Mesačník Film.sk spolupracuje od roku 2009 s renomovanými slovenskými filmovými vedcami, historikmi, kritikmi a publicistami na bodovaní slovenských celovečerných filmov, ktoré mali v konkrétnom roku premiéru v domácich kinách. Aktuálne prinášame hodnotenie slovenských filmov s premiérou v roku 2023.

Tradične hodnotíme slovenské alebo majoritne slovenské dlhometrážne filmy v kinodistribúcii, ktoré spĺňajú finančné kritériá určovania krajín pôvodu podľa Európskeho dohovoru o koprodukciách. Hodnotili sme snímky, ktoré mali premiéru v kinách a z tohto dôvodu nám z hodnotenia vypadli Horský vodca Pavla Barabáša, Andy Warhol – americký senĽubomíra Jána Slivku a Kôň Martina Šulíka, ktoré najskôr vysielala televízia, až potom ich uviedli v kinodistribúcii. Keďže hodnotíme snímky, na ktorých malo majoritný finančný podiel Slovensko, z hodnotenia nám vypadol aj film Zuzany Piussi Zošalieť, kde finančným vkladom tesne prevyšovalo Česko nad Slovenskom, a viacstranné medzinárodné koprodukcie – animované snímky Tonko, Slávka a kúzelné svetlo Filipa Pošivača a Umelohmotné nebo Tibora Bánoczkého a Sarolty Szabó. A napokon sme sa rozhodli nehodnotiť ani snahou sympatickú amatérsku snímku Duchovia mi nepokazia deň Petra Čermáka. 

Kým v roku 2020 sa do hodnotenia dostalo 11 titulov, predvlani ich bolo 16, vlani 23 a tento rok je ich bez spomínaných 3 snímok s premiérou v televízii a duchárskeho filmu rovných 20. Je to rozmanitá kolekcia. Sú v nej subžánrovo i tematicky pestré dokumentárne filmy, historická aj súčasná politická dráma, detský rodinný film, romance, akčné komédie (!) aj ultra nízkorozpočtová kolekcia etúd, tragikomédia, hybridná skica aj výpravná rozprávka. V niektorých prípadoch ide o snímky, ktoré rezonovali aj za hranicami Slovenska a premietali sa v Berlíne, Rotterdame, Toronte, Karlových Varoch či Benátkach. A to stále hovoríme iba o domácich majoritách. Okrem minoritných koprodukcií sme nehodnotili ani krátke či stredometrážne filmy. Bodovanie sa pohybuje tradične v škále od pol bodu po maximálny možný počet 5 bodov.

mak
foto: Guča

Slovenský hraný film (zatiaľ) žije

V roku 2023 prišlo do kín 12 majoritných slovenských celovečerných hraných filmov – jeden z nich vznikol v amatérskych podmienkach a jeden ako ultra low budget film. K tuctu minuloročných slovenských titulov možno prirátať aj snímku, ktorá mala televíznu premiéru už predvlani, no v novembri 2023 sa predsa len objavila aj v kinách. Až sedem z týchto filmov sa cielene uchádzalo o priazeň väčšinového publika, ďalšie štyri mali predovšetkým festivalové ambície. Bilanciu dotvára 15 minoritných hraných koprodukcií – ako zvyčajne najmä s Českou republikou. 

Hrubé čísla viac-menej kopírujú trend stabilizácie audiovizuálneho prostredia po covidovej pandémii, ktorý naznačoval už rok 2022, hoci počet premiérovaných filmov vtedy mohol byť ešte dôsledkom pandemického pozdržania viacerých projektov. Aj drvivá väčšina vlani uvedených filmov začala vznikať ešte v lockdownovej realite, dva dokonca ešte oveľa skôr. K zdraviu žánrovo, tematicky aj zacielením čoraz rôznorodejšej kinematografie ani k zdraviu inštitucionálneho prostredia, ktoré ju už takmer 14 rokov podporuje, sa však po nutnosti mimoriadne dofinancovať Audiovizuálny fond a predovšetkým po rozhodnutí novej vlády, ktorá vzišla zo septembrových parlamentných volieb, znížiť štátny príspevok pre verejnoprávnu RTVS o vyše 50 miliónov eur, neodvažujem vyjadrovať. Je totiž pravdepodobné, že v najbližších rokoch budeme sledovať skôr zápas slovenskej kinematografie o udržanie sa v aktuálnej kondícii, alebo pokusy o jej čo najzmysluplnejší degrowth.

Slovenské „blockbustery“

Tie vlaňajšie hrané filmy, ktoré sa celkom očividne orientovali na väčšinové publikum, sa ho usilovali osloviť hereckým obsadením, témou, prípadne spracovaním či dôsledne vedenou kampaňou. Hneď vo februári vstúpil do kín tretí celovečerný film Jonáša Karáska Invalid, udržal sa v nich nepretržite 6 mesiacov a s vyše 200 000 divákmi sa k 31. 10. 2023 stal tretím najúspešnejším filmom roka, po filmoch Barbie a Oppenheimer. Po rokoch čakania a presúvania termínu premiéry prišlo pred Vianocami 2023 do kín aj pokračovanie Perinbaby Juraja Jakubiska, ktorý sa však uvedenia filmu už nedožil. Perinbabu a dva svety len za prvý víkend videlo viac ako 44 000 divákov, s predpremiérami dokonca 52 670 divákov. Tretím divácky najúspešnejším slovenským kinofilmom bola romantická komédia Nikdy nehovor nikdyBraňa Mišíka s takmer 150 000 divákmi. Úspech filmov stojí, samozrejme, zakaždým na iných základoch.

Ako postrehla aj filmová kritika, Invalid v réžii Jonáša Karáska ťaží nielen z módneho revivalu 90. rokov a zo spoločenskej klímy poznačenej na postsocialistickom Slovensku predovšetkým hrubými mafiánskymi praktikami presakujúcimi (nielen) do komunálnej politiky, ale aj z estetiky a naratívnych postupov dnes už kultových filmov Quentina Tarantina či Guya Ritchieho. Tvorcom Invalida sa podarilo namiešať doslova neodolateľný komediálny koktail. Scenár Tomáša Dušičku je postavený na humore balansujúcom na hranici akceptovateľnosti, ale aj na veľmi presnom pointovaní scén. Divácky pútavá je aj obrazová štylizácia a prepracované svietenie Karáskovho overeného kameramana Tomáša Juríčka. A napokon filmu veľmi pomohla aj Karáskova schopnosť vyťažiť z postáv koncipovaných ako dvojrozmerné figúrky maximum „šťavy“ a vitality. Ako žánrový film je Invalid veľmi jednoduchý, no zároveň je sofistikovaný. Ide o príbeh pomsty a nečakaného priateľstva, ktorý rozpráva ako výpoveď na polícii Róm navlečený v esesáckej uniforme. Invalidvyužíva univerzálne zrozumiteľné emócie, ako je frustrácia, pocit krivdy či (miestami aj) spravodlivý hnev, a v závere ich vyvažuje satisfakciou či novonadobudnutou schopnosťou odstupu. Z neznesiteľného nerváka, údržbára Laca, sa stáva akčný hrdina na invalidnom vozíku a Róm Gabo, naivný dobrák s veľkou dávkou úprimnosti aj so štipkou vypočítavosti, ktorý však zároveň stelesňuje všetky stereotypy spájané s rómskym etnikom, v sebe nesie aj také cenné hodnoty, ako je oddanosť a verné priateľstvo. Invalid stavil na premyslenú kampaň, predovšetkým prostredníctvom rómskej cover verzie piesne Úsmev, v ktorej klipe sa raper Rytmus objavuje nielen ako spevák, ale aj ako filmová postava. K diváckym lákadlám patria aj cameo roly pre rapera Veca či niekdajšiu hviezdu YouTubu Goga. Podistým aj vďaka tomu Invalida za prvý víkend po premiére videlo takmer 25 000 divákov a stal sa prvou skutočne úspešnou slovenskou komédiou ponovembrovej éry.

