Začiatok stránky, titulka:
Pokračovanie obsahu:
BLÁZNI ŠŤASTENY
Odvážnym (a pripraveným) vraj šťastie praje. A Kim Ki-taek (Song Kang--ho) a jeho rodina – manželka Choong-sook (Jang Hye-jin), syn Ki-woo (Choi Woosik) a dcéra Ki-jeong (Park So-dam) – rozhodne odvážni a pripravení sú. Keď sa Min-hyuk (Park Seo-joon) rozhodne odísť na štúdiá do cudziny a ako dobrý kamarát odporučí Ki wooa ako súkromného učiteľa do veľmi, veľmi bohatej rodiny Parkovcov, udalosti naberú rýchly a prekvapujúci spád.
Povedzme si rovno, že za normálnych okolností by sa rodiny nestretli asi ani na nákupe v potravinách. Kimovci prežívajú v pivničnom „byte“ s wi-fi z okolitých podnikov či bytov vďaka príležitostným prácam typu skladanie krabíc na pizzu. Parkovci sú šialene bohatí Kórejčania. Žijú v úchvatnej dizajnovej vilke plnej svetla, rozhodne majú vlastnú wi-fi , ako aj troch psov, domácu a šoféra. Samozrejme, pracuje len pán Park (Lee Jung-eun), kým pani Park (Cho Yeo-jeong) je elegantnou manželkou v domácnosti.
Parazit je siedmym filmom juhokórejského scenáristu a režiséra Bong Joon-hoa a po desiatich rokoch je to jeho prvý kórejský film po menšom hollywoodskom intermezze s adaptáciou francúzskeho kultového komiksu Le Transperceneige (Jacques Lob, Jean-Marc Rochett e, 1982) Ľadová archa (2013) a s filmom Okja (2017). Očakávania boli teda veľké a s ohlasmi po uvedení na 72. Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes sa nezmenšovali. Niet sa čomu diviť. Parazit je výborný. Vyráža dych a podlamuje nohy. Až tak, že jeho ocenenie Zlatou palmou bolo úprimným prekvapením.
Bongove filmy v sebe nesú silnú spoločenskokritickú stopu a rodinná dynamika či hra s tradičným usporiadaním domácnosti v nich často hrajú dôležitú rolu. Zároveň sú príkladom onej legendárnej schopnosti kórejských filmárov s ľahkosťou zmazávať pomyselné hranice medzi populárnou a sociálne angažovanou kinematografiou či vrstviť rôzne žánrové riešenia do premyslených komentárov. Bežný občan je pre Bonga protagonistom, antagonistom i tým, kto je uprostred. Je tým, kto sa chce (či musí) na systém spoľahnúť, no ten mu hádže polená pod nohy. Je však aj tým, kto sa rozhodne systému vzoprieť, no výsledok vzbury nie je nikdy istý. Platí to tak pre Bongove kórejské, ako i hollywoodske filmy.
Napätie medzi jednotlivcami, ktorí ťahajú za kratší koniec, a systémom, ktorý pracuje proti nim, je v rôznych obmenách prítomné od jeho celovečerného debutu Psi, ktorí brešú, nehryzú (2000), v ktorom sa zúfalý Yun-ju (Lee Sung-jae) usiluje o profesúru, no tú môže získať len úplatkom, ktorý nemá. Jeho frustrácia z nenaplnenia očakávaní vlastných i jeho tehotnej manželky vyústi do série šialených rozhodnutí a ešte absurdnejších situácií, ktoré sú rovnako smiešne ako mrazivé. Yun-ju sa rozhodne pozbavovať otravných brechajúcich psov z ich bloku a vyriešiť tak aspoň jeden z problémov svojho života. Paradoxne, ich záchrana dáva zmysel životu Hyeon-nam (Bae Doo-na).
Parazit v tejto línii ideovo aj humorom pokračuje. A hoci sa zameriava na špecificky kórejskú situáciu, ostáva veľmi univerzálny a prístupný. Rozvíja témy, ktoré v kórejskom filme rezonujú už veľmi dlho a v rôznych obmenách sú aktuálne dodnes: nezmyselnosť snahy jednotlivca prelomiť chladnú ľahostajnosť inštitúcií, ale aj ľudí, snahy prelomiť pravidlá vytesané do skaly a postupy, ktoré už nedávajú zmysel, dôsledky zjavnej spoločenskej a ekonomickej stratifikácie a nerovnosti. K týmto a iným neradostným javom pribudol od potopenia trajektu Sewol (16. apríla 2014) motív detí, ktorým dospelí neveria a zľahčujú ich slová. Vážnosť tém je však kompenzovaná ich uchopením. Výraznú rolu v tomto smere zohráva práve humor, ktorý je vo svojej podstate absurdný, cynický, miestami až krutý; mieša sa v ňom situačná komika s prvkami (brutálnej) grotesky. Cezeň Parazit elegantne pretkáva situácie rôzne nuansovanými metaforami, z ktorých možno odčítať narážky na Bongove skoršie filmy.
