STÁLE AKTUÁLNY PRÍPAD

V roku 1954 vydal spisovateľ a dramatik Peter Karvaš súbor satír, humoresiek, fejtónov a rozprávok Čert nespí, do ktorého zaradil aj poviedku Barnabáša Kosa vzostup a pád. Jej filmovú adaptáciu s konečným názvom Prípad Barnabáš Kos nakrútil režisér a scenárista Peter Solan v roku 1964. V širokom zábere jednej dekády ponúka história realizácie filmu komplexný obraz premien, možností i limitov vývoja kinematografie na Slovensku.

Peter Solan, jeden z prvých slovenských absolventov filmovej réžie na pražskej FAMU, sa v roku 1953 stal režisérom v Štúdiu dokumentárnych filmov na Kolibe. Počas tohto „skúšobného“ obdobia nakrútil sériu hraných agitiek a dokumentárnych portrétov. To mu otvorilo cestu k hranému debutu Čert nespí (1956, spolu s Františkom Žáčkom).

Realizácia satiry Čert nespí, prvý pokus o filmový preklad Karvaša, bola vlastne náhradným plánom. Dramaturgia na Kolibe i na Barrandove mala od prvej chvíle záujem adaptovať predovšetkým „spoločensky najzávažnejšiu“ poviedku o Barnabášovi Kosovi. V priebehu desiatich rokov absolvoval pomerne krátky text (17 strán v prvom vydaní) unikátny maratón dramaturgickej a scenáristickej prípravy v troch samostatných projektoch – adaptačných cykloch. Karvaš ako autor literárnej predlohy a filmovej poviedky sa v každom z nich aktívne podieľal aj na vzniku literárneho scenára. Pri všetkých troch iniciatívach sa zároveň obmieňal názov projektu, ktorý naznačoval posun dôrazu v rámci danej adaptačnej perspektívy.

Pôvodná poviedka je príbehom nenápadného, zaradeného človeka, vzorného trianglistu v symfonickom orchestri. Bol hudobníkom spoľahlivým a zanieteným, no zároveň v súbore bezvýznamným (v porovnaní s „prvými husľami“). Pri skúškach ho vždy mohol niekto zastúpiť. Na strane druhej, horlivý Kos sa postupne stal nenahraditeľným pri všetkých ostatných kádrovo prospešných činnostiach mimo umenia, ktorým sa jeho kolegovia energicky vyhýbali – funkcie, komisie, školenia, schôdze. Karvaš komponoval text o živote Kosa ako „notový záznam“ hudobnej skladby, ktorú najprv tvorili predovšetkým „celé pauzy“ a len občas krátke party – pre neho vrcholy „slasti tvorenia“. Analógiu premien dynamiky hudby a života z pohľadu trianglistu (od lento maestoso po all egro furioso) rozvíja aj po zvolení nekonfliktného, „totálne neschopného“ Kosa za riaditeľa orchestra. Vzostup karieristu proti jeho vôli sa zavŕšil. Kos náhle uveril svojej predurčenosti a začal hudbe vládnuť trianglom. Koncert pre triangel a orchester bol vrcholom jeho nekompetencie. Nikto takú mutáciu karierizmu nečakal, všetci ho „poznali“, nikomu neprekážal... V každom z troch spomínaných adaptačných prístupov sa kľúčovou otázkou stalo prepracovanie pôvodne „anekdotickej“ postavy Kosa a v tej súvislosti aj základnej koncepcie príbehu. Pri prvom barrandovskom spracovaní (1954 – 1956) sa scenár Ivana Osvalda zameral viac na fázu vzostupu „muzikanta nuly“, na jeho stávanie sa „škodlivou autoritou“. Druhé, už kolibské spracovanie (1957 – 1959) presunulo dôraz na vykreslenie Kosa po dosadení do funkcie, na fázu „jeho řádění ako autority“. V literárnom scenári z marca 1958 sa do centra záberu dostala aj prax nekompetentných mocenských rozhodnutí v umení, dôsledky ignorovania odbornosti a talentu. Viac než na Kosa, muža bez vlastností, obeť bez vlastného názoru, sa Solan zameral na byrokratický aparát v pozadí (postava Vavrečku), vyzdvihujúci politicky neškodných konformistov (kos verzus jastrab). V tejto súvislosti sa najväčším problémom druhého adaptačného cyklu stala celkom nová postava námestníka, anonymná figúra moci. Mal reprezentovať hlavného hýbateľa figúrkami kosov, manipulátora umenia – bez tváre, mena a zodpovednosti. Odvážny scenár celkom jasne ukazoval na konkrétneho človeka. Išlo o Pavla Dubovského, v tom čase námestníka povereníka školstva a kultúry, ktorý sa krátko po schválení scenára stal riaditeľom na Kolibe. Práve on zastavil na jar 1959 ďalšie práce na filme.

