V roku 2014 prišlo len na dlhometrážny dokument 38 o hokejistovi Pavlovi Demitrovi takmer toľko divákov ako na všetky premiérové domáce tituly v roku 2013. Podiel domácich filmov na celkovej návštevnosti je podľa predbežných celkových výsledkov takmer 6-percentný, vzniklo rekordných 26 filmov a hrubé tržby by mali po prvý raz prekročiť hranicu 20 miliónov eur. Rok 2014 by sme teda mohli nazvať rokom rekordov.

Zatiaľ čo v roku 2013 sme sa tešili z úspechu Kandidáta, ktorému sa s 80 234 divákmi podarilo dostať na 7. priečku rebríčka divácky najúspešnejších domácich filmov v ére slovenskej samostatnosti, vlani bol prekonaný „bradatý“ rekord dokumentu Dušana Hanáka Papierové hlavy, ktorý bol od roku 1996 so 17 574 divákmi najnavštevovanejším domácim dokumentom v ére samostatnosti. Najprv prišlo na film Ladislava Kaboša Všetky moje deti, ktorý mal premiéru 13. 2. 2014, vyše 22 000 divákov za desať týždňov a dlhometrážny debut Daniela Dangla a Lukáša Zednikoviča 38 posunul tento rekord do kategórie snov. Do konca roku 2014 ho videlo už 113 930 divákov. Vďaka tomu sa dostal na 5. priečku najnavštevovanejších filmov v ére samostatnosti, len dvetisíc divákov za Pokojom v duši!

Z hľadiska produkcie bol rok 2014 s 26 dlhometrážnymi slovenskými a koprodukčnými filmami (z toho len 6 minoritných koprodukcií) najplodnejším v histórii Slovenska. A počet premiér bol len o jednu nižší než ten rekordný vlaňajší. V kinách malo premiéru 22 dlhometrážnych filmov – 10 hraných (z toho 3 minoritné koprodukcie) a 12 dokumentárnych. Potešiteľná je i skutočnosť, že až tri štvrtiny premiérových dokumentov boli debuty. Navyše boli štyri krátkometrážne filmy – Tanec tigra Martina Repku, Nina Veroniky Obertovej a Michaely Čopíkovej, Fongopolis Joanny Kożuch a Ako vzniká tornádo Veroniky Kocourkovej – uvedené ako predfilmy.

V roku 2012 videlo všetky premiérové domáce snímky len 90 830 divákov, o rok neskôr to bolo už 160 151 a vlani dokonca 232 567, čo znamená medziročný nárast 45,22 percenta. Zdá sa, že dôvera divákov k domácej produkcii sa pomaly vracia. Priemerná návštevnosť na predstavenie 100-percentne slovenského filmu alebo majoritnej koprodukcie sa totiž vyšplhala až na 41,56 diváka, čo je takmer dvakrát viac než v roku 2012 (21,86 diváka). Medziročne sa zvýšila i priemerná návštevnosť na predstavenie minoritnej koprodukcie zo 17,80 diváka na 20,14. Najvyššiu priemernú návštevnosť na predstavenie mali dokumenty 38 (54,72 diváka), Všetky moje deti (54,42) a Lyrik (53,57). Z hraných filmov mal najvyššiu priemernú návštevnosť na predstavenie (39,51 diváka) amatérsky Socialistický Zombi Mord.

Priemerné vstupné na domáci film bolo 4,28 eura, čo je o 1 cent menej než v roku 2013.

Najúspešnejším domácim filmom roku 2014 sa stal už spomínaný dokument 38 so 113 930 divákmi. Hranicu 10 000 divákov sa podarilo prekonať ešte rozprávke Láska na vlásku Mariany Čengel Solčanskej (45 091 divákov) a ďalšiemu dokumentu Všetky moje deti Ladislava Kaboša (25 523). Divácky najúspešnejšou minoritnou koprodukciou bol film Fair Play so 7 300 divákmi.

