LA GOMERA, FILM AKO HRAČKA

Skorumpovaného policajného inšpektora Cristiho z protidrogovej jednotky odpočúva a sleduje iné policajné oddelenie. Toto oddelenie riadi prokurátorka Magda, ktorá s Cristim oficiálne spolupracuje. Prokurátorku Magdu odpočúva a sleduje ďalšia inštitúcia. Cristi vie, že ho sledujú, a Magda to vie tiež, navyše Cristi vie aj to, že sledujú Magdu, čo vie i ona, ale nevie, že to vie Cristi. Takže hrajú rôzne hry smerujúce k tomu, aby sa sledovatelia nedozvedeli, že sledovaní o svojom sledovaní vedia. Už teraz je to smiešne. A ešte len bude. Pretože Cristi sa zamiluje do osudovej gangsterskej krásky Gildy a súhlasí, že dostane z väzenia charizmatického narkobaróna Zsolta. Aby táto akcia vyšla, musí sa naučiť el silbo, zvláštny jazyk podobný pískaniu, ktorý sa používa na La Gomere, jednom z Kanárskych ostrovov. Toto kódované, veľmi špecifické a sofistikované pískanie považujú neznalí za vtáčí spev a jeho zvuk sa nesie naozaj ďaleko, dokáže prekonať španielske horské priesmyky, ale aj vzdialenosť medzi panelákmi na širokých bukureštských sídliskách.

Dvojití agenti. Vydieranie a konšpirácie. Krásne ženy s veľkými pištoľami. Sex a romantika na plážach v strednom Atlantiku, prestrelky v nočnej Bukurešti. Ohňostroje v Singapure. To všetko vyrozprávané nelineárne, aktuálne situácie sa vysvetľujú pomocou retrospektív. Uvedený opis možno evokuje nejakú akčnosť, ale opak je pravdou. Corneliu Porumboiu postavil štruktúru svojho nového filmu na ôsmich približne desaťminútových kapitolách, dôsledne ich oddramatizoval a tomu prispôsobil aj vedenie hercov, ktorí pôsobia, akoby vypadli z filmov Akiho Kaurismäkiho. A hoci tu nenájdeme priamu odvolávku na Kaurismäkiho (alebo som si len nič také nevšimol), Porumboiu sem zakódoval, či už explicitne, alebo implicitne, mnoho odkazov. Vytvoril tak zvláštny, zábavný film noir, ktorý je skrytou paródiou, nabitou ostrými citáciami. Referenčné pozadie celého príbehu netvorí ani tak realita, ako skôr žánrová kinematografia so svojimi typickými klišé, stereotypmi a známymi schémami.

Takýto prístup naznačil Corneliu Porumboiu už vo svojom predchádzajúcom diele Poklad v roku 2015, kde sa držal ešte relatívne pri zemi a na základe prísne realisticky spracovanej výrazovej zložky vytvoril alúziu rozprávky. Takže tu niekde opustil úchvatné experimentátorstvo svojich dávnejších filmov, ako Policajný, adj.(2009) alebo Druhý valčík (2014). Tieto filmy však, treba pripomenúť, mali úspech skôr u odbornej kritiky ako u bežných divákov. Čo je podľa mňa škoda, pretože Policajný, adj. považujem za jeho najlepší, skutočne výnimočný film. Dnes je evidentné, že Porumboiu smeruje vo svojej tvorbe k väčšej diváckej otvorenosti, využívajúc žánrovú pamäť, mainstream a popkultúrne odkazy ako odrazový mostík na realizáciu mimoriadne kultivovaných a zábavných diel. Ale už nie experimentov. Mimochodom, podobne sa posunul aj Jim Jarmusch, od experimentovania s autentickou filmovou rečou à la Paterson (2016) k paródii na žánre vo svojom najnovšom filme Mŕtvi neumierajú (2019). Našli by sme aj viac príkladov. Niečo sa v tej oblasti hranej kinematografie zase deje, nejaké ešte ťažko definovateľné a tajuplné spodné prúdy možno začínajú vytvárať nejaký trend.

Po tejto kontextovej odbočke sa však vráťme k La Gomere a pískaniu. Použiť el silbo ako vtipný motív Porumboiu v podstate vôbec nemusel, film by v základnej naratívnej rovine fungoval aj bez toho (postavy mohli použiť akýkoľvek iný kód či kódované mobilné telefóny alebo vysielačky). Ale motív el silbo dáva filmu akýsi podivuhodne nezmyselný patafyzický tón. Odkazuje smerom k absurdite, k hre a hravosti rozprávania príbehov, o ktorých vieme, že nemajú nič spoločné so skutočnosťou, ale bavia nás. Možno práve preto, že nemajú s tou skutočnosťou ozaj nič.

