Slovensko očami filmárov

Čo je to Slovensko? Otázka, pred ktorou stálo desať slovenských režisérov. Odpoveďou sú ich desaťminútové filmy, ktoré spolu tvoria jedinečný projekt Slovensko 2.0. Do našich kín príde 10. apríla a premiéru bude mať nielen v Bratislave, ale prostredníctvom online prenosu aj v kinosálach ďalších miest.

Počet obyvateľov: 5 397 036, rozloha: 49 035 km2, hlavné mesto: Bratislava, štátne zriadenie: republika, vznik: 1. január 1993. Údaje, ktoré o Slovensku v skutočnosti až tak veľa nepovedia. Na rozdiel od krátkych filmov v projekte Slovensko 2.0. V ojedinelom poviedkovom filme, za ktorým stojí producentská dvojica Zora Jaurová a Mátyás Prikler. „Blížilo sa 20. výročie samostatného Slovenska a Mátyás prišiel s nápadom, aby sme niečo urobili. Vznikol z toho filmový projekt, ktorý má vlastne veľmi jednoduchý základný koncept – táto krajina má 20 rokov a je to do istej miery aj 20 rokov slovenskej kinematografie,“ hovorí Zora Jaurová. S Priklerom oslovili viacerých filmárov a vykryštalizovala sa desiatka titulov, medzi ktorými sú nielen hrané príspevky, ale aj dokumentárne a animované. Réžie sa ujali Juraj Herz, Martin Šulík, Peter Kerekes, Zuzana Liová, Mišo Suchý, Ondrej Rudavský, Iveta Grófová, Peter Krištúfek, Viera Čákanyová a Miro Jelok. „Výber je vždy subjektívny, ovplyvnený tým, aké filmy sa nám páčia. No vstupovali doň aj praktické momenty, napríklad či režiséri mohli v danom čase nakrúcať,“ pokračuje producentka. Prvý film sa natáčal vo februári minulého roka, posledný len pred pár týždňami.

„Minutáž bola naším zadaním. V tomto smere sme boli veľmi striktní, keďže nejde o poviedkový film, ktorý by bol rámcovaný príbehom alebo umeleckým motívom,“ približuje Jaurová. Podľa Priklera mali režiséri z tvorivého hľadiska voľnú ruku. „Vstupovali sme im do toho len do takej miery, do akej to dovolili, čo sa u jednotlivých tvorcov líšilo. Väčšina z nich prišla s námetmi a postupne sa s nami v dialógu radili, vždy však mali posledné slovo,“ pridáva sa Jaurová a dodáva, že od začiatku chceli vytvoriť film, ktorý bude komunikovať s medzinárodným publikom a na Slovensko sa nebude pozerať len znútra. Pohľad „zvonku“ ponúkli viacerí režiséri, ktorí dlho žijú za hranicami: Juraj Herz, Mišo Suchý či Ondrej Rudavský. „Štyri filmy sú rozprávané cez zahraničie. Pre mňa je zaujímavý Mišo Suchý, ktorý v roku 1988 odišiel zo socialistického Československa a my sme mu napísali, aby urobil film o 20-ročnom Slovensku, kde nikdy dlhodobo nežil,“ hovorí Prikler. „Podobne ako Ondrej Rudavský, hoci on sa sem vracia častejšie. Z Československa odchádzal s tým, že sa už nikdy nebude môcť vrátiť, nikdy v živote neuvidí túto krajinu a asi ani väčšinu ľudí, s ktorými sa dovtedy stretával. To bolo v roku 1986. Povedal, že pre nich ako emigrantov to bolo veľmi ťažké vstrebať. Potom v roku 1989, keď sa s tou myšlienkou už akosi vyrovnali, bolo pre nich zase emocionálne náročné preformátovať sa na to, že sa môžu vracať,“ opisuje Jaurová. Podľa nej Rudavského príspevok Pravidlá hry hovorí o Slovensku a jeho dejinách ako metafore univerzálneho kontextu.

