Perinbaba a dva svety

Skutočne neporovnateľné svety

Dlhoočakávaný a zároveň posledný film nedávno zosnulého režiséra Juraja Jakubiska. Takáto kombinácia nesľubuje ľahké hodnotenie.

Perinbaba patrí medzi tie slovenské filmy, na ktoré si spomenie väčšina laických divákov bez znalostí dejín národnej kinematografie, a práve aj vďaka nej patrí Jakubisko k tým slovenským režisérom, u ktorých je istá pravdepodobnosť, že si naňho takýto divák spomenie. 

Klasika vianočného televízneho programu, čarovná kombinácia rozprávky a umenia, ktorej rozumejú deti i dospelí. Nápad nakrútiť pokračovanie príbehu sa od začiatku stretával s obavami, obzvlášť v kontexte rozhodnutia „oživiť“ zosnulú Giuliettu Masinu i v kontexte umelecky neveľmi úspešných posledných filmov režiséra. Nakrúcanie sa odkladalo, médiá sa zapĺňali hmlistými tvrdeniami o neprajnosti. Isté bolo azda iba to, že Perinbaba má potenciál pritiahnuť divákov znova do kín.

Aký je výsledok? Prinajmenšom rozpačitý. Obavy neprajníkov z nepodarku sa nenaplnili, film plynie, miestami lyricky, miestami akčne. Jakubisko nezaprie svoju povestnú vizuálnu fantáziu, ktorá ho preslávila a neskôr priviedla za hranice manierizmu: rozprávka manierizmus našťastie znesie, horšie to je so snahou vyskúšať si nové technológie. Pôvodná Perinbaba bola čarovná i preto, že nemohla počítať s priveľmi komplikovanými vizuálnymi efektmi. V tej súčasnej sú niektoré počítačovo generované scény, najmä tie vzťahujúce sa k mutáciám „krajiny hojnosti“, za hranicou gýča a v súčasnej kinematografickej situácii pôsobia naivne, no bez čara naivných trikov, ktoré tak zdarne vytvárali kúzlo režisérových magicko-realistických filmov minulosti.

Jakubisko začínal na vlne „novej vlny“, vtedy sa mu dali odpustiť aj logické nedôslednosti, nedostatok motivácií postáv, nedokonalý strih. Nahrádzal to nový prístup k národným dejinám i folklóru, imaginácia, farebnosť a nezištná hravosť. No v konkurencii súčasných rozprávok s prepracovanými scenármi a zástupmi psychologických konzultantov sa tieto javy už ťažšie prehliadajú. V novej Perinbabe všetko plynie príliš rýchlo, príliš hlučne a niekedy aj príliš – v porovnaní s jemno-vtipnou pôvodinou – agresívne. Neustále sa niečo deje, divák nemá čas nadýchnuť sa a spamätať z predchádzajúceho zvratu a už je tu nová situácia, ktorá protagonistu stavia pred nové výzvy. Prvá časť filmu, keď sa syn Jakubka a Alžbetky vydá do sveta hľadať lásku a šťastie, ponúka ambivalentné posolstvo „niečo za niečo“, ktorého sa divák len ťažko striasa aj vtedy, keď Lukášov prerod prinesie poučky o tom, ako je takýto prístup rozprávkovo i životne nekorektný. Protagonista sa už stal nesympatickým, jeho peripetie sú navyše šité horúcou ihlou: hneď v úvode svojej cesty nezištne pomôže bohatému krajčírovi, ten však zneužije jeho dobrotu a nelogickým zvratom si z neho urobí otroka. Nasleduje prudká elipsa, keď sa Lukáš z okna svojej dielne dozvie o „krajine hojnosti“ a práve vtedy ukáže svoju náhle zištnú, prefíkanú tvár. Utečie od majstra a začne sa živiť podvodmi, keď necháva svojho po ceste nadobudnutého psíka trhať ľuďom oblečenie, aby následne mohol nastupovať ako ich krajčír ‒ záchranca. Už tretí takýto pokus nevyjde, no Lukáš sa rovnako náhle, ako nastúpil na túto ľstivú cestu, ocitá vo vysnívanej krajine, a vďaka náhlemu spoznaniu svojej princeznej začne pomáhať a postupne sa stáva nielen jej potenciálnym záchrancom.

