Moderné kino 21. storočia

Rekonštrukcia Kina Lumière je ukončená. Kino po otvorení privíta verejnosť v nových priestoroch a s novými technológiami. Dramaturgovia lákajú na bohatý a rozmanitý program pre všetky skupiny divákov.

Rekonštrukcia Kina Lumière sa týkala interiéru aj projekčných a prevádzkových technológií. Jej zámerom bolo zmodernizovať priestory, technologické vybavenie a zvýšiť komfort publika v súlade s artovým charakterom kina a jeho hlavnou dramaturgickou koncepciou. Celý proces prípravy a financovania rekonštrukcie bol náročný a vyžiadal si veľa úsilia. „Pre nás je veľkým sviatkom, že sa kino otvorí, pretože od pandémie v roku 2020 v podstate nebolo v riadnej prevádzke,“ hovorí Zita Hosszúová, manažérka Kina Lumière. „Môžeme otvoriť 4 kinosály a mať plnohodnotný program, publiku môžeme denne ponúkať 8 a viac odlišných filmov – pre milovníkov filmového umenia je Lumière skutočná oáza, ktorá slovenskej audiovízii už veľmi chýbala.“ Takisto zdôrazňuje, že „je veľmi dôležité, že konečne sa zrealizovala rekonštrukcia priestorov ako celku a nešlo len o parciálne úpravy. Technologické vybavenie Kina Lumière bude zodpovedať 21. storočiu.“ 

Vizuálnou zmenou je celková úprava interiéru. Foyer je prepojený s kaviarňou, v kinosálach sú nové obklady stien, koberce, plátna a opony, sedačky sú vyčistené a repasované. Zrealizovala sa kompletná výmena elektriky a nová vzduchotechnika, ďalej výmena 3 digitálnych projektorov a v každej sále je možné uvádzať filmy s elektronickými podtitulkami. Uskutočnila sa aj príprava priestoru na umiestnenie výťahovej plošiny pre imobilných divákov, ktorá sa osadí počas prevádzky kina, a svoj priestor získala aj predajňa SFÚ Klapka.sk.

Peter Dubecký, generálny riaditeľ SFÚ, hodnotí pozitívne najmä úpravu kinosály K1. „Povýšili sme ju na ,premiérovú‘ sálu, kde sa môžu konať významné kultúrno-spoločenské podujatia,“ hovorí. „Pred plátno sme umiestnili oponu, čo dnes v kinách bežne nevidieť. Zároveň sa v nej môžu robiť kontrolné projekcie nových filmov a výsledky svojej práce na digitalizácii a postprodukčnom procese filmov si v nej môžu pozrieť aj pracovníci Digitálnej audiovízie. Podľa môjho názoru kinosála K1 je po rekonštrukcii jednou z najkvalitnejších referenčných sál, aké na Slovensku máme. Pristupovali sme k tomu veľmi zodpovedne a verím, že tento výsledok ocenia diváci aj profesionáli.“

Návštevníci kina hneď postrehnú, že interiér kina je farebne ladený do modra. Podľa architekta Petra Štrpku z DARK BLUE studia, ktorý spolu so Zuzanou Čižmárovou realizovali projekt rekonštrukcie kina, je to výsledok nespočetného množstva debát a návrhov. Peter Dubecký hovorí, že „modrú sme volili z dôvodu, že je to pre kino príjemná a dôstojná farba, vnímame ju ako najvhodnejšiu pre stotožnenie sa s priestorom a verím, že sme zvolili správne. A hlavne, museli sme hľadať farbu, ktorá bude ladiť s farebnosťou sedačiek v jednotlivých sálach.“ Zaujímavosťou je, že tohtoročná dramaturgia kina bude v súlade s touto farbou prinášať filmy tvorcov, ktorí modrú tematizujú vo svojich dielach, a diváci sa tak môžu tešiť na snímky ako Tri farby: Modrá (1993) Krzysztofa Kieslowského, Modrý zamat (1986) Davida Lyncha a ďalšie tituly s lektorskými úvodmi.

