Arcibiskup odišiel, otázky zostali

Arcibiskup Róbert Bezák je charizmatická osobnosť. Film, ktorý o ňom nakrútila debutujúca scenáristka a režisérka Oľga Záblacká, má svoje limity dané osobnosťou, profesionálnou orientáciou a skúsenosťami autorky. Je pravdepodobné, že silný príbeh, stále rezonujúci v spoločnosti, prekryje v povedomí diváka slabiny jeho filmového zobrazenia, že dôjde k stotožneniu ľudských kvalít protagonistu s úrovňou filmu a dokument Arcibiskup Bezák Zbohom... bude mať nekritický divácky úspech.

Katolícky kňaz Róbert Bezák sa stal príťažlivým pre verejnosť i médiá v roku 2009, keď sa v pomerne mladom veku – rok pred päťdesiatkou – stal arcibiskupom Trnavskej diecézy. Hoci mal na tomto poste zotrvať štvrťstoročie, po troch rokoch ho odvolali. Tento krok Vatikánu spôsobil najmä medzi časťou veriacich pobúrenie, posilňované aj chýbajúcim zverejnením dôvodov na takýto krok, v slovenských pomeroch bezprecedentný. V knihe rozhovorov Vyznanie novinárky Marie Vrabcovej uvádza Róbert Bezák dve hlavné príčiny svojho profesionálneho neúspechu: audit, ktorý dal urobiť na arcibiskupskom úrade v Trnave pre podozrenie z finančných machinácií svojho predchodcu, a svoju otvorenosť voči veriacim i laickej verejnosti. Snažil sa sprehľadniť finančné toky, pretože podľa jeho slov „peniaze nemôžu byť vnútornou záležitosťou cirkvi, to nie sú sviatosti“, a súčasne sa usiloval „viesť ľudí ku Kristovi cestou otvorenosti, dialógu a priateľstva“. Vo filme z časového odstupu konštatuje, že v tom bola istá dávka naivity, s akou sa snažil zmeniť zaužívané cirkevné postupy a vniesť do nich prvky demokracie. V knihe Medzi nebom a peklom, ktorú v podobe teologicko-filozofických úvah pripravil novinár Štefan Hríb, sa Róbert Bezák zamýšľa nad predsmrtným výrokom kardinála Martiniho, že cirkev žije dvesto rokov pozadu, diskutuje o tom, čo je jej podstatou – či cirkevná hierarchia, alebo veriaci –, a vyčíta jej prílišnú štruktúrovanosť pri súčasnej absencii spontánnosti a autenticity.

Kým českému režisérovi Petrovi Minaříkovi sa v dokumente Arcibiskup s lidskou tváří (ČT, 2012) podarilo celkom náhodne zachytiť aj deň odvolania Róberta Bezáka z funkcie, Oľga Záblacká so svojím štábom mapovala obdobie od mája do decembra 2013, čiže rok po jeho odchode z postu arcibiskupa. Cieľom filmu bolo zachytiť konkrétnu situáciu, v akej sa protagonista nachádzal pred vynúteným odchodom zo Slovenska, a súčasne vytvoriť jeho celistvý portrét. Výsledkom je pomerne dynamická skladačka archívnych záberov, televíznych správ, reportáží, rozhovorov, ankiet a inscenovaných sekvencií. Niektoré z nich sú zaujímavé a potrebné na dokreslenie charakteru Mons. Bezáka, napríklad archívne snímky z jeho detstva a mladosti či z prvej svätej omše slúženej po vysviacke, iné, v ktorých vystupuje len ako nemý pozorovateľ, sú zbytočne dlhé a v konštrukcii filmu retardačné, napríklad návšteva u brata Jozefa vo Viedni spojená s domácim koncertom jeho detí, zastávka v krčme na hrádzi či opakované posedenie u priateľa – výtvarníka Otmara Olivu, ktoré je predovšetkým jeho osobnou prezentáciou. Cenné sú bezprostredné reakcie oboch rodičov a sestry Gabriely, ktorá presne formuluje svoje výhrady k postupu cirkvi voči jej bratovi, zdôrazňujúc proklamovanú lásku a spravodlivosť, v tomto prípade absentujúcu. Časté používanie televíznych správ, hoci bez presného časového zaradenia, posilňuje spravodajský charakter filmu a prezrádza režisérkin domicil. Problémom je neprítomnosť hierarchizácie jednotlivých prvkov skladačky, čo vyvoláva dojem ich rovnoprávnosti a rovnakej dôležitosti bez ohľadu na skutočnosť.