Príbeh má množstvo zaujímavých nápadov, ktoré v rodovo tradičnejšej pôvodine chýbali: ukazuje toxickosť maskulinity, ale aj ženského hnevu, toxickosť zabúdania i absencie súcitu. Snežnú krajinu mení na púpavami posiate lúky, ale aj na gýčové scenérie Lukášom vysnívanej krajiny. V tej sa všetko obrátilo naopak, muži a ženy zabudli na seba a mestečko ovláda banda krkavcov. Ide však o motív, ktorý ako keby prichádzal z celkom iného, nie rozprávkového, ale skôr strašidelno-fantazijného filmu. Krkavci predvádzajú bojové čísla, mestečko sužujú chápadlá príšery, no tieto hrozivé prvky sú neustále vyvažované naivným humorom spojeným so zábudlivosťou a neschopnosťou kráľa – nápad nehodný skutočného filmového génia. Aj nápad neurobiť z Lukáša záchrancu krajiny, v ktorej sa ľudia už tak odcudzili, že sa nikdy nevrátia na cestu lásky, je zaujímavý, no pôsobí nedotiahnuto.  

Perinbaba a dva svety bola rizikovým projektom od začiatku: práve preto, že takmer nenúkala šancu samostatného hodnotenia bez porovnávania s originálom. A to porovnávanie skutočne len zvýrazňuje jej nedostatky. Napriek tomu jej úvod a záver stojí za to vidieť, prinajmenšom ako interpretáciu toho, ako naložiť s plodmi veľkej lásky. Petra Vančíková v úvode pripomína krásu starnutia a prijatia smrteľného osudu, ktorý niekedy mimo fikčný svet tohto filmu postihol aj rozprávkového Jakubka. Predstavenie Lukášovej lásky hrobom jeho rodičov dojímavo vedie k znovupostaveniu zbúraného rodného mlynu, pretože história sa konečne môže opakovať a z rozmaznaného chlapca sa stane muž. Len hi-tech Zubatá ruší lyrickosť týchto sekvencií, obzvlášť, keď sa rozhodne na svoje remeslo rezignovať. No režisér už nestihne dopovedať, čo teda Lukáša s Luciou a nás všetkých vlastne po tomto jej rozhodnutí čaká.  

Perinbaba a dva svety (Slovensko/Česko, 2023) RÉŽIA A SCENÁR Juraj Jakubisko KAMERA Ján Ďuriš HUDBA Jan Jirásek, Ondřej Soukup HRAJÚ Lukáš Frlajs, Valéria Frištik, Ivan Romančík, René Štúr, Dan Nekonečný, Andrea Verešová, Ľubomír Paulovič, Petra Vančíková-Kolevská, Lívia Bielovič, Darija Pavlovičová, Giulietta Masina MINUTÁŽ 107 min. HODNOTENIE  DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 7. 12. 2023

Jana Dudková, filmová teoretička
foto: Bontonfilm

POZOR, PADÁ SNG!

Kultúra ako provizórium individuálnych kapacít

Dokumentárny film Leny Kušnierikovej a Jany Durajovej vznikal ako študentský projekt, no v dôsledku vleklej rekonštrukcie sa stal ich časozberným celovečerným debutom. Pozor padá SNG! sleduje riaditeľku Slovenskej národnej galérie Alexandru Kusú, jej otca, architekta a spoluautora víťazného návrhu rekonštrukcie Martina Kusého, a architekta Vladimíra Dedečka, autora návrhu modernej dostavby a premostenia SNG z rokov 1969 – 1979. 

Možno prekvapí absencia spoluautora návrhu na rekonštrukciu SNG architekta Pavla Paňáka z ateliéru BKPŠ, ktorý s Kusým vedie od roku 1991. Vo filme iba pritakáva Kusému nad modelom rekonštrukcie: „Je to určite lepšie, iste.“ Pozornosť sa však sústreďuje na dvojicu dcéra – otec, Alexandra Kusá a Martin Kusý, a na pravidelné intervencie Dedečka. Fotky z archívu Kusých zobrazujú rodinné výjavy – mladú Alexandru listujúcu knihami striedajú jej obrazy ako riaditeľky galérie. Aj autorky filmu priznávajú, že zámerom bolo sledovať rekonštrukciu cez osobné príbehy.