Slovensko 2.0 nečaká tradičná distribúcia. Producenti sa rozhodli vyskúšať paralelnú prezentáciu projektu v kine, televízii, na DVD i na internete. „Na celom svete sa s digitálnymi médiami radikálne menia modely distribúcie a klasický postup od kina k televízii akoby prestával dávať zmysel. Nehovoriac o tom, že na Slovensku majú domáce filmy – česť výnimkám – problémy s návštevnosťou. Tak sme si povedali, že keď je náš film špecifický, bude vhodný na experiment s paralelnou distribúciou,“ približuje Zora Jaurová, ktorá v tom vidí aj riziká, no myslí si, že dnes si už jednotlivé kanály navzájom nekonkurujú tak výrazne ako kedysi. „Nie je ľahké urobiť kampaň na slovenský film, pretože to väčšinou nie je až taký sexi produkt. Pri takejto distribúcii sa však kanály navzájom podporujú. Chceli sme robiť teasingovú kampaň v online prostredí a tým, že sa prekryla s prezidentskými voľbami, sa do istej miery hráme s atmosféru, ktorá je v spoločnosti. Čo, samozrejme, súvisí s témou filmu – 20 rokov Slovenska a kam sme sa po tých 20 rokoch dostali,“ dodala Jaurová. „Na rozdiel od situácie, ktorá bola pred desiatimi rokmi, už nie je taký problém vyrobiť tu film. Problém je, ako ho odpromovať. Na jednej strane pred nami stála úloha neklamať a priznať, že nejde o žánrový film, ale o desať autorských filmov spojených do jedného. Na druhej strane sme to chceli urobiť tak, aby to malo ‚gule‘. Zároveň sme si však dávali pozor, aby to nebolo nevkusné,“ uzavrel Mátyás Prikler.

Zuzana Sotáková ( absolventka Fakulty masmediálnej komunikácie UCM v Trnave )

FOTO: MPhilms
 

Slovensko 2.0 (r. J. Herz, M. Šulík, P. Kerekes, Z. Liová, M. Suchý, O. Rudavský, I. Grófová, P. Krištúfek, V. Čákanyová, M. Jelok, Slovensko, 2014)
Celkový rozpočet filmu: 752 000 eur (podpora AVF: 514 500 eur, podpora RTVS v rámci zmluvy so štátom: 83 333 eur) – údaje sú uvádzané bez DPH
Počet kópií, v ktorých sa film bude distribuovať v slovenských kinách: počet kópií nebol v čase uzávierky Film.sk potvrdený
Aprílové projekcie filmu v Kine Lumière: 10.4. (18.30), 11.4. (18.30), 12.4. (18.15), 13.4. (18.30), 14.4. (18.30), 15.4. (18.30), 16.4. (20.00)

Netreba váhať, keď dostaneš príležitosť

Režisér Martin Repka prichádza s krátkym, šestnásťminútovým filmom Tanec tigra, ktorý sa odohráva v Indii, no jeho príbeh je aj odrazom slovenských reálií. Poukazuje na nevyhnutnosť byť otvorený voči novým príležitostiam a nepremeškať ich.

Tigrí tanečník Kader (Palani) príde na kasting k tamilskému filmovému režisérovi Sharmovi (Nasser), ktorý má obdobie slávy už dávno za sebou. Ten ho napriek mimoriadnemu talentu odmietne a zosmiešni. Keď si uvedomí, že premrhal výnimočnú príležitosť, je neskoro a tanečníka už nenájde.

„Tento krátky príbeh od indického autora Ashokamitrana ma oslovil, pretože sa mi vidí veľmi aktuálny pre náš život na Slovensku, a zdalo sa mi zaujímavé vyrozprávať ho prostredníctvom exotických prvkov. Žijeme vo svete kastingových šou, kde máme poroty a ľudí na vysokých pozíciách, ktorí súdia iných, pričom na druhej strane sú ľudia, ktorí trpia tým, že majú talent, ale nevedia sa presadiť či živiť tým, čo dokážu,“ hovorí režisér Martin Repka.