Voľné pokračovanie Perinbaby začal Juraj Jakubisko nakrúcať už v roku 2017. Od samého začiatku produkcia avizovala, že na jej filmové „vzkriesenie“ sa použijú digitálne technológie, ktoré navyše výdatne dotvoria aj celý jakubiskovsky magický filmový svet. Informácia o účinkovaní Giulietty Masiny (1921 – 1994) v Perinbabe a dvoch svetoch vzbudila veľké očakávania a zafungovala ako anticipovaná promokampaň. Producentka filmu Deana Jakubisková však s nasadením filmu do kín čakala celé štyri roky – v roku 2019 odloženie slovenskej premiéry odôvodnila predvolebnou kampaňou, vzápätí prišla pandémia, potom vojna na Ukrajine, energetická kríza, inflácia... Perinbaba a dva svety je tak zrejme historicky najdlhšie očakávaným filmom v našich kinách. Ďalší vývoj zatiaľ skvelej diváckej návštevnosti dozaista neovplyvnia ani zdržanlivé kritiky. Už prvá Perinbaba pracovala s tým, že žánrový pôdorys rozprávky modernizovala nielen voľným (a inšpiratívnym) narábaním s folklórom. Perinbaba a dva svety však rozprávkový žáner inovuje natoľko, že ho vlastne rozbíja. Kategórie dobra a zla nie sú jasne definované ani motivované: Lukáš, syn anjelskej Alžbetky a nekonvenčného, ale statočného Jakuba z prvej Perinbaby, nie je veľmi sympatickou postavou – akoby sa nakazil zlou skúsenosťou s chamtivým krajčírom a prežíva len vďaka fígľom na hranici podvodu; komando siedmich „zhavranených pirátov“ zasa ukradlo zlatý roh sedemrohého barana hojnosti, no vôbec ho nevie využiť. Základná príbehová línia filmu je taká prekomplikovaná a zahltená atrakciami, že ju možno len veľmi ťažko sledovať. Jakubisko síce problematické motivácie postáv napokon „zachránil“ paradoxnou logikou sna, rozpačitý dojem z jeho až psychedelického rozprávkového sveta však pretrvá. A to i napriek tomu, že archívne zábery Giulietty Masiny sa tvorcom podarilo použiť organicky, že rozdelený svet žien-bosoriek a nepraktických, utlmených mužov s deťmi je zaujímavý, aj že niektoré prvky, ako napríklad nomádske mestečko, sú napriek už zastaraným vizuálnym efektom ak nie pôsobivé, tak prinajmenšom pôvabné.

Tretí divácky úspešný film roka, romantická komédia Nikdy nehovor nikdy začala vznikať podľa pôvodného scenára populárnej autorky oddychových románov Evy Twardzik. Po rozchode spisovateľky s tvorivým a produkčným tímom scenár prepracoval režisér Braňo Mišík. Napriek zdanlivo autorským parametrom však film nesie silnú pečať „evitoviek“: otvára sa rozvodovou scénou dvoch manželských dvojíc, ktorých osobné trajektórie aj povahy sú diametrálne odlišné. Pred justičným palácom do seba doslova narazí čerstvo rozvedená inštruktorka jogy a čerstvo rozvedený majiteľ firmy starajúcej sa o mestskú zeleň, čím sa začína ich kľukatá cesta k spoločným Vianociam v istom štvorhviezdičkovom hoteli. Herecké obsadenie hlavných postáv (Tomáš Maštalír a Tereza Kostková) je v československom kontexte romantických komédií stávkou na istotu. V porovnaní s inými evitovkami či vianočnými romantickými komédiami v ňom však stretávame menej postáv, objaví sa tu i menej podrazov a nevier (všetky na seba zobrala stereotypne nechutná postava stvárnená Marekom Majeským) a výraznejšiu rolu v príbehu zohrajú tínedžeri. Popri množstve tisíckrát videných motívov, takmer obligátnom product placemente pozývajúcom obecenstvo k nákupu konkrétnych značiek oblečenia, topánok či luxusnejšej dovolenky v Malých Karpatoch, však film ponúka napríklad aj nestereotypné zobrazenie muža, ktorý je ochotný pre zdravie chrbta cvičiť jogu a nevysmieva ani neignoruje synov strach z výšok. Podobnú rolu citlivého, netoxického muža si Maštalír zahral už vo filme Známi neznámi (2021) Zuzany Mariankovej. Predpokladám, že pre cieľovú skupinu môže byť film s takouto postavou balzamom na dušu.

Nevydarený, kultivovaný aj umelecky ambiciózny mainstream

Na rozdiel od Invalida a Nikdy nehovor nikdy to komédiám Villa Lucia Michala Kollára a Smolu nosíš ty, láskadebutujúceho Samuela Spišáka celkom nevyšlo. Villa Lucia je žánrom, temperamentom a sčasti i zápletkou vzdialenou príbuznou Invalida, pričom tento dojem posilňuje aj obsadenie Zdeňka Godlu do úlohy nahlúpleho Róma napomáhajúceho zločinu. Trojicu kamarátov zo strednej školy (herci Kubovčík, Melo a Hrčka) síce spájajú veľkomoravské mená, no už menej ich spája čisté či oddané priateľstvo: Gorazd totiž Cyrilovi prebral lásku, kým bol tento na psychiatrii, a teraz sa mu s tým nedokáže priznať. Kým na troch kamarátov sa ešte ako-tak dá naladiť, scenáristická línia zločinných policajtov (Černý, Mischura) je taká pritiahnutá za vlasy, že so sebou napokon sťahuje aj vzťahovo-rivalskú zápletku medzi kamarátmi. Ville Lucii sa nepodarilo udržať na hrane žánru a už vôbec nie humoru, na ktorej tak majstrovsky balansuje Invalid, a kvalitatívne, ale i divácky za ním výrazne zaostala. Je to škoda, lebo herecký potenciál predstaviteľov všetkých rolí je väčší ako možnosti, ktoré im poskytol scenár. Ani filmu Smolu nosíš ty, láska o romantickom naplnení v staršom strednom veku od mladého režiséra Samuela Spišáka sa nepodarilo dotiahnuť na Nikdy nehovor nikdy, hoci základná zápletka Spišákovho filmu vyzerala v zárodku celkom sľubne. 