Napriek zákazu sa Karvaš zapojil aj do tretieho pokusu o adaptáciu poviedky o Kosovi (1963 – 1964). S ohľadom na odlišnú politickú, spoločenskú a kultúrnu situáciu to bola posledná šanca. Literárny scenár Kde je Barnabáš Kos? napísal spolu s dramaturgom a scenáristom Albertom Marenčinom. Nové filmové spracovanie sa muselo nevyhnutne odpútať od koncepcie a zamerania filmovej satiry z polovice päťdesiatych rokov. Karvaš, Marenčin a Solan sa pôvodnú predlohu časom sprofanovaného typu „riaditeľskej satiry“ pokúsili aktualizovať prostredníctvom modernejšieho a účinnejšieho dramatického tvaru. Inšpirovali sa poetikou absurdného divadla, na začiatku šesťdesiatych rokov kulminoval v československej kultúre záujem o dielo Franza Kafku, tematizujúce konflikty jednotlivca a spoločnosti (konferencia v Libliciach, máj 1963). Výsledkom bola konfrontácia satirickej a absurdnej polohy, „súboj dvoch poetík“ (Ján Šuda). Karvašov prvotný satirický výsmech Kosovho paradoxu prehlbujú Solan a Marenčin stvárneniami neomylnosti a výlučnosti prebujnených aparátov, ktoré dohliadajú, vymenúvajú a odvolávajú. Už nejde o jedného námestníka, ale o nepreniknuteľnosť systému, hierarchiu byrokracie s armádou pomenovaných úradníkov (Vavro, Vavruš, Vavrovec, Vavrečka), chránených uniformitou a neosobným konaním.

Tretí adaptačný prístup sa opäť koncentroval iba na svet hudby, život orchestra. Solanovi to umožnilo kreovať ucelenú vizuálnu koncepciu filmu, založenú v prvom rade na práci s vizuálnym motívom trojuholníka v rôznych plánoch obrazu (oblečenie, nábytok, úžitkové predmety, architektúra interiérov) a na celkovom dialogickom prijatí aktuálneho kultúrneho pozadia („bruselský štýl“). Častejšie prenikanie tvarov trojuholníka do obrazu, analogické vizuálne spojenia (kompozícia tieňa, rámu dverí a lampy ako „božieho oka“ odkazujúca na všemocného Vavrečku) alebo refrény vizuálnych motívov (priehľady cez triangel) ilustrujú peripetie kariéry i prebudené ambície nedoceneného trianglového virtuóza.

Peter Solan nakoniec realizoval film o Barnabášovi Kosovi ako prípadovú štúdiu o nepremožiteľnosti absurdity. V jednej z verzií literárneho scenára si Karvaš a Marenčin neodpustili záverečný filmový titulok: „Film o Barnabášovi Kosovi mal byť nakrútený v roku 1958, zakázal ho však Barnabáš Kos.“ Postupom času sa o adaptácii Kosovho prípadu nezriedka pochybovalo ako o anachronizme. Nové prípady pravidelne potvrdzujú jej prenikavosť a aktuálnosť.

Mgr. Martin Kaňuch (1973) pracuje v edičnom oddelení Slovenského filmového ústavu. Je šéfredaktorom filmologického časopisu Kino-Ikon, časopisu pre vedu o filme a pohyblivom obraze.


PRÍPAD BARNABÁŠ KOS

Československo ▶ 1964 ▶ 92 min. ▶ MP 15 ▶ komédia/dráma

réžia: Peter Solan ▶ námet: Peter Karvaš (poviedka Barnabáša Kosa vzostup a pád zo zbierky Čert nespí) ▶ scenár: Peter Karvaš, Albert Marenčin ▶ kamera: Tibor Biath ▶ hudba: Pavol Šimai s použitím skladieb Piotra Iľjiča Čajkovského, Antonína Dvořáka, Franza Liszta, Jána Cikkera a iných ▶ strih:Maximilián Remeň ▶ hrajú: Josef Kemr (Barnabáš Kos, nahovoril Ivan Krivosudský), Jarmila Košťová (sekretárka Julka), Milivoj Uzelac (dirigent Ruman, nahovoril Michal Belák), Josef Bartl (dirigent Mečík), Ján Bzdúch (hudobný skladateľ Anton Greguš), Hana Sarvašová (Gregušová), Viliam Polónyi (trubkár Gajdoš), Eduard Grečner (hudobný skladateľ Soviar), Jozef Hanúsek (opitý muž na ulici), Naďa Hejná (Ružičková, nahovorila Oľga Adamčíková) 

Film bol digitálne reštaurovaný Slovenským filmovým ústavom.

Peter Solan (25. 4. 1929 Banská Bystrica, Československo – 21. 9. 2013 Bratislava, Slovensko)
Začínal dokumentárnou tvorbou, v roku 1959 samostatne režíroval prvú slovenskú filmovú detektívku Muž, ktorý sa nevrátil. Medzinárodné uznanie získal s filmom Boxer a smrť (1962). Scenáristicky spolupracoval predovšetkým so spisovateľom a dramatikom Petrom Karvašom – napr. Prípad Barnabáš Kos (1964), Pán si neželal nič (1970) – a so scenáristom Tiborom Vichtom – Tvár v okne (1963), Kým sa skončí táto noc (1965).V 70. rokoch bol z politických dôvodov preradený do Štúdia krátkych filmov. Mnohé jeho dokumenty získalivýznamné ocenenia na domácich festivaloch – Nemecká (1974), Len lístok poľnej pošty (1977), Balkón plný plienok (1978). K hranému filmu sa vrátil až v roku 1979 filmom A pobežím až na kraj sveta (1979). Nasledovali snímky Tušenie (1982) a O sláve a tráve (1984).