Kusá od začiatku tvrdí, že o sebe nerada rozpráva, pretože to považuje za nudné. Režisérkam sa ju však podarí zobraziť aj v zraniteľných polohách – keď hovorí nielen o sebe, ale hlavne o chorobe svojho otca, alebo keď s plačom číta Dedečkov list na rozlúčku. Pred kamerou nepôsobí nekomfortne – viackrát svojsky opíše situáciu cez hyberbolizujúcu analógiu či sarkazmus („Stavba je vojna“„Verejné obstarávanie sú dve škaredé slová... ináč to bolo vymyslené ako dobrá vec, len... aj socializmus bol vymyslený ako dobrá vec“) a výrazným prvkom jej prejavu je roztržitý, hravý spôsob, akým sa pohybuje v priestoroch galérie, či už pri skúmaní škôd, podpise zmlúv alebo znovuotvorení. Zdá sa, že pre ňu je rekonštrukcia SNG životným projektom, niečím, čo ju zamestnáva odkedy v roku 2010 nastúpila do funkcie, a to nielen v pracovnej rovine, ale aj v osobnej (aj prostredníctvom otcovej participácie na projekte a spoločného trávenia času doma). 

Núka sa otázka, či je Kusá naozaj jedinou osobou, na ktorej stojí a padá SNG, a či ďalší ľudia zainteresovaní na rekonštrukcii nie sú (alebo sa necítia byť) vynechaní. No miera jej zaangažovanosti a až nezdravej odovzdanosti hovorí viac o chode kultúrnych inštitúcií na Slovensku a o samotnom fungovaní a vnímaní kultúry ako o jej osobe. Inštitúcie totiž naozaj často stoja na individuálnom úsilí a často sú to jednotlivci a jednotlivkyne, ktorí a ktoré riešia – podobne ako Kusá – , všetko od podpisu zmlúv až po upchaté záchody či chýbajúce lepiace pásky.

No takýto modus operandi je neudržateľný: vyžaduje si obrovské množstvo času a energie, ktoré sa nedajú skĺbiť napríklad so starostlivosťou o blízkych, a nasadenie, suplujúce nezáujem vyšších štruktúr, je skôr varovaním než pozitívnym príkladom. Ak totiž na SNG a jej zbierkach nezáleží štátu, musí snahu o jej plnohodnotnú existenciu a uchovanie diel suplovať Kusá a zamestnanectvo SNG (čo pozostáva napríklad z kupovania zvlhčovačov a odvlhčovačov na optimalizáciu vlhkosti v skladových priestoroch). Takéto zúfalé provizórium je kontrapunktom k Dedečkovým oduševneným (a v kontexte dlhého čakania hrejivo naivným) slovám: „Na rekonštrukciu vám predsa musia dať peniaze, veď to je povinnosť vlády (...) veď vyhláste katastrofálny stav!“

Napriek (až) bytostnej spätosti Kusej s rekonštrukciou SNG sa autorkám darí nenechať sa jej osobnosťou „strhnúť“. Obvinenie z konfliktu záujmov, medializované po schválení navýšenia rozpočtu, síce Kusá vysvetľuje a vyvracia aj vďaka právnickému posudku, no vo filme sa nachádza veľa mikrosituácií naznačujúcich vplyv osobného na pracovné. V prípade formalizovaných (a ostro sledovaných) dodatkov či navýšenia rozpočtu asi nemožno hovoriť o konflikte záujmov. Vo filme sú však prítomné subtílne momenty vzájomných vplyvov. Autorkám totiž ide (aj) o skúmanie dynamiky vzťahu otec ‒ dcéra / riaditeľka inštitúcie ‒ architekt rekonštrukcie. Kusá sa s otcom rozpráva o tom, čo „mohli dať do projektu“, počas prác na interiéri mu navrhuje zmenu konkrétneho prvku, Kusý zase dcére pri prechádzaní skladom s humorom navrhuje koncept výstavy. Podobne sa aj kašeľ a piskľavé dýchanie Martina Kusého stávajú jedným z motívov zdôrazňujúcich osobnú rovinu, strach z ťažkej choroby, ktorý Kusá aj verbalizuje. 

