František Gyárfáš

programátor, vysokoškolský učiteľ a spisovateľ

Kiná boli kedysi najmä tma. Tma je vzácna komodita. Svetlo je v divadle, v krčme, v obývačke. V mestách žiari nočná obloha tak, že ani hviezdy nevidno. Tmy sa bojíme najmä kvôli ľuďom. S ľuďmi zhasíname, až keď ich poznáme na kožu. 

Tma v kinách je dôležitá. Umožňuje preniesť sa do čiernej diery v Interstellar alebo do brazílskeho pralesa v Mužovi z Ria. Sústrediť sa na kráľovskú opicu na stene mrakodrapu alebo zúčastniť sa raňajok anglického kráľa s Churchillom. 

Filmy sú najrealistickejšie svety, aké sme kedy vytvorili. Na rozdiel od kníh si ich nedokážeme predstavovať po svojom. Čitatelia kníh bývajú často sklamaní: ich Athos vyzeral inak. Vo filme je premietaný svet hotový; nedá sa zjednávať. Preto je tma taká dôležitá. 

Lenže tak to bolo kedysi, a dnes už nie je. Najprv prišla televízia. Už sme nemuseli chodiť za cudzími svetmi do kina. Zrušili sme tmu. Filmy pozeráme doma: za svetla, uprostred spoločenských konverzácií, na pol oka. Pri nich večeriame, telefonujeme, myslíme na iné veci. Červie diery do vymysleného univerza nahradila rozptýlená pozornosť. 

To najhoršie malo ešte len prísť. Televízor bol aspoň pripútaný k jednému miestu a času. Dalo sa zhasnúť, vypnúť telefón a sústrediť sa. Počítače, internet a všadeprítomné mobily nás prepojili tisíckami spojení s multiverzom priestorov a vzťahov. Sme v trvalom spojení so všetkými ľuďmi, ktorých máme v adresároch, a s mnohými v bublinách. Môžeme hľadať fakty alebo zbierať fake news. Môžeme uveriť, neveriť, overovať, šíriť. 

Informačná pandémia zachvátila v priebehu dvoch desaťročí celé ľudstvo. Žijeme naraz v mnohých virtuálnych svetoch, sme nimi uštvaní a nedokážeme sa odpojiť. Iba občas vzhliadneme od mobilov a obrazoviek. Aj potme, v intimite vlastných postelí na nás dorážajú svety iných ľudí.

Kiná dnes dostali novú, celkom opačnú úlohu. Vyzerajú rovnako: treba do nich prísť, kúpiť si lístok, sadnúť si a počkať na tmu. Lenže potom v tme zažívame unikátny pocit, že sme sa odstrihli. Na chvíľu – na dve, dnes už aj na tri hodiny – sme vtiahnutí do jedinej reality filmu. Sme iba v Barbielande, či na bojisku Waterloo. Nie naraz všade.

Kiná dnes poskytujú popri filmoch ešte čosi naviac. Stali sa oázami vynútenej sústredenosti. 

O pár týždňov znovu otvoria Kino Lumière. Uvidíme sa tam: pred filmom aj po ňom. Ale v kine nie. Tam, v blahodarnej tme, budeme sami so sebou. A pochopiteľne, s King Kongom osobne.