Po otvorení Kino Lumière nadviaže programom, ktorý bude kombináciou filmov z aktuálnej distribučnej ponuky, unikátnych titulov z už etablovaných programových cyklov a výnimočných filmov roku 2023, ku ktorým sa oplatí vrátiť. Už vo februári pripravuje prehliadku 4 súčasných talianskych filmov v spolupráci s Talianskym inštitútom, Filmový kabinet špeciál so zameraním na tvorbu Alfreda Hitchcocka v gescii filmovej teoretičky Kataríny Mišíkovej, projekcie z cyklov Music & Film, Príbehy umenia a Reštaurovaná klasika, ktorá ponúkne napríklad film Pianista (2002) Romana Polanského. Premietať sa budú aj kvalitné klubové tituly z minulého roku, ktoré mali málo priestoru v kinách, a slovenské filmy, ktoré v časopise Film.sk získali najvyššie bodové hodnotenie od filmových vedcov a kritikov. Naďalej bude fungovať Baby kino, SENior kino, Inkluzívne kino pre deti a dramaturgovia pripravujú program aj pre detské publikum. Zita Hosszúová zdôrazňuje, že „pokračujeme v tradičnom programe, ale to neznamená, že neprinášame niečo nové. Každý z našich špecifických cyklov ponúkne exkluzívne filmové predstavenia, napríklad minuloročný film OppenheimerChristophera Nolana premietneme z 35 mm kópie. Z nových titulov sa publikum môže tešiť na premiéry filmov Dokonalé dni Wima Wendersa, Chudiatko Yorgosa Lanthimosa alebo na film Marca Bellocchia Pápežov zákon. A veľmi nás teší, že opätovne spolupracujeme s podujatím Konvergencie a 18. 2. uvedieme digitalizovaný film Miloša Formana Amadeus (1984) v režisérskom zostrihu. Táto výnimočná projekcia sa uskutoční v deň jeho nedožitých 92. narodenín.“

Rekonštrukcia Kina Lumière stála celkovo 2 438 000 eur; výdavky na stavebné úpravy boli vo výške 2 184 000 eur a na kinotechnológie vo výške 254 000 eur. SFÚ pre renováciu kina zabezpečil viaczdrojové financovanie, získal dotácie Ministerstva kultúry SR a Audiovizuálneho fondu, ktorý finančne podporil redigitalizáciu, rozdiel SFÚ dofinancoval z vlastných zdrojov. Peter Dubecký vyjadril radosť, „že sa celý projekt podarilo zafinancovať a nájsť zhodu všetkých technologických riešení, pretože v dnešnej dobe je to malý zázrak. Myslím si, že po tejto rekonštrukcii bude Kino Lumière veľmi dôstojným kinom, ktoré je zapojené v sieti Europa Cinemas.“

Simona Nôtová
foto: Miro Nôta 

74. Berlinale

Berlinale: príbeh fotografky, dve reality Ukrajiny aj sloboda voľby podľa Miry Fornay

V programe 74. ročníka Berlinale, ktorý sa koná od 15. do 25. 2., zastupujú Slovensko koprodukčné snímky Ešte nie som, kým chcem byť Kláry Tasovskej a Redakcia Romana Bondarchuka. Na Berlinale Co-Production Market predstaví svoj pripravovaný film Otoč králika! režisérka Mira Fornay a v programe Emerging Producers zastupuje Slovensko Matej Sotník.

Dokument Ešte nie som, kým chcem byť vznikol v česko-slovensko-rakúskej koprodukcii. Jeho slovenským koproducentom je Jakub Viktorín a nutprodukcia. Protagonistkou snímky je česká fotografka Libuše Jarcovjáková. „Libuše Jarcovjáková je skvelá rozprávačka, ktorá otvára aj veľmi osobné, niekedy až bolestné témy, majúce zároveň univerzálnu platnosť. Vysvetľuje jej odmietnutie roly matky, interrupciu, vzťah k otcovi a matke, hľadanie vnútorného útočiska v exotike sociálnej periférie, prieskum sexuálnej identity alebo zmierovanie sa s nezvratným vädnutím vlastného tela,“ napísal v producentskej explikácii pre Audiovizuálny fond, ktorý snímku podporil, Jakub Viktorín. 