Sympatickú a motivicky hutnú líniu Dedečkovho rozprávania ukončuje jeho pohreb v krematóriu, ktorého architektom je Dedečkov súčasník Ferdinand Milučký. Dedičstvo architektonického návrhu dostavby SNG zo 60. rokov je aj v druhom desaťročí 21. storočia stále živé, rovnako, ako vo filme ožívajú Dedečkove jatrivé spomienky na to, ako mu realizácia návrhu zničila manželstvo a ako zmeny oproti pôvodnému návrhu i chyby počas realizácie stavby spôsobili nedostatky prejavujúce sa už niekoľko rokov po dokončení. Po roku 1989 sa navyše Dedečkova prístavba – a predovšetkým premostenie – stala jedným z najkritizovanejších diel socialistickej architektúry v Bratislave. „Kým bola galéria v poriadku, kým fungovala, tak som miloval ten veľký priestor na tom moste,“ odpovie Dedeček na otázku, ktorý svoj návrh má najradšej. Etapu jeho života spätú so SNG poznačil spoločenský kontext – zmeny zadaní zo strany štátu, zmena materiálu na premostení, neprijatie prestavby – a vyvolal v ňom pocit, že jeho návrh „nebol pre to storočie a nie pre tento národ“.

POZOR, PADÁ SNG! (r. Lena Kušnieriková, Jana Durajová, Slovensko, 2023) RÉŽIA Jana Durajová, Lena Kušnieriková SCENÁR Jakub Medvecký KAMERA Ivan Miko STRIH Alexandra Slašťanová, Matěj Sláma ZVUK Michal Horváth HUDBA Jonatan Pastirčák, Martin Štefánik MINUTÁŽ 80 min. HODNOTENIE ●●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 14. 12. 2023

Barbora Nemčeková
foto: Film Expanded

Emília

Poďakovanie herečke

Dokumentárny portrét Martina Šulíka venovaný Emílii Vášáryovej poctivo mapuje kariéru herečky a jedným okom nazrie i do jej súkromia.  

Pravdepodobne neexistuje na Slovensku človek, ktorý by Emíliu Vášáryovú nepoznal alebo si ju nepamätal z nejakej postavy vo filme, divadle či televíznej inscenácii. Pani Vášáryová je slovenskou hereckou stálicou, ktorá sa v divadelnom svete pohybuje od roku 1964, keď získala stály angažmán v Slovenskom národnom divadle. Avšak už počas štúdia na VŠMU stihla natočiť niekoľko filmov. V roku 1958 ako osemnásťročná debutovala ako Hanka v Dáždniku svätého Petraa keď v roku 1963 žiarila v hlavnej role Diany v alegorickej komédii Až přijde kocour režiséra Vojtěcha Jasného, mala už na konte niekoľko celovečerných snímok. Celoživotne sa tiež angažuje v celospoločenských či dobročinných kampaniach. Za všetky spomeňme projekt Hodina deťom alebo kampaň slovenskej polície a ministerstva vnútra „Hoaxy sa na mňa nelepia“.

„V živote pani Vášáryovej sa premieta snaženie celej generácie umelcov, ktorí sa rozhodli prekročiť hranice slovenského provincionalizmu a konfrontovať sa s tým najlepším z európskeho a svetového umenia. Stáli na strane slabších, prinášali nádej a radosť v neslobodnej dobe. Pani Emília to robí dodnes,“ vyznáva sa režisér Martin Šulík, ktorý svoj dokument poňal ako osobitú formu poďakovania hereckej dive.

Dokument Emília zachytáva zásadné momenty v kariére a živote Emílie Vášáryovej, ktorá už viac ako šesť dekád prepožičiava svoju tvár a talent divadelným či filmovým postavám. Vďaka výpovediam príbuzných, priateľov, kolegov a spolupracovníkov sa pred divákmi otvára pestrá mozaika pohľadov, ktorá postupne modeluje portrét výnimočnej osobnosti. Film neskĺzava do klišé, ani protagonistku neglorifikuje. Skôr sumarizuje. 

