Arcibiskup odišiel, otázky zostali

Arcibiskup Róbert Bezák je charizmatická osobnosť. Film, ktorý o ňom nakrútila debutujúca scenáristka a režisérka Oľga Záblacká, má svoje limity dané osobnosťou, profesionálnou orientáciou a skúsenosťami autorky. Je pravdepodobné, že silný príbeh, stále rezonujúci v spoločnosti, prekryje v povedomí diváka slabiny jeho filmového zobrazenia, že dôjde k stotožneniu ľudských kvalít protagonistu s úrovňou filmu a dokument Arcibiskup Bezák Zbohom... bude mať nekritický divácky úspech.

Katolícky kňaz Róbert Bezák sa stal príťažlivým pre verejnosť i médiá v roku 2009, keď sa v pomerne mladom veku – rok pred päťdesiatkou – stal arcibiskupom Trnavskej diecézy. Hoci mal na tomto poste zotrvať štvrťstoročie, po troch rokoch ho odvolali. Tento krok Vatikánu spôsobil najmä medzi časťou veriacich pobúrenie, posilňované aj chýbajúcim zverejnením dôvodov na takýto krok, v slovenských pomeroch bezprecedentný. V knihe rozhovorov Vyznanie novinárky Marie Vrabcovej uvádza Róbert Bezák dve hlavné príčiny svojho profesionálneho neúspechu: audit, ktorý dal urobiť na arcibiskupskom úrade v Trnave pre podozrenie z finančných machinácií svojho predchodcu, a svoju otvorenosť voči veriacim i laickej verejnosti. Snažil sa sprehľadniť finančné toky, pretože podľa jeho slov „peniaze nemôžu byť vnútornou záležitosťou cirkvi, to nie sú sviatosti“, a súčasne sa usiloval „viesť ľudí ku Kristovi cestou otvorenosti, dialógu a priateľstva“. Vo filme z časového odstupu konštatuje, že v tom bola istá dávka naivity, s akou sa snažil zmeniť zaužívané cirkevné postupy a vniesť do nich prvky demokracie. V knihe Medzi nebom a peklom, ktorú v podobe teologicko-filozofických úvah pripravil novinár Štefan Hríb, sa Róbert Bezák zamýšľa nad predsmrtným výrokom kardinála Martiniho, že cirkev žije dvesto rokov pozadu, diskutuje o tom, čo je jej podstatou – či cirkevná hierarchia, alebo veriaci –, a vyčíta jej prílišnú štruktúrovanosť pri súčasnej absencii spontánnosti a autenticity.

Kým českému režisérovi Petrovi Minaříkovi sa v dokumente Arcibiskup s lidskou tváří (ČT, 2012) podarilo celkom náhodne zachytiť aj deň odvolania Róberta Bezáka z funkcie, Oľga Záblacká so svojím štábom mapovala obdobie od mája do decembra 2013, čiže rok po jeho odchode z postu arcibiskupa. Cieľom filmu bolo zachytiť konkrétnu situáciu, v akej sa protagonista nachádzal pred vynúteným odchodom zo Slovenska, a súčasne vytvoriť jeho celistvý portrét. Výsledkom je pomerne dynamická skladačka archívnych záberov, televíznych správ, reportáží, rozhovorov, ankiet a inscenovaných sekvencií. Niektoré z nich sú zaujímavé a potrebné na dokreslenie charakteru Mons. Bezáka, napríklad archívne snímky z jeho detstva a mladosti či z prvej svätej omše slúženej po vysviacke, iné, v ktorých vystupuje len ako nemý pozorovateľ, sú zbytočne dlhé a v konštrukcii filmu retardačné, napríklad návšteva u brata Jozefa vo Viedni spojená s domácim koncertom jeho detí, zastávka v krčme na hrádzi či opakované posedenie u priateľa – výtvarníka Otmara Olivu, ktoré je predovšetkým jeho osobnou prezentáciou. Cenné sú bezprostredné reakcie oboch rodičov a sestry Gabriely, ktorá presne formuluje svoje výhrady k postupu cirkvi voči jej bratovi, zdôrazňujúc proklamovanú lásku a spravodlivosť, v tomto prípade absentujúcu. Časté používanie televíznych správ, hoci bez presného časového zaradenia, posilňuje spravodajský charakter filmu a prezrádza režisérkin domicil. Problémom je neprítomnosť hierarchizácie jednotlivých prvkov skladačky, čo vyvoláva dojem ich rovnoprávnosti a rovnakej dôležitosti bez ohľadu na skutočnosť.