Oveľa zaujímavejšie a aj s vyššími umeleckými ambíciami k svojej látke pristúpila Mariana Čengel Solčanská v kostýmovej dráme Slúžka, pri ktorej jej výrazne pomohla spolupráca s autorkou literárnej predlohy Hanou Lasicovou. Napriek niektorým skratkovitým riešeniam, najmä pri zobrazení vývoja vzťahov medzi postavami, nemá filmové rozprávanie, na rozdiel od predošlých Solčanskej filmov, nijaké väčšie trhliny. Výrazne ho podporuje aj kamera Laca Janošťáka, snímajúca estetické interiéry aj exteriéry panských priestorov v kontraste s tesnými a tmavšími priestormi služobníctva, či efektné kostýmy v protiklade s motívmi výlučkov ľudských tiel vrátane menštruačnej krvi. Rovnako treba vyzdvihnúť aj tematické zvrstvenie filmu: okrem ústrednej línie (ne)možných či (ne)prípustných vzťahov je tu rozpad monarchie, zväzujúca meštianska morálka, takmer neexistujúce práva žien a tichý ženský odboj voči tomuto stavu, prípadne mohutnejúce politické či národné povedomie. Slúžka je tak, napriek istej sterilite (nie už však hrubosti) v režijnom prístupe či napriek nedostatočnej emocionálnej napojenosti na filmové postavy, zatiaľ jednoznačne najlepším Solčanskej filmom.

Potenciál vrstevnatosti a jasné autorské ambície má aj debut Michala Kunesa Kováča A máme, čo sme chceli, ktorý svojím pracovným názvom Konečne máme republiku naznačoval, že sa bude venovať téme rozpadu Československa, hoci napokon sa točí okolo toho, že otec pomerne rozrastenej československej rodiny v čase neskorej normalizácie spolupracoval s ŠtB a v predvečer vzniku samostatného Slovenska sa o tejto skutočnosti dozvie jeho syn, ktorého kedysi vyhnal z domu, a vzápätí aj ostatní príbuzní. Snímke dominuje empatia voči postavám, láskavosť a napriek byľke trpkosti aj potreba zmierenia. Nie je to celá socialistická ani deväťdesiatková realita, o postavách (najmä vedľajších) sa nedozvieme ani zďaleka všetko, film však dramaturgicky drží pokope, tak ako v konečnom dôsledku – napriek rozpadu spoločnej republiky – aj československá rodina Varchalovcov.

Potreba zmierenia a domáceho spočinutia charakterizuje aj zvláštne pomalú, bytovú a mierne absurdnú vianočnú komédiu Martina Šulíka Kôň, kde vďaka nezvyčajnej prítomnosti cirkusového koňa v obývačke (o jeho živote sa dozvedáme prostredníctvom retrospektívnych snových záberov) vstupujú do bytu clivého učiteľa základnej školy Dušičku rôzne postavy a pozvoľna rozvíjajú dej aj hlavnú tému. Takýto naratívny princíp je nesporne tvorivou výzvou, ktorú Šulík na obmedzenom priestore jedného mestského bytu zvládol so cťou. Z diváckeho hľadiska môže byť trochu nepochopiteľné nasadenie filmu do kín takmer rok po štedrovečernej premiére vo verejnoprávnej televízii – no vysvetlenie je možno prostejšie, než by sme čakali: nevyžaduje AVF od podporených projektov aj slovenskú kinopremiéru a niekoľko predstavení?

Filmy (n)a festivaly

Cieľom umelecky najambicióznejších projektov je uspieť alebo sa aspoň uviesť na najprestížnejších svetových festivaloch. V slovenských kinách takéto filmy málokedy získajú viac ako dvetisíc divákov (v čase zavretého štvorsálového Kina Lumière je to často len pár stovák), pretože v komerčne orientovaných multiplexoch sa udržia iba niekoľko dní a ich distribučná stratégia sa zameriava predovšetkým na medzinárodné prostredie. Minulý rok boli na významných európskych festivaloch premiérované štyri hrané snímky: Moc Mátyása Priklera vo februári 2023 uviedol MFF v Rotterdame, Mimi Miry Fornay sa objavila na Berlinale v detskej sekcii Generation Kplus, kde získala aj hlavnú cenu, a napokon MFF v Benátkach uviedol Svetloplachosť Pavla Pekarčíka a Ivana Ostrochovského, pričom film dostal cenu Europa Cinemas Label. K týmto filmom treba prirátať aj hraný debut Zuzany Piussi Zošalieť, ktorý uviedol estónsky festival Black Nights v Talinne. (Z finančného hľadiska ide o tesnú slovenskú minoritu.)

Režisér a producent Mátyás Prikler vo svojom dlho pripravovanom druhom autorskom celovečernom filme stavil na pôsobivú, miestami až manieristickú kameru Gergelya Pálosa a na tak trochu chladný režijný prístup, čo z jeho Moci robí takmer konceptuálne filmové dielo. Film má dvojitú zápletku – na jednej strane stojí morálna dilema ministra-filozofa, ktorý na poľovačke neúmyselne zastrelí nadháňača a najradšej by prevzal zodpovednosť a rezignoval, ale z „vyšších“, „ušľachtilých“ dôvodov, konkrétne pre dôležitú nadnárodnú environmentálnu agendu, ho vláda tlačí do toho, aby sa nepriznal. Na druhej strane je „špinavá“ práca vážne chorého agenta, ktorý chce pred smrťou finančne zabezpečiť svoju manželku a dieťa, a preto prijme úlohu dohliadať na utajenie kauzy a smerovať policajné vyšetrovanie k nevinnej osobe. Obe tieto línie sú v skutočnosti modelovými príkladmi toho, ako fungujú mechanizmy moci. Film najlepšie vyznie, ak si za modelovú dvojzápletku dosadíme analogické príklady, kauzy a aféry, aké okolo seba vidíme takmer denne. Vtedy sa rozozvučí aj pocit nahnevanej bezmocnosti, ktorej personifikovanou „funkciou“ je investigatívna novinárka, a tým sa zosilní celkové, dosť depresívne vyznenie filmu. Je celkom možné, že Moc si vyžaduje publikum schopné abstrakcie – pri doslovnom a jednostrunnom čítaní totiž len veľmi ťažko ocení vizualizáciu mocenských štruktúr, v ktorých prežívanie jednotlivca neváži ani gram, a naopak, môže až priveľkú pozornosť venovať slabšie využitým hereckým hviezdam či (v domácom kontexte) nie vždy logickému preskakovaniu zo slovenčiny do češtiny či maďarčiny.

Pekarčíkova a Ostrochovského Svetloplachosť zasa rozvíja trend hybridných dokumentárnych filmov s hranými, resp. inscenovanými príbehovými prvkami, ktorý Ostrochovský s Pekarčíkom a Kerekesom v celovečernej podobe prvýkrát predviedli v Zamatových teroristoch (2013) a ktorý predurčila už Iveta Grófová svojím filmom Až do mesta Aš (2012) koprodukovaným práve Ostrochovského spoločnosťou Punkchartfilms. Svetloplachosť hybridné režijné postupy využíva azda najorganickejšie spomedzi všetkých hrano-dokumentárnych filmov: čisto dokumentárne zachytáva bivakovanie časti charkovskej populácie počas najostrejších ruských útokov na mesto v priestore stanice metra, a zároveň prostredníctvom hranej príbehovej línie spracúva tému duševného a citového prežívania detí, ktoré sa aj v krízových podmienkach hrajú, zoznamujú, jašia a snívajú. Trúfam si povedať, že aj vďaka tejto hranej a hravej detskej línii je Svetloplachosť spomedzi všetkých slovenských hybridných filmov zároveň ten najnežnejší a najcitlivejší.

Detskí protagonisti sa objavujú aj v najnovšom filme Miry Fornay Mimi, ktorý má povahu iniciačného putovania magickým a súčasne celkom všedným lužným lesom neďaleko mesta. Hlavná hrdinka Romy hľadajúca stratenú andulku počas svojej cesty stretáva tak trochu čudných dospelých, získava skúsenosti, prijíma rady i pokusy o pomoc, no predovšetkým sa učí zaktivizovať i zvládnuť svoju malú misiu, hoci aj nie so stopercentným úspechom. Mimi vznikla ako nízkorozpočtové dielo postavené na výkone detských (ne)hercov, má však pôvab aj silu malého veľkého filmu, v ktorom prostredníctvom nenápadných situácií možno zažiť zmierenie sa so stratou, preskupenie priorít či pocit detskej/ľudskej súdržnosti.

