Sieň slávy pozabudnutého klasika

K obsahovo výnimočným a graficky náročne spracovaným českým knižným artefaktom s filmovo-výtvarnou tematikou, akými boli v ostatných mesiacoch monografie Jana Švankmajera alebo Jurija Norštejna, pribudla prezentácia Jiřího Brdečku (1917 – 1982), ktorý disponoval mnohorakým talentom a ktorého stopy v českej kultúre ďaleko presahujú nálepku autora legendárnej filmovej westernovej paródie Limonádový Joe aneb Koňská opera, a to nielen pre autorský podiel na ďalších dlhodobo populárnych komédiách.

Umelcova dcéra Tereza Brdečková, ktorá sa okrem iných aktivít vrátane románopiseckých zviditeľnila ako publicistka a kultúrna redaktorka, pripomenula osobnosť svojho otca knihou už v roku 1992, desať rokov po jeho smrti, keď edične pripravila a pod názvom Pod tou starou Lucernou a jiné vzpomínky vydala jeho memoárové torzo. Teraz sa rozhodla sumárne sprístupniť otcov odkaz, pozostávajúci z voľných kresieb, ilustrácií, kresleného humoru, kostýmových návrhov pre film, filmových recenzií, piesňových textov, scenárov, próz a animovaných filmov. Vyťažiť všetko podstatné z jeho starostlivo usporiadaných fotografií, korešpondencie, dokumentujúcej priateľské kontakty s osobnosťami českej kultúry, barrandovských pracovných dokumentov, zápiskov a námetov. Vyzdvihnúť pozabudnutý prínos a predstaviť vnútorný svet tohto kreatívneho človeka – nepraktického, ale systematického a spoľahlivého, bohémskeho, v súkromí dosť uzavretého, obľubujúceho poéziu a humor. V osídlach diktatúr politicky neangažovaného, k proklamovaným ideálom sa neupínajúceho a v spoločenskej klíme „odovzdanosti“ hájaceho svoju česť nezapredávaným kumštom. Brdečková v podrobnom biografickom úvode, otvárajúcom sled desiatich kapitol, skĺbila intimitu osobných spomienok s odstupom vnímavej pozorovateľky.

Výsledný tvar monografickej pocty svedčí o mimoriadne starostlivom prístupe jej iniciátorky a získaných editorských spriaznencov. Brdečkova knižná „sieň slávy“ bola obsahovo vyhotovená a zmyslom naplnená samotným tvorcom, treba však vyzdvihnúť aj tých, ktorí k jej dôstojnosti a osvetleniu prispeli svojimi erudovanými vkladmi. Či už ide o renomovaného talianskeho historika animovaného filmu Giannalberta Bendazziho, ktorý sa v obsiahlej štúdii venuje Brdečkovým krátkym „animákom“, klasifikujúc ich ako diela prechodne opusteného, zabudnutého génia, o Miloša Fikejza, ktorý pedantne spracoval filmografiu animovaných aj hraných filmov vrátane neuskutočnených tvorivých zámerov, alebo o výtvarníka Pavla Růta, potvrdzujúceho svoju dobrú povesť knižného grafického majstra. Koncepciu knihy spoluvytváral a o literárnej tvorbe a knižných ilustráciách Brdečku napísal Jan Šulc, čerstvý laureát Ceny Karla Čapka, ktorú dostal práve za starostlivú edičnú prácu. Na umelcovu voľnú kresbu sa zameral výtvarník Adam Hoffmeister, syn Brdečkovho kamaráta, slávneho karikaturistu a spisovateľa Adolfa Hoffmeistera.

Vo svojej kedysi populárnej knihe Kolty bez pozlátka zaujal Brdečka k hrdinom amerického divokého západu vtipne poňatý demýtizačný prístup. Genézu jeho parodicky ladeného Limonádového Joea, verejnosťou vnímaného ako Brdečkovo najvlastnejšie dielo, sleduje vo svojom príspevku Milena Vojtková od podoby zošitového románu, zdramatizovaného už za Protektorátu, až po celé priehrštie „limonádnických“ inscenácií, podnietených mimoriadnym ohlasom filmu režiséra Oldřicha Lipského.