Veľký priestor je pri mapovaní „civilného života“ Mons. Bezáka venovaný jeho stretnutiam s ľuďmi a spontánnym či organizovaným akciám na protest proti jeho odvolaniu z funkcie. Oslovení účastníci, predovšetkým veriaci ľudia z ulice, sú autentickí a spontánni, presvedčivo vyslovujú svoje názory podporujúce bývalého arcibiskupa a zdôrazňujúce jeho ľudskosť a otvorenosť. Kontrastne potom pôsobí „náhodná“ návšteva protagonistu v bratislavskom divadle Astorka, kde sa obojstranné sympatie javia ako zinscenované minipredstavenie. Mozaiku dopĺňajú ukážky cirkevných obradov, najmä krstov a svadieb, ale aj spoločenských udalostí, vystúpenia známych osobností podporujúcich Róberta Bezáka, ako sú politik František Mikloško, kňaz a uznávaný charitatívny pracovník Anton Srholec či český teológ a filozof Tomáš Halík, a napokon – ale nie na poslednom mieste – priame rozhovory Oľgy Záblackej s arcibiskupom Bezákom. Tie, ktoré sa odohrávajú v trnavskej katedrále, sú príťažlivé aj vizuálne, majestátnosť chrámu kontrastuje s aktuálnymi pocitmi človeka, ktorý sa cíti nespravodlivo odvrhnutý a ponížený. Kamere sa darí najmä v posilňovaní emocionálneho náboja filmu prostredníctvom častých detailov tvárí a výtvarne pôsobivým zachytením prostredia. Zástoj Oľgy Záblackej ako redaktorky nie je veľký, jej otázky sú miestami sugestívne a prítomnosť v obraze diskutabilná. Jednoznačne kladný postoj k protagonistovi jej nedovolí klásť provokatívnejšie otázky, čo je škoda, ako vidieť zo záverečnej sebareflexie arcibiskupa, ktorá patrí k najhodnotnejším častiam filmu a hovorí o jeho ľudskej dezilúzii, ale aj pevnosti viery. Pri vhodných podnetoch by sa zrejme vyslovil aj k ďalším problémom, ktoré zostávajú stále otvorené. Dôkazom, že je to premýšľajúci, bezprostredný a dobre formulujúci človek, sú spomínané knižné publikácie, v ktorých, pochopiteľne, dostal priestor vo filme nemysliteľný.

Hoci ako červená niť sa celým dokumentom vinie Bezákovo odstránenie z postu diecézneho biskupa a jeho následný zápas o očistenie svojho mena a zistenie príčin, prečo k tejto diskreditácii došlo, autorka nevyvíja žiadnu investigatívnu aktivitu, a teda neprináša žiadne nové fakty. Zisťovanie skutkovej podstaty ani vyslovovanie domnienok nebolo – podľa propagačného materiálu k filmu – jej cieľom. Zrejme z tohto dôvodu neoslovila nikoho z opačného tábora, t. j. spomedzi ľudí, ktorí majú na Bezákovo pôsobenie odlišný názor, resp. sú zodpovední za jeho odvolanie. Je možné, že nikto z názorových protivníkov by v dokumente nechcel vystúpiť, no niet ani náznaku, že k takémuto pokusu o dialóg vôbec došlo. Sprisahanecké teórie sa však predsa len objavia, a to v odľahčenej forme v tzv. Rozprávke. Je to samostatná súčasť dokumentu, v ktorej sa v zhustenej podobe prezentuje Bezákov život s dôrazom na jeho kauzu. Problémom tohto prvku je text i jeho interpretácia. Text pre množstvo jazykovo skreslených reálií a zdrobnenín, ktoré sťažujú vnímanie a porozumenie, ale najmä pre povrchné zosmiešňovanie predstaviteľov cirkevnej hierarchie, počínajúc Bezákovým predchodcom, emeritným arcibiskupom Jánom Sokolom, a končiac súčasným pápežom Františkom. Existujú indície, že tento text, ktorý mal byť vtipný, no je skôr trápny, môže pôsobiť urážlivo na veriacich, ktorí v ňom vidia útok na katolícku cirkev. (Za podobne nevhodné považujem zaradenie vystúpenia Bezákovho nástupcu v úrade, kde jediná veta vytrhnutá z kontextu má zrejme spochybniť jeho kompetentnosť.) „Rozprávku“ interpretujú, sediac na lietajúcom koberci, dvaja herci s presnými konotáciami komikov istého zamerania. Lukáš Latinák a Robo Jakab posilňujú pocit nenáležitosti a nevhodnosti takéhoto spôsobu „spestrenia“ vážneho ľudského príbehu. Ich čítanie z rozprávkovej knihy ilustrujú „diabolské“ karikatúry Jozefa Gertliho Danglára, výtvarníka s výrazným rukopisom.

