Hutnícky priemysel ako dodekafonická filmová báseň

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Širokouhlý farebný krátky film Ohnivé rieky nakrútil v roku 1965 dokumentarista Ctibor Kováč. Hlavnú rolu v ňom, spolu so železom v rôznych podobách, hrá experimentálna hudba Ladislava Kupkoviča.

Industriálna poézia ‒ ako súčasť filmových experimentov ‒ charakterizovala už umelecké avantgardy 20. – 30. rokov minulého storočia, najmä v Sovietskom zväze, napríklad vo filmoch Dzigu Vertova či Sergeja Ejzenštejna. Na Slovensku v roku 1948 vznikla Pieseň strojov Vojtecha Andreánskeho, no jej atribúty boli viac budovateľské než experimentálne a komentár, čo ako poetický, jej dával skôr tradičné vyznenie. V 60. rokoch sa však začali v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave nakrúcať výpravné krátkometrážne snímky, ktoré sa neopierali o slová. O tom, ako veľmi postúpila industrializácia krajiny, už informovali takmer výlučne obrazom a zvukom. Jedným z prvých takýchto filmov bol Koniec ticha (1961) o industriálnych premenách východného Slovenska od režiséra Jozefa Zachara a kameramanov Jozefa Grussmanna a Alexandra Strelignera. Jeho hudobná stopa stála na industriálnych ruchoch a súčasnej hudbe a kamera na miestami nezvyčajne decentrovaných pohľadoch.

Čosi vyše 10-minútový film Ohnivé rieky Ctibora Kováča zachytáva okrem riav roztaveného železa aj výrobu masívnych železných ingotov, lisovaných plechov a železných drôtov – podistým v novosprevádzkovanej Novej Huti Klementa Gottwalda v Ostrave, ktorej celkovými zábermi, v zostupných vertikálnych švenkoch, sa film začína. Vo filme však ani zďaleka nejde o predstavenie fabriky, ba ani o filmový postup práce: zábery zvnútra hute ju totiž ukazujú skôr ako krajinu, či dokonca ako akýsi samostatný hutnícky vesmír, kde sa leje „láva“, prskajú iskry a nad žeravými riekami sa roja tisícky ohnivých mušiek. Kameraman Jozef Grussmann v Ohnivých riekach pracuje aj s odrazmi iskier a žeravej taveniny na ochranných sklách uzavretých častí haly, kde na proces výroby dozerajú zodpovední pracovníci, a vytvára tak čosi ako prirodzené viacexpozície; keď zaostrí na tvár pracovníka za sklom, vytvorí priam akýsi zvláštny Kulešovov efekt – na čo myslí muž, keď sa díva, ako pred ním ožíva priemyselná krajina?

Strihová skladba filmu stojí na striedajúcich sa motívoch tečúceho a striekajúceho železa, spracúvania žeravej kovovej masy, jej posúvania a chladenia, na ktorú sú naviazané aj jednotlivé časti hudobnej kompozície. Strihačka Stanislava Jendraššáková pritom pracovala s rôznou dĺžkou záberov a striedala ich tak, aby tie, ktoré pôsobia „masívne“ (ingoty), vytvárali pendanty k „jemným“ (drôty, plechy). Na rovnakom princípe stavia aj Kupkovičova hudba: ťažké bubny a tympany pri ingotoch napríklad kontrastujú s nadpozemskou harfou a elektronickým organom pri záberoch strún tvorených drôtmi. Muzikológ Juraj Lexmann napísal v roku 2006 precíznu analýzu hudobnej partitúry ku Kováčovmu filmu, v ktorej zdôraznil, že Kupkovičova dodekafonická, atonálna hudba, koncipovaná ako jediný zvukový doprovod filmových obrazov, využíva tzv. veľkú aleatoriku. To znamená, že skupiny nástrojov (fagoty, trúbky, pozauny, husle či flauty) mali v jednotlivých hudobných segmentoch zodpovedajúcich záberom predpísané určité kombinácie tónov, no výsledný hudobný tvar bol ponechaný na náhodu. Vďaka tejto metóde vznikol experimentálny soundtrack ponúkajúci synestetický zážitok, kde sa ilustratívnosť hudby voči obrazom občas doslova zvrtne, ťažké železo sa zrazu „dematerializuje“ a obraz v spojení s hudbou nadobudne až abstraktný charakter. Experimentálne sú však aj rýdzo filmárske postupy: hutnícka výroba tak miestami evokuje výtvarný informel či op-art.

Industriálna filmová poézia a hudba nevznikali len vo Východnom bloku. Fabriky a ich zvuk, ich fotogénia inšpirovali rovnako Francúzov, Nemcov, Škandinávcov... Napokon, veď už Ravelovo Bolero sa zrodilo z repetitívneho továrenského rytmu. A dnes polozabudnuté industriálne krásy nepripomínajú iba publikácie ako Čierne diery, ale čoraz častejšie aj site specific koncerty postindustriálnej novej hudby v opustených fabrikách. 

Mária Ferenčuhová
foto: SFÚ