Pokračovanie obsahu:

Veľké a malé dejiny

Za uplynulých 55 rokov prešiel Slovenský filmový ústav (SFÚ) mnohými úskaliami, dnes je z neho moderná národná filmová inštitúcia. Aký má význam v historickom kontexte? Čo vám napadne ako prvé, keď sa povie Slovenský filmový ústav? A v čom je jeho prínos pre vás osobne? Na to sme sa spýtali viacerých osobností slovenskej kinematografie. 

Richard Blech 
(filmový publicista a historik)

Po druhej svetovej vojne sa začal film emancipovať s ostatnými odvetviami umenia. Najprv vo Francúzsku, v Taliansku a vo Švédsku, potom postupne aj v Čechách a na Slovensku a v ďalších stredoeurópskych filmových kultúrach. 

Na Slovensku bol 1. apríla 1963 založený Slovenský filmový ústav a jeho súčasťou sa stal archív Ústrednej požičovne filmov, ktorú v roku 1958 založil Ivan Rumanovský. Do dnešného dňa sa v ústave vystriedalo dvadsať riaditeľov. Prvý riaditeľ Ján Komiňár a neskôr Štefan Vraštiak orientovali výskum na hľadanie koreňov slovenského filmu, a tak sa im podarilo objaviť na americkom kontinente kópiu Jánošíka (1921), prvého slovenského filmu vôbec. Každý z nich prispel svojím podielom k tomu, aby sa film vrátil na Slovensko a zaradil sa medzi cenné archivované diela. Štefan Vraštiak vykonával aj vzácne servisné služby pre tlač a novinárov, sprístupňoval im zahraničné filmy. Najprv bol ústav „odkladiskom“ politických vyslúžilcov, kým sa dostala do popredia jeho odborná funkcia. 

Od 70. rokov minulého storočia ústav archivuje aj vybrané zahraničné diela a umožňuje výskum dejín slovenského filmu. Prelomové obdobie nastalo zánikom štátneho filmu a hľadaním novej platformy tvorby, výskumu a celej organizačnej štruktúry. Tento výrazný prelom nastal najmä príchodom riaditeľa Petra Dubeckého, za ktorého éry sa filmová kultúra na Slovensku výrazne obohatila, a dnes patrí SFÚ medzi avantgardu vo svojej oblasti. Spolupráca s inými ústavmi tohto typu v Európe mu dáva perspektívu, spolupráca s Vysokou školou múzických umení mu zabezpečuje príliv mladej generácie vo všetkých filmových odvetviach. Ústav sa stal rozsiahlym kinematografickým centrom, bez ktorého si už ďalší rozvoj slovenskej filmovej kultúry nevieme predstaviť. Slovenský filmový ústav je zárukou kvality a úspechu každej akcie, na ktorej sa podieľa.

Pavel Branko 
(filmový publicista a kritik)

Slovenský filmový ústav mi pripadá ako snehová guľa, ktorá vznikne z malého podnetu, ale ako sa valí, rozrastá sa a nabaľuje ďalšie vrstvy. Prvým podnetom je pre mňa Ivan Rumanovský, nadšený archeológ slovenských filmových prvohôr. Preto som v časopise Film a divadlotak rád dal priestor jeho Kapitolkám z histórie filmu na Slovensku, hoci som vtedy nemohol tušiť, že sa tu vlastne kladú tehličky základov budúceho SFÚ. 

Keď si tak prezerám menoslov riaditeľov SFÚ a ich vročenia, bije do očí, ako ten menoslov zrkadlí historické pozadie. Ján Komiňár sa dostal na čelo v roku 1963, súbežne s rozbehom zlatých šesťdesiatych, a vydržal tam do ich konca. Vždy som si s ním rozumel. Dokonca ma v roku 1969 – v čase, keď sa pravicových oportunistovradšej zbavovali – prichýlil ako nového zamestnanca!

