Predtucha budúceho filmu

Vznik filmu je náročný proces, o tom niet pochýb. Dá sa to stroho skonštatovať, ale čo sa za tým skrýva? Ak je niečo náročné, žiada si to podrobnejší pohľad, ktorý môže byť o to zaujímavejší. V mesačníku Film.sk spúšťame nový seriál, v ktorom počas roka prevedieme čitateľov rôznymi fázami tvorby a výroby filmu až po jeho verejnú prezentáciu. Začíname prvým krokom – námetom.

Na počiatku každého filmu bolo, je aj bude „božie“ slovo scenáristu. Základom je nápad, ku ktorému sa autor dostáva často nedopatrením. Niekedy musí, inokedy môže, no vždy chce dať svojej vízii formu. Nápad naštartuje tvorivú produktivitu. A z autora by malo sálať nákazlivé zanietenie, veď jeho námet môže odštartovať proces výroby konkrétnych obrazov a zvukov budúceho filmu, ktorý spojí množstvo tvorivých síl. „Jediný problém je nájsť tú jednu vec, ktorá by odštartovala celý proces. Je toľko možností. Neviete, ktorá je tá najlepšia,“ uvažuje o kreativite český scenárista a pedagóg Jan Fleischer a vzápätí svoj skepticizmus vyvracia slovami: „… v skutočnosti môžete začať čímkoľvek. Čímkoľvek, čo vás zaujíma, týka sa vás to alebo núti sa smiať. Môže to byť niečo, čo ste prežili alebo o čom ste sa dopočuli.“

Podľa jedného z najosobitejších súčasných režisérov Davida Lyncha sú myšlienky ako ryby. Ak chceme chytať tie malé, môžeme zostať v malej vode, no ak chceme ísť po skutočne Veľkej rybe, musíme ísť do neprebádaných hlbín. Odhliadnuc od Lynchovej viery v transcendentno, z ktorého čerpá tvorivú energiu, vystihol údel umelca a počiatočné štádium tvorby veľmi jednoduchou radou: „Musíte sa naučiť chytať myšlienky.“ Silný nápad umelca prenasleduje. Postupne pridáva prvky, spája motívy, v hlave sa mu začne odvíjať dej, zbadá postavu, vidí ju v komplexnom svete. V prvom rade je dôležité presvedčiť sám seba, že látka má potenciál a je dostatočne dôležitá, aby bola predmetom takého vyčerpávajúceho a náročného procesu, akým je výroba filmu. V momente, keď uverí sám sebe, má jednu bitku vyhratú a tvorivá energia ho ženie do ďalších súbojov. Autor bude potrebovať spolupracovníkov a to si vyžaduje presvedčivé argumenty. Verbálnym formulovaním pomáha čoraz lepšie konkretizovať a osvetliť svoj zámer, a to aj sám sebe.

Všetky vízie a plány, ktoré načrtávajú tvar budúceho filmu, sú formulované vo filmovom námete. Nejde však o podmienku, niekomu stačí, že si myšlienky utrasie v hlave, bez potreby ich slovného zhmotnenia, a púšťa sa rovno do prípravy scenára. Je však dobré, ak si scenárista pred touto „samurajskou“ cestou ujasní ťažiskové elementy a zoznámi sa so zázemím a s povahou svojich postáv. Námet je začiatkom a začiatky nikdy nie sú jednoduché. Túto fázu však sprevádza aj príval nadšenia a kreativity, autor sa zo svojho „embrya“ teší, postupne ho kŕmi a ono narastá. Pribúdajú problémy, ktorým musí čeliť, otázky, ktoré si nie vždy dokáže zodpovedať. Je to boj – krásny a ťažký zároveň –, keď sa snaží presadiť pre zárodok budúceho filmu právo na „narodenie“.

„Pre študentov scenáristiky sa tvorba námetu občas stáva až strašiakom,“ poznamenáva dramaturgička a pedagogička Dagmar Ditrichová. „Na začiatku totiž obvykle vychádzajú z dosť neurčitých predstáv. Zvyčajne sa ocitnú pred naliehavou dilemou, o čom a ako rozprávať, ktorú z množstva možností a variácií vybrať. Scenárista musí uveriť, že tá téma je teraz a tu pre publikum dôležitá.“

Autor sa pri zbere materiálu musí stať zvedavým bádateľom, o všetko sa zaujímať. Jeden zo scenáristov filmu Kandidát Peter Balko opisuje zber materiálu k pripravovanému filmu SchengenStory ako avantúru, na ktorej začiatku nevedeli presne, aký bude výsledok. „V lete 2013 mi zavolala producentka Wanda Adamik Hrycová, že by chcela robiť film zo slovensko-ukrajinskej hranice. To bolo všetko, čo sme na začiatku mali. S touto oblasťou sa však vynáralo veľké množstvo tém, ako pašovanie tovaru, prevádzanie ľudí, konflikty na Ukrajine, rusnácka komunita či samotný život pri hranici, ktorá oddeľuje Úniu od východnej Európy. Chodili sme po hraničných priechodoch, po Ukrajine, počúvali sme miestne príbehy ľudí, policajtov i colníkov, jedli sme šašlik a pirohy, pili sme v krčmách ako dúhy, pretože inak sa nedalo, a nakoniec sme sa vrátili s konceptom, ktorý postupne prerástol do príbehu celovečerného filmu. Vzhľadom na to, že nás Audiovizuálny fond podporil, verím, že v našom projekte videli to, čo som od začiatku považoval za najdôležitejšie – dobrý príbeh a dobrú tému.“      