Podobne ako Mutant (2006) aj Parazit stavia svoju rodinu pred skúšku súdržnosti. V oboch aktivizuje rodinu zaseknutú v rutine a aspoň navonok zmierenú so životom, ktorý vedie, dieťa. Kým v Mutantovi rodinu stmelí únos jej najmladšieho člena, školáčky Hyun-seo (Ko Ah-sung), tvorom žijúcim v kanáloch popri rieke Han, v Parazitovi najmladší člen rodiny „infiltruje“ svet vysokých zárobkov. Obaja musia využiť svoj intelekt na to, aby v cudzom prostredí prežili. No zatiaľ čo Hyun-seo robí všetko preto, aby sa vrátila k rodine, Ki-wooov plán je u Parkovcov sa zabývať. Mimochodom, anglický názov Mutanta je „The Host“ – hostiteľ. Dôležitým nástrojom vyjadrenia spoločenského statusu v Bongových filmoch je usporiadanie priestorov, ich vzájomná poloha, ale aj pohyb medzi nimi: výškové bytové domy vo filme Psi, ktorí brešú, nehryzú, most, nábrežie rieky Han a kanály v Mutantovi, kopcovitý terén v Matke (2009) či vlak deliaci svojich „cestujúcich“ do vagónov a umožňujúci len jeden smer vzbury v snímke Ľadová archa. Priestorovým riešením bytov, ale aj ich umiestnením vo vzťahu k úrovni chodníka Parazit tento pohyb vertikalizuje. Veľavravným momentom je umiestnenie záchoda v príbytku Kimovcov. Na prvý pohľad otvorené, prehľadné priestory katalógovej vily Parkovcov sa zas odkrývajú ako systém rohov, izieb a schodov, ktoré tvoria 3D bludisko so záhradou ako otvorenou arénou.
Bong svoje postavy neodsudzuje, v Parazitovi dokonca ani nerobí rozdiel v počte detí v rodine Parkovcov a Kimovcov. Nie sú dobrí a nie sú zlí. Sú len zaškatuľkovaní a uzamknutí vo svojej sociálnej triede, vo svojich rolách a schémach a vo vzájomnom opovrhnutí. Každý má svoje vône a pachy. Každý má svoj údel a vlkov, s ktorými musí vyť. Kým jedni si užívajú nevídaný prepych a druhí sa môžu tešiť z jeho odleskov, aj v tomto prípade je to niekto tretí, kto zasadí rozhodný úder. Niekto, kto je neviditeľný pre Kimovcov i Parkovcov, rodiny s najrozšírenejším a tretím najrozšírenejším priezviskom v Kórei. No ako Bong svoje postavy, vždy brilantne napísané, neodsudzuje, tak ich ani neľutuje. To platí aj o hrdinoch Parazita. Šťastena, ktorá dostala Ki-wooa do domu Parkovcov, je vrtkavá a žiaden plán nie je dokonalý natoľko, aby ustál všetky premenné.
Parazit ponúka kritický pohľad na (nielen) kórejskú spoločnosť a adrenalínový zážitok v jednom. S postupujúcim časom odkrýva detaily, ktoré ďalej odhaľujú nuansy svetov oboch rodín, ich rituály, ich masky a tajomstvá, skúša odolnosť pretvárky jedných i druhých v zakrývaní vzájomných predsudkov, až kým to už nie je možné. Je zábavný, temný, hravý a jeho humor má rozhodne viac než 50 odtieňov čiernej. Je bravúrne zvládnutou fraškou.
Mgr. Kristína Aschenbrennerová (1980) od roku 2009 programuje sekciu Prísľuby z východu na Art Film Feste Košice a následne dáva tipy na ázijské filmy napríklad
MFKF Brno 16 či Filmovému festivalu inakosti. Píše do Kino-Ikonu a príležitostne do Film.sk a na portál Asian Movie Pulse. Od leta 2015 je súčasťou tímu zodpovedného za koordináciu filmových podujatí a propagáciu slovenskej kinematografie v Národnom kinematografickom centre Slovenského filmového ústavu. Má slabosť pre východo a juhovýchodoázijské kinematografie, akčné filmy, muzikály, gýč a camp a to, čo Martin Kaňuch volá „bizar“.
PARAZIT (GISAENGCHUNG)
Južná Kórea ▶ 2019 ▶ 132 min. ▶ MP 15 ▶ české titulky ▶ komédia/dráma/triler
réžia: Bong Joon-ho ▶ scenár: Bong Joon-ho, Han Jin-won ▶ kamera: Hong Kyung-pyo ▶ hudba: Jung Jae-il ▶ strih: Yang Jin-mo ▶ hrajú: Song Kang-ho (Kim Ki-taek), Lee Sun-kyun (pán Park), Cho Yeo-jeong (Yeon-kyo), Choi Woo-sik (Ki-woo), Park So-dam (Ki-jeong), Lee Jung-eun (Moon-gwang), Jang Hye-jin (Choong-sook)
ocenenia (výber) ▶ 2019: MFF Cannes – Zlatá palma
Bong Joon-ho (14. 9. 1969 Soul, Južná Kórea)
Je jedným z najzásadnejších a najosobitejších kórejských tvorcov nového tisícročia. Študoval sociológiu a absolvoval Kórejskú filmovú akadémiu. Upozornil na seba už celovečerným debutom Psi, ktorí brešú, nehryzú(2000 – Cena FIPRESCI na MFF Hongkong). Nasledovali filmy Spomienky na vraždu (2003 – najlepšia réžia na MFF San Sebastián), Mutant (2006), ktorý patrí k najnavštevovanejším kórejským filmom a stal sa festivalovým hitom, Matka (2009), Ľadová archa (2013), Okja (2017) a Parazit (2019), za ktorý získal na tohtoročnom MFF Cannes Zlatú palmu.