S nástupom normalizácie sa potom „vždyverní“ bojovníci Strany začali na poste striedať skoro tak často ako ročné obdobia a srokom 1989 sa, samozrejme, zmenila profilácia, ale nie tempo striedania. Až po nástup Petra Dubeckého, ktorý stojí na kapitánskom mostíku už osemnásty rok. Oproti tým krátkodobým hosťovaniam je to neuveriteľná a plodná stabilita, v rámci ktorej SFÚ vyrástol na bohato rozvetvenú kultúrnu ustanovizeň, pôsobiacu v domácich aj medzinárodných vzťahoch a rešpektovanú ako tie so staršou tradíciou. Priatelil som sa ešte s jeho otcom a už nám to ostalo. Ale vlastne sa priatelím s celým SFÚ, a kým som vládal, rád som tam chodieval, takže by zabralo veľa miesta vymenovať všetkých, s ktorými sa priatelím. Zrejme je to však vzájomné. Po Novembri ’89 mi začali vychádzať knihy. No hoci je medzi nimi dosť takých, ktoré sa filmu takmer netýkajú, pri každej z nich figuruje ako spoluvydavateľ SFÚ. Nie je to rukolapný prejav priateľstva?

Eduard Grečner 
(režisér a scenárista)

Či sa to niekomu páči, alebo nie, je mi ľahostajné, no neprestávam veriť v inštinkt i zdravý rozum Slovákov, vďaka ktorým slovenský parlament onedlho ústavným zákonom zruší mečiarovskú darebácku privatizáciu filmovej Koliby, až do toho hanebného okamihu najvyššieho stánku slovenskej kinematografickej kultúry, postaveného z vôle a peňazí občanov Slovenska. Stratou tohto reprezentačného sídla utrpel film nezahojiteľnú ranu, surovo odobral jednej generácii nádejných tvorcov a ochudobnil kultúru o ich možné diela, ktoré sa nikdy nevytvorili a už ani nevytvoria, pretože skončili na cintoríne nádejí. V potápajúcom sa víre privatizačného ošiaľu sa uchoval a zachránil iba jediný filmový podnik (nemal mnohohektárový lákavý pozemok), dovtedy považovaný za bezvýznamný sklad s evidenciou dovtedy nakrútených filmov: filmový ústav. Jeho význam prudko vzrástol a, vďakabohu, ústav začal ako ostrov nádeje plniť aj úlohy zástupného centra. 

Nemienim plytvať priestorom, a preto bez vyznačkovania historického obratu, z ktorého sa kinematografická kultúra spamätúva podnes, prejdem k tomu, čo dnes filmový ústav pre slovenský film znamená. Je to jediný pozostalý pevný bod filmovej kultúry dneška a zázračne sa vyvíja. Jeho význam narastá vďaka neskutočne oddanej láske ľudí k filmu, ľudí, ktorí si popri svojej profesionálnej zrelosti uchovali čosi, čo sa v školách neučí: nadšenie a oddanosť pre vec samu. Vďaka ich vytrvalému úsiliu vyrástol z rumoviska obdivuhodný kultúrny stánok, ktorý dnes ako medzinárodne uznávaný, významný audiovizuálny subjekt dosahuje i vonkajškovo elegantný cveng a rešpektovanú vážnosť a ktorému podľa mojej mienky chýba už iba jediné. Vrátený ukradnutý národný poklad: komplexné filmové ateliéry na Kolibe, odjakživa patriace národu, ktorý si tento poklad vybudoval a ktorému ho bezočiví díleri jednoducho ukradli a spravili si z neho neuveriteľne cenný zdroj peňazí a tržby. Zahanbujúce na tom je, že na čele týchto darebákov stál sám zakladateľ štátu Vladimír Mečiar. Na to sa nikdy nesmie zabudnúť. Neprestanem dúfať, že si to aj slovenskí poslanci nielen uvedomia, ale aj to napravia... 

Dušan Hanák
(režisér a scenárista)

Pamätám si premietanie zahraničných filmov v malej premietačke budovy bývalého mestského pivovaru na konci Hviezdoslavovho námestia. Bolo to začiatkom 60. rokov minulého storočia, bol som študent FAMU a v lete som asistoval na kolibskom filme Bratia. Súviseli tie projekcie pre tvorivých pracovníkov s neskorším založením Slovenského filmového ústavu ako dôležitej kultúrnej inštitúcie? V dnešnej budove SFÚ bola na prízemí časť laboratórií a na prvom poschodí úradovali dramaturgovia hraného filmu. 