Martin Šulík o svojom diele hovorí ako o čistom dokumentárnom filme. S Emíliou Vášáryovou viedli o filme niekoľko rozhovorov. Základom preň sa nakoniec stali archívne materiály. Režisér pôvodne pani Vášáryovú nahováral, aby natočili všetky zásadné monológy hier, v ktorých účinkovala. Medzi monológy plánoval zakomponovať krátke dokumentárne vstupy, v ktorých by monológy komentovala sama herečka. Šulík si predstavoval, že jednotlivé vstupy budú reflektovať rôzne etapy herečkinho života, ako napríklad detstvo v Banskej Štiavnici, vysokoškolské štúdium v Bratislave, partnerské vzťahy či materstvo. „Mal som ešte predstavu, aby sme cestovali do Cannes alebo do Prahy, no boli to najťažšie filmovacie dni, keď sme nevedeli zosúladiť termín, kedy by sme sa tam dostali. Keď sme už čas mali, prišla pandémia.“

Z plánu nakrútiť zásadné monológy nanovo pre jeho náročnosť zišlo, z čoho vyplynula konvenčnejšia podoba dokumentu. Výsledných deväťdesiatosem minút je precízne vystavanou skladačkou herečkiných archívnych výstupov na pozadí doby. Osobného života herečky – manželstiev či vzťahu so sestrou Magdou, ktorá v dokumente tiež vystupuje – sa dotýka len zľahka. V mozaike sa objavujú Vášáryovej hereckí kolegovia a kolegyne zo Slovenska i Česka (Božidara Turzonovová, Ján Mistrík, Petr Nárožný a mnohí ďalší). Herecké prednosti sú zasadené do kontextu a komentované divadelnými (Vladimír Štefko, Marie Reslová) či filmovými (Jelena Paštéková, Eva Filová) kritikmi, kritičkami a historičkami. Dotvárajú tak komplexnosť osobnosti Emílie Vášáryovej. Archívne spomínania sú ozvláštnené sledom fotografií, ktoré komentáre potvrdzujú.

Emília Vášáryová má osobitú charizmu a šarm. Ťažšie životné obdobia vie svojím osobitým prejavom nadľahčiť. S láskou ponúka komické historky, ako aj reflexie svojich životných ciest. Výslednému celku by prospela dlhšia minutáž. Niektoré časti Vášáryovej života sú len naznačené (komplikované prvé manželstvo), niektoré nezaznejú vôbec (pedagogické pôsobenie na VŠMU). 

Dokument Emília sa vo svojom podtitule pýta, či o protagonistke vieme naozaj všetko. Je vysoko pravdepodobné, že mnohí diváci počas sledovania objavia niečo nové. Iným film pripomenie, čo všetko za svoj život táto vynikajúca herečka dokázala. A nebolo toho málo. Mnohé scény nás priam zahrejú pri srdci. Na našu Emíliu máme prečo byť hrdí.

Emília (Slovensko, 2023) RÉŽIA A SCENÁR Martin Šulík STRIH Marek Šulík KAMERA Richard Krivda HUDBA Vladimír Godár ÚČINKUJÚ Emília Vášáryová a ďalšie osobnosti slovenskej a českej kultúry MINUTÁŽ 98 min. HODNOTENIE ½ DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 7. 12. 2023

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka
foto: ASFK

Fremont

Idea možnosti 

Fremont je dvestotisícové mesto ležiace na západnom pobreží Spojených štátov amerických na brehu Sanfranciského zálivu v štáte Kalifornia. Je to mesto mnohých kultúr, etník a rozdielov; žijú v ňom rôznorodé komunity pôvodom Indov, Pakistancov, Vietnamcov a Číňanov, ako aj menšie počty iných národnosti. Viacnárodnostné pozadie tohto územia vychádza predovšetkým z blízkosti San Francisca a z historického vplyvu kontrakultúry hippies. Jednou z najprekvapivejších etnických enkláv vo Fremonte je jeho afganská populácia, najväčšia na západnom pobreží a v USA vôbec.

Režiséra Babaka Jalaliho, podľa jeho slov (a svedčí o tom tiež jeho filmografia), vždy fascinovali „ľudia na periférii“; outsideri, samotári, nepochopení či neúspešní. Sám je britsko-iránskeho pôvodu, takže ho prirodzene zaujíma otázka národnej a národnostnej identity. Žijeme však v globalizovanom svete, kde tieto hranice stále viac miznú a Jalali využíva svoje filmy na to, aby zdôraznil univerzálnu ľudskosť v globalistickom konštrukte „jednotky človeka“, pretože ľudia sú aj excentrickí, zvláštni, vymykajúci sa norme, nemodeloví. Jeho nezávislý film Fremont mal svetovú premiéru na festivale Sundance a vlani si z Karlových Varov odniesol Cenu za réžiu.