Miro Ulman
FOTO: Itafilm

Kino Lumière v Bratislave má za sebou úspešný rok s rekordnou návštevnosťou. V novembri 2014 síce načas „presmerovalo“ svojich divákov do kinosály Slovenského filmového ústavu (SFÚ), pretože v Lumièri začala prebiehať rekonštrukcia, ale od konca januára sa v ňom znovu premieta. A už ako v kine s cenou Europa Cinemas za najlepšiu dramaturgiu.

Kino Lumière si svojou dramaturgiou získava čoraz väčšie publikum. Od jeho znovuotvorenia v septembri 2011 má každoročne vyššiu návštevnosť. Vlani zavítalo na jeho program 65 921 divákov (vrátane projekcií v kinosále SFÚ aj na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení), čo je o takmer 27 percent viac ako v roku 2013 (52 032 divákov). Dramaturgiu kina však ocenili aj zástupcovia združenia kín Europa Cinemas, ktoré sa zameriava na prezentáciu európskej kinematografie. Odborná porota pritom vyberala z 1 182 kín zo 69 krajín sveta. A zvíťazilo nielen Kino Lumière, ale aj najstaršie bratislavské kino Mladosť s odôvodnením, že „cenu za najlepšiu dramaturgiu získali spoločne dve artové kiná v hlavnom meste Slovenska, v krajine, kde americké filmy prilákali do kín takmer 80 percent všetkých divákov. Obe kiná majú svoju unikátnu históriu a identitu a určujú kultúrny štandard.“ Slávnostné odovzdávanie cien sa uskutočnilo 29. januára v kine Mladosť.

To, že sa Lumière zameriava na prezentáciu európskych filmov, potvrdzuje aj tabuľka najnavštevovanejších snímok uplynulého roka. Na prvých dvoch priečkach sú dve časti Nymfomanky v réžii Larsa von Triera (prvá časť mala o niečo lepší výsledok). Tretie miesto v TOP 10 patrí britsko-nemeckému projektu Grandhotel Budapešť sympaticky rojčivého amerického filmára Wesa Andersona, no a tým štvrtým sa dostávame na Slovensko vďaka úspešnému dokumentu Všetky moje deti. Režisér Ladislav Kaboš v ňom vypovedá o farárovi Mariánovi Kuffovi a o jeho snahe pomáhať ľuďom v biednych rómskych osadách a zároveň ich motivovať. Päticu najnavštevovanejších snímok uzatvára talianska Veľká nádhera (r. Paolo Sorrentino), ktorá sa stala európskym filmom roka a získala aj Oscara a množstvo ďalších ocenení. Zo slovenských titulov sa do prvej desiatky rebríčka prepracoval ešte dokument Patrika Lančariča Hrana – 4 filmy o Marekovi Brezovskom. Celkovo si vlani slovenské filmy v Kine Lumière prišlo pozrieť 13 017 divákov. Európske filmy videlo 41 166 návštevníkov kina. V oboch prípadoch v porovnaní s predchádzajúcim rokom zároveň narástol počet premietaných titulov aj ich projekcií. Celkovo Lumière vlani uviedol 661 titulov (z toho 61 percent európskych a 19 percent slovenských) na 2 042 predstaveniach. Najvyššiu návštevnosť mal v mesiacoch október, november a marec.

Spätný pohľad na rok 2014 teda vyznieva pre kino Slovenského filmového ústavu priaznivo. Súvisí s tým aj sprevádzkovanie tretej kinosály K3, ktorá dostala názov Študijná sála Slovenského filmového ústavu – Filmotéka, zameriava sa na archívne filmy a premieta ich z 35 mm kópií. V tomto roku môže kino ťažiť aj z rekonštrukcie, ktorá prebiehala od novembra 2014 a divákom prinesie väčší komfort pri sledovaní filmov. „Počas tejto časti rekonštrukcie sa zrealizovala nová elektroinštalácia a klimatizácia vo všetkých kinosálach a kinokabínach i v spoločných priestoroch. Znamená to, že budeme môcť otvoriť aj dve spodné kinosály a diváci asi najviac ocenia, že všetky budú klimatizované,“ objasňuje generálny riaditeľ SFÚ Peter Dubecký. Podľa neho „sa zlepšia podmienky najmä pri organizácii festivalov, ktoré sa v kine už udomácnili a vždy boli zaťažkávacou skúškou jeho prevádzky. Táto zmena síce nie je veľmi viditeľná, ale diváci ju pocítia na zlepšení prostredia kina. Nestane sa už, že pri plnom počte divákov bude v sále vydýchaný vzduch.“ Koncom januára boli v kine sprístupnené horné dve sály K1 a K2, v druhej polovici februára sa k nim pridajú aj sály K3 a K4 v suterénnych priestoroch.