O mnoho rokov neskôr, v druhej polovici 90. rokov, ma ako prezidenta Slovenskej filmovej a televíznej akadémie oslovil Peter Dubecký a informoval ma o kritickej situácii v súvislosti so zámerom vtedajšieho ministerstva kultúry premiestniť dôležitú časť filmového archívu do nepripravených a nevyhovujúcich priestorov privatizovanej a dezintegrovanej Koliby. Bola to doba, ktorá slúžila bývalým nomenklatúrnym kádrom, zlodejom a dravcom, túžiacim po moci a peniazoch. Žiadali sme väčšiu transparentnosť, pomáhali sme koncipovať a podpisovali sme petíciu Zachráňme kultúru. Prejavom nesúhlasu bol aj článok „O zelenej lúke, filmovom archíve a deštrukcii slovenskej filmovej kultúry“ v Novom slove. Pripravované sťahovanie národného filmového dedičstva bolo len zámienkou na postupné vyprázdnenie budovy na Grösslingovej ulici vrátane jednotlivých oddelení SFÚ (horné poschodia mali byť prebudované na byty pre oddaných príslušníkov HZDS s možnosťou osobného vlastníctva), a keby sme verejne neprotestovali, uskutočnil by sa ďalší brutálny zásah do integrity slovenského filmového života. Minister kultúry na kritický článok odpovedal len mlčaním a osobnými sankciami... 

Chválim, chváliš, chválime a všetkým pracovníkom SFÚ prajeme veľa radosti z ďalšej zmysluplnej práce.

Juraj Lehotský
(režisér a scenárista)

Už dlhé roky registrujem, že slovenský film má usporiadanú a správnu koncepciu fungovania. Môžeme sledovať rôzne paralelné aktivity, ktoré zveľaďujú audiovizuálne prostredie na Slovensku, a mnohé z nich vychádzajú z podnetu Slovenského filmového ústavu. Je to inštitúcia, ktorá pracuje koncepčne a výsledky jej činnosti máme možnosť hmatateľne vnímať v rôznych oblastiach audiovízie. Pamätám si, v akom stave bol archív filmov v období, keď sa riaditeľom SFÚ stal Peter Dubecký, a čo všetko bolo potrebné urobiť, aby sa toto národné audiovizuálne dedičstvo zachránilo. Sám som sa počas civilnej vojenskej služby podieľal na zveľaďovaní filmového materiálu, keď som čistil staré, splesnivené celuloidové materiály, historické kinodistribučné plagáty a prenášal ich spolu s ostatnými kolegami do filmových a dokumentačných skladov. 

Veľmi dobre v SFÚ funguje aj vzťah so zahraničím pri propagácii slovenskej kinematografie. Ústav systematicky napomáha rozširovať a zviditeľňovať naše filmy vo svete, aby sa s nimi mohlo oboznámiť aj medzinárodné publikum. Ak však mám byť v otázke prínosov SFÚ v súčasnosti presný, tým najväčším je podľa mňa vybudovanie moderného digitalizačného pracoviska a zachovanie priestorov Kina Lumière, vďaka čomu celý objekt žije filmom. Digitalizačné pracovisko ústavu je na vynikajúcej technologickej úrovni, charakterizuje ho obdivuhodná odbornosť a profesionalita a celý proces digitalizácie a reštaurovania je naozaj unikátny. Vďaka tomu zostávajú staré slovenské filmy zachované v plnohodnotnom stave aj pre ďalšie generácie.

Miloslav Luther 
(režisér, scenárista a predseda rady Audiovizuálneho fondu)

Keď zalovím v spomienkach na svoje prvé dojmy z filmového sveta, vynorí sa mi okrem iných aj nostalgický obraz budovy bývalého mestského pivovaru na Rybnom námestí v Bratislave. Vtedajší stranícki developeri ho odstránili spolu s celou klasicistickou Vydricou a Židovňou, čím natrvalo zničili génia loci podhradia. Jeho zaniknutou súčasťou bol práve prvý filmový klub, sídliaci v bývalom pivovare. Bol jednou z vysnívaných, poväčšine nedosiahnuteľných destinácií mojej, v tom čase mladíckej generácie. Dostať sa na projekciu filmov zo Západu bolo totiž podobné, ako vycestovať do kapitalistického raja a nakuknúť do zhýralého, sociálne zvráteného sveta konzumnej spoločnosti. A to mohla, samozrejme, len stranícka nomenklatúra a vybraní „profíci“ z kolibských ateliérov. Rôznymi drzými trikmi sa to zriedkavo podarilo aj mne, snívajúcemu o budúcom filmárskom povolaní.