Dokument Arcibiskup Bezák Zbohom... vhodne rámcuje čistý, precítený spev jeho matky Gabriely. Pieseň Mladosť korešponduje s osudom a životnou skúškou syna, ktorý ňou prešiel s dôstojnosťou. Záverečný song Oľgy Záblackej Stromy v podaní Janky Kozákovej a skupiny Mukatado so svojím mierne infantilným textom je už navyše, udrží však divákov na miestach aj počas titulkov.

Nina Hradiská ( filmová publicistka )

FOTO: Barracuda Movie

Arcibiskup Bezák Zbohom... (Slovensko, 2014) _NÁMET, SCENÁR A RÉŽIA: Oľga Záblacká _KAMERA: Boris Lindtner, Luboš Fiala _HUDBA: Mukatado _ÚČINKUJÚ: Róbert Bezák, jeho rodičia, súrodenci a priatelia, František Mikloško, Anton Srholec, Tomáš Halík, Lukáš Latinák, Robo Jakab a ďalší _MINUTÁŽ: 90 min. _HODNOTENIE: • • ½

Hrana výrazne zvoní už aj vo filme

Prirýchly život, nevyčerpateľný talent a sklony k sebadeštrukcii sú, zdá sa, spoločným znakom mnohých umelcov, ktorí predbehli svoju dobu a zanechali v nej hlbokú stopu. Aj vďaka svojmu osudu sa zapísali do histórie toho-ktorého umeleckého druhu, oslovili nejednu generáciu a stali sa inšpiráciou pre mnoho ďalších. Vstup do modernej mytológie im zabezpečilo nesmierne nadanie, no s ním spojený život na hrane im často nedoprial pokračovať v úspešnej kariére. I o tom je film Patrika Lančariča HRANA – 4 filmy o Marekovi Brezovskom.

Hudobný životopisný dokument nie je v našich končinách práve najrozšírenejším žánrom. O to potešujúcejšie je, ak sa niekto rozhodne spracovať touto formou osud skutočne zaujímavého človeka. Marek Brezovský, syn skladateľa Aliho Brezovského, bol ojedinelým zjavom so širokým hudobným záberom a s nepopierateľným talentom. Jeho tvorbu si mohli hudobní fanúšikovia v posledných rokoch pripomenúť napríklad vďaka hudobnému turné Hrana pod vedením dlhoročného Markovho priateľa Oskara Rózsu. Práve s ním a s jeho úsilím o znovuoživenie časti Brezovského diela je tento hudobno-filmový projekt veľmi úzko prepojený. Zámerom tvorcov je totiž vydať v budúcnosti DVD s bohatým obsahom, dokumentujúcim v podobe filmovej trilógie nielen Markov osud, ale aj koncert Hrana a koncertné turné. HRANA – 4 filmy o Marekovi Brezovskom sa tak stane súčasťou väčšieho celku, ktorému chýba ku skutočnej kompletnosti azda už len vydanie audiozáznamu Hrany v podobe remastrovanej edície alebo súčasnej verzie v podaní Rózsu a jeho kapely.

Podobné „kúskovanie“ obsahu je aj jedným z najcharakteristickejších znakov samotného recenzovaného dokumentu. Ako naznačuje už jeho názov, ide o film rozdelený na štyri tematické časti. Tie sú však medzi sebou úzko prepojené, napriek snahetvorcov nemožno tvrdiť, že by to boli samostatné celky. Základným stavebným kameňom filmu je konštrukcia Markovej osoby prostredníctvom pozoruhodného množstva takmer dvadsiatky vyspovedaných – jeho známych, kamarátov a príbuzných. V tomto smere si tvorcovia dali nesmierne záležať, oslovili azda každého, kto Brezovského dobre poznal a má k jeho životnému príbehu čo povedať. Každá zo spovedaných osôb zastupuje iný spoločenský okruh jeho blízkych a vďaka počtu výpovedí a množstvu detailov v nich sa dokument približuje skôr k veľmi dôslednej metóde oral history ako k snahe konštruovať osobnosť Brezovského selektívnym výberom respondentov.

Okrem poslednej, štvrtej časti sa jednotlivé filmy nelíšia ani dokumentárnym prístupom, pracoval na nich rovnaký tím tvorcov. Rozhodnutie deliť film na samostatné celky má na jednej strane už spomenuté výhody, autori prinášajú skutočne vyčerpávajúci a detailný pohľad na jednotlivé aspekty Brezovského života. Ich snahu o kompletné a komplexné profilovanie nepochybne ocení množstvo hudobných historikov a muzikológov. Na diváka však tento prístup pôsobí rušivo vzhľadom na rozdielnu atraktívnosť výpovedí a rôznu mieru egocentrickosti protagonistov. Niekedy je menej viac.