Rekonštrukcia Kina Lumière je rozdelená do troch etáp. Prvá sa uskutočnila už v druhej polovici roka 2013 a v prvom štvrťroku 2014 súbežne s výstavbou digitalizačného pracoviska SFÚ v rámci projektu Digitálna audiovízia, financovaného z prostriedkov Európskej únie prostredníctvom programu OPIS. Na rekonštrukciu spoločných priestorov kina s digitalizačným pracoviskom vyčlenilo Ministerstvo kultúry SR 200 000 eur a boli vymenené rozvody kanalizačného potrubia a rozvody vody aj vybudovaná prečerpávacia stanica odpadovej vody. Aktuálne sa končiaca druhá etapa rekonštrukcie s investíciou 600 000 eur súvisela práve s kompletnou výmenou elektrických rozvodov a so zavedením klimatizácie. Tretia etapa by sa mala realizovať v roku 2016 a jej predmetom bude zmena elevácie v kinosále K1, výmena sedadiel v troch sálach, zmena vstupného interiéru kina a úprava priestorov na výstavné účely. Tento rok sa kino navyše bude uchádzať o podporu z Audiovizuálneho fondu na digitalizáciu kinosál K3 a K4.

Kino Lumière je teda znovu otvorené a postupne sprístupňuje všetky štyri sály. Ako to bude vyzerať s jeho programom? „Po znovuotvorení kina by sa mal počet projekcií pri plnej prevádzke pohybovať v rozmedzí od 10 do 16 predstavení denne. Pripravujeme aj predstavenia pre seniorov, filmotékové predstavenia pre deti, na jar uvedieme v spolupráci so Slovenskou národnou galériou prehliadku Tekuté umenie. Dôležitou súčasťou dramaturgie kina sú aj edukatívne projekty ako Filmový kabinet, Filmový kabinet deťom v spolupráci s Asociáciou slovenských filmových klubov i celoročný kurátorský projekt Vlak zvaný film, v ktorom budú niektoré filmy na Slovensku uvedené po prvýkrát,“ odpovedá Peter Dubecký a dodáva: „Kino Lumière sa pomaly približuje našej predstave z roku 2011, keď sme ho znovuotvárali. Chceme z neho vybudovať dôstojný stánok pre slovenskú kinematografiu. Po tom, ako filmári prišli o Kolibu, je Kino Lumière, ktorého dramaturgia je postavená predovšetkým na európskom filme a pôvodnej tvorbe, jediné miesto, kde sa môžu stretávať.“

Daniel Bernát, Simona Nôtová
FOTO: archív SFÚ

Od 9. januára vysiela ČT Art nový dokumentárny seriál Československý filmový zázrak, ktorý sa zameriava na éru 60. rokov, no tematizuje aj to, čo jej predchádzalo a čo všetko súviselo s jej záverečnou fázou. Projekt nadväzuje na cyklus Zlatá šedesátá, ktorý portrétoval výrazných protagonistov československej kinematografie uvedeného desaťročia.

Nový seriál, ktorý koprodukoval aj Slovenský filmový ústav, má pätnásť častí. Témy sú spracované prostredníctvom 57-minútových dokumentov v réžii Martina Šulíka a každý z nich je spojený s dobovým filmom alebo súborom snímok. Tak ako pri cykle Zlatá šedesátá aj tentoraz projekt scenáristicky zastrešil český filmový historik a publicista Jan Lukeš.

