Dokážte, že človek prestal byť nepriateľom prírody

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Osem a polminútový film Tatranský národný park vznikol v roku 1958 v Štúdiu populárno-vedeckých filmov. Námet k nemu napísal, nasnímal ho a aj ho zrežíroval Karol Skřipský.

Karol Skřipský sa filmovaniu Vysokých Tatier, či už z pohľadu horolezcov, milovníkov, ochrancov alebo znalcov živej prírody, venoval od samého začiatku svojej filmárskej kariéry. Rodák z Brna si slovenské hory zamiloval natoľko, že sa v tridsiatych rokoch 20. storočia dokonca presťahoval do Malej Fatry a v obci Štefanová, ktorá je dnes súčasťou Terchovej, vybudoval i prevádzkoval hotel. Kým Skřipského prvé tri tatranské filmy, všetky z roku 1947 – Zletová predohra v TatráchSevernou stenou na Kriváň a Na lyžiach cez hrebene Tatier, ešte slovenské veľhory predstavovali v kontexte horských športov, v neskorších snímkach sa už Skřipský zameriaval najmä na tatranskú prírodu. V Kvetoch Tatier (1954) priblížil a rozpohyboval flóru, ktorej životaschopnosť ho  fascinovala a ku ktorej v Tatranskom národnom parku pridal aj faunu.

Od roku 1950 Karol Skřipský šéfoval Štúdiu populárno-vedeckých filmov, ktoré vzniklo aj vďaka jeho manažérskym a organizačným schopnostiam. V čase ideového schematizmu v ňom filmári boli – na rozdiel od tých, čo pracovali v Štúdiu dokumentárnych filmov a spracúvali spoločenské témy – viac-menej chránení pred priamym politickým a ideologickým tlakom. Vďaka tomu mohli slobodnejšie dýchať. Platí to aj pre Karla Skřipského a jeho Tatranský národný park.

Ústrednou témou filmu je tatranská príroda, no jeho rámcovou témou je inštitucionalizovaná ochrana tejto prírody. V čase, keď sa Tatranský národný park dokončoval, blížilo sa desiate výročie vzniku TANAP-u a prírodovedný film s atraktívnymi zábermi tatranskej flóry a najmä fauny bol k nemu ideálnym darčekom. Napokon, explicitne to v úvode filmu spomína aj komentár: cieľom je osláviť krásy prírody, ktoré sú už desať rokov pod ochranou zákona. Získať zábery plachej zveri však vôbec nie je jednoduché: vyžaduje si to jednak trpezlivosť a veľa času stráveného v úkryte číhaním na zvieracích protagonistov filmu, jednak fyzickú zdatnosť – za tatranskými kamzíkmi sa neraz treba šplhať vysoko. Zrejme aj s ohľadom na túto náročnosť nakrúcal Skřipský Tatranský národný park takmer štyri roky a mohol tak pracovať vo svojom najobľúbenejšom prostredí. Láska k Tatrám presakuje aj z komentára, ktorý si Skřipský napísal sám: zoči-voči fotogénii horských štítov,„kde možno chytať oblaky do dlaní“, v ňom prechádza od vecnej civilnosti k čistému básneniu.

Štruktúra filmu je na prvý pohľad jednoduchá: po úvode s pôsobivými štítmi, odrážajúcimi sa v čistých plesách či strmo čnejúcimi k oblohe, a pripomenutí výročia vzniku TANAP-u, prichádzajú na rad kvety, chvejúce sa vo vetre a vzdorujúce chladu. Komentár ich predstavuje, akoby išlo o postavy – obyvateľky horských svahov a skalných škár: „Poznáte ľaliu zlatohlavú? (...) Mačuchu rancesnakovú, silenku bezlodyžnú, plesnivec alpský, horec bodkovaný?“ Nabáda nás pokochať sa nimi a pripomína, že sú všetky chránené. Až potom prídu na rad zvieratá: plaché kamzíky, čo ušli pred hlučnými ľuďmi do závratných výšok, muráriky s motýlími krídlami a hniezdom v skalách, vrchárka kŕmiaca mláďatá (záber, na ktorý Skřipský čakal mesiac), sysle aj ich predátor orol s odrasteným orlíčaťom, pstruhy v čistej vode, jelene. Dvom medvieďatám, z ktorých jedno sa hneď dvakrát driape na strom, venuje film najštedrejší priestor. Azda preto, že sú nám, ľuďom, najviac podobné? 

Keď sa film opäť vráti k rastlinstvu a komentár poukáže na to, že v  krátkom chladnom lete sa všetko usiluje čo najrýchlejšie dozrieť, skôr než príde jeseň, dôjde mi, že štruktúrou kopíruje ročné obdobia: jesenné ručanie jeleňa v ruji privoláva nový život, kruh (i film) sa uzatvára a na záver ešte raz zaznie ochranársky apel: „Keď sa v Tatrách opäť stretnete s niektorým z našich známych, dokážte, že človek prestal byť nepriateľom prírody!“ Bodaj by si túto výzvu zobral k srdcu aj nový minister životného prostredia Taraba a ním dosadený riaditeľ TANAP-u.

Mária Ferenčuhová
foto: SFÚ