Veľa som sa pri rešerši podozvedal o údajnom inšpiračnom zdroji Jalaliho – Jimovi Jarmuschovi, no nechcel som podľahnúť samopotvrdzovacej metóde analýzy, tak som si musel toto tvrdenie overiť. Fremont síce skutočne vykazuje niektoré znaky raného Jarmuscha: minimalizmus (vizuálny, dejový), dialógy (nevšedné, nápadné), no kým Jarmusch hľadá útechu v humore stavu, spočívajúcom v nezmyselnosti, Jalali chce dať svojim postavám moc – zaujíma ho napríklad reprezentácia afganskej ženy – pokúša sa prísť s novou filmovou reprezentáciou, ktorá by menšinu „deväťdesiat minút v kuse neľutovala“

Hlavnú hrdinku hľadal Babak Jalali dlho. Dunia, skutočným menom Anaita Wali Zada, sa v ničom nelíši v základných charakteristikách od svojej autentickej identity; vo filme hrá skrátka samu seba. Mladá nezávislá žena utiekla z Afganistanu, po vzostupe Talibanu v roku 2021, do USA. Počas vojny pracovala ako prekladateľka na rôznych amerických základniach, kvôli čomu ju vo Fremonte, aj doma v Afganistane, niektorí odsudzujú. 

Nemôže spávať, navštívi preto psychiatra (Gregg Turkington) na rozdiel od svojho suseda, ktorý tiež nedobre spí, no namiesto spánku jarmuschovsky konzumuje kávu a cigarety a noc čo noc pozoruje hviezdy. Postava psychiatra reprezentovala na začiatku nejakú neprístupnú autoritu, postupne sa s Duniou zbližuje zvláštnymi liečebnými metódami; používa intertextuálne odkazy „z diela do života“ – číta jej z knihy, simuluje Dunin všedný deň v práci. 

Dunia má zasa čosi spoločné s jarmuschovskými postavami: tichými, dumajúcimi, zahĺbenými do seba. Pracuje v lokálnej továrni na koláčiky šťastia a s touto iróniou pracuje prvá polovica filmu – akoby slepá odbočka – zhodou nešťastných okolností sa Dunia dostane na vyššiu pozíciu v manufaktúre „na šťastie“. Zrazu má čiastočnú kontrolu nad výrobným procesom a napadne jej, ako túto novonadobudnutú moc hravo využiť. Zaujímavý sa mi zdal stručný popis práce zo strany nadriadeného: podľa majiteľa továrne náplň spočíva v držaní sa stredu: miniproroctvá nesmú byť ani veľmi pozitívne, ani veľmi negatívne. Musia byť všeobjímajúce, generické, normálne, no nie banálne.

Jalali po prvý raz spolupracuje naraz s mixom profesionálnych a neprofesionálnych hercov. Sčasti sa snaží replikovať skutočné pomery a autentický kontext mesta Fremont. Pracuje s ideou možnosti a náhody; nechajte sa prekvapiť ako konkrétne. Príde mi však, že film takto pracuje nesúrodo – vyvolal vo mne očakávanie, „nádej“ – prekvapivo inteligentne, no ďalšie sekvencie zanechali dojem náhodného skĺbenia udalostí, podobne akoby vypadli z koláčika šťastia. 

Fremont (USA, 2023) RÉŽIA Babak Jalali SCENÁR Babak Jalali, Carolina Cavalli KAMERA Laura Valladao HRAJÚ Anaita Wali Zada, Jeremy Allen White, Gregg Turkington, Hilda Schmelling, Avis See-tho, Siddique Ahmed, Taban Ibraz, Timur Nusratty, Divya Jakatdar, Fazil Seddiqui MINUTÁŽ 88 min. HODNOTENIE  DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 23. 11. 2023 

Maximilián Hrmo
foto: ASFK

Sestry z dymovej sauny

Ženská skúsenosť v plnej nahote

Celovečerný debut estónskej režisérky Anny Hints prináša výnimočný vhľad do prežívania žien. Film Sestry z dymovej sauny, ktorý získal ocenenie za najlepšiu réžiu svetového dokumentárneho filmu na Sundance Film Festival 2023 a cenu Najlepší európsky dokument 2023 na European Film Awards, ukazuje skupinu žien pri saunovom rituáli. Prekračuje pritom povrchný naratív wellness kultúry aj akékoľvek koketovanie so senzáciechtivosťou, napriek tomu, že zachytáva ženskú skúsenosť doslova v úplnej nahote. Podobne ako samotný akt saunovania, publiku pri sledovaní napriek občasnému diskomfortu prináša očistný zážitok.