V rámci seriálu Československý filmový zázrak môžu diváci vidieť aj viacero snímok slovenských tvorcov. Hneď s úvodnou časťou Nad námi svítá (1945 – 1959) bol spojený film Vlčie diery (1948) Paľa Bielika a v januárovom vysielaní seriálu sa objavila aj celovečerná hraná prvotina Stanislava Barabáša Pieseň o sivom holubovi (1961), ktorá sprevádzala diel s názvom Předchůdci (1960 – 1962). Sledovanie februárových častí seriálu môže byť o to zaujímavejšie, že ponúka aj menej uvádzané filmy, ktoré sa viažu na študentské obdobie neskorších osobností kinematografie. V časti Nová tvář FAMU (1961 – 1969) sa tak ocitli i príspevky Juraja Jakubiska, Dušana Hanáka a Dušana Trančíka. Prvý z nich je autorom filmu Čekají na Godota (1966), ktorý zachytáva partiu chalanov pri nočnom „boji proti času“. Ráno ich čaká odchod na vojenčinu a vnútený režim.

Dušan Hanák v snímke 6 otázek pro Jana Wericha (1963) dáva vyniknúť myšlienkam titulného protagonistu a v obraze ho sledujeme pri práci aj vo voľných chvíľach, vidíme ukážky z jeho filmov i zábery z nakrúcania snímky Až přijde kocour. V Trančíkovom Fotografovaní obyvateľov domu (1968) sa pred kamerou, ktorá takmer nezmení svoju pozíciu, zoskupujú členovia početnej rodiny na pozadí dokončovanej novostavby domu. Slovami protagonistu sa to v dome/rodine strieda ako pri počasí, niekto príde, iný zase odíde. A pred kamerou sa striedajú výjavy pohrebu, svadby, osláv spojených s narodením dieťaťa…

Pozoruhodným filmom je aj celovečerný debut režiséra Jozefa Zachara Psychodráma (1964), ktorý je vo februárovom vysielaní seriálu spojený s časťou Z kapek vlna. Zachar pozoruje snahu odhaliť príčiny depresie u mladíka, ktorý sa pokúsil spáchať samovraždu. Lekári psychiatrického ústavu postupne prenikajú do jeho minulosti a ukazuje sa, že jeho psychika utrpela aj pod tlakom nepriazní, ktoré súviseli s politickým režimom a s atmosférou v spoločnosti.

Napokon 27. februára sa s časťou My a svět dostane k divákom film Kým sa skončí táto noc (1965). Režisér Peter Solan uzavrel svoje rozprávanie do luxusného nočného baru, v ktorom si chcú vyhodiť z kopýtka dvaja mladíci v podaní Mariána Labudu a Stana Dančiaka. Snímku charakterizuje presvedčivosť v hereckom prejave aj v inscenovaní barovej zábavy, dobre zvolené typy postáv vytiahnuté do popredia a skvelá práca s priestorom.

Seriál Československý filmový zázrak potrvá až do 24. apríla a zo slovenských filmov v ňom uvedú ešte Jakubiskových Zbehov a pútnikov (1968). Do jesenného vysielania sa však pripravuje aj druhá séria cyklu Zlatá šedesátá, ktorá bude mať dvanásť častí. Opäť ide o projekt scenáristu Jana Lukeša, na ktorom sa režijne podieľa aj Martin Šulík (spolu so Zdeňkom Suchým, Petrou Všelichovou a Tomášom Kleinom). Cyklus predstaví ďalších významných filmárov „zlatých šesťdesiatych“, z tých slovenských to bude Elo Havetta, Ján Kadár, Peter Solan či Štefan Uher.

Daniel Bernát

Z kina sa neodchádza!

Na sklonku minulého roka vydal Slovenský filmový ústav knihu Naše filmové storočie. Dvaja kinofili František Gyárfáš a Juraj Malíček sa v nej s čitateľmi podelili o názory na svoje obľúbené filmy. Nie každý vybraný film zaujal aj toho druhého a práve dynamika rozdielnych osobností je to, čo malo hlavný vplyv na celú knihu a jej význam.

Čo spojilo vás dvoch ako autorov?