Výpovede priateľov a známych sú zachytávané prevažne v ich domácom alebo pracovnom prostredí, zväčša ide o dobre známe hovoriace hlavy. Tvorcovia HRANY však našťastie nezostávajú iba pri nich a opakovane potvrdzujú svoju dôslednosť použitím nespočetného množstva archívnych záberov a hudobných ukážok. Výpovede ilustrujú ukážkami z televíznych záznamov alebo domácich archívov všade tam, kde je to čo i len trochu možné. Divák môže vďaka tomu sledovať Marka od jeho útleho veku, zachyteného vďaka rodinným fotografiám, cez vystúpenia v televízii alebo na konzervatóriu až po nesmierne dojemnú filmovú momentku z posledných dní jeho života. S archívnymi a dobovými ilustračnými zábermi sa zručne narába najmä v prvom filme, kde sa podarilo vytvoriť najsilnejší dramatický príbeh.

Prvý zo štvorice filmov s názvom Hudba mapuje Brezovského hudobné pôsobenie naprieč základnou a strednou školou, konzervatóriom či rôznymi kapelami, v ktorých stihol za svoj krátky život pôsobiť. Zo štvorice filmov je tento najvyváženejší. Poskytuje uzavretý, dramaticky dobre vygradovaný a rytmizovaný príbeh, vďaka čomu by ako jediný dokázal v kinách fungovať aj samostatne. Brezovského život bola hudba a niekoľkokrát to zdôrazňujú i výpovede. Cez ňu dokázal najpresnejšie vyjadriť svoje pocity a názory. Aj to je dôvod, prečo sa jeho životné rozhodnutia nedarí ani zďaleka tak dobre ozrejmiť prostredníctvom partnerských (film druhý) a rodinných vzťahov (film tretí). Hudba jednoducho zohrala v jeho súkromnom aj verejnom živote najväčšiu úlohu.

V prvom filme sa postupne zoznamujeme so širokou škálou osobností slovenskej hudobnej scény, ktoré sú s Brezovským rôzne prepojené. Spovedaní spoločne pridávajú časti stavebnice, dozvedáme sa o Markových hudobných začiatkoch, o jeho štúdiu aj živote popri škole. Keďže Brezovský reflektoval všetko okolo seba hudobnou tvorbou, autori dokumentu popri výpovediach ilustrujú všetky dôležité udalosti jeho hudobnými vstupmi – pokiaľ nie priamo audiovizuálnym záznamom, tak aspoň hudobnou nahrávkou alebo ukážkou z Rózsovho koncertu. Pre dokument tohto typu je to obrovská výhoda, lebo Brezovského život/hudba presne diktujú nálady, ktoré sa v HRANE striedajú. Nie každý skladateľ tvorí tak pocitovo a osobne. Tvorcom dokumentu určite netreba uprieť zručné narábanie s filmovým materiálom, no vďaka uvedenému sa HRANA režíruje v istom zmysle akoby sama. Marek neprestáva diktovať takt ani po svojej smrti.

Hudba, ako už bolo spomenuté, disponuje naj-lepšou dramatickou gradáciou. Prísny rytmus striedania výpovedí, hudby a archívnych záberov formu-je harmonický súzvuk jednotlivých častí. Markov život je skvelým (v dobrom zmysle slova) „oscarovým“ materiálom, ideálnym na životopisný film. Nechýba v ňom humor ani tragické momenty, ktorých počet sa s blížiacim koncom zvyšuje. Samozrejme, to všetko – a tu sa treba skutočne opakovať – podfarbené tou najlepšou a najvhodnejšou hudobnou stopou. Tvorcovia si dovolili občas aj zavádzať, vždy však iba v prospech dramaturgie. Dobové historické zábery, inak priamo nesúvisiace s tými archívnymi, často ešte umocňujú zamýšľanú náladu. Hudba je jednoducho pocitová a vďaka nej sa nálady zručne striedajú v priebehu niekoľkých minút.

K ďalším dvom častiam už len pár slov, svojou výstavbou sa totiž ničím nelíšia od Hudby. Láska sa zaoberá Markovými vzťahmi, ale dopláca na jednu z dvoch protagonistiek, ktorej tvorcovia venujú príliš veľa priestoru. To by až tak neprekážalo, keby sa z druhého filmu nevytratila dynamika, ktorá tam predtým bola. V Hudbe vypovedajú o jednej situácii traja, v Láske jeden, príliš dlho a bez prestávky. Ďalšou nevýhodou je nedostatok paralel s Brezovského hudobnou tvorbou, čo tvorcom filmu znemožňuje funkčné prepájanie výpovedí s hudobnými ukážkami. Z Lásky sa vytratilo charakteristické tempo aj rytmus. Tretí film s názvom Rodina síce netrpí týmito nedostatkami tak výrazne, no takisto sa mu nedarí priblížiť tomu prvému. Výpovede rodičov a sestry sú však omnoho pútavejšie ako výpovede v Láske a hudba sa vracia v hlavnej úlohe. Zdá sa, že Brezovský si s partnerkami rozumel azda zo všetkých svojich blízkych najmenej.