Skvelá kniha neskĺzava k idealizovaniu, ale stáva sa zásadným vecným zdrojom k pamiatke tvorivo iskriaceho, hoci vnútorne skôr smutného človeka.

Peter Ulman ( filmový publicista )
 

Tereza Brdečková, Jan Šulc (eds.): Jiří Brdečka
(Arbor vitae, Řevnice, 2013, 348 strán, 67,80 €)

Pietro Bianchi, Giulio Bursi, Simone Venturini (Ed.):
Il canone cinematografico/The Film Canon
(Forum, Udine 2011, 460 strán)

Zborník zo 17. ročníka Medzinárodnej filmologickej konferencie v Udine, venovaného téme filmového kánonu, obsahuje viac ako päťdesiat príspevkov v rôznych jazykoch, rozdelených do ôsmich tematických okruhov. Úvodné Revidovanie kánonu prináša všeobecný pohľad na povahu kanonizačných procesov, ktorý ďalej rozvíjajú teoretické texty druhého tematického okruhu. V časti Kánon: korene a kríza sú zaradené texty venované napríklad vzťahu Ejzenštejnovho filmu Bežinova lúka k súdobému sovietskemu filmovému kánonu alebo ku kánonu realizmu v talianskej kinematografii štyridsiatych a päťdesiatych rokov. K rôznym obdobiam dejín kinematografie sa vracajú aj autori textov zaradených v ďalších tematických okruhoch s názvami Kánon: forma a štýl, Interkulturalita a národné dedičstvo, Kánon/kritika, Kánon/historiografia a Kánon: archív, pamäť, dedičstvo.
 

Alessandro Bordina, Sonia Campanini, Andrea Mariani (Ed.):
L’archivio/The Archive
(Forum, Udine 2012, 388 strán)

Zborník z 18. ročníka Medzinárodnej filmologickej konferencie v Udine, ktorý bola venovaný téme archívu, obsahuje štyridsaťpäť príspevkov v rôznych jazykoch, rozdelených do siedmich tematických okruhov. Prvý z nich, nazvaný Archív, pamäť, subjekty, je venovaný postaveniu archívu v rámci filozofického diskurzu konca 19. a začiatku 20. storočia. Druhý okruh Archívne postupy sa naopak zaoberá problematikou archívnych inštitúcií z čisto praktického hľadiska, podobne ako ďalšie okruhy textov, venované archívnym technológiám a novým médiám. Záverečné tri okruhy obsahujú texty analyzujúce rôzne podoby vzťahu medzi archívom a filmovým či všeobecne vizuálnym umením, a to predovšetkým na základe príkladov tvorby konkrétnych autorov využívajúcich vo svojej tvorbe archívne materiály, ako sú Jean-Luc Godard, Harun Farocki či Gustav Deutsch.
 

Anna Bertolli, Andrea Mariani, Martina Panelli (Ed.):
Il cinema si impara?/ Can We Learn Cinema?
(Forum, Udine 2013, 348 strán)

Zborník z 19. ročníka Medzinárodnej filmologickej konferencie v Udine, venovaného problematike filmového vzdelávania, obsahuje viac ako tridsať príspevkov v rôznych jazykoch. V textoch úvodnej časti s názvom Film a národ: inštitúcie, politika a filmová kultúra sa skúmajú rôzne formy inštitucionalizácie filmového vzdelávania od dvadsiatych rokov 20. storočia takmer až dodnes v ich širšom spoločensko-politickom kontexte. Druhý okruh, venovaný didaktike a rôznym modelom profesionálneho vzdelávania, obsahuje texty zaoberajúce sa najmä premenami filmového vzdelávania v ére intermediality. Spôsoby, akými rôzne koncepcie chápania filmového dedičstva ovplyvňujú vzdelávacie procesy zároveň s vývojom nových technológií, analyzujú príspevky sústredené v tretej časti s podtitulom Filmové dedičstvo, technológia a vzdelávanie. Záverečný súbor textov je venovaný fenoménu cinefílie a jej vzťahu k filmovému vzdelávaniu v rámci oficiálnych inštitúcií i mimo nich.

Monika Mikušová ( filmová publicistka )