„Indické filmy sú pre náš vkus často ťažko konzumovateľné, ale páči sa mi, že sú energické, teplé, farebné a dynamické. To všetko som chcel dať aj do filmu Tanec tigra. Dalo by sa povedať, že som sa snažil európskymi očami vidieť indický film,“ pokračuje autor, ktorý sa s indickým filmovým prostredím zoznámil už v roku 1999 počas prezentácií krátkych filmov v Goetheho inštitúte. Tam sa stretol aj s protagonistom snímky Tanec tigra – s Nasserom, ktorý je v Indii žijúcou filmovou legendou a natočil už vyše štyristo celovečerných titulov. „Ostatných predstaviteľov sme získavali na kastingoch, ktorých sa zúčastnili herci aj neherci.“ Režisér však vyberal účinkujúcich aj spontánne. Postavu strážnika si zahral skutočný indický strážnik a príležitosť dostal aj asistent réžie.

Autor filmu poukazuje aj na skutočnosť, že ľudia si nedostatočne vážia svoju kultúru, hodnoty a tradície. Kým pochopia ich dôležitosť, môže byť neskoro. Sharma si nakoniec uvedomí, že keď bol mladý, bol v takej istej pozícii ako talentovaný tanečník, ktorého odmietol. „Vtedy mu dávali šancu, ale on ju teraz tomu mladému umelcovi nedal. A to je to uvedomenie si, že sa musí zmeniť a chce sa zmeniť, lebo vidí sám seba akoby v zrkadle a vie, že v minulosti to bolo iné ako teraz,“ ozrejmuje Repka.

Film sa natáčal šesť dní v indickom veľkomeste Chennai a dorábal sa v Bratislave a vo Viedni. Tvorcovia sa pri nakrúcaní sústredili najmä na emócie, ktoré sú rovnaké vo všetkých krajinách a jazykoch. „Keď som film prezentoval v decembri v Chennai, diváci boli nadšení a veľmi chválili prirodzené herectvo. Aj keď je celý film v tamilčine, ktorú neovládam ani ja, ani strihač, snažili sme sa, aby na domáceho diváka nepôsobil umelo,“ dodáva autor. Jeho Tanec tigra sa bude v kinách premietať pred celovečerným titulom Cudzí obed.

Simona Lucia Horváthová (absolventka Katedry žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave )

FOTO:  PubRes
 

Tanec tigra (Tiger Fight, r. Martin Repka, Slovensko/India/Rakúsko, 2013)
Celkový rozpočet filmu: 59 735 eur (podpora AVF: 24 600 eur)
Počet kópií, v ktorých sa film bude distribuovať v slovenských kinách: DCP a DVD nosiče
Aprílové projekcie filmu v Kine Lumière: 7.4. (18.00), 8.4 (20.00), 9.4. (20.30), 10.4. (16.00), 11.4. (20.30), 12.4. (20.15), 13.4. (18.15), 26.4. (20.30)

Doma na Slovensku? Igen

Režisérka Vladislava Plančíková si na svoj debutový film vybrala háklivú tému slovensko-maďarskej otázky. Dokument Felvidék – Horná zem však nechce rozdúchavať národnostné vášne, je citlivou sondou do osudov ľudí, ktorých životy poznačila politická svojvôľa a dodnes hľadajú svoje stratené korene.

Dokumentárny film Felvidék – Horná zem v sebe spája niekoľko rovín. Jednou z nich je exkurzia dejinnými udalosťami, ktoré natrvalo poznačili slovensko-maďarské vzťahy, sprostredkovaná archívnymi materiálmi, ďalšia sa zameriava na konkrétne osudy obyčajných ľudí, ktorých vysídlili z ich domov a oni museli začať žiť odznova ďaleko od domova. Plančíková dáva priestor aj mladej generácii, ktorá sa so slovensko-maďarskou otázkou vyrovnáva možno menej emotívne, no problém vlastnej identity je tu stále prítomný.

