O STVORENÍ SVETA

„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem bola pustá a prázdna, tma bola nad prahlbinou a Boží duch sa vznášal nad vodami. Boh povedal: ‚Nech je svetlo!‘ A bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré, a oddelil svetlo od tmy.“
Genezis – Prvá Mojžišova kniha, Stvorenie sveta

Titul filmu Marka Škopa odkazuje na známu biblickú pasáž o stvorení sveta a svojím spôsobom avizuje aj príbeh o počiatku – o počiatku a koreňoch extrémizmu. Film však rozpráva aj o prahlbinách, ktoré formujú ľudský svet: o rodinných a medziľudských vzťahoch a najmä o potrebe rozlišovať medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou. Práve tomuto rozlišovaniu sa musí počas dvoch týždňov okolo Vianoc priučiť protagonista filmu Nech je svetlo.

Milan je z Oravy, ale v snahe uživiť rodinu chodí za prácou do Nemecka. Na sviatky ho doma čaká manželka a tri deti. Je mužom, ktorý chce všetko robiť správne: ctí tradície, lásku k blížnemu i autority, ale ako človek, ktorý videl svet, dokáže prijať aj iné modely života. Chce pre svoje deti lepší život a verí, že cesta k nemu vedie cez vzdelanie. Aby im ho zabezpečil, stavia domy pre iné rodiny, zatiaľ čo na jeho dome je stále lešenie. Tento osvietený konzervatívec sa však náhle ocitne v situácii, ktorá mu otvorí oči. Po samovražde spolužiaka jeho syna Adama, najstaršieho z detí, vychádza najavo, že v regióne, kde otcovia cestujú od rodín za prácou, neraz preberá výchovu detí paramilitaristická skupina Obrana.

Marko Škop vystaval film na pôdoryse dramaturgicky presne načasovanej modelovej drámy, v ktorej sú konkrétne reálie nahradené modelovými situáciami. Prostredie oravskej dediny je zámerne nepríznakové: dalo by sa zameniť za ktorýkoľvek vidiecky región Slovenska, ktorý poznačili silné katolícke a patriarchálne tradície a vysoká nezamestnanosť. Analytická presnosť, s akou rozprávanie sleduje jednotlivé fenomény spojené s podhubím extrémizmu, však do príbehu prináša množstvo realistických detailov. Hospodársky rast Slovenska je totiž pre slovenský vidiek len správou v rádiu, na vlastnej koži ho obyvatelia sotva pocítia. Veriaci pravidelne počúvajú v kostole o láske k blížnemu, ale keď sa jeden z tých blížnych sám zabije, komunita od jeho rodiny bočí. Verejná správa nevie zabezpečiť zimnú údržbu komunikácií v odľahlých obciach, a tak si ju vezme na starosť extrémistické hnutie, ktoré chce pod rúškom obrany vlasti a občanov vymiesť akúkoľvek inakosť. Bez väzieb na rodičov sú dospievajúce deti odkázané na to, aby hľadali popularitu a uznanie medzi vrstovníkmi na sociálnych sieťach. Cirkev požíva v komunite väčšiu dôveru ako polícia, predstavitelia oboch inštitúcií sú však s extrémistami jedna ruka. Do dialógov filmu je votkaných množstvo ideologických klišé, ktoré dnes nekolujú len v takzvaných alternatívnych médiách, ale aj medzi – v podstate – slušnými občanmi, frustrovanými zo života v postsocialistickej ekonomike: o tom, že za slovenského štátu sme prosperovali a demokracia je hnoj, že na Západe sa ľudia jeden o druhého nestarajú a útočia tam agresívni moslimovia, že štát sa nevie postarať o vlastných občanov. Ideologická indoktrinácia mladých sa prejavuje aj v naučených frázach, ktoré opakujú Milanovi synovia. Milan nie je len pozorovateľom, ale aj produktom tohto prostredia: verí, že všetko riadi nadnárodný kapitál, a hoci je sám gastarbeiterom, škrie ho, že mu moslimovia v Nemecku berú prácu; chce svoje deti vychovávať inak, ako vychoval autoritatívny a krutý otec jeho, no v zlomovom okamihu obráti agresivitu voči vlastnému synovi. Hoci sám nie je posadnutý hľadaním nepriateľa, kompenzuje si komplex nedostatočnej mužnosti zbierkou zbraní. Zo všetkých týchto situácií cítiť dôkladnú znalosť vidieckeho prostredia a jeho myslenia, akú sme v slovenskom filme naposledy videli v Dome Zuzany Liovej (isto nie náhodou spolupracovala na dramaturgii Škopovho filmu). Od Liovej archetypu patriarchálnej rodiny sa však Škop posúva k analýze vidieckeho mikrosveta a nepriamo i celej spoločnosti. Ukazuje totiž, ako sa nekorigovaná tradícia môže stať demagógiou, ako môže komplex menejcennosti prerásť do toxickej maskulinity a ako sa v mene zdanlivo ušľachtilých ideí môžu tolerovať tie najkrutejšie zverstvá. Hoci Škop podobne ako Mira Fornay vo filme Môj pes Killer vychádza z presvedčenia, že extrémizmus sa rodí z pocitu menejcennosti, spracúva tému celkom iným spôsobom. Nesprostredkúva divákovi motivácie postáv empatickou identifikáciou, ale triezvo a disciplinovane analyzuje jednotlivé body začarovaného kruhu extrémizmu, ktoré sa zbiehajú v téme otcovstva a preberaného vzorca mužnosti. Milan defi nuje sám seba v opozícii k svojmu otcovi, ktorý ho stále zhadzuje, že nie je dosť tvrdý chlap. Na rozdiel od neho si chce ctiť svoju manželku i deti, ale zlyháva ako manžel, otec i ochranca rodiny. Aj Adam chce byť iný ako jeho otec, nechce byť „zapredancom“, chce byť pánom tam, kde je doma. V túžbe zapadnúť sa však stáva agresorom i obeťou brutálnej šikany. Jeho vzor napodobňuje mladší brat Igor, ktorý si na terorizovanie našiel mladšiu sestru, a tú zase na slovo poslúcha robotický pes. Tieto postavy žijú vo svete dominantných autorít, voči ktorým sa chcú vyhraniť, ale v snahe získať vlastnú moc len preberajú vzorce správania. Na symbolickom vrchole tejto mocenskej hierarchie je farár, duchovný otec komunity. Nie je to žiadny starý klérofašista, ale mladý kňaz, zapálený pre prácu s dorastom, ktorý vedie ambiciózne teologické rozpravy. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že farár poťahuje za nitky miestnej komunity, on sám je len jedným z článkov, ktoré pomáhajú udržiavať v chode kolesá starých predsudkov i nových demagógií. Ale len dovtedy, kým skutočná otcovská autorita neoddelí svetlo od tmy, kým Milan nepreberie zodpovednosť za svoju rodinu a svoje morálne rozhodnutia.