J. M.: To je epický príbeh. Spojil nás internetový časopis inzine.sk. Nastúpil som na post filmového redaktora a František Gyárfáš bol jedným z autorov, ktorému som redigoval texty. Náš vzťah sa zmenil z profesionálneho na osobný, keď napísal príspevok o 10 filmoch s najlepšou fajčiarskou scénou a odmietol ich zoradiť do rebríčka, tvrdiac, že umenie nie je olympiáda. Ja si na všetko robím rebríčky, napríklad zoznamy najobľúbenejšej hudby, kníh, filmov, videohier a tak ďalej. A práve môj zoznam najobľúbenejších filmov bol akýmsi prvotným impulzom.

Prečo padla voľba práve na najobľúbenejšie filmy?

F. Gy.: Asi pred desiatimi rokmi sme si uvedomili zásadnú zmenu, ktorá sa odohrala vo vzťahu divák – filmy – hodnotenie. Súvisela najmä s nástupom multimediálneho obsahu internetu a interaktívneho hodnotenia v rámci Web 2.0. Filmoví nadšenci (najmä tí mladší) prestali byť závislí od programov kín či televízie, filmy si vyberali sami a sami si ich dokázali zohnať. Pri výbere, čo si pozrieť, sa museli začať opierať o iné zdroje ako o recenzie v tlači. Vznikli filmové portály ako imdb, csfd, kde diváci sami tvorili ich obsah, hodnotili ich hviezdičkami aj slovne a začali sa týmito hodnoteniami inšpirovať a riadiť. Zároveň začali cez sociálne siete (Kyberia, Facebook) odporúčať svojim priateľom filmy, ktoré sa im páčili. Hodnotiaci proces sa stal subjektívnym a rovnostárskym. Osobný vkus sa stal métou.

Ako ste organizovali písanie?

F. Gy.: Vymysleli sme si rituál, že budeme paralelne písať texty o týchto filmoch a posielať si ich e-mailom v nedeľu o polnoci, aby sme sa nemohli ovplyvniť. Najprv sme si mysleli, že zvládneme každý týždeň jeden film, ale to sa ukázalo nereálne. Bolo to náročnejšie, ako sme čakali. Zrazu sme potrebovali film vidieť viackrát, pozreli sme si aj iné filmy toho istého režiséra. Jediné, čo sme dodržovali, bolo, že sme sa o vybraných filmoch nerozprávali predtým, ako sme si vymenili texty, a nikdy sme nevideli text toho druhého, kým sme neodoslali svoj. V pondelok ráno sme si otvorili e-mail a čítali.

J. M.: Mali sme presný harmonogram a rytmus. Poslaný text bol pointou týždňa. Víkend sme strávili až akousi psychohygienou. Väčšinou sme film pozerali už po druhý, tretí raz, robili si poznámky a v nedeľu sme písali. Aby sme to stihli do polnoci.

F. Gy.: Určoval to náš životný štýl. Juraj je ešte nočnejší vták ako ja. Ja chodievam spať o jednej a on niekedy aj o štvrtej ráno. A posledná vec bola odoslanie textu.

J. M.: Áno, presne tak. Pointa je, že človek po polnoci kontroloval schránku, či prišiel mail s novým filmom. Aj keď občas prišiel trochu neskôr (smiech).

Ako veľmi ovplyvňovalo vaše písanie to, že texty mali konkrétneho adresáta?

J. M.: Tým, že sme písali texty o najobľúbenejších filmoch a písali ich pre toho človeka, stali sa podstatne osobnejšími. Z môjho pohľadu je najcennejšie to, že sa človek snaží pochopiť, prečo má ten druhý rád vybrané filmy.

F. Gy.: Boli to občas nervy. Niečo napíšem a ukáže sa, že je to úplne mimo toho, čo píše ten druhý. A prídu pochybnosti. Pomýlil som sa?

Hodnotíte až 100 filmov, to je spolu 200 textov. Kedy ste začali s písaním?

F. Gy.: Začali sme asi v roku 2006 a skončili sme v roku 2013. Niečo sme potom ešte doplnili, ale hlavná časť projektu vznikala v týchto rokoch.