Veľa muziky za málo peňazí

Film Miry Fornay nie je jediným vlaňajším filmom, ktorý vznikol takmer na kolene, s minimálnym rozpočtom, silou vôle a z túžby doviesť tímový tvorivý proces do úspešného konca. Do kín prišla aj komédia Duchovia mi nepokazia deň amatérskeho filmára Petra Čermáka, ktorý sa ako jeden z režisérov podpísal už pod béčkový horor Socialistický zombi mord (2014). V covidových časoch nakrútil film za menej než 10 000 eur, v ktorom sa objavuje Gregor Hološka, predstaviteľ Karáskovho invalida, a kde sa všetky špeciálne efekty robili na zelenom pozadí tak, aby herci mohli dodržať aj lockdownové pravidlá. Podobne neokázalý tvorivý prístup zvolil aj Viktor Csudai v trpkej komédii Tak zle, ako sa len dá, ktorú poňal ako päť hereckých duetov na lavičkách v parku. Šikovne napísané dialógy v mikropoviedkach s trochu nevyrovnanou kvalitou a občas s divadelnými či mierne amatérskymi maskami sa síce nevyhýbajú stereotypným predstavám o nevydarených vzťahoch, no zároveň majú práve vďaka minimalistickej režijnej koncepcii istý pôvab dokonca aj na veľkom plátne.

Najvydarenejšia snímka s nízkym rozpočtom (rádovo však vyšším ako predošlé – 390 000 eur) však patrí skôr do predošlej kategórie festivalových filmov. Film Zuzany Piussi Zošalieť vznikol v profesionálnych a štandardných produkčných podmienkach, s podporou AVF v rámci iniciatívy Minimal, primárne určenej pre debutujúcich tvorcov. Piussi je síce skúsená dokumentaristka, ktorá si inscenačné postupy vyskúšala už v hybridnom filme Babička, no Zošalieť je skutočne jej prvý čisto hraný film. Vznikol podľa scenára herečky a spisovateľky Ingrid Hrubaničovej, ktorá v ňom stvárnila aj hlavnú úlohu. Nakrúcal sa v lockdownových podmienkach a covidovú pandémiu aj tvorivo využil ako zúzkostňujúci prvok, ktorý vplýva na krehkú psychiku hlavnej postavy. Zošalieť skúma hranice bezpečia, dôvery, stability aj intimity, a to tak v partnerských, rodinných a priateľských, ako i pracovných vzťahoch. Publiku predstavuje podnetnú, no očividne zranenú a do istej miery aj tajuplnú, sexuálne zablokovanú ženu, matku-samoživiteľku Naďu so záhadne mĺkvou dcérkou, ktoré sa nasťahujú do domu, kde býva aj psychicky chorá suseda. Zošalieť je koncipovaný ako herecký koncert Ingrid Hrubaničovej a je snímaný v tlmených farbách, v pozvoľnom tempe a na záver zaskočí očakávateľnou, a predsa nečakanou znepokojivou pointou. Pre mňa osobne je drobným klenotom minuloročnej kinodistribúcie – spája v sebe tlmenosť s naliehavosťou, tak ako osamelý, potlačený výkrik do ticha.

Ako sa javí slovenský film?

Aj bez glosovania minoritných slovenských koprodukcií je diverzita vlaňajších hraných filmov zrejmá. Tie divácky najatraktívnejšie už visia na Netflixe a festivalové tituly možno jedného dňa uvedie RTVS alebo sprístupní streamovacia platforma DAFilms, kde si ich nájde aj klubové publikum, ktoré ich nestihlo v kinách. Keby dnes niekto skúmal sociálne reprezentácie slovenského filmu, podistým by už nekonštatoval, že slovenský film sa v mysliach študentov javí ako divácky neatraktívny, neprofesionálny alebo dokonca neexistujúci.^[1] Dnes by sa mohli vynoriť prinajmenšom dve iné reprezentácie: „slovenský film sa pokúša – a občas aj úspešne – o drsné čierne alebo romantické vzťahové komédie“ a „slovenský film sa neusiluje o divákov, ale cieli na festivalových kurátorov a medzinárodné poroty“. Jedného dňa k týmto dvom predstavám možno pribudne aj tretia: slovenský film vie byť aj kultivovaným mainstreamom, ktorý poľahky pritiahne do kín jednu až dve desiatky tisíc divákov. Tak ako v roku 2023.

Mária Ferenčuhová
foto: AZYL FILM PRODUCTION, MPhilms, Bright Sight Pictures, Mirafox

Od experimentov k medailónom na niekoľko spôsobov

Zatiaľ čo slovenskej nonfiction produkcii roku 2022 chýbal výrazný autorský dokument, rok 2023 ich priniesol niekoľko. Dominovali im sociálno-kultúrne témy, týkajúce sa súčasnosti i minulosti, ako aj individuálnych i kolektívnych identít.

Hoci najfrekventovanejším dokumentárnym žánrom je naďalej portrét, limity portrétnej formy sa dokumentaristom darí presiahnuť komplexnejším tematickým rámcovaním alebo inovatívnymi formálnymi postupmi. Či už zasadením osudov portrétovaných do historického kontextu (Pravda je to najdôležitejšiea Emília), naskicovaním portrétu protagonistu pohľadom dneška (Všetci ľudia budú bratia), konfrontáciou osudov protagonistov (Turnus), zachytením individuálneho zápasu, reprezentujúceho spoločenský fenomén (Šťastný človek a Pozor, padá SNG!), či prekódovaním autoportrétu autofikciou a žánrovými stopami ekokritického dokumentu a sci-fi (Poznámky z Eremocénu). Zo žánru portrétu sa vymykajú iba dva minuloročné filmy: cestopis Veľký kaňon a dokumentárna esej Územie fantázie.

Spektrum autorských postupov sa pohybuje od experimentu či eseje (Poznámky z Eremocénu a Územie fantázie), cez inscenovanie alebo provokovanie interakcie (Turnus a Všetci ľudia budú bratia), až po časozber (Šťastný človek a Pozor, padá SNG!) a hovoriace hlavy, príležitostne spojené s archívnym materiálom (Veľký kaňon, Pravda je to najdôležitejšie, Emília).