Markov krátky život bol v niektorých smeroch menej a v niektorých viac plodný. Je škoda, že tvorcom sa nepodarilo poskladať z jednotlivých častí súvislé rozprávanie a rozhodli sa radšej pre delenie na viac celkov. Za zváženie by určite stála aspoň zmena poradia vo štvorici filmov – to najlepšie na koniec. Najvhodnejším riešením by však bolo film nerozdeľovať a pokúsiť sa o vytvorenie jednotného celku aj za cenu, že by sa časť z obrovského množstva nazhromaždených materiálov do finálneho zostrihu nedostala. V oboch prípadoch ide o kompromis, v jednom o divácky, v druhom o faktografický. Rozhodnutie tvorcov je preto pochopiteľné napriek nevyváženosti filmu.

Posledný, štvrtý film Samota sa od predchádzajúcich troch odlišuje veľmi výrazne. Okrem krátkeho úvodu je totiž celý animovaný. Režijný počin Patrika Pašša ml. animovaný Petrom Budinským do celku v závere veľmi nezapadá. Vhodný by bol skôr ako prológ. Problémom je najmä jeho poetické, metaforicky orientované rozprávanie – je totiž v nesúlade s dôsledne faktografickým nastavením predchádzajúcich filmov. Výrazové prostriedky animovaného filmu sú, samozrejme, odlišné od dokumentárneho, ale to nič nemení na fakte, že v danom poradí filmov sa Samota s tými predchádzajúcimi tromi viac zráža ako spája. Dramatické vyvrcholenie každého z predchádzajúcich filmov je navyše spojené so situáciou súvisiacou s predávkovaním sa a s tragédiou v podobe Markovej smrti. Lenže v Samote tvorcovia túto situáciu obracajú naruby a film sa, protirečiac sám sebe, končí zbytočne vykonštruovaným happy endom v podobe jednoduchej a transparentne čitateľnej metafory.

Napriek spomínaným nedostatkom je HRANA film, ktorý ocení každý hudobný historik, fanúšik Brezovského tvorby a milovník dobrej hudby. Jeho prípadný divácky úspech by navyše mohol spustiť vlnu dokumentárnych profilov ďalších zaujímavých hudobníkov. A vhodným adeptom na réžiu by mohol byť opäť Patrik Lančarič.

Maroš Brojo ( doktorand na Katedre audiovizuálnych štúdií VŠMU )

FOTO: Magic Box Slovakia
 

HRANA – 4 filmy o Marekovi Brezovskom (Slovensko, 2014) _RÉŽIA: Patrik Lančarič _SCENÁR: P. Lančarič, Maroš Šlapeta, Matej Beneš _KAMERA: Peter Kelíšek _STRIH: M. Šlapeta, M. Beneš _HUDBA: Marek Brezovský _ÚČINKUJÚ: Vlasta Brezovská, Ali Brezovský, Mirka Brezovská, Bibira, Igor Marko, Milota Havránková, Katka Tóthová, Oskar Rózsa a iní _MINUTÁŽ: 125 min. _HODNOTENIE: • • • ½

(Un)fair play

Šport slúžil ako výkladná skriňa socialistických krajín, preto sa ich predstavitelia pri honbe za lepšími výsledkami nebáli využívať aj neférové praktiky. Režisérka Andrea Sedláčková siahla po originálnej téme, aká u nás ani v Česku dosiaľ nebola spracovaná. Po téme, ktorá v sebe nesie silný dramatický potenciál.

Dej celovečerného hraného filmu Fair Play sa odohráva v prvej polovici osemdesiatych rokov, a tak ho môžeme priradiť k retro filmom, ktoré sa v susednom Česku tešia veľkej obľube. Fair Play je modelový príbeh súboja dobra so zlom. Na strane dobra tu nájdeme čestnú bežkyňu Annu (Judit Bárdos), na druhej strane – v pozícii antagonistov – športového trénera (Roman Luknár) a príslušníka Štátnej bezpečnosti (Igor Bareš), zosobňujúcich štátne zriadenie, ktoré manipulovalo s ľuďmi v záujme vlast­ného prospechu. Annina matka (Anna Geislerová) je uväznená medzi týmito dvoma protipólmi.