J. M.: Písali sme vždy po desiatich filmoch od každého. A keďže štruktúru nášho roka určuje školský rok, skúškové obdobia a semestre, vznikali celkom prirodzené pauzy. Napríklad na jar sa písalo menej, počas letných prázdnin viac.

V knihe však asi nie sú všetky texty, ktoré ste napísali.

J. M.: Je to prvá stovka, avšak niektoré filmy sme vymenili. Vypustili sme filmy režisérov, ktorí sa opakovali až príliš, a tak ďalej. Normálna redakčná práca, pri ktorej sa z jednotlivých textov stáva viac-menej kompaktný celok.

F. Gy.: Kniha je rozčlenená do kapitol, v niektorých vznikli naozaj nečakané kombinácie, napríklad Matrix so Zväčšeninou, Zamilovaný Shakespeare s Leonom či Vlčie diery s filmom Tri farby: Červená.

J. M.: Kapitoly vznikli až nakoniec. Keď sme texty čítali spätne, uvedomili sme si, že štruktúra časového radenia je nefunkčná. Z textov sa napokon vynorili témy. Názvy kapitol sa nám ukázali vyslovene samy. Filmy sa týkali podobných problémov, ktoré na úrovni témy korešpondovali. Štruktúra knihy je hravá, možno až bizarná, názvy kapitol sú pointou, ktorá prichádza pred textami. Názov možno vopred nedáva zmysel, ale po prečítaní textov zmysel dá.

F. Gy.: Netreba to brať doslovne, niektoré filmy by mohli byť vo viacerých kapitolách. Názov kapitoly jednoducho združuje tých desať filmov podľa nejakého kritéria (často subtílneho či kryptického). Aj keď s niektorými filmami sme si nevedeli dať rady.

J. M.: Preto sme napríklad vytvorili kapitolu Guilty Pleasure.

F. Gy.: Je tam kapitola Men at Work, ľudia si to väčšinou preložia ako Muži v práci, ale správne je to Ľudia v práci. Je pravda, že hrdinami vybraných filmov sú väčšinou muži. Ale v tejto kapitole by pokojne mohla byť aj Thelma a Louise alebo iné ženské filmy.

Stalo sa, že vybraný film bol pre vás úplne neznámy? Respektíve to bol film, ktorý je slávny, ale vy ste ho nevideli?

F. Gy.: Myslím, že každý má taký film. Ja som si takto roky nosil Stalkera. Áno, boli aj filmy, ktoré sme vlastne vďaka nášmu projektu videli po prvýkrát. Ak mám povedať za seba, boli to napríklad tie, ktoré natoľko spadali do popkultúry, že mi ani nenapadlo si ich predtým pozrieť. Bolo to o to zaujímavejšie. Samozrejme, boli aj filmy, ktoré sa tomu druhému vôbec nepáčili. A sú tam aj filmy, ktoré u nás okrem toho, kto ich vybral, takmer nikto nevidel. Rarity.

J. M.: Súvisí to aj s tým, kto sme. Je tam veľa filmov, ktoré som ako príslušník videogenerácie poznal, ale keďže reprezentovali akési vysoké umenie, respektíve moju vtedajšiu predstavu o ňom, a mali auru filmového majestátu, pristupoval som k nim vtedy s dešpektom. Mnohé z nich som videl iba preto, že sa jednoducho patrilo vidieť ich. Na úrovni osobného vkusu som ich však radikálne odmietal a ani som nepremýšľal o inom možnom pohľade. To sa, samozrejme, v horizonte času zmenilo, a keď som ich pozeral teraz, môj postoj k nim bol už iný. Niekedy cítite nátlak, že tento film sa vám musí páčiť, pretože má status legendy.

F. Gy.: Áno, človek sa búri proti tým Občanom Kanom (smiech).

J. M.: Kniha sa začína tézou, že každé dejiny filmu sú osobné, čo je, myslím, práve reakcia na to množstvo kodifikovaných dejín filmu, z ktorých sa ono páčenie či nepáčenie celkom vytratilo.

