. 

Kto sú zahraniční partneri NKC a aká je jeho pozícia medzi nimi? 
– Našimi zahraničnými partnermi sú predovšetkým filmové centrá. Sú to zložky filmových ústavov, archívov či fondov, ktorých hlavnou činnosťou je prezentácia súčasnej národnej kinematografie. My sme tak trochu špecifický prípad. Filmové centrá – napríklad v Česku alebo Poľsku – spadajú pod podporné fondy v oblasti audiovízie (v Česku je to Státní fond kinematografie, v Poľsku zase Polski Instytut Sztuki Filmowej – pozn. red.), kým my patríme pod SFÚ, ktorý nie je fondom, ale archívom. Tieto filmové centrá sa združujú v organizácii European Film Promotion. Ako ich zástupcovia sa v rámci EFP stretávame dvakrát do roka a dávame dokopy svoje rezervoáre vedomostí a skúseností s naším vlastným audiovizuálnym prostredím. Z toho vyplýva synergický efekt – EFP propaguje európsku kinematografiu ako celok. Je to vlastne akýsi dáždnik, ktorý zastrešuje činnosti jednotlivých centier. To, čo by si niektoré krajiny nemohli dovoliť samostatne (ako napríklad zabezpečiť účasť na filmových trhoch v Hongkongu alebo v USA), môžu zrealizovať pod hlavičkou EFP. A aké je postavenie NKC SFÚ medzi týmito inštitúciami? Sme ich rovnocennými partnermi. V EFP sa stretávajú krajiny s veľkou audiovizuálnou „kapacitou“ (ako napríklad Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Taliansko) a menšie krajiny, no napriek tomu tam panujú rovnocenné a priateľské vzťahy. Ak sa o niečom spoločne rozhoduje a názory na vec sa líšia, zohľadňuje sa nielen stanovisko krajiny, ktorá vyrobí 200 filmov ročne, ale aj takej, ktorá ich vyrobí 20. 

Hovoril si o úspechoch NKC SFÚ. Je, naopak, niečo, čo ťa mrzí, že sa nepodarilo?
– Nehovoril by som o úspechoch NKC, skôr o úspechoch celej našej inštitúcie. NKC by nemohlo fungovať bez priamej spolupráce a koordinácie prác s NFA a s digitalizačným pracoviskom. My sme vlastne na špičke ľadovca a bez práce šikovných ľudí na digitalizačnom pracovisku by sme v oblasti zviditeľňovania audiovizuálneho dedičstva nemali čo robiť. Propagácia súčasných filmov takisto nie je ani zďaleka len o našom oddelení, je to predovšetkým úspech nezávislých producentov, ktorí tie filmy vyrobia. Snažíme sa navzájom si pomáhať činnosťami, ktoré sú komplementárne a musia mať synergický efekt, aby to fungovalo.

Aké výzvy ležia pred tebou a tvojím tímom v blízkej budúcnosti?
– Ten objem práce je obrovský. Ako som už hovoril, jednou z výziev je vrátiť umeleckú autonómnosť a prestíž krátkym filmom, ale aj vzbudiť dôveru mladých filmárov ku krátkometrážnej tvorbe. Ďalšou výzvou je opäť výraznejšie potlačiť do popredia dokumentárny film. Ideálne by bolo, keby mal dokumentárny, hraný i krátky film rovnakú vizibilitu v zahraničí aj doma. Veľkou výzvou je aj zviditeľnenie slovenského audiovizuálneho dedičstva v tunajšom prostredí. Staršia generácia tie filmy pozná, uvádzajú ich televízie, no mladú generáciu televízia nezaujíma. 

A asi je aj dobré vidieť ich na plátne.
– Samozrejme, vidieť ich na veľkom plátne je ideálne. To sa deje už aj v súčasnosti vo Filmotéke Kina Lumière. Skrátka, ide mi o to, dostať do povedomia ľudí nielen súčasný film, ale aj naše audiovizuálne dedičstvo, teda to, z čoho súčasný film prirodzene vychádza.

Michal Michalovič
foto: archív SFÚ / Miro Nôta