Jaroslav Hochel,

filmový publicista

Keď som kedysi začal prenikať do tajov kinematografie, „skúmal“ som, koľko dostal ten-ktorý film Oscarov, spoliehal som sa na mená slávnych režisérov, ocenenia z festivalov boli pre mňa zárukou kvality. Páčilo sa mi takmer všetko, pojem „nuda“ som v kine nepoznal. K najzaujímavejším okamihom vždy patrila konfrontácia vlastného názoru na filmy s mienkou recenzentov.

Dnes je všetko inak. Oscary ma nezaujímajú, pri nových filmoch mám často pocit, že „toto“ som už videl. Pokiaľ ide o recenzentov, prišli isté pochybnosti. Prispel k nim aj postreh z karlovarského festivalu v roku 2009, keď festivalový denník ráno priniesol bodové hodnotenie súťažných filmov asi 15 kritikov z celého sveta. Snímka Anjel pri mori režiséra Frédérica Dumonta v ňom skončila na poslednom mieste. Večer jej na základe rozhodnutia poroty udelili Veľkú cenu – Krištáľový glóbus ako najlepšiemu filmu súťaže.

S pribúdajúcim vekom a kvantom napozeraných filmov sa mi v hlave čosi preladilo. Už nepotrebujem, aby bol film dokonalý, aby bol od slávneho tvorcu, aby mal na konte takú či onakú cenu. Oveľa dôležitejšie sa mi zdá, aby v ňom bola človečina, šťava, osobný postoj tvorcu – a aby ma vnútorne oslovil. V mojom „archíve“ filmových zážitkov sú popri všeobecne uznávaných dielach (Hanákovom Ja milujem, ty miluješ či Leighových Tajnostiach a lžiach) aj vyslovene subjektívne podfarbené položky. Napríklad zabudnutý rumunský film z roku 1992, ktorému už ani neviem prísť na meno: čiernobiely príbeh strážcu majáka, ktorý po dlhšom čase zablúdi medzi ľudí, stretne ženu svojho života a vzápätí ju stratí, lebo na šedivom sídlisku nevie nájsť panelák, v ktorom žena býva... Alebo Švedovi Anjeli, ktorí prešli domácou distribúciou bez väčšieho záujmu. A Dolanove Imaginárne lásky; keď otvorím ústa a vyslovím názov tohto filmu, moji priatelia prchajú hľadať bezpečný úkryt…

Salto Mortale Anabely Žigovej si v hodnotení kritikov vo Film.sk vyslúžilo hodnotenie od jedného po štyri body. Štyri som dal ja, hoci vidím, že ten film nie je dokonalý, miestami ma ruší jeho doslovnosť či trochu násilná „trampolínová“ metafora. Ale téma, ktorú si autorka vybrala, osobná odvaha a nasadenie, s ktorým odhaľuje eštebácku minulosť svojho už nežijúceho otca, to sa mi zdá také dôležité, že výhrady k forme jednoducho idú bokom.

Koniec koncov, keby sa kvalita filmov dala merať nejakým filmometrom, nebolo by na tom nič zaujímavé. Práve subjektívnosť kritiky a jej premeny v čase tomu dávajú šťavu.