Veľký priestor je pri mapovaní „civilného života“ Mons. Bezáka venovaný jeho stretnutiam s ľuďmi a spontánnym či organizovaným akciám na protest proti jeho odvolaniu z funkcie. Oslovení účastníci, predovšetkým veriaci ľudia z ulice, sú autentickí a spontánni, presvedčivo vyslovujú svoje názory podporujúce bývalého arcibiskupa a zdôrazňujúce jeho ľudskosť a otvorenosť. Kontrastne potom pôsobí „náhodná“ návšteva protagonistu v bratislavskom divadle Astorka, kde sa obojstranné sympatie javia ako zinscenované minipredstavenie. Mozaiku dopĺňajú ukážky cirkevných obradov, najmä krstov a svadieb, ale aj spoločenských udalostí, vystúpenia známych osobností podporujúcich Róberta Bezáka, ako sú politik František Mikloško, kňaz a uznávaný charitatívny pracovník Anton Srholec či český teológ a filozof Tomáš Halík, a napokon – ale nie na poslednom mieste – priame rozhovory Oľgy Záblackej s arcibiskupom Bezákom. Tie, ktoré sa odohrávajú v trnavskej katedrále, sú príťažlivé aj vizuálne, majestátnosť chrámu kontrastuje s aktuálnymi pocitmi človeka, ktorý sa cíti nespravodlivo odvrhnutý a ponížený. Kamere sa darí najmä v posilňovaní emocionálneho náboja filmu prostredníctvom častých detailov tvárí a výtvarne pôsobivým zachytením prostredia. Zástoj Oľgy Záblackej ako redaktorky nie je veľký, jej otázky sú miestami sugestívne a prítomnosť v obraze diskutabilná. Jednoznačne kladný postoj k protagonistovi jej nedovolí klásť provokatívnejšie otázky, čo je škoda, ako vidieť zo záverečnej sebareflexie arcibiskupa, ktorá patrí k najhodnotnejším častiam filmu a hovorí o jeho ľudskej dezilúzii, ale aj pevnosti viery. Pri vhodných podnetoch by sa zrejme vyslovil aj k ďalším problémom, ktoré zostávajú stále otvorené. Dôkazom, že je to premýšľajúci, bezprostredný a dobre formulujúci človek, sú spomínané knižné publikácie, v ktorých, pochopiteľne, dostal priestor vo filme nemysliteľný.

Hoci ako červená niť sa celým dokumentom vinie Bezákovo odstránenie z postu diecézneho biskupa a jeho následný zápas o očistenie svojho mena a zistenie príčin, prečo k tejto diskreditácii došlo, autorka nevyvíja žiadnu investigatívnu aktivitu, a teda neprináša žiadne nové fakty. Zisťovanie skutkovej podstaty ani vyslovovanie domnienok nebolo – podľa propagačného materiálu k filmu – jej cieľom. Zrejme z tohto dôvodu neoslovila nikoho z opačného tábora, t. j. spomedzi ľudí, ktorí majú na Bezákovo pôsobenie odlišný názor, resp. sú zodpovední za jeho odvolanie. Je možné, že nikto z názorových protivníkov by v dokumente nechcel vystúpiť, no niet ani náznaku, že k takémuto pokusu o dialóg vôbec došlo. Sprisahanecké teórie sa však predsa len objavia, a to v odľahčenej forme v tzv. Rozprávke. Je to samostatná súčasť dokumentu, v ktorej sa v zhustenej podobe prezentuje Bezákov život s dôrazom na jeho kauzu. Problémom tohto prvku je text i jeho interpretácia. Text pre množstvo jazykovo skreslených reálií a zdrobnenín, ktoré sťažujú vnímanie a porozumenie, ale najmä pre povrchné zosmiešňovanie predstaviteľov cirkevnej hierarchie, počínajúc Bezákovým predchodcom, emeritným arcibiskupom Jánom Sokolom, a končiac súčasným pápežom Františkom. Existujú indície, že tento text, ktorý mal byť vtipný, no je skôr trápny, môže pôsobiť urážlivo na veriacich, ktorí v ňom vidia útok na katolícku cirkev. (Za podobne nevhodné považujem zaradenie vystúpenia Bezákovho nástupcu v úrade, kde jediná veta vytrhnutá z kontextu má zrejme spochybniť jeho kompetentnosť.) „Rozprávku“ interpretujú, sediac na lietajúcom koberci, dvaja herci s presnými konotáciami komikov istého zamerania. Lukáš Latinák a Robo Jakab posilňujú pocit nenáležitosti a nevhodnosti takéhoto spôsobu „spestrenia“ vážneho ľudského príbehu. Ich čítanie z rozprávkovej knihy ilustrujú „diabolské“ karikatúry Jozefa Gertliho Danglára, výtvarníka s výrazným rukopisom.

Dokument Arcibiskup Bezák Zbohom... vhodne rámcuje čistý, precítený spev jeho matky Gabriely. Pieseň Mladosť korešponduje s osudom a životnou skúškou syna, ktorý ňou prešiel s dôstojnosťou. Záverečný song Oľgy Záblackej Stromy v podaní Janky Kozákovej a skupiny Mukatado so svojím mierne infantilným textom je už navyše, udrží však divákov na miestach aj počas titulkov.

Nina Hradiská ( filmová publicistka )

FOTO: Barracuda Movie


Arcibiskup Bezák Zbohom... (Slovensko, 2014) _NÁMET, SCENÁR A RÉŽIA: Oľga Záblacká _KAMERA: Boris Lindtner, Luboš Fiala _HUDBA: Mukatado _ÚČINKUJÚ: Róbert Bezák, jeho rodičia, súrodenci a priatelia, František Mikloško, Anton Srholec, Tomáš Halík, Lukáš Latinák, Robo Jakab a ďalší _MINUTÁŽ: 90 min. _HODNOTENIE: • • ½