F. Gy.: Ale funguje to aj naopak. Od začiatku sme vedeli, že tam nemôžeme nemať napríklad Tarantina. Ak by sme si balili kufor na pustý ostrov, tak si doň určite zabalíme viaceré jeho filmy. Ale nevedeli sme si vybrať. Žiaden nepatril medzi naše najobľúbenejšie. Každému k tomu niečo chýbalo. Až neskôr sa objavili Nehanební bastardi a bolo rozhodnuté.

J. M.: Vybrať 50 svojich obľúbených filmov nie je dosť. Napriek tomu sa medzi nimi objavili v dvoch vkusovo prísne subjektívne vybraných rebríčkoch rovnaké tituly. Tie rebríčky vznikli bez vzájomnej konfrontácie. Keby som chcel povedať sto svojich najobľúbenejších kníh, otvorím počítač a v ňom mám takýto rebríček zostavený. To platí aj o hudbe. Som človek, ktorý to potrebuje. Aby som vedel, čo mám zachraňovať, keby horelo (smiech). Rýchlo to podľa zoznamu zbalím a utekám. Tak som navrhol, nech aj Feri urobí svoj zoznam. Potom sme si ich porovnali a boli v nich zhody. Napríklad filmy Ninočka, Casablanca, Matrix.

Objavili sa aj filmy, ktoré ste videli už dávno, a keď ste si ich pozreli s odstupom rokov, vnímali ste ich úplne inak?

F. Gy.: Boli filmy, ktoré som nevidel 30 rokov – napríklad Zanussiho Ilumináciu či Stávku na ilúzie Istvána Szabóa. Ani nebola možnosť vidieť ich. Boli to nervy: bude sa mi ten film ešte páčiť? Niektoré sa mi naozaj zdali kedysi lepšie ako dnes, napríklad Konformista. Ale nestalo sa, že by som pri niektorom mal pocit trápnosti, že sa mi kedysi páčil.

J. M.: Ja svoj filmový rebríček udržiavam živý. V mojom výbere nie je film, ktorý by som nevidel viackrát, a viac neznamená dva ani tri. Vlastne ide o filmy, ktoré si môžem pozrieť kedykoľvek a aj sa to deje. Jeden čas som si dokonca značil, koľko ráz som ktorý film videl. Odkladal som si lístky z kina a tak (smiech). No pri tomto písaní, samozrejme, došlo k prehodnoteniam – vzhľadom na životnú situáciu alebo osobné rozpoloženie, čosi sa zmenilo aj s vekom. Napríklad Batman, za ktorého dám ruku do ohňa, je tam najmä vďaka pamäti. Podobnú funkciu má aj Grék Zorba. V pamäti bol uložený ako dôležitý a teraz sa tam objavil znova, ale už je iný. Akoby sa naprieč časom stretávali dve moje ja.

Texty v knihe nie sú kritickými textami. Nestretli sa tu dvaja kritici, ale kinofili.

J. M.: Keď sme nad knihou uvažovali, naším leitmotívom boli recenzie, ale nie kritiky. Dnes žurnalisti akoby necítili medzi nimi rozdiel. To, že to napokon nie sú recenzie, vyplynulo z toho, že sme si mohli dovoliť písať pre podobne orientovaných ľudí. Pre ľudí, ktorí majú v prvom rade radi film a až potom ich zaujíma aký. Je to svojím spôsobom rehoľa. Dívate sa na veci, na ktoré by ste sa inak nedívali, ale keďže máte radi film, sú pre vás zlé filmy rovnako dôležité ako tie dobré. Z kina sa za žiadnych okolností neodchádza!

F. Gy.: Zdá sa mi, že sú iba dva umelecké žánre, ktoré zasahujú celú spoločnosť – film a populárna hudba. Väčšina ľudí si v nich vytvára vlastný vkus a podľa toho ich konzumuje. Pritom ani film, ani populárna hudba nie sú pokryté výchovným systémom. Kultivovanie vlastného vkusu, schopnosť obhájiť si ho a stáť si za ním, sa nám preto zdá veľmi dôležité.

J. M.: Jazyk filmu a jazyk hudby sa nám zdajú najprirodzenejšie. Zdá sa nám, že sa ich znakový systém nepotrebujeme učiť, nepotrebujeme si ho osvojovať. Zdá sa nám, že mu rozumieme. Ale nerozumieme.