Československý unikát

Režisérka Klára Tasovská charakterizuje svoj film ako audiovizuálnu úvahu o živote a práci. „Úvahu o radosti a súčasne úzkosti prameniacej z vlastnej inakosti, z toho, že poznať seba samého je nekonečný proces. Pohľadom starnúcej ženy, ktorá si svoju existenciu starostlivo až obsesívne fotograficky aj písomne dokumentuje. Takmer deň po dni na snímkach zaznamenáva postupne sa meniacu telesnú schránku aj momentálne duševné rozpoloženie,“ píše Tasovská v režijnej explikácii o nekonformnej protagonistke. Jarcovjáková verejne odhaľuje osobné dilemy, ktorými prechádzajú aj mnohí iní ľudia, ale nemajú odvahu o nich tak otvorene rozprávať. Od polovice 70. rokov napríklad mapovala dianie v pražských kluboch, kde sa stretávala gay komunita. „Jej práca je v kontexte československej fotografie celkom unikátna. Neexistuje nikto, kto by v Česku alebo na Slovensku zachytil bezprostredný život vtedajšej gay komunity,“ hovorí Tasovská, ktorá chce vo filme podčiarknuť subjektivitu sveta, ako ho vidí Jarcovjáková. Nonkonformita jej pohľadu kontrastuje vo filme s dobovými zábermi obdobia normalizácie. Film premietnu v sekcii Panorama. „Panorama je vyslovene queer, vyslovene feministická, vyslovene politická – a zároveň sa snaží premýšľať nad rámec týchto kategórií – vždy hľadať to, čo je v súčasnej kinematografii nové, odvážne, nekonvenčné a divoké,“charakterizuje filozofiu sekcie festival na svojej stránke. Dodáva, že sekcia má najpočetnejšiu porotu – o cene rozhoduje publikum.

Post-pravdivý svet 

V sekcii Forum, ktorá sa zameriava na úvahy o médiu filmu, sociálno-umeleckom diskurze a osobitnom zmysle pre estetiku, uvedú tento rok ukrajinsko-nemecko-slovensko-český film Redakcia. Ide o druhú celovečernú snímku režiséra Romana Bondarchuka. Synopsa ju charakterizuje ako „drámu s prvkami detektívneho príbehu, ktorá postupne prechádza do filozofického podobenstva. Hlavná dejová linka príbehu skúma post-pravdivý svet vrátane všetkých jeho výziev, ktorým musí človek čeliť, a je kritikou morálky modernej spoločnosti“. Príbeh o hľadaní pravdy sa odohráva na juhu Ukrajiny v Chersonskej oblasti a zaznamenáva dve reality – prvá je fasáda demokracie a druhá sa odohráva za touto fasádou. Bondarchuka inšpirovala vlastná skúsenosť. „Vo svojich 14-tich rokoch som odišiel zo školy a začal pracovať v komerčných novinách v Chersone na juhu Ukrajiny. Obsahom článkov boli nehody, prostitútky, trhové ceny – témy, za ktoré boli čitatelia podľa majiteľov novín ochotní platiť. Keď nebolo o čom písať, články sme si vymýšľali. Medzitým zločinecké organizácie, ale aj vláda v Chersonskom regióne, voľne vykrádali lesy a rabovali pôdne podložie. (...) Bývalí komunisti sa obohacovali a stali sa miestnymi feudálnymi barónmi,“ napísal v explikácii pre Audiovizuálny fond, ktorý snímku podporil v rámci Pomoci Ukrajine. Slovenskou koproducentkou je Katarína Krnáčová a spoločnosť Silverart. 

Sloboda ako samozrejmosť – nebezpečný omyl

Mira Fornay si vlani z Berlinale s filmom Mimi odniesla Grand Prix v sekcii Generation Kplus. Na koprodukčnom fóre Berlinale Co-Production Market predstaví teraz svoj pripravovaný film Otoč králika!. Čo môže o ňom prezradiť? „Je to príbeh lásky tridsiatnikov Leily a Gabora v dystopickej dráme, ktorá sa odohráva v roku 2052, a práve preto by sme ju radi uviedli do kín v roku 2025. Číslo 25 je tam prevrátené na 52, podobne ako v Orwellovom románe 1984 z roku 1948. Je to môj najosobnejší film. Jeho hlavnou témou je sloboda – najmä sloboda voľby, a preto aj tu rezonuje podtéma uvedomenia si vlastných potrieb, čo je v našej zrýchlenej dobe veľmi náročné. S tým všetkým sa spája téma zodpovednosti, najmä voči prírode a našej planéte. Preto sme sa s producentmi rozhodli pre ekologický prístup v nakrúcaní. Európa je privilegovaný chránený priestor. Slobodu, aj všetky ďalšie privilégiá s tým spojené berieme ako samozrejmosť, a to je podľa mňa veľmi nebezpečný omyl,“ povedala režisérka pre Film.sk.