Podobne silné spomienky vo mne zanechala charizmatická postava filmového nadšenca Vladimíra Dubeckého, takpovediac kultúrneho „disidenta“, ktorý organizovaním nespočetných nočných projekcií v dobe ideologickej prohibície umožňoval spoznať viacerým generáciám tvorcov svetové filmové trendy. Nie náhodou jeho syn, súčasný dlhoročný riaditeľ filmového ústavu, spolu s ďalšími kinofilmi zviedli úspešný zápas o zachovanie a postupné vyprofilovanie vynikajúceho stánku filmového umenia, klubového Kina Lumière. Jeho kultúrna pôsobnosť presahuje prostredie odbornej filmovej verejnosti a kino sa postupne stáva neodmysliteľným prvkom spoločenského života hlavného mesta. Bez toho, aby som zabúdal na podstatnú úlohu SFÚ – uchovávať, technicky inovovať a popularizovať slovenské filmové dedičstvo –, považujem úsilie zainteresovaných pracovníkov filmového ústavu a spolupracujúcich externých odborníkov rôznymi formami systematicky podporovať konfrontáciu domácej a svetovej tvorby za to najcennejšie. Je to jeden z činiteľov, ktoré napomáhajú rastu a udržaniu záujmu o filmovú tvorbu u striedajúcich sa generácií divákov, ale najmä tvorcov. Úspech tohto poslania závisí aj od správneho vylaďovania spolupôsobenia ústavu a Audiovizuálneho fondu, dvoch pilierov podopierajúcich krehký organizmus filmového umenia a podnikania na Slovensku.

Albert Marenčin
(dramaturg, scenárista, prekladateľ a básnik)

„Filmová Koliba“, tak sa tradične aj dodnes hovorí komplexu budov, stavieb, ateliérov a všetkého výrobného príslušenstva – dejisku a pracovisku odborníkov aj amatérov, kde sa zrodili prvé profesionálne diela filmových tvorcov, režisérov a kameramanov, ich prvé úspechy u domáceho publika aj na medzinárodných prehliadkach a festivaloch... A tak nie div, že pre súčasníkov a účastníkov týchto začiatkov, ktorí stáli pri kolíske slovenského filmu, vyvolala privatizácia filmových ateliérov ako organickej súčasti tohto komplexu oprávnené obavy, či po ich privatizácii nezaniknú aj nádeje ich pracovníkov v budúcnosť slovenského filmu, ktorý sa už stal súčasťou ich života. Našťastie, „neuvěřitelné se stalo skutkem“, ako znie známy výrok slávneho Bohumila Hrabala, ktorý vedel, že film ako každé umenie sa nerodí z nadbytku a prepychu, ale z nedostatku ako náhrada za ťažký život a za všetko, o čo okráda človeka. A o slovenskom filme to platí dvojnásobne: takto z nostalgie vysťahovalcov v Amerike, z ich úspor a dôvtipu sa zrodili prvé pokusy slovenských filmových amatérov, no trvalú tvorbu im zabezpečiť nikto nedokázal. 

A tu opäť vďaka jednej z tých náhod, aké v šťastí i nešťastí sprevádzali začiatky slovenského filmu, sa riaditeľovi Slovenského filmového ústavu Petrovi Dubeckému takmer zázrakom podarilo zachrániť kópie všetkých dovtedy nakrútených filmov, ako aj príslušný archívny materiál včítane fotografií z nakrúcania a portrétov filmových „hviezd“, protagonistov, dramaturgov, scenáristov a tvorivých osobností... Jeho osobným pričinením sa potom uskutočnila aj digitalizácia nakrúteného materiálu, čím sa zabezpečila aj predĺžila jeho životnosť, existenčná nezávislosť a schopnosť slúžiť aj budúcim generáciám na študijné, publikačné a propagačné účely. Kolibské ateliéry síce zanikli, ale ich duch i tvorivosť tých, ktorí do nich vložili svoje pracovné úsilie a kus svojho života, žije ďalej – a verím, že v zmysle antickej metafory nielenže vzlietol z trosiek ateliérov ako bájoslovný vták fénix, ale podľa vzoru iného vtáka, nášho plebejského sivého holuba, bude sa nad slovenským filmom ešte dlho vznášať a inšpirovať tvorbu budúcich generácií.