Kľúčová je však rovina osobná, ktorá sa pre režisérku stala východiskovým bodom. „Vyrastala som v zmiešanej rodine na južnom Slovensku, v maďarskej dedine Mostová-Hidaskürt,“ vysvetľuje Plančíková. „Tento priestor, kde sa mieša, spája i odpudzuje a nakoniec prelína slovenské s maďarským, nazývam akýmsi naším Makondom. Veľakrát som bola svedkom nacionalisticky podfarbených rečí či poznámok zo slovenskej aj z maďarskej strany. A, samozrejme, večne som obhajovala jednu alebo druhú stranu. Priamy impulz na to, aby som sa pustila do tohto filmu, však vychádza z rozhovoru s babkou, keď som sa jej raz začala vypytovať na to, ako to vlastne všetko v slovensko-maďarskej minulosti bolo.“

Plančíková sa rozhodla tému, ktorá je pre mnohých stále veľmi citlivá, uchopiť cez príbeh vlastnej rodiny, ktorý sa jej osobne dotýka, hoci pôvodný zámer bol iný. „Na filme som s väčšími či menšími pauzami pracovala asi šesť rokov. Nikdy som nemala pocit, že by sa v ňom mala objaviť moja osobná linka. K tomu došlo až takmer ku koncu, keď sme sa zúčastnili na zahraničných workshopoch,“ spomína režisérka. „Svieže zahraničné oko videlo potrebu lepšie sa napojiť na ťažkú historickú tému prostredníctvom intímnej autorskej polohy rozprávača. Tak ma postupne presvedčili, aby som vstúpila do obrazu, a potom dokonca, aby som namiesto profesionálneho hlasu herečky použila svoj – a to aj v anglickej verzii, kde mám zábavný slovensko-maďarský prízvuk.“

Film predstavuje niekoľko pohnutých príbehov Maďarov, ktorých násilne vysťahovali zo Slovenska, ale aj Slovákov žijúcich v Maďarsku, ktorí sa z rôznych dôvodov sami rozhodli presídliť na Slovensko. Hľadanie pamätníkov ochotných podeliť sa o svoje osobné zážitky nebolo jednoduché. „Je to veľmi citlivá téma a nebolo prekvapivé, že sa ľudia báli hovoriť alebo si to postupne rozmysleli,“ hovorí Plančíková. „Prekvapivé však bolo, že podnet na to mnohokrát vyšiel od detí pamätníkov, že strach zdedila generácia, ktorá presídľovanie prakticky nezažila, len žije v tom zvláštnom nehmatateľnom napätí, ktoré tu máme doteraz. V podstate tomu rozumiem. Preto si veľmi vážim dôveru tých pamätníkov a mladých ľudí, ktorí boli ochotní podeliť sa o svoje spomienky a myšlienky. Povedala by som, že všeobecne boli u ľudí dve tendencie – strach a opatrnosť vracať sa do minulosti alebo zadosťučinenie a úľava z vyrozprávania svojho príbehu, naplnenie, že sa niekto konečne zaujíma o to, čo ich trápilo celý život. Najsilnejšie bolo stretnutie s maďarskými pamätníkmi v Bikali, kde nás akoby celý čas očakávali – s archívnou domácou jabĺčkovicou z roku 1967, v najlepších oblekoch a s pripravenými písomnosťami.“

Animovaný dokument zachytáva aj zaujímavý paradox. Maďari vysťahovaní zo Slovenska do Maďarska, teda „medzi svojich“, sa v Maďarsku necítili skutočne doma. „Chcela som, aby tento paradox vo filme odznel, pretože veľmi dobre poznám zvláštny rozkol v sebadefinovaní a v určení národnej, národnostnej, kultúrnej identity ,slovenských Maďarov‘. Niečím podobným som si prešla aj ja, lebo v rámci maďarskej komunity na Slovensku ma nebrali za svoju, bola som Slovenka, a na druhej strane ma buď pre môj maďarský prízvuk, gramatickú stavbu viet, alebo názory a náklonnosť k maďarskej kultúre tu na Slovensku nepovažovali ani za čistú Slovenku. Úprimne povedané, mrzelo ma, že ma nikde nechcú, a cítila som sa tak trochu vykorenená. Ale aj vďaka práci na tomto filme som spoznala svoje korene a ešte pevnejšie si zadefinovala svoje súradnice. Teraz na otázku, kto som, bez zaváhania odpovedám: som Slovenka s dávkou maďarskej esencie a môj domov je šialené územie na juhu Slovenska, kde žije zmiešané obyvateľstvo a ktoré ja nazývam Makondo-Felvidék. Myslím si, že je načase prekonať čierno-biele videnie sveta: buď si Slovák, alebo Maďar, priateľ, alebo nepriateľ, náš, alebo ich. Doteraz ma veľmi zaráža, keď ľudia, ktorých si vážim a považujem ich za otvorených intelektuálov, zakopávajú na slovensko-maďarskej otázke a s rozbitými kolenami mi nadávajú do nacionalistov.“