Dystopická autofikcia a katalóg militarizmu

Nad celkom nielen minuloročnej, ale celej slovenskej dokumentárnej tvorby, vyčnieva dystopická autofikcia Viery Čákanyovej Poznámky z Eremocénu. Režisérka ňou zavŕšila trilógiu o vzťahu človeka a umelej inteligencie, klimatickej kríze či hľadaní nového pohľadu na svet preplnený obrazmi. Vo filme FREM skúmala možnosti dehumanizovanej vizuálnej perspektívy. Vo filme Biela na bielej v kombinácii video denníka a simulovaného dialógu s umelou inteligenciou sprostredkovala pochybnosti o zmysle ľudskej činnosti – či už vedy alebo umenia. Poznámky z Eremocénu sú vyústením predchádzajúcich dvoch filmov vo forme postapokalyptickej vízie sveta, v ktorom človek dospel do éry eremocénu, epochy osamelosti v dôsledku vyhynutia živočíšnych druhov. Jeho centrálnu rolu z éry antropocénu zaujali digitálne systémy. Čákanyová vo filme využíva experimentálne postupy: analógové zábery kombinuje s počítačom generovanými obrazmi, prípadne ich digitálne manipuluje a spája s obrazmi vytvorenými skenerom LiDar. Nekonvenčne pracuje aj so zvukovou stopou: svoj autentický hlas spája s jeho počítačom vygenerovanou anglickou mutáciou a neurálnym hlasom umelej inteligencie, prirodzené ruchy a hudobnú stopu deformuje a vytvára arteficiálne zvuky a šumy digitálneho envrironmentu. Vzďaľuje sa tým od princípov dokumentu a smeruje k hybridizácii fikcie a nonfiction. Vyfabulovaný je aj kolážovo štruktúrovaný príbeh pátrania. Digitálny avatar režisérky v ňom s pomocou umelej inteligencie rekonštruuje svedectvo, ktoré na analógový filmový materiál nahrala autorka, predtým ako opustila svet, pretože odmietla prejsť na digitálnu formu existencie. Čákanyová kreatívne a s ironickou dištanciou pracuje s elementmi a pojmami z reality i fikcie, aplikuje koncepty vedeckých teórií, vytvára pseudovedecké neologizmy. Vypovedá však o naliehavých fenoménoch súčasnej reality od spoločensko-politických kríz po krízu klimatickú, od foriem ľudského vedomia a poznania po rolu a hrozbu umelej inteligencie. Hoci ide o témy globálnych rozmerov, film na ne sprostredkúva osobný pohľad vďaka tomu, ako sa autorka sama konštruuje ako jeho subjekt. Umožňuje tým publiku prostredníctvom nedokonalo kreatívnej mysle plnej asociácií a trópov nájsť zmysel príbehu o režisérke, ktorá si vo virtuálnej budúcnosti skladá čriepky svojej vyfabulovanej minulosti.

V kontexte slovenského dokumentu neortodoxnú formu má aj film Pauly Maľárovej Územie fantázie. Ide o katalóg fenoménov spojených so sociálnymi praktikami militarizmu. Film stavia na jednoduchom a funkčnom koncepte kategorizácie rôznych foriem určitého javu. Už pred tridsiatimi rokmi ho využil Mišo Suchý vo svojom filme O psoch a ľuďoch, v ktorom zmapoval podoby interakcie Američanov s ich psími miláčikmi. Podobne aj Maľárová bez slova komentára či explikácie zobrazuje podoby vojny v čase mieru od historických rekonštrukcií bojov a vojnových pomníkov, cez vystúpenia vojenských orchestrov, až po detský bojový tábor. Nejde o vyčerpávajúci výpočet, ale jednotlivé kategórie nefungujú len samy osebe ako výjavy bizarných rituálov. Vo svojej sume skladajú obraz civilizácie posadnutej vojnou a  nesugerujúco ponúkajú odpoveď na to, prečo toľko Slovákov podporuje víťazstvo ruskej agresie voči Ukrajine. Problémom kategorickej formy môže byť monotónnosť a napriek zmyslu pre absurditu vojenských rituálov ňou sčasti trpí aj Územie fantázie. Maľárovej sa však darí napätie udržať v momentoch oscilácie medzi predstieraním a skutočnosťou (najmä v  segmente z nakrúcania filmu Správa či v segmente detského tábora), ako aj symetrickými vizuálnymi kompozíciami, stavajúcimi na celkoch snímaných z mierneho podhľadu. Toto napätie doslova kumuluje v záverečnom segmente zo slovenského Údolia smrti, v ktorom sneh pokojne padá na staré ruské tanky. A tie sa kedykoľvek môžu dať do pohybu.

Balans autentickosti a inscenovania v súčasnosti i kolektívnej pamäti

Film Jaroslava Vojteka Turnus sa venuje sociálnemu problému týždňovkárov – ľudí, ktorí odchádzajú od rodín za prácou. Hoci tým riešia svoju ekonomickú situáciu, musia vymeniť stabilitu domova za konštantné provizórium. Vojtek si zvolil poviedkovú štruktúru a každú poviedku výrečne pomenoval po dieťati protagonistky a protagonistov, teda príčiny, pre ktorú žijú a pracujú ďaleko od domova. Vytvoril tak istý katalóg profesií týždňovkárov: opatrovateľku v Rakúsku, stavebného remeselníka a kamionistu. Hoci tému filmu uvádza titulkom z oficiálnych štatistík, Vojtek sa nesnaží svojich protagonistov zobraziť ako typických reprezentantov ich profesií či ľudí pracujúcich na turnusy. Vytvára psychologicky komplexné portréty ženy a dvoch mužov, ktorých spája pocit vykorenenosti a osamelosti. Na to, aby dosiahol viacdimenzionálnosť portrétov, využíva metódu hranej rekonštrukcie. Necháva protagonistov inscenovať udalosti inšpirované vlastnými životmi. Táto metóda nie je očividná na prvý pohľad, vyjavuje sa subtílne v postupoch hraného filmu ako vnútorný monológ, rámovanie, dramatický dialóg, pointovanie situácií a pod. Režisér zdôrazňuje vnútornú dimenziu života svojich protagonistov. Opatrovateľka Mária zveruje denníku túžbu po milostnom vzťahu i obavy z klienta, niekdajšieho príslušníka SS, ktorý počas vojny pracoval najprv ako dozorca v koncentračnom tábore, po nej ako policajt a na sklonku života špehuje Máriu cez dieru v kúpeľňovej stene. Stavbár Lety túži pozorovať hviezdy z observatória na Lomnickom štíte, ale jeho obzor určuje akurát tak výhľad na štvorhviezdičkový hotel v provinčnom meste, kde sa spíja do nemoty, hrá automaty a občas sa zabaví s prostitútkou. Kamionista Štefan zase žije odrezaný od detí ustavične na ceste, ale všade si so sebou vozí biciu súpravu, aby mohol improvizovane koncertovať trebárs aj na parkovisku. Nejde o takzvané „sociálne prípady“, ale ľudí, ktorí uviazli v limitovanom kruhu postsocialistickej existencie. Ich tragédiou nie je materiálny nedostatok, ale sploštené prežívanie ekonomickej triedy, ktorá pre zabezpečenie svojich blízkych o týchto blízkych prichádza. Turnus je pôsobivý v krehkom balanse medzi autentickosťou života a priznanou rekonštrukciou, ako aj v  prieniku do každodennosti protagonistov. Balans stráca v záverečnom prepojení osudov odsúdených na pohyb v bludnom kruhu turnusov. 