Corneliu Porumboiu pracuje v La Gomere zväčša so statickými plnovýznamovými zábermi, dôsledne zachováva (až na spomenuté členenie na kapitoly s názvami uvedenými v titulku) tzv. neviditeľný strih, vyhýba sa formálnym ozvláštneniam. Nenájdeme tu ani nejaké výrazné formálne dominanty. Film proste plynie, retrospektívy sú odôvodnené a nerušivé, príbeh sa postupne skladá ako ľahučká šatka pomaly padajúca na zem v bezvetrí a padá čoraz rýchlejšie, od sedemdesiatej minúty to začína byť napínavé, pretože všetko predtým bola príprava na to, čo príde, na Veľký útek. Tu prestane už úplne platiť logika reality a pravdepodobnosť, svet tohto filmu sa začne riadiť žánrovými pravidlami, myslíme si, ale nie je to tak, pretože ani tie už neplatia, úlohu začínajú hrať rôzne náhody, ktoré sa úplne priečia očakávaniu. Pozoruhodné však je, že v tomto panoptiku žánrovej nelogiky, kde sa pohybujú postavy bez prejavenia akejkoľvek emócie, práve s týmito postavami súcitíme a držíme im palce. Dôvodom je, samozrejme, vynikajúca réžia, ktorá orchestruje všetky výrazové a významové prostriedky tak precízne, že miestami pripomína operu, ten podivný hudobno-dramatický žáner, v ktorom sa celý príbeh vyjadruje spevom so sprievodom orchestra a často je ešte doplnený baletom. Podstatou opery je priznaná hra. Preto je tu nevyhnutný dokonalý vzájomný súlad literárneho, hudobného a vizuálneho vyjadrenia, vďaka čomu sa opera považuje za jeden z vrcholov ľudskej inscenačnej kultúry. A zároveň sa z trochu iného uhla pohľadu považuje za supergýč.

Práve na operu sa La Gomera či už v obraze, alebo vo zvuku často odvoláva. A v závere sa ňou aj stáva.

Corneliu Porumboiu skúma v La Gomere silu jazyka

Čo vás priviedlo k tomuto veľmi špecifickému typu jazyka?
Myšlienka, že v spoločnosti, ktorá je stále viac monitorovaná, vám starodávna forma komunikácie umožňuje vyhnúť sa takémuto monitorovaniu. O jeho existencii som sa dozvedel pred desiatimi rokmi v televízii. Práve som dokončil film Policajný, adj., ktorého ústredný predpoklad sa sústredil na jazyk a na spôsob, ktorým sa dá použiť ako politická zbraň. Zdalo sa mi, že el silbo je príležitosťou pokračovať v skúmaní tejto témy.

Vidíte podobnosť medzi dvoma formami jazyka: filmom a el silbom?
Pomocou el silba môžete kódovať hovorený jazyk. Aj film je svojím spôsobom typom jazyka, ktorý je schopný kódovať realitu. Mal som nápad preskúmať vo svojom filme túto otázku hraním sa s rôznymi žánrami.

(www .festival-cannes.com/en/festival/actualites/articles/corneliu-porumboiu-explores-the-power-of-language-in-la-gomera-the-whistlers)

Doc. PhDr. Martin Ciel, PhD. (1963), vyštudoval filmovú a divadelnú vedu, pracoval v Slovenskej akadémii vied a v Slovenskom filmovom ústave. Dnes pôsobí na Katedre audiovizuálnych štúdií Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. Viedol prednáškové cykly v New Yorku, Prahe, Amsterdame, Tel Avive, Minsku. Zaoberá sa filmovou teóriou a kritikou. Knižne publikoval Film. Ilúzia a akcia (1992), Odborná reflexia filmu na Slovensku (1997), Pohyblivé obrázky (2007), Metódy a možnosti analýzy filmového obrazu (2011), Film a politika. Ideológia a propaganda v slovenskom filme 1939 – 1989 (2017).

LA GOMERA

Rumunsko/Francúzsko/Nemecko ▶ 2019 ▶ 97 min. ▶ mp 15 ▶ české titulky ▶ kriminálna komédia

réžia: Corneliu Porumboiu ▶ scenár: Corneliu Porumboiu ▶ kamera: Tudor Mircea ▶ hudba: rôzne skladby a piesne ▶ strih: Roxana Szel ▶ hrajú: Vlad Ivanov (Cristi), Catrinel Marlon (Gilda), Rodica Lazăr (Magda), Sabin Tambrea (Zsolt), Antonio Buil (Kiko), Agustí Vill Aronga (Paco), István Teglas (Claudiu), George Pistereanu (Alin), Julieta Szonyi (Cristiho matka)

Corneliu Porumboiu (14. 9. 1975 Vaslui, Rumunsko)
Absolvoval Dramatickú a filmovú univerzitu v Bukurešti (2003). Už jeho krátke a stredometrážne filmy získali niekoľko medzinárodných ocenení vrátane Ceny Cinéfondation v Cannes za Cestu do mesta (2003). V Cannes boli uvedené i jeho štyri ďalšie filmy. Porumboiov celovečerný debut 12.08 na východ od Bukurešti(2006) tam získal Zlatú kameru, Policajný, adj. (2009) Cenu poroty sekcie Un Certain Regard a Cenu FIPRESCI, Poklad (2015) Cenu pre talent v súťaži Un Certain Regard a jeho najnovší film La Gomera vybrali na tohtoročnom MFF Cannes do hlavnej súťaže. V roku 2018 nakrútil celovečerný dokument Futbal nekonečno.