Dokument sa dotýka aj generačného vnímania slovensko-maďarskej otázky a ponúka polemiku o tom, či táto otázka bude ešte rezonovať o niekoľko generácií neskôr, keď sa zabudne na staré krivdy. Zostane stále vďačnou politickou kartou? „Všetko má svoj čas a miesto. Cítila som, že teraz je posledná šanca zachytiť spomienky generácie starých rodičov, ktorí nás postupne opúšťajú, no rovnako celá generácia vnukov a vnučiek, ktorí už žijú v novej dobe, stojí pred úlohami, ako je napríklad nájdenie vlastnej identity. Veľmi pekne to sformulovala Lucka Satinská, ktorá vo filme vystupuje: My mladí sme generáciou bezbolestnou, nezaťaženou spomienkami a krivdami, a teda sme pripravení a reálne schopní vidieť minulosť kriticky a spracovať to, čo naši starí rodičia a rodičia nemohli. Presne tak to vidím aj ja. Pokiaľ budeme tabuizovať slovensko-maďarské škriepky a nenájdeme silu na sebareflexiu, pokiaľ neprijmeme históriu, tak presne touto malosťou sami strčíme politikom žolíka do rukáva. A ešte k jednému poznaniu som za tie roky dospela – všetko je vždy o tom, aký je kto človek a ako sa zachová v kritickej chvíli.“

Tému filmu odľahčuje spôsob rozprávania. Film využíva archívne zábery, animáciu, pracuje so symbolmi, je výrazne štylizovaný, celá jeho estetika evokuje príjemnú nostalgickú atmosféru. Forma však nikdy neprevládne nad obsahom, iba podporí a zintenzívni výpovednú hodnotu dramatických intímnych príbehov. „Počas študovania témy, nespočetných rozhovorov so slovenskými i s maďarskými pamätníkmi, historikmi a ľuďmi navôkol som si všimla, že ak sa veci pomenujú priamo, je ich reakcia obranná, človek sa uzavrie alebo až začne útočiť. Preto som sa rozhodla siahnuť po čare animácie, ktorá otvára cestu k dieťaťu v nás dospelých – animácia funguje na princípe metafor a archetypov podobne ako rozprávka, takže dokáže komunikovať o tom, o čom sa niekedy slovami nedá. A dokážeme prijať to, s čím máme v priamej konfrontácii problém.“ Plančíková využíva niekoľko druhov animácie. „Po plôškovej animácii a pixilácii som siahla preto, lebo som sa snažila pracovať s reálnymi predmetmi v reálnom prostredí, doslova ich oživiť, podobne ako vyrozprávať príbehy týchto predmetov – fotografií, topánok, šachových figúrok. Formálne sú súčasťou rozprávačskej linky – moje ruky držia fotky alebo poskladajú z fotky vtáčika. Animácia je čarovná – vie byť vtipná, ironická, naivná, naturalistická, explikačná, krásna, hravá, chladná i nudná. Vo filme som využila figúry, ako sú metafora, personifikácia či symbol. Je to napríklad alegorická partia šachu naznačujúca rozhodovanie politikov na mierovej konferencii o tom, čo bude ďalej s osudom Nemcov a Maďarov v Československu. V zmysle naplnenia tohto zámeru som sa prirodzene snažila, aby to bolo esteticky krásne a aby vznikla jednotná atmosféra filmu.“

V hudobnej rovine filmu dominujú pesničky Jany Kirschner. Pre Plančíkovú je práca s hudbou v dokumentárnom filme delikátnou záležitosťou, a hoci režisérka uprednostňuje skôr ticho a prácu so zvukmi, prípadne komponovanú hudbu, napokon sa rozhodla využiť komorné skladby slovenskej speváčky. „Pred otázku, akú hudbu použiť, nás postavila účasť na workshope, kde sme mali k strihu traileru priniesť aj hudbu. Nemala som šajnu akú, no strihačka Terezka Mikulášová hneď siahla po albume Janky Kirschner Krajina rovina s tým, že mi ho musí pustiť, lebo nedávno sa vrátila zo stáže v Kanade, kde ho počúvala vždy, keď sa jej cnelo za domovom. Vložila hudbu do obrazu a ostala tam doteraz. Neviem si to vysvetliť inak než ako takzvanú pozitívnu synchrónnosť vo vesmíre. Zrejme to cítila aj Janka, ktorej sa spojenie jej hudby s ,obrázkami‘ páčilo a s jej použitím súhlasila.“