Všetci ľudia budú bratia Roberta Kirchhoffa na prvý pohľad spracúva historickú tému: venuje sa Alexandrovi Dubčekovi, kľúčovej postave panteónu slovenských dejín. Lenže Kirchhoff pristupuje k historickému portrétu podvratne, neraz ironicky a v istom zmysle mu o samotného Dubčeka až tak nejde. Hoci pracuje s množstvom archívneho materiálu a výpoveďami pamätníkov, gro filmu predstavuje najmä imaginácia obklopujúca Dubčeka ako historický symbol. Nenájdeme v ňom vysvetľujúce medzititulky či komentár. Kirchhoff rezignuje na otázku, či bol Dubček hrdina alebo zbabelec, necháva namiesto toho zaznieť dubčekovské mémické rezonancie v súčasnom spoločensko-politickom priestore. Zaujíma ho zmysel Dubčekovho utopického étosu, nie samotný jeho obsah. Film má zdanlivo neučesanú formu tvorenú sériou atrakcií: sčasti autenticky absurdných, sčasti vyprovokovaných a sčasti inscenovaných rozhovorov o rôznych etapách Dubčekovho života. Kirchhoff ich usporadúva v chronológii života od rodného domu v Uhrovci a detstva prežitého v Kirgizsku, cez funkcionársky vzostup, Pražskú jar ukončenú inváziou a politickou prehrou na poste veľvyslanca v Turecku, až po roky strávené v podniku Štátne lesy, vyznamenanie z Bolonskej univerzity a rolu v politických zmenách po novembri 1989. Rozprávanie organizuje štafetovo a každé obdobie života nechá sprostredkovať inému „rozprávačovi“. Je to kubisticky dekonštruovaný portrét, v ktorom sa čas rozpriestraňuje do viacerých perspektív. Zamýtizovanosť osudov historických postáv film zdôrazňuje už v úvode legendou o tom, ako malého Alexandra po príchode do Biškeku uniesla ťava do púšte a neskôr pridáva ďalšie bohatierske trópy, ako prestrelená päta v povstaní či skolenie medveďa. V týchto intenciách Dubček vo filme figuruje podľa citátu Pavla Kohouta: „Stal si sa pojmom, ktorý existuje nezávisle na tebe.“ Udalosti jeho života, ktoré Všetci ľudia budú bratia sprostredkúva, sú viac-menej známe. Dôležitejšia je jeho stopa v kolektívnej pamäti a spôsoby jej súčasnej exploatácie. Najsilnejšie momenty, v ktorých sa odrážajú deformity historickej pamäte, sú konflikt medzi novembrovými tribúnmi Fedorom Gálom a Petrom Zajacom s nacionalistami na námestí a konfrontácia vo vínnej pivnici, kde americký novinár, ktorý v 80. rokoch robil rozhovor s Dubčekom, usvedčí spisovateľa Ľuboša Juríka zo spolupráce s ŠtB. Personifikáciou rozostrenej a vždy nanovo dekonštruovanej pamäti je Dubčekov niekdajší sekretár, ktorý si dnes už nevie vybaviť udalosti, o ktorých napísal knihu spomienok.

Zápas s predsudkami a ignoranciou

Ďalšie dva portréty zachytávajú protagonistu a protagonistku v zápase s predsudkami a ignoranciou. Soňa G. Lutherová vo filme Šťastný človek zachytila proces tranzície Marvina, ktorý sa narodil v Českej republike ako žena, ale dnes žije so slovenským manželom a deťmi vo Švédsku ako muž. Film, ktorý by sa mohol javiť ako LGBT+ agitka (a bolo by to úplne v poriadku), sa nezaoberá technikáliami tranzície, ale sleduje, ako tento proces ovplyvňuje vzťah a rodinný život manželov. Devízou filmu je empatický prienik do intimity protagonistov bez senzáciechtivej vtieravosti. Ochota v rozhovoroch počúvať, porozumieť a toto porozumenie sprostredkovať väčšinovému – teda heteronormatívnemu – publiku. Koncentráciou na privátnu dimenziu tranzície však obchádza alebo sa len okrajovo dotýka toho, nakoľko zásadné sú geopolitické a sociálne rozdiely v oficiálne zjednotenej, de facto však hodnotovo rozdelenej Európe. A diskrétnym odstupom zase vyvoláva otázku, nakoľko bezproblémový je tento proces pre všetkých, respektíve, či sa ho len snažia bez problémov zvládať. A možno Lutherová len celkom legitímne priznáva limity poznávania druhého človeka prostredníctvom dokumentárneho filmu.

Pozor, padá SNG! je film vystavaný podobnou časozbernou metódou. Jana Durajová a Lena Kušnieriková v ňom sledujú Alexandru Kusú, riaditeľku vrcholnej kultúrnej inštitúcie, Slovenskej národnej galérie, vo vyše desaťročie trvajúcom zápase o rekonštrukciu budovy galérie na bratislavskom nábreží. V tomto zápase sa musí konfrontovať nielen s nevôľou striedajúcich sa politických garnitúr finančne zabezpečiť nevyhnutnú rekonštrukciu galerijných priestorov v  havarijnom stave, ale aj s kontroverzne vnímaným dedičstvom prístavby SNG z dielne Vladimíra Dedečka, s administratívnym molochom, technickými problémami, pandemickou situáciou, verejnou kritikou a chorobou hlavného architekta rekonštrukcie a otca v jednej osobe. Je to doslova heroický zápas, v ktorom Kusá nevystupuje ako rytierka v žiarivej zbroji, ale odhodlaná manažérka s prilbou. Romantický naratív, posilňovaný harmonicky komponovanými zábermi a zavŕšený úspešným otvorením rekonštruovanej SNG, uzemňuje samotná protagonistka. Nesnaží sa zapôsobiť veľkými rečami, ale celkom pragmaticky presadzuje ideu kultivovať spoločenský priestor rekonštrukciou jedného z jeho svätostánkov. Durajová s Kušnierikovou vo filme načrtávajú paralelu medzi Dedečkom a Kusou: obaja sa snažili presadiť vízie priveľké pre svoje malé prostredie za cenu osobných obetí. Ako filmový portrét by bol film príliš jednorozmerný: hoci obsahuje privátnu líniu vzťahu otca a dcéry i momenty slabosti protagonistky, zachytáva ju v stále viac-menej stoicky odhodlanej polohe. Film je však predovšetkým svedectvom o vzťahu inštitúcií a jednotlivcov. Prístavba aj rekonštrukcia SNG sú alegóriou Slovenska. Krajiny, v ktorej kultúrne politiky a vízie dlhodobo zlyhávajú na nezáujme reprezentantov štátu uvažujúcich v horizonte volebného obdobia, na žgrlošských investíciách do verejného priestoru, ktoré sa premietnu do ťažko akceptovateľných posunov medzi plánom a realizáciou. Vzhľadom na lokálny kontext témy sa film zrejme nebude univerzálne prihovárať diváctvu mimo Slovenska (či mimo kultúrou žijúcej bubliny), ako správa o stave verejných politík v oblasti umenia a kultúry má však Pozor, padá SNG! silnú výpovednú hodnotu.

Kultúrna história v portrétnych medailónoch

Vo sfére kultúry sú ukotvené aj dva tradične koncipované portréty. Medailón filmového režiséra Eduarda Grečnera Pravda je to najdôležitejšie vystaval Maroš Brázda ako sériu tematicky organizovaných vyznaní režiséra o rôznych oblastiach života a tvorby, ktoré sa striedajú s archívnymi materiálmi, ukážkami z filmov a výpoveďami expertiek a expertov^[1], režiséra Martina Šulíka a herečky Emílie Vášáryovej. Mierny pátos tohto prístupu vyvažuje vecne zameranými výpoveďami respondentov a rozšírením záberu Grečnerovho osudu na dejiny slovenskej kine

matografie od čias jej povojnového budovania až po defraudáciu Koliby, pri ktorej neúmyselne figuroval aj samotný Grečner.