Martin Šmatlák
(filmový kritik, publicista a riaditeľ Audiovizuálneho fondu)

Slovenský filmový ústav je pre mňa vskutku domovskou inštitúciou. Podobne ako Vysoká škola múzických umení. Nielen preto, že v oboch som strávil nemálo pracovných hodín, dní, týždňov či rokov. No kedykoľvek tam vojdem, cítim sa tam ako doma. Osobne, zväčša príjemne, občas trochu „čitateľsky“ netrpezlivo a inokedy zase vášnivo diskusne. Ale vo výsledku vždy pozitívne a v duši útulne. Nie je to len vďaka inštitúcii samotnej, ale najmä vďaka ľuďom, ktorí v nej pracujú. Aj keď odhliadnem od svojich rodinných vzťahov, mnohí z nich sú pre mňa už dlhodobo korektnými partnermi v práci a zároveň priateľmi, ktorí mi pomohli v neľahkých životných chvíľach. Napríklad aj vtedy, keď som písal otvorený list bývalému ministrovi kultúry Dušanovi Slobodníkovi, ktorý ma zo SFÚ vyhnal v roku 1993 počas mečiarovských čistiek. O päť rokov neskôr sme spolu s ďalšími kolegami a priateľmi stáli pred budovou SFÚ na Grösslingovej ulici s transparentom „Zachráňme kultúru“. Chceli sme upriamiť pozornosť verejnosti na vtedajšie zákulisné machinácie, ktoré mali viesť k zlodejčine s tou budovou a k presunu národného filmového dedičstva do rúk súkromnej spoločnosti na Kolibe, žiaľ, aj s účasťou niektorých prisluhovačov dosadených do vedenia SFÚ. Našťastie, napokon sa im to nepodarilo, hoci naozaj nechýbalo veľa... 

Aj keď sme s Petrom Dubeckým a jeho tímom potom ešte preskákali všelijaké spoločenské kotrmelce či presviedčania o potrebe zabezpečiť SFÚ primerane jeho významu a postaveniu, dôležité a nespochybniteľné je dnes najmä to, že SFÚ je pozitívne vnímanou a rešpektovanou kultúrnou inštitúciou s kultúrnym bohatstvom, preukázateľnými výsledkami, profesionálnym zázemím aj kontinuálnym odborným rastom. A má pritom aj fakt dobré kino. Úprimne ma teší, že som občas mohol byť pri tom. Ak osud dá, tak azda ešte aj chvíľu zostanem.

Zuzana Gindl-Tatárová
(scenáristka a dramaturgička)

Slovenský filmový priestor mi vždy pripomínal šachovnicu, kde sa v priebehu našich malých dejín zohrali kadejaké šachové partie. V boji o kvalitný slovenský film padali pešiaci i pomazané hlavy. Keď sa po revolúcii nasadeným čiernym koňom podarilo rozbiť kráľovstvo filmu na Kolibe a dať mu mat, zdalo sa, že hra sa nadobro skončila. Šachovnica sa doslova pred našimi očami vyprázdnila a spustla, figúrky sa rozkotúľali. Napriek tomu sa na nej akoby zázrakom udržala jediná nepokorená figúra: veža, posledná bašta slovenskej filmovej kultúry, Slovenský filmový ústav. 