Dôležitú úlohu vo filme majú archívne zábery, ktoré sú aj v nemom obraze výrečnejšie ako slová. Cennú pomoc našla režisérka u Marka Šulíka. „Patrí mu moja veľká vďaka a úcta, že mi poskytol materiál zo svojho niekoľkoročného projektu Rodinné archívy. Týždeň pred odletom na workshop do Paríža sme stále nemali prepisy zo SFÚ a ja som súrne potrebovala archívy na strih traileru, kvôli ktorému som tam išla. Vedela som o Markovom projekte, preto som mu s malou dušičkou zavolala. A tak jeho archívy obdivovali všade, kam som išla, lebo sú skutočne nádherné, intímne, neošúchané. Bez nich si svoj film neviem ani predstaviť, skôr by som sa asi vzdala tých oficiálnych,“ smeje sa režisérka. „S producentom Tomášom Kaminským sme si povedali, že v rámci korektnosti by sme radi použili archívne materiály zo Slovenska, z Čiech i Maďarska. A som šťastná, že sa to aj stalo. V rámci rešerší som si sama napozerala všetko, čo sa dalo, a keď som vychádzala zo SFÚ, videla som čiernobielo.“

Výpovede pamätníkov sú veľmi emotívne a možno prinesú úľavu všetkým, ktorých postihol podobný osud. A sú to príbehy, na ktoré by sa nemalo zabudnúť. Aj preto, že sa veľmi ľahko môžu stať aj našimi príbehmi. „Vždy to tak bolo a bude, že dianie vo svete je akousi ,šachovou partiou‘ niekoľkých mocných, ktorí ju hrajú v duchu Stalinových slov: Keď umrie človek, je to tragédia, keď umrú milióny, je to štatistika. To, čo sa teraz deje na Ukrajine, je toho čistým dôkazom.“

Slovensko-maďarská otázka sa podľa režisérky dotýka každého Slováka a Maďara. „Ide o naše predsudky a spoločnú históriu. Film videl napríklad jeden mladý človek, ktorý sa spod Tatier prisťahoval do dediny s maďarskou väčšinou, a ten skonštatoval, že na veci, ktoré ho mierne dráždili, sa už pozerá inak, chápe kontext a vníma slovensko-maďarské spolužitie novými očami. To je presne o tom. Dokonca aj ľudia v zahraničí, ktorí nepoznajú naše slovensko-maďarské pletky, nachádzajú vo filme odkaz o strašidelnej politickej hre s ľudskými osudmi, otázku potreby vlastnej identity, domova a poznania svojich koreňov. Témou na zamyslenie je možno aj moment spracovania krivdy, budovania generačnej väzby medzi mladými ľuďmi a ich starými rodičmi,“ uzatvára Vladislava Plančíková.

Mariana Jaremková (filmová publicistka)

FOTO: Filmtopia
 

Felvidék – Horná zem (r. Vladislava Plančíková, Slovensko, 2014)
Celkový rozpočet filmu: 125 000 eur (podpora AVF: 45 100 eur, podpora RTVS v rámci zmluvy so štátom: 8 000 eur) – údaje sú uvádzané bez DPH
Počet kópií, v ktorých sa film bude distribuovať v slovenských kinách: 3 DCP nosiče, 10 DVD, 10 blu-ray nosičov
Aprílové projekcie filmu v Kine Lumière: 1. 4. (20.00), 2. 4. (17.30), 3. 4. (18.30), 4. 4. (20.30), 6. 4. (20.30), 7. 4. (18.30), 11. 4. (17.00), 21. 4. (20.30), 25. 4. (19.00), 26. 4. (19.00)