Kniha je vyskladaná zo samostatných textov, nie je to dialóg ako taký.

J. M.: Je to dialóg s vedomím toho druhého. Je to suma argumentov, ktoré by som predniesol v osobnom rozhovore, spojená do jednoliateho textu. Viem, s kým sa rozprávam. Sme rozdielni ľudia a predovšetkým rozdielni diváci a filmy sú súčasťou nášho priateľstva. O Červenej by som písal inak, ak by to bolo smerom k anonymnému davu. Alebo smerom sám k sebe. No keď som o nej písal smerom k priateľovi, ktorý ju má rád, do môjho písania vstúpil tento osobný motív – snaha pochopiť, porozumieť, prečo má ten druhý vybraný film rád. A toto bol veľmi silný motív pri písaní všetkých textov. Rešpektovať toho druhého, ale nezapierať sám seba.

F. Gy.: Film je mnohorozmerný artefakt. Aby človek dokázal zo seba vydolovať, čo si o ňom myslí, musí byť sústredený a sám. Dialógy môžu niečo odhaliť, ale v zásade sú povrchnejšie.

Čítate si pred pozretím filmu ohlasy, recenzie?

F. Gy.: Mňa pred filmom zaujíma, či naň určite nemám ísť. Pokúšam sa zistiť len to. Inak ich čítam až po filme, dokonca až po tom, keď si na film urobím vlastný názor.

J. M.: Ja sa snažím programovo vyhýbať čítaniu filmových recenzií, či na internete, či v printe, jednoducho už preto, aby som nevnášal do filmu význam, ktorý tam nemusí byť. Mám rád filmy, ktoré sme síce videli všetci, ale ja som videl úplne iný film.

To je práve na umení úžasné.

J. M.: Preto sa tomu snažím vyhýbať. Samozrejme, nie vždy sa to podarí. Dokonca sa snažím vyhýbať aj trailerom. Mám pocit, že nakoniec vždy vidím, čo mám vidieť. Film, ktorý sa ku mne má dostať, sa ku mne nakoniec aj dostane.

V úvode píšete, že každé napísané dejiny filmu sú subjektívne. Napísali ste si teda aj vy také svoje „malé dejiny filmu“?

J. M.: To nie. Skôr išlo o akúsi rehabilitáciu autentického diváckeho zážitku. Denne pozerám minimálne jeden film. Nie preto, že musím, ale že chcem, nenormálne ma to baví, napĺňa, spôsobuje mi to radosť. Úplne najviac ma baví pozerať staršie filmy, ktoré som už aspoň raz-dvakrát videl. Skúmať ich stále dokola. Každé ďalšie pozeranie je sústredenejšie. Baví ma to viac, ako hľadať stále niečo nové a ísť po tom, hoci ani tomu sa nevyhýbam. Mne sa jednoducho zdá, že som dobrý filmový divák, a chcel som sa o to podeliť. Nesúhlasiť, ale rešpektovať, to sa mi zdá veľmi dôležité.

F. Gy.: V istom zmysle je kniha sumárom mojich názorov na to, čo mám rád. Aj čo ma nezaujíma.

J. M.: Nechcem sa opakovať, ale každý jeden film je súčasťou dejín filmu. V momente, keď sme ochotní hľadať miesto toho filmu v dejinách, sa dostávame k tomu, že nám dejiny filmu začnú dávať zmysel.

Hovorí sa: povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si. Platí to aj pri filmoch?

J. M.: Ono to neplatí ani pri knihách. Neplatí to vôbec.

F. Gy.: Ja si myslím, že to platí. Ale nie je tam žiadna jednoznačná funkcia, ktorá by to hovorila. Ľudia, ktorí si jeden deň pozrú Stratené v preklade, si hneď nasledujúci deň môžu pustiť napríklad Texaský masaker motorovou pílou a sú to stále tí istí ľudia. To je úplne v poriadku. To, čo máme radi, nás určitým spôsobom odráža, ale nie v absolútnom zmysle. 

Mariana Jaremková (filmová publicistka)
FOTO: M. Ulman