„Téma sa stane hlavnou navigáciou, sama si ,vypýta‘ svoje postavy, situácie, konflikt, stavbu, žánrové ladenie – teda vhodnú formu,“ hovorí Ditrichová a pripomína, čo by mal námet obsahovať. „Stručné miniportréty hlavných a niektorých vedľajších postáv s ich menom, vekom, profesiou, rodinným zázemím, vlastnosťami, motiváciou či vnútornou dilemou prepájajú úvodnú autorskú explikáciu s najdôležitejšou časťou každého námetu – so základnou dejovou kostrou, ktorá musí byť vyrozprávaná stručne, prehľadne a vymotivovane. Práve prekvapivý záver, vychádzajúci prirodzene z fabuly, vzťahov a charakterov, precizuje tému a mal by byť v súlade so scenáristovým zámerom. Informácia o žánrovom ladení či prípadných formálnych špecifikách budúceho scenára, pripojená na koniec, skompletizuje optimálnu podobu námetu. Námet nemusí byť dlhý, radšej nech je presný, konkrétny, nápaditý a dobre sformulovaný. Bez slovného balastu, všeobecných, nafúknutých fráz, klišé a významových približností. Najcennejší je však na každom námete jeho základný nápad – tematický, fabulačný alebo charakterový.“ No ani dodržanie všetkých spomínaných bodov či nájdenie nápaditých riešení nie je zárukou kvalitného filmu. „Námet je často iba akousi ,mačkou vo vreci‘… Podstatnou sa stáva až kvalita a originalita literárneho scenára,“ konštatuje Dagmar Ditrichová.

Kým na škole je študent scenáristiky „absolútnym autorom“ a na dielo má vplyv nanajvýš pedagóg či dramaturg, v praxi je situácia pomerne odlišná. „Úprimne povedané, žiaden z filmov, na ktorých som sa doteraz profesionálne podieľal, nevznikol z mojej iniciatívy a myslím, že množstvo scenáristov má podobnú skúsenosť,“ hovorí Peter Gašparík, spoluautor scenára filmu Zlo alebo snímky Čistič, ktorá je v procese výroby a jej premiéra je plánovaná na tento rok. Oba filmy pripravoval Gašparík s režisérom Petrom Bebjakom. „V prípade mojej spolupráce s Petrom Bebjakom aj v prípade práce na viacerých krátkych filmoch ma režiséri oslovili s nápadom, z ktorého sme vystavali príbeh, takže námet sme vytvorili spoločne. Nemyslím si, že je taký postup pravidlom, ale určite súvisí s potrebou našich režisérov podieľať sa autorsky na všetkých fázach filmovej tvorby.“ Peter potvrdzuje, že aj námet, ktorý je vo svojej podstate polotovarom, sa dá poňať invenčne a dá sa ním autorsky predstaviť. „Keďže námet píšem prakticky vždy len na prezentačné účely, snažím sa, aby bol na jeho malej ploche čitateľný príbeh, úlohy postáv v ňom a primárne posolstvo. Ak je rozprávanie špecifické svojou formou, snažím sa naznačiť aj tú. Jeden z mojich aktuálnych projektov koketuje s členením klasickej tragédie, námet som teda rozdelil na päť odstavcov, zodpovedajúcich jej piatim dejstvám. Ak je to možné, snažím sa navyše štylistikou textu odrážať plánovanú atmosféru filmu… Znie to možno ako zbytočná alchýmia a je mi jasné, že také postupy nie sú vždy dešifrovateľné, ale ja píšem aj námet pre ideálneho diváka alebo čitateľa – a toho podceňovať netreba.“

Peter Balko dopĺňa, že obsahom dobrého námetu by mala byť istá dávka tajomna, mal by vyvolať zvedavosť, nedočkavosť, položiť otázky, na ktoré odpovie až scenár. „Na úplnom začiatku je drobný fragment – veta, obraz, novinový článok, hudba, farba, motív, čokoľvek. Spočiatku to vôbec nedáva zmysel, je to chaos. Ten zmysel treba vybudovať, vypestovať ako strom, obklopiť príbehom, témou, postavami, atmosférou.“ A keď má scenárista toto všetko v hrsti, môže sa pustiť do ďalšej fázy prípravy literárneho scenára, ktorou je obvykle scénosled, filmová poviedka či treatment. 

Roberta Tóthová ( absolventka scenáristiky na FTF VŠMU )
FOTO: internet