Anna je obyčajné dievča, ktoré túži dosiahnuť úspech, čo v socialistickom Československu nebolo vždy jednoduché. Minulosť jej rodičov (otec emigroval, matka vyjadrila odpor proti vtedajšiemu režimu) poznačila aj ju – nedostala sa na vysokú školu a jej jedinou možnosťou, ako sa presadiť, je beh. Ten sa zároveň stáva symbolom slobody nielen pre hlavnú hrdinku, ale aj pre jej matku. Anna sa vďaka svojim výkonom dostane do atletickej reprezentácie, kde ju zaradia do tajného štátneho programu. Začnú jej podávať anaboliká (Stromba) pod rúškom vitamínového doplnku. Po čase na sebe Anna sleduje nepriaznivé fyziologické zmeny, ktoré sa režisérka nebála ukázať. Vo veľkom detaile sledujeme, ako sa Anna snaží zbaviť nadmerného ochlpenia, a to, čo bolo nepríjemné pre postavu, sa stáva nepríjemným aj pre diváka.

Judit Bárdos rola Anny sadla. Je uveriteľná aj počas pretekov, keď sa kamera sústreďuje na vypätie v jej tvári. Anna má vo svojej ešte detskej naivite neskazený pohľad na svet, je pre ňu jednoduchšie zachovať si čistý štít a je to asi jediná postava, ktorej sa nedá nič vytknúť.

Annina matka bola kedysi takisto športovkyňou. Pre svoje protištátne postoje však skončila ako upratovačka a do dcéry si premieta vlastné zmarené ambície. Ospravedlňuje to tým, že keď sa Anne podarí vycestovať na olympiádu, môže emigrovať a zabezpečiť si tým lepší život. Preto je ochotná konať neférovo aj voči vlastnej dcére – keď tá odmietne brať Strombu, matka sa spolčí s trénerom a pichajú jej ho potajme.

Anna Geislerová ako matka je počas celého filmu v jedinej mučeníckej polohe. Na jednej strane je prenasledovaná štátnym zriadením, na druhej strane vlastným svedomím. V práci ju degradovali, manžel jej ušiel za hranice a príslušník ŠtB si na ňu zasadol. Tréner na ňu tlačí v súvislosti s výkonom jej dcéry, dávny priateľ zase chce, aby prepisovala protištátne materiály. Keď je toho tlaku na ňu priveľa, siaha po alkohole alebo vracia na ulici.

Počas celého filmu sme odkazovaní na postavu otca. Vo filme sa však ozve len na chvíľu v telefóne. Nevieme, či si za hranicami založil novú rodinu, alebo ešte stále túži vidieť svoju dcéru a manželku. Je len akousi chimérou, niekým, na koho môžeme zvaliť vinu za Annin zlý kádrový posudok.

Vzťah dcéry k otcovi ostáva len v ilustračnej rovine, tak ako aj jej vzťah k priateľovi. Zamilujú sa, chvíľu spolu žijú, a keď priateľ s rodinou emigruje, ona nasleduje osud svojej matky. Jediným plusom tohto vzťahu je, že vďaka priateľovej emigrácii získava Anna motiváciu zvíťaziť a následnú kvalifikáciu na olympiádu. Nebolo by na škodu, keby režisérka išla v zobrazení vzťahov viac do hĺbky. Vedľajšie postavy sú jednorozmerné a najvypuklejšie je to v prípade Anninej reprezentačnej kolegyne. Sedláčková si však dala záležať na dobových reáliách, a tak sa veľmi ľahko prenesieme do nie takej dávnej minulosti. Výtvarnou stránkou filmu sa darí sprostredkovať šeď obdobia socializmu, ktorá sa premietla aj do medziľudských vzťahov. V záujme zachovania autentickosti je tu veľmi málo celkov a kamera sa viac-menej sústreďuje na postavy. Plusom filmu je aj snaha režisérky zobraziť reálnu súdobú športovú prípravu. Tréning v plynovej maske alebo vo veste so záťažou nemôžu v takomto filme chýbať.

Andrea Sedláčková na konci nestavila na prehnanú sentimentalitu a svoje hrdinky necháva naďalej trápiť sa v panelákovej šedi. No pocit slobody počas behu nemôže vziať Anne nik, ani štátne zriadenie.

Petra Macháliková ( scenáristka a dramaturgička )

FOTO: Saturn Entertainment
 

Fair Play (Fair Play, Česko/Slovensko/Nemecko, 2014) _SCENÁR A RÉŽIA: Andrea Sedláčková _KAMERA: Jan Baset Střítežský _STRIH: Jakub Hejna _HUDBA: David Solař, Miroslav Žbirka _HRAJÚ: Judit Bárdos, Anna Geislerová, Roman Luknár, Igor Bareš, Eva Josefíková, Ondřej Novák, Ondřej Malý a iní _MINUTÁŽ: 95 min. _HODNOTENIE: • • • ½

Keď obrazy ustúpia slovám

Vladimír Ossif patrí vo svete medzi úspešných a uznávaných umelcov. Jeho diela zakúpili viaceré renomované európske galérie a ďalšie skončili v súkromných zbierkach. Ossif sa narodil v Prešove v novembri 1954 a v druhej polovici sedemdesiatych rokov študoval na bratislavskej VŠVU. O dva roky neskôr emigroval do Francúzska, ktoré sa stalo jeho (prechodným) útočiskom. Tí, ktorí hádali, že stručná vizitka predstaví hlavnú postavu nového slovenského dokumentu Štvorec v kruhu alebo Život medzi únikmi a snami, hádali správne.