Niežeby ho v priebehu rokov neohrozovali rôznorodé politické sily a záujmy. No aj počas socializmu bol pre mňa SFÚ akousi zárukou fundovaného myslenia o filme, pomerne čerstvých informácií z oboch strán železnej opony, ale aj dostupným zdrojom filmov, ktoré by človek inak nevidel. Bol iniciátorom a garantom mnohých filmových podujatí, besied a premietaní, ktorým napriek dobe akosi automaticky prepožičiaval punc objektivity a kvality. Aj v čase búrlivých politických zmien 90. rokov dokázal vybojovať nerovný zápas o filmový archív a odolať pokusu o sprivatizovanie nášho národného filmového dedičstva. Podarilo sa mu presadiť a obhájiť svoj prirodzený štatút národnej, politicky nezávislej inštitúcie a chrániť a propagovať slovenskú filmovú kultúru aj po rozpade Koliby a celého filmárskeho zázemia. Ešte v dobe bez internetu dokázal rozvinúť kvalitnú, široko orientovanú publikačnú a dokumentačnú činnosť, dnes sa mu vďaka skvele zdigitalizovaným a zreštaurovaným filmom opäť podarilo vzkriesiť slovenský film a vrátiť ho nielen našim, ale aj zahraničným divákom. No a v neposlednom rade je SFÚ hlavným garantom našej medzinárodnej reprezentácie, festivalovej činnosti a iných aktivít, vďaka ktorým sa mu opäť krok za krokom darí posúvať naše filmy späť na šachovnicu svetovej kinematografie. Zatiaľ možno len ako pešiakov, no aj vďaka SFÚ sme sa napokon opäť vrátili do hry...

Dušan Trančík
(režisér a scenárista)

S prihliadnutím na roky svojho vzniku nemá slovenská kinematografia ani sto rokov, ale zato riadne kľukatú cestičku. Vďaka Johnovi Závodnému a bratom Siakeľovcom má aj nemý film a o jej rozkvet „bojovau“ Jánošík Paľo Bielik, vraj palicou „šermovau“ u vtedajších mocipánov a „domáhau“ sa ich podpory, aby sa konečne začali vyrábať filmy pre náš pracovitý ľud. Prioritou na Slovensku sú odjakživa diela, ktoré utužujú národnú hrdosť a povedomie. Autorský film zažiaril krátko v polovici 60. rokov minulého storočia, aby ho v najlepšom rozlete zmietla normalizácia. Ťažko dnes ospravedlniť fenomén štátnej cenzúry, neautentického autorstva a pojem ideologických zákaziek. Spomenul som si na jeden z prvých aktívov porevolučného obdobia, keď sa skonštatovalo, že filtrovaním filmov z obdobia tzv. socialistickej kinematografie by zo štyristo titulov hranej tvorby prežilo sotva desať. A neprežili ani ateliéry, vieme, koľko supov roztrhalo sprivatizované ateliéry na kúsky?

Ostrovom slovenskej kinematografie sa našťastie stal filmový ústav, v ktorom sa vďaka nadšeniu hŕstky ľudí, spomeniem filmárskeho disidenta Petra Dubeckého, podarilo naše kultúrne audiovizuálne dedičstvo zachrániť. Po päťdesiatich piatich rokoch možno skonštatovať, že záchrana prišla v hodine dvanástej. A nielen tým, že bolo fyzicky zachránených mnoho filmov, že pokračuje ich digitalizácia, ale aj tým, že sa pod strechou SFÚ rozvinula základňa fundovanej filmovej vedy. V úlohe SFÚ, ktorý zhromažďuje kultúrnu, audiovizuálnu pamäť národa, sa javí citlivou otázka, ako jednotlivé obdobia zhodnocuje, čo všetko patrí pod jeho krídla a akým spôsobom filmová veda jednotlivé diela osvetlí. Trpkosťou normalizačného obdobia kinematografie, ktorú som okúsil na vlastnej koži, bola často beznádejná tvorivá snaha autora vymedziť si právo na autorstvo. 

Dnes, keď sa zrušením štátneho monopolu na výrobu filmov od základu zmenili pravidlá organizácie filmového podnikania a priemyslu a vďaka novým technológiám aj ich výrazové prostriedky, je úloha SFÚ kľúčová. Všetci sme vychovávaní na základe predchádzajúcich filtračných hodnôt a je to vlastné každej kultúre. Staré je staré a nové sa stane starým zajtra ráno po slávnostnej premiére. Čo všetko pribudne a postupne prejde novou, nezávislou filtráciou s ohľadom na umeleckú kvalitu diel, určí dôsledná práca filmových vedcov. Želám tejto inštitúcii mnoho rozhľadených a múdrych ľudí.