Dokument sleduje skupinu žien pri pravidelných saunovacích stretnutiach. Ide o tradičné praktiky, ktorých špecifická podoba z juhovýchodnej oblasti Estónska je zapísaná v zozname nehmotného dedičstva UNESCO. Režisérka však neponúka časovú, biografickú či historickú kontextualizáciu, rovno nás vpúšťa priamo medzi orosené telá. Saunujúce sa ženy rozprávajú o svojich životoch a v kúdoloch dymu a pary jasne cítiť, že nás ženský kruh púšťa kamsi hlboko dnu.

Telá žien sú na plátne prítomné celkom samozrejme v celej svojej rôznorodej prirodzenosti. Často ich vidíme až v abstraktných detailoch, iba miestami kamera poodstúpi a ukáže celky tiel pri očistných rituáloch, prípravu vody a dreva či zmeny ročného obdobia v okolí drevenej sauny. Dokument je nezvyčajne zmyslovým zážitkom aj vďaka tomu, ako verne sprostredkováva zážitok zo samotného saunovania. Sauna aj vo sfilmovanej podobe predstavuje slobodný priestor, kde je možné vnímať svoje telo predovšetkým práve cez zmysly a neriešiť predstavy, súdy a požiadavky, ktoré naň kladie okolitý svet. Láskavý prístup podčiarkujú aj zachytené dotyky starostlivosti – či už vzájomnej alebo prejavovanej samej sebe.

Rozprávajúce pritom prechádzajú širokým tematickým rozpätím – od vnímania vlastného tela a ženskej krásy, skúseností s násilím, rakovinou či potratmi až po vzťahy s rodičmi alebo objavenie lesbickej lásky v dospelom veku. Ide o témy, ktoré sú v podstate predpokladaným obsahom intímnych rozhovorov, no spôsob, akým sú prinášané, je však výnimočne pôsobivý. Hints a jej kameramanovi Antsovi Tammikovi sa darí dosiahnuť pocit, že sme priamou súčasťou konverzácie. Ide pritom o priamy opak konceptu „hovoriacich hláv“, kamera často zobrazuje nie hovoriacu, ale počúvajúcu, prípadne len výsek z jej tela, nakoľko niektoré protagonistky si neželali prezradiť svoju identitu. Najintenzívnejšie chvíle rozprávania sprevádza obraz padajúcich kvapiek potu, s ktorými postupne telo hádam opúšťa aj prežívaná ťarcha. Okrem poskytnutia bezpečia pre vyrozprávanie osobného prežívania sa tým vo filme zdôrazňuje akt počúvania, starostlivosti a vytvorenia podporného priestoru pre delenie sa o zážitky a prežívanie. 

Konverzáciu v saune dopĺňa aj hlas ženy výrazne staršieho veku, ktorej postava je vždy zahalená v hre dymu a svetla. Toto abstraktné svedectvo o tom, ako sa ženskosť a jej aspekty prežívali v minulosti, zakoreňuje súčasné príbehy protagonistiek. Po obzvlášť silnej výpovedi jedna zo žien načrtne tému generačných prenosov aj smerom do budúcnosti – ako môže ochrániť svoju dcéru? Keď hovorí o zážitku so sexuálnym násilím, ilustruje pritom jasnú cestu von. Opisuje, ako pri útoku násilníka v strachu myslela na to, že kašle na udržanie svojej cnosti, nechce zomrieť, lebo ešte má čo svetu povedať. Napriek pôvodu v traumatickom zážitku je práve toto odhodenie očakávaných a vyžadovaných ženských cností či atribútov v prospech autentického bytia vo svete najcennejším ozdravením, ktoré tento pobyt v saune prináša.

Sestry z dymovej sauny (Smoke Sauna Sisterhood, Estónsko/Francúzsko/Island, 2023) SCENÁR A RÉŽIA Anna Hints KAMERA Ants Tammik STRIH Hendrik Mägar, Tushar Prakash, Martin Männik, Qutaiba Barhamji, Anna Hints MINUTÁŽ 89 min. HODNOTENIE ****  DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 18. 1. 2023

Michaela Kučová, kultúrna publicistka a manažérka
foto: Filmtopia