Kultúrnou históriou písanou médiom filmu je aj portrét prvej dámy slovenského divadla Emília. Martin Šulík v ňom zrekonštruoval životabeh Emílie Vášáryovej v chronologickom slede, ale na panoramatickom princípe. Prostredníctvom výpovedí množstva spolupracovníkov a bohatých súkromných i verejných archívnych materiálov vyskladal dejiny slovenského divadelníctva a sčasti i filmu a podarilo sa mu zachytiť esenciu toho, čo Vášáryovej niekdajšia spolužiačka a herecká kolegyňa Božidara Turzonovová vo filme nazvala hereckou inteligenciou. Hoci film v závere skĺzne k medailónovému klišé zbierania ocenení a pôct ako vyvrcholenia kariéry, ktorej pôsobivý sumár prináša v záverečnom titulku, vďaka autentickosti samotnej protagonistky nestráca dych a spomedzi dokumentov roku 2023 má ako jediný šancu byť diváckym ťahúňom.

Kolekciu dokumentov uzatvára Veľký kaňon Stanislava Barabáša, ktorý zapadá do línie režisérových expedičných filmov. Spája spomienku na kajakára na divokej vode Jozefa Černého s príbehom expedície do Veľkého kaňonu na rieke Colorado, ktorú jeho dvaja synovia a priatelia usporiadali na jeho pamiatku. Film buduje dosť zjednodušený a romantizovaný obraz priateľstva vodákov,  má však aj presah k ekologickým témam. Prináša nielen pôsobivé obrazy prírody, ale sprostredkúva aj zdanlivo absurdné odhodlanie ľudí, ktorí na divokej vode nehľadajú len dobrodružstvo, ale aj príležitosť na zakúšanie života naplno.

Namiesto zhrnutia sa mi žiada uviesť, že v roku 2023 sa slovenský dokument nielen kreatívne vymaňuje zo stereotypov portrétovej formy, ale aj zo stereotypov rodových. Nielenže rozkryl tému rodových identít, ale priniesol aj pomerné zastúpenie režisérok voči režisérom a konečne do galérie filmových portrétov osobností Slovenska uviedol dve ženy.

Katarína Mišíková, filmová teoretička
foto: Guča, CinePunkt, Punkchart films, atelier.doc

Neistoty

Rok 2022 bol v slovenskej animácii veľmi úrodný. Ako to už v animácii s dlhým horizontom vývoja a výroby býva, nezbierala sa vtedy úroda len z jedného roka, ale z niekoľkých naraz. O to slabšia bola  úroda v roku 2023. V kine nebol žiaden majoritne slovenský film – ani celovečerný, ani krátky*. Každoročný štandard si zatiaľ udržala televízia, ktorá ponúkla vianočný program pre deti. V inom zmysle štandardným je aj úspech krátkych filmov slovenských tvorcov z prostredia českých škôl. Avšak v dôsledku globálnych problémov a domácej politiky visí nad budúcnosťou slovenskej animácie ako Damoklov meč veľký otáznik.

V slovenských kinách sa v roku 2023 premietali dva celovečerné filmy – finančne rovnocenné, teda paritné koprodukcie so zahraničnými profesionálmi na vedúcich tvorivých pozíciách. Česko-slovenským a v menšej miere i maďarským filmom Tonko, Slávka a kúzelné svetlo (2023) nadväzuje Filip Pošivač na slávnu tradíciu českej bábkovej školy. Celovečerný rodinný film slovenskej nutprodukcie je o inakosti, inklúzii a dôležitosti budovania dobrých medziľudských vzťahov nielen v rodine, ale aj v komunite. Mnohovrstevnatá výpoveď o svete ukazuje deťom, ako sa dajú zvládať ťažké situácie. Druhý celovečerný film priniesla slovenská producentská spoločnosť Artichoke. Umelohmotné nebo (2023) režisérskej dvojice Tibor Bánóczki a Sarolta Szabó je maďarsko-slovenská koprodukcia. Postapokalyptické sci-fi je viac správou o limitoch pudu sebazáchovy prezlečeného za „ľudskosť“, než o pravdepodobnej vízii budúcnosti ľudskej existencie. Rotoskopická animácia, vizuálne zaujímavé prostredia a psychológia postáv vťahujú svojou atmosférou a záverečné rozuzlenie má pomerne veľkú šancu zostať v mysli aj po skončení filmu. 

V roku 2023 sa do slovenských kín nedostal žiadny* krátky slovenský animovaný film – ani ako predfilm, ani v pásme. Zostávajú vo festivalovom obehu. Spoločnosť Artichoke má však k uvádzaniu krátkych filmov v budúcom roku nakročené. Jej festivalovo úspešné minoritné koprodukcie česko-slovensko-francúzska Electra (Daria Kashcheeva, 2023) a maďarsko-slovenská Záhrada srdca (Olivér Hegyi, 2022) by mali byť v budúcom roku súčasťou distribučného pásma uvádzaného aj na Slovensku. Treba ho však doplniť dvoma ich ďalšími filmami aktuálne vo výrobe – Všetko, čo sme nestihli slovenskej animátorky Marty Prokopovej a Hurikán českého animátora Jana Sasku. 

Napriek tomu, že takmer všetky vyššie uvedené filmy vznikli a vznikajú na základe „cudzieho“ kultúrneho kapitálu, pre prostredie slovenskej animácie sú dôležité. Na medzinárodných koprodukciách sa nielen učia domáci profesionáli, ale dochádza aj k významnému networkingu, ktorý je dôležitý pre finančný i profesionálny vstup zahraničných partnerov do „našich“ domácich projektov.

Novouvedené slovenské krátke filmy sa objavili najmä v rámci festivalu Fest Anča v Žiline. Tak ako predošlé roky, aj tento rok medzi filmami od slovenských autorov bodovali tie, ktoré vyrobili v Čechách. Je preto namieste otázka, čo tieto filmy majú a čo ostatným, aspoň tento rok, chýbalo. Na festivale sú najmä dve sekcie určené na prezentáciu slovenských filmov – nesúťažné Slovenské krátke filmy (panoráma) a Slovenská súťaž krátkych filmov. Tie zaujímavejšie alebo kvalitnejšie filmy sa dostanú do súťažného pásma. 

Víťazným filmom slovenskej súťaže sa stali Pochyby (2023) Adely Križovenskej z FAMU v Prahe. Ide o nenaratívny film založený na vzťahu výpovedí vo zvukovej vrstve a prislúchajúceho obrazu. Takýchto filmov sa v spomínaných sekciách vyskytlo viacero. Abstraktné zábery a autentické výpovede štyroch umelcov v Pochybách sú spájané najmä na základe asociácií, a len vo veľmi malej miere na základe ilustratívnejších metafor. V obraze vidíme širokú plejádu dynamických a výborne zvládnutých animačných techník, avšak vďaka vhodným kompozičným a rytmickým vzťahom záberov (synchrónnych so zvukmi) tvorí film súdržný celok. Druhým podobným, tentokrát figuratívnym filmom, je Existencia (2022) Nika Mlynarčíka z UTB v Zlíne. Tu získava vzťah existencialistického (odborného) komentára a kvalitnej animácie bábky, ktorá si „v hluchej chvíli dňa“ čistí zuby, silno ironický a komický rozmer. 

Podobné filmy mali študenti bratislavskej VŠVU v nesúťažnej sekcii. Delirium Collectoris (Adriana Mišková, 2022) obsahuje odborne znejúci komentár – pohľad psychológie na zberateľstvo. Vzťah komentára k obrazu je prvotne tiež založený na asociácii, no kým komentár sa vyvíja, abstraktný obraz zostáva monotónny. Jeho kontemplatívny charakter síce v komentári odkazuje k večnosti, bezčasiu, neponúka však významovú alebo emočnú mnohovrstevnatosť. Figuratívny film s prvkami narácie Výšky (Leonard Lofaj, 2022) má vo zvukovej vrstve autentický dialóg dvoch mladých chlapcov a obraz ich vo veľkej miere len ukazuje, ako kráčajú prírodou. Jediným zaujímavým momentom je najprv náznak a neskôr záverečná premena obrazu do psychedélie (pod vplyvom drog). Aj v tomto filme je obraz chudobný na významy, emócie a v neposlednom rade aj na originalitu výtvarného riešenia.    