Rudolf Urc
(dramaturg a publicista)

Netreba veľkých slov. Aj bez nich všetci vieme, že Slovenský filmový ústav je v súčasnosti srdcom krvného kolobehu filmového diania v našej spoločnosti, a teda inštitúciou životne dôležitou. 

Nachádzam tu zakaždým všetko, čo potrebujem vedieť o súčasnom, ale aj dávnejšom pohybe v domácej kinematografii. Cenné archívy, písomné i filmové, sú skutočnou kuchyňou histórie. Ale aj dianie vo svete tu leží ako na dlani, stačí prísť a pýtať si (škoda, že tu zriedkakedy stretám našu študentskú mládež, čím to asi je?). 

Teší ma živý, stále pulzujúci pohyb vo Filmotéke Kina Lumière, nové a nové podnety okolo prezentácií osobností, významných diel, škôl, druhov, žánrov, tematické novotvary i rozsiahla a na originálne nápady bohatá publikačná činnosť. Samozrejme, s pribúdajúcimi fondmi a s obohacujúcim sa archívom je veľa vecí podnes nespracovaných či nezachytených. Pracovníkom v týchto disciplínach držím palce, aby ten nával zvládli so cťou tak, ako to bolo doposiaľ. 

Veľmi držím palce dávnemu snu Petra Dubeckého vybudovať stálu, verejnosti určenú expozíciu slovenskej kinematografie (spolu s exponátmi filmovej techniky, kde sa usilovne snažím prispievať). Bol by to počin nielen atraktívny, ale aj užitočný. Vôbec si myslím, že v osobnosti Petra Dubeckého, priam romanticky zanieteného pre film, máme človeka na pravom mieste. Jednoducho – my filmári i celá kultúrna verejnosť máme šťastie. Doprajme ho, to šťastie, spolu so želaním zdravia do ďalších úrodných rokov jemu i všetkým jeho obetavým spolupracovníkom.

Štefan Vraštiak
(filmový historik a publicista)

Rád konštatujem, že Slovenský filmový ústav sa stal pre mňa celoživotným hobby. Bol prvým a jediným zamestnaním v mojom živote. Keď som po ukončení štúdia filmovej vedy na FAMU v Prahe nastúpil 6. januára 1969 do SFÚ, prijal ma jeho vtedajší prvý riaditeľ Ján Komiňár. Opýtal som sa ho, čo mám robiť. Povedal mi, aby som si vybral. Rozhodnutie bolo jednoznačné – filmového historika. 

SFÚ mi dal veľkú šancu realizovať sa. Začal som pátrať po bielych miestach dejín slovenskej kinematografie. Podarilo sa mi objaviť v Amerike Jánošíka, získal som dokumenty a fotografie k filmom Strídža spod Hájaa Hanka sa vydáva, objavil som v Juhoslávii filmy o podnikaní Matice slovenskej na Dolnej zemi (Ján Čajak ml., Emil Klobušický). Spolu s Mariannou Forrayovou a so Sylviou Lackovou sme katalogizačne spracovali viac než 8 000 slovenských hraných, krátkometrážnych a spravodajských filmov vo vyše 20 katalógoch, ktoré sa využívajú dodnes. Urobil som súpis vyše 12 000 premiér filmov v slovenskej distribúcii po roku 1945. Dvadsaťjeden rokov som vydával časopisy Kinoinformáciaa Kinema(1969 – 1988), v ktorých sa zverejňovalo všetko dôležité, čo sa v tom období udialo v slovenskej kinematografii. Sú to dokumenty doby. Vydal som 52 zväzkov edície Dokumenty, podpísal som sa pod vyše sto brožúr vydaných v SFÚ. Vyše 20 rokov som zastupoval SFÚ v tlačových komisiách MFF Karlove Vary a na Festivaloch českých a slovenských filmov. Dostal som v SFÚ šancu venovať sa slovenskej kinematografii. Snažil som sa ju využiť. História zhodnotí, ako sa mi to podarilo. (apríl 2008)

spracovala Simona Nôtová
pozn. red.: Výpovede osobností vznikli v roku 2017