Film Otoč králika! vybrali na Co-Production Market spomedzi 318 prihlásených projektov do finálnej zostavy 34 zúčastnených projektov, ktorých tvorcovia budú na trhu hľadať koprodukčných partnerov. Čo pri výbere zavážilo? „To naozaj neviem, môžem sa len domnievať,“ hovorí Mira Fornay. „Cítim, že pre Berlinale je podstatné autorstvo. Zrejme zavážila aj moja úprimnosť – ide o môj najosobnejší film o slobode voľby a odvahy žiť inak,“ povedala režisérka. „Mám úprimnú radosť, že sa časy menia a je viac a viac filmových autoriek, ktoré nemusia svoje silné hlavné ženské hrdinky v závere filmu akýmkoľvek spôsobom potrestať za ich nezávislosť, inakosť či odvahu. Je to úľava,“ dodala filmárka. Zhruba polovicu zúčastnených projektov režírujú ženy.

Skúsenosť z berlínskeho koprodukčného trhu už Fornay má – kedysi sa ho zúčastnila s filmom Môj pes Killer. V čom môže účasť filmu pomôcť? „Ide najmä o zviditeľnenie filmu medzi množstvom iných. Je to aj známka kvality pre domáce aj zahraničné podporné fondy, ako aj televízie pri financovaní filmu. Film sa týmto spôsobom dostane k zaujímavým producentom a potenciálnym partnerom,“ myslí si režisérka. „Pre mňa ako autorku to bude test mojej integrity. Vybrať si vhodného partnera na spoluprácu je základ. Mám šťastie, že od prvého celovečeráku je mojím producentom pán Schwarcz, ktorý mi dáva dostatok starostlivosti a slobody ako autorke a ako spoluproducentke mi dáva podporu a cenné rady. Do Berlína s nami ide aj talentovaná junior producentka Natália Pavlove, ktorá pre neho pracuje, takže som vďačná za takýto podporný tím. Pevne verím, že nájdeme podobne cítiacich a zmýšľajúcich partnerov – tak ako sa nám to podarilo pri filme Môj pes Killer, pre ktorý sme vtedy našli najmä world sales.“

Môže účasť na Berlinale Co-Production Market neskôr filmu, keď vznikne, pomôcť v účasti v programe na samotnom Berlinale, prípadne mu pomôcť v uvedení na iných prestížnych festivaloch? „Neviem a takto nad tým neuvažujem,“ priznáva Mira Fornay. „Mám len vnútornú potrebu vytvoriť čo najúprimnejší autorský film, ktorý osloví ľudí, rozprúdi diskusiu a bude inšpirovať ďalších autorov a autorky, keď na seba berú riziko byť svojskí a nebáť sa veci robiť inak. Nič proti tradíciám, rituálom, remeslu či rutine – mám ich rada, no hlavne preto, lebo sú pre mňa výzvou a vždy som zvedavá, čo sa stane, ak sa k tým ,spoločenským normám a zabehaným prostriedkomʻ postavím s otázkami z trochu inej strany. Bolo by, samozrejme, skvelé, mať premiéru na dôležitom festivale, ale sláva a prestíž nie sú v mojej tvorbe a v mojom živote na prvom mieste – aj keď pozornosť mi lichotí. Som však idealistka a verím, že filmom sa aspoň trošilinku dá zmeniť svet a premiéra na tých top festivaloch tejto zmene určite môže pomôcť.“

Producent na vzostupe Matej Sotník

Program Emerging Producers sa ako jediný svojho druhu v Európe zameriava na producentov dokumentárnych filmov. Jeho prvá časť sa viaže na dokumentárny festival Ji.hlava, druhá sa odohráva na Berlinale. Medzi producentmi z 18 krajín zastupuje tento rok Slovensko Matej Sotník. Začínal ako filmový publicista, stojí tiež za distribučnou spoločnosťou Film Expanded, kde je kreatívnym riaditeľom, a ako producent pôsobí v spoločnosti guča. Produkoval napríklad Poznámky z Eremocénu Viery Čákanyovej, ktoré mali premiéru na Berlinale vlani. Medzi rozpracovanými projektmi má niekoľko celovečerných filmov – pripravuje napríklad kreatívny dokument Lapilli a experimentálny dokument It's Not Your Fault, oba v réžii Pauly Ďurinovej, či druhý celovečerný dokument Lucie Kašovej World of Walls. Svoj prístup k filmárskej profesii charakterizoval v dotazníku Emerging Producers slovami: „Show must go on!“

V Berlíne bude slovenskú kinematografiu reprezentovať aj stánok, ktorý pripravuje Národné kinematografické centrum Slovenského filmového ústavu. 

Matúš Kvasnička
foto: nutprodukcia – Ešte nie som, kým chcem byť