Hoci festival vyhral nenaratívny film, tých naratívnych je každý rok drvivá väčšina, tvoria dominantu v profesionálnom prostredí aj na školách. Špeciálne uznanie získal film Filipa Diviaka Volám sa Edgar a mám kravu (2023) z UTB v Zlíne. Tak ako aj jeho predošlý úspešný film Zvuky spoza lúky (2020) aj tento je výtvarne originálny v zobrazení figúr (hlavy skrútené ako osmička), rozprávanie zrozumiteľne komunikuje príbeh a súčasne sa aj zahráva s diváckym očakávaním, animácia je plynulá, strihová skladba výborne upriamuje divácku pozornosť k príbehu a zvukový dizajn je adekvátny, profesionálny. Vzťah komentára a obrazu ponúka humorný kontrapunkt. V rovine významov expanduje k implicitnejším témam, napr. k premenlivosti životných postojov v dynamike životných situácií, či k právam zvierat. 

V súťaži sa tento film stretol napríklad s filmom Krížom krážom (2023) Niny Rybárovej a Tomáša Rybára. Originálna animácia výšivky a v rovine významov spojenie modernej digitálnej doby s ľudovou tradíciou sa však strácali v ťažkopádnej obrazovej skladbe a súčasne v tézovitom príbehu. Vizuálne veľmi sugestívny film Neobyčajné príbehy z mesta Mindcery (2022) Veroniky Trokšiarovej a Zlaty Golecovej zase slabo komunikoval metaforický príbeh a veľmi aktuálnu tému psychického zdravia. S problémami aspoň v jednej zložke filmu sa potýkali aj filmy z nesúťažnej sekcie Fest Anče, či filmy VŠMU na festivale Áčko. Vyskytovala sa tu statická animácia, popisnosť rozprávania, tézovitosť, nezaujímavá téma, strojový zvukový dizajn zo zvukových bánk, absencia viacvýznamovosti či neoriginálne výtvarné riešenie.

V istom zmysle je škoda, že festival Fest Anča vyhrávajú filmy zo zahraničných inštitúcií, a nie zo slovenských, kam prúdia okrem iného aj financie z rezortov školstva a kultúry. Od roka 2023 totiž získavajú víťazné filmy (aj tie zo slovenskej súťaže) medzinárodné renomé. Fest Anča je prvým festivalom na Slovensku s prestížnym štatútom Academy Awards Qualifying Festival. To znamená, že každý film, ktorý na Fest Anči vyhrá slovenskú súťaž, nemusí vyhrať už žiadny iný festival a automaticky sa kvalifikuje do boja o sošku Oscara. 

Tak ako po minulé roky aj v roku 2023 uviedla RTVS počas vianočného obdobia novú pôvodnú slovenskú animovanú tvorbu pre deti (tento text vznikol ešte pred jej odvysielaním). Jedným z darčekov pre deti bola tretia séria už overeného seriálu o hravých súrodencoch Drobci s novými časťami Záhrada, Film, Piknik, Zmrzlina, Pranie a Sneh. Druhým darčekom bol pilotný diel nového seriálu Lesná päťka. Ak poznáte seriál z Netflixu Ada Twist, Scientist, tak v zmysle žánru vzdelávacieho seriálu pre deti ide o niečo podobné. Cez sociálne učenie (kultivácia vzťahov, komunikačné stratégie, empatia) a kritické myslenie (riešenie problémov, vedecké metódy) posúva deťom hodnoty moderných demokratických spoločností. Avšak Lesná päťka čerpá z domácej estetiky bližšej k ilustrácii než k priemyselne vyrábaným animovaným obrazom pre deti, je výtvarne originálnejšia a animácia je krajšia. Aj samotná výroba seriálu potvrdzuje hodnoty poznania zobrazované v pilotnom diele – seriál vzniká za účasti odborných poradcov z oblasti modernej pedagogiky.

RTVS je v posledných rokoch v dôsledku Zmluvy so štátom súčasťou slovenskej animácie najmä v seriálovej tvorbe (Mimi a Líza, Websterovci, Drobci, Tresky plesky, Jakub a Flip, Chochmesovci, Slovenčina na slovíčko), ale i celovečernej (Cesta do nemožna, Tvojazem, Umelohmotné nebo). V roku 2023 bola RTVS súčasťou všetkých formátov animácie – koprodukovala celovečerný film, priniesla nové večerníčkové diely a nečakane i krátky film pre dospelého diváka Neobyčajné príbehy z mesta Mindcery. Ďalšia účasť na animovaných projektoch je však otázna. Po pandémii a kvôli vojne na Ukrajine je v dôsledku inflácie ohrozená medzinárodná spolupráca na finančne náročnej animácii, do ktorej vstupuje aj RTVS. V domácom kontexte ohrozuje vznik ďalších animácií situácia po parlamentných voľbách 2023. Hoci RTVS napríklad dlhodobo uvažuje o vzniku samostatného televízneho kanálu pre deti a čaká na lepšie finančné podmienky, deje sa presný opak. Predošlá vláda zrušenie koncesionárskych poplatkov propagovala navýšením rozpočtu televízie zo strany štátu, tá súčasná však tento rozpočet plánuje výrazne skresať. Výsledkom politiky „pronárodne“ orientovanej ministerky kultúry tak môže byť, ak nie koniec, tak oklieštenie domácej tvorby pre slovenské deti. Už pred voľbami dlhodobo zaznieval pocit finančnej neistoty výrobcov animovaných seriálov (napríklad Vanda Raýmanová tretiu sériu Drobcov dokončila s finančnými problémami a do ďalšej sa už nepustí), ale po voľbách sú tieto obavy ešte zásadnejšie. Ako upozornila Žofia Bosáková na Týždni slovenského filmu – nasledujúce dva až tri roky budú ešte dobiehať rozpracované projekty, a potom v nových produkčných a distribučných podmienkach začne, resp. nezačne nový cyklus. 

V 90. rokoch a na začiatku nultých rokov tlel tvorivý potenciál slovenskej animácie najmä na pôde VŠMU. Kým funguje školstvo, fungujú aj inkubátory pre animáciu, a kým fungujú festivaly, funguje aj medzinárodná výmena kultúrneho kapitálu. Dúfajme len, že nadchádzajúce roky nebude musieť prejsť slovenská animácia do takejto nútenej hibernácie.  

Eva Šošková, filmová teoretička 
foto: Artichoke, nutprodukcia, Maurfilm, Raketa

* V texte je chybne uvedené, že v kinách v roku 2023 nemal premiéru žiadny krátky animovaný film. Ako predfilmy však boli uvedené dva minoritne slovenské filmy Peniaze a šťastie (RS/SI/SK, 2022, r. Ana Nedjelković, Nikola Majdak), Modrý maco (HR/SK, 2023, r. Marina Andree Škop) a majoritne slovenský film Krížom krážom (SK/CZ, 2023, r. Nina Rybárová, Tomáš Rybár). Autorka aj redakcia sa za chybu ospravedlňuje.