Podobne disciplinovane ako s rozprávaním pracuje Škop aj so štylistickou stránkou filmu. Väčšina scén je postavená na dialogických konfrontáciách, v ktorých postavy artikulujú svoje modelové postoje. Kľúčovými momentmi filmu sa tiahne vizuálny leitmotív svetla v rôznych variáciách: svetla z horiaceho dreva či zo žeravej pahreby, ostrého slnečného svitu dopadajúceho na tváre detí, ktoré pred odchodom na omšu rituálne odprosujú rodičov, studeného svetla podsvietených poličiek s Milanovou zbierkou zbraní a Adamovou zbierkou autíčok či teplého duchovného svetla rozlievajúceho sa po tvári Milana a Adama v scéne zmierenia na fare. Možnosti interpretácie tohto svetla sú viaceré: v religióznom kontexte je to tradičný symbol Ducha Svätého, vo svetskejšom zase znak osvietenstva, viery v pokrok a ideály rovnosti, slobody a bratstva. Škopov film svojim postavám rozhodnutia nevnucuje, necháva ich k nim dospieť. A rovnako nevnucuje divákovi preferované čítanie: je obžalobou praxe kresťanstva aj vyjadrením potreby jeho morálky ako lieku na relativizmus postfaktuálnej doby.

Doc. Mgr. Katarína Mišíková, PhD. (1979), prednáša na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave dejiny filmu, kognitívnu a naratívnu teóriu a analýzu filmu. Je autorkou monografie Mysl a příběh ve filmové fikci (2009), desiatok článkov a štúdií v domácich i zahraničných časopisoch a zborníkoch. Je spoluautorkou elektronických skrípt Kapitoly z dejín svetového filmu (2015) a spoluautorkou a (spolu)editorkou kolektívnych monografií Metamorfózy študentskej tvorby (2011), Nový slovenský film (2015), Transformation Processes in Post-Socialist Screen Media (2016) a spolueditorkou zborníka Slovenský film v roku 2016 (2017). V súčasnosti sa venuje výskumu rozprávania v slovenskom filme po roku 1989. Medzi jej profesionálne aktivity patrí aj popularizácia filmu a myslenia o filme. Je spoluautorkou rozhlasového seriálu Kino-ucho (2012 – 2014) a edukatívnych projektov Filmový kabinet deťom (2014), Filmová výchova pre pedagógov a študentov stredných škôl (2016) a Obrazy (proti) extrémizmu (2018).

NECH JE SVETLO

Slovensko/Česko ▶ 2019 ▶ 93 min. ▶ MP 15 ▶ dráma

réžia: Marko Škop ▶ scenár: Marko Škop ▶ kamera: Ján Meliš ▶ hudba: David Solař, Oskar Rózsa ▶strih: František Krähenbiel ▶ hrajú: Milan Ondrík (Milan), František Beleš (Adam), Zuzana Konečná (Zuzka), Ľubomír Paulovič (dedo), Katarína Kormaňáková (Monika), Maximilián Dušanič (Igor), Daniel Fischer (farár), Csongor Kassai (Višňovský), Anikó Vargová (Višňovská), Marek Geišberg (policajt), Ingrid Timková (farárova matka), Andreas Nickl (Hans)

ocenenia (výber) ▶ 2019: 54. MFF Karlove Vary – Cena za mužský herecký výkon (Milan Ondrík), Zvláštne uznanie ekumenickej poroty ▶ Dunav Film Fest Smederevo (Srbsko) – Cena poroty mladých za najlepší herecký výkon (František Beleš)

Marko Škop (25. 6. 1974 Prešov, Slovensko)
Absolvoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1996) a dokumentárnu tvorbu na Vysokej škole múzických umení (2001). Pôsobí ako režisér – Iné svety (2006 – cena divákov MFF Karlove Vary, Slnko v sieti za najlepší dokumentárny film), Osadné (2009 – cena za najlepší dokument na MFF Karlove Vary) – a producent – Slepé lásky (r. Juraj Lehotský, 2008 – cena CICAE na MFF Cannes) – dokumentárnych filmov. Jeho hraný debut Eva Nová (2016) získal Cenu FIPRESCI na MFF Toronto a 5 národných filmových cien Slnko v sieti (hraný film, réžia, scenár, herec, herečka). Jeho druhý hraný film Nech je svetlo (2019) mal svetovú premiéru na MFF Karlove Vary.