Do filmu nás vovádza samotný protagonista, keď o sebe sprostredkovane rozpráva: „Ty prídeš, zbalíš, odídeš, zaspíš“. A tento citát by sa pokojne mohol stať aj heslom celého filmu. Slovenského umelca najčastejšie vidíme niekde cestovať – v aute, lietadle, metre – alebo len tak kráčať rušnou ulicou či madagaskarskou džungľou. Z pulzujúcich metropol sveta – Paríža, New Yorku, Prahy – sa presúva do tichších a meditatívnejších miest. Takýmto spôsobom protagonista kontinuálne, chronologicky prerozpráva divákom svoj život. Asistuje mu pri tom zopár viac či menej blízkych ľudí – matka, tri partnerky, známi, ale aj neznámi. Spolu s hlavnou postavou sa vraciame po jeho stopách – niekedy len orálne, inokedy s ním divák navštívi jeho niekdajšie miesta pôsobenia. Ossif tak pred kamerou oživuje svoje životné skúsenosti, pocity a náhľady. Profesionálny a súkromný život sa v maliarovom prípade nekompromisne prepletá a, ako sa dozvedáme, jeden ovplyvňuje druhý. O tom svedčí aj názov – štvorec v kruhu odkazuje na abstraktné umenie, ktorému sa výtvarník venuje, no rovnako sa v druhej časti názvu – život medzi únikmi a snami – snaží zachytiť jeho vrtkavý, svetobežnícky život, výšiny i pády, súkromné aj pracovné.

Hlavným princípom, na ktorom je postavený tento dokument, je komentár či skôr voľné rozprávanie protagonistu. Sprevádza nás počas celého filmu – drvivú väčšinu informácií o živote výtvarníka dostáva divák z jeho úst –, či už synchrónne s obrazom, alebo prostredníctvom zvuku mimo obrazu. Ossif pritom pre svoje jednoduché rozprávanie pôsobí ľudovo a toto zdanie podporuje aj jeho východniarsky akcent.

Často používanou metódou sú tzv. hovoriace hlavy – režisér ich využíva nielen vtedy, keď sa chce o umelcovi niečo dozvedieť z výpovedí jeho partneriek či matky, ale (nad)užíva túto metódu aj pri samotnom Ossifovi. Sledujeme ho, ako sedí a do kamery rozpráva vo svojom parížskom ateliéri, na madagaskarskej terase či za volantom auta... Maliar sa neustále presúva, plynú pred nami obrázky miest a veľkomiest, no napriek tomu dokument pôsobí staticky a jednoliato.

Druhým najčastejším (ne)tvorivým princípom je spomínané asynchrónne rozprávanie. Ním si autor vypomáha a ilustruje ústne vypovedané. Napríklad keď sa protagonista rozhovorí o rozhodnutí natrvalo odísť z vtedajšieho Československa do Paríža, spomína na neistotu, naivitu či ťažkosti s bývaním. V obraze sa pred očami diváka striedajú zábery prechádzajúceho sa, zamysleného Ossifa, ktorý rozpráva na kameru, s tromi zábermi bezdomovcov. Ide o neinvenčnú ilustračnú doslovnosť.

Tretí typ frekventovaných záberov je, že kamera zachytáva výtvarníka pri mimovoľných a všedných činnostiach. No aj tu platí, že sa vypovedá viac slovom než obrazom. Divák je účastníkom minima situácií, keď sleduje protagonistu v bezprostrednej konverzácii s priateľom pri pive alebo na vernisáži jeho bratislavskej výstavy. Okrem toho sú do filmu zaradené aj archívne súkromné fotografie a videá z jeho študentských čias, rôznych pracovných stáží či rodinného fotoalbumu. Vedľajšie postavy a postavičky tvoria len akýsi doplnkový kolorit Ossifovho života. V dokumente pôsobia ako hostia v jeho príbehu, ktorí potvrdzujú alebo dopĺňajú jeho slová zo svojho pohľadu. Takto účelne sa k tomu stavia aj strihová skladba diela. Vedľajšie „hovoriace hlavy“ sa stávajú ekvivalentom hosťa či asistenta v prevažujúcom maliarovom monológu. Scéna s bývalou partnerkou Luciou je postavená na prestrihávaní hovoriacich hláv natočených nezávisle od seba v rôznych prostrediach a napokon to do seba zapadá ako vzájomný dialóg postáv. Naopak, na kontraste je postavená jedna z úvodných scén, keď Ossif a jeho matka vykresľujú rodičovsko-synovský vzťah skomplikovaný dobou. Kým on hovorí o očarujúcom Západe, ona s fotografiou svojho manžela lamentuje: „Viete, čo ja prežívala? Ta to len Boh vie a ja. Ja plakala deň a noc. Ja plakala a môj muž zúril.“ Hoci sú názorové a generačné rozdiely medzi matkou a synom očividné i po rokoch, rovnako sa dá odčítať aj ich vyrovnaný vzťah.

Priatelia a známi zase budia dojem bezpríznakovosti. Od nich sa o umelcovi nič podrobnejšie nedozvieme – ani priamo na kameru, ani z mimovoľných konverzácií a situácií. Azda si divák na vzorke hŕstky priateľov všimne strohosť a zdržanlivosť týchto stretnutí. Sám Ossif hovorí: „Cesta výtvarníka aj počas života, to je samota. Ja som od rána do večera sám, ako keby si už na to človek zvykol a stotožnil sa s tým, že to už mám rád.“ Jednotlivé kapitolky maliarovho života sprevádzajú v dokumente jemné hudobné motívy. Ich úlohou je poskytnúť na krátky moment úľavu od hovorených pasáží a zároveň pripomínať a zdôrazňovať cudzokrajnú exotiku, ktorej sa diváci stávajú svedkami.

Režisérom tohto sedemdesiatminútového filmu, ktorý získal finančnú podporu Audiovizuálneho fondu, je Ľubomír Štecko. Vyštudovaný kameraman absolvoval FAMU v roku 1972. Uplatnil sa najprv ako kameraman, neskôr ako režisér dokumentárnych filmov v bratislavských štúdiách Spravodajského a Krátkeho filmu. Z jeho predošlej tvorby je dosiaľ azda najznámejší dokument z roku 1990 Stanislav Babinský – život je nekompromisný bumerang. Celovečerná snímka odhaľuje korupčnú aféru okolo „oravského kráľa“. Strihačka Margita Černáková tento film hodnotí: „Od Štecka to bolo vtedy odvážne, pretože to začal natáčať ešte v osemdesiatom deviatom alebo v osemdesiatom ôsmom. Bola síce už uvoľnenejšia atmosféra, ale (...) ešte také voľno nebolo, aby sa dala povedať celá pravda. No a tu išiel Štecko dosť tvrdo a ja som ho ešte aj hecovala, aby sme sa nebáli, lebo, ako som povedala, som za rovnú reč.“¹ Po Nežnej revolúcii pôsobil Štecko na rôznych pozíciách v Slovenskej televízii – od redaktora až po vedúceho tvorivej skupiny či hlavného dramaturga skupiny.

Podobne ako vo viacerých krátkych dokumentoch alebo vo filme o Babinskom aj teraz sa Štecko predstavil ako autor námetu, scenára, kameraman a režisér v jednej osobe. V dokumente býva výhodou, ak je filmový štáb nepočetný. Domnievam sa, že tentoraz ide skôr o hendikep – vari aj preto, že sa Štecko zároveň zhostil úlohy strihača.

Ťažko povedať, čo je najväčšou slabinou tohto filmu. Hoci je Ossif štylizovaný do niekoľkých situácií, máloktorá z nich o niečom plnohodnotne vypovedá a viaceré pôsobia strojene a kostrbato. Výrazným negatívom je, že film s divákom komunikuje najmä prostredníctvom slova, obraz je málo výpovedný, nezriedka je ilustračný a má duplicitný efekt. Divák si od výtvarníkovho hlasu a myšlienok prakticky neoddýchne, v dlhom slede zaznamenáva tok myšlienok na rôzne témy – mladosť, začiatky v cudzej krajine, rodinný život, čo je to umenie a na čo sú nám svätostánky umenia. Vedľajšie postavy sú skôr nevýrazné a neodkrývajú nám o svetoznámom maliarovi o nič viac, ako odkrýva on sám. Sú len dosvedčením jeho slov – takto sa to stalo – s decentným prídavkom subjektívnych emócií. V konečnom dôsledku je Šteckov Štvorec v kruhu alebo Život medzi únikmi a snami mimoriadne neinvenčným televíznym dokumentom.

¹ http://ftf.vsmu.sk/files/ORALHISTORY_MARGITA_CERNAKO-VA%20.pdf
 

Pavla Rachelová ( študentka audiovizuálnych štúdií na FTF VŠMU )

FOTO: ALEF Film & Media
 

Štvorec v kruhu alebo Život medzi únikmi a snami (Slovensko/Česko, 2013) _SCENÁR, RÉŽIA, KAMERA A STRIH: Ľubomír Štecko _VÝBER HUDBY: Marta Hejtmánková _MINUTÁŽ: 70 min. _HODNOTENIE: •