Gejza Dezorz, režisér: „Mojim osobným mínusom je, že sa výroba nášho celovečerného bábkového dobrodružného veľkofilmu Pogrom Slávia odkladá... Vnímam to ale športovo. Takýto film potrebuje čas. Neteší ma nechutné správanie sa niektorých distribučných spoločností, ktoré za vidinou malého, ale predsa len zisku (ten však nepramení z predaja lístkov) posúvajú do kín slovenské „lacáky“. Čím „zabíjajú“ seba, divácky záujem o slovenské filmy a v neposlednom rade aj nás filmárov. Veď, ktorý slovenský divák príde opäť na slovenský film, keď v kine čumí ako puk na dielo, ktoré nespĺňa ani základne atribúty celovečerného filmu a kvality hodné „ekranu“? Na druhej strane tak ale niekedy vznikne paradox, ktorý u mňa vysvecuje jedno veľké plusisko a to je uvedenie prvého slovenského hororu Zlo. Petra Bebjaka obdivujem a držím mu palce! Dokázal to! Taktiež netrpezlivo čakám na ďalšie osobné plus. Len dúfam, že komisia AVF bude konečne kompetentná a schváli druhú časť dotácie AVF v programe Minimal na môj prvý celovečerný film Babie leto producenta Mariana Urbana, ktorý by sme mali nakrúcať už túto jeseň... Teším sa, že aj napriek mnohým problémom vstáva slovenský film z popola a je to asi moja najväčšia radosť. Len dávajme pozor, aby zas neuviazol v nejakej sieti...“

Vladislava Plančíková, dokumentaristka: „V živote nás najviac potešia a sklamú zväčša tí, od ktorých to práve vôbec nečakáme. A tak je to aj v slovenskom – nielen dokumentárnom filme. Vždy je všetko o ľuďoch, a teraz ani neviem, či je to dobre, alebo zle. Rozhodne nič nie je tak, ako sa zdá a len čas ukáže pravú hodnotu našich myšlienok a činov... a pravú tvár všetkých zozbieraných plus a mínus... nakoniec sami padáme pod zbraňou, ktorou bojujeme. Dôležité je asi pracovať a nevzdávať sa, ostatné príde samo a dôvodov pre radosť je tu vždy dosť, pokiaľ ich chceme vidieť. Mňa osobne najviac teší, že mám vo filme, na ktorom dlho robím, pri sebe takých krásnych a šikovných ľudí ako Tomáša Kaminského, Terezku Mikulášovú, Dušana Husára, Igora Baara, Deboru Pastirčákovú a mnoho ďalších, čo mi pomohli. Teší ma, že počas môjho pitchingu v Paríži, padali mená Dušan Hanák, Marek Šulík, Peter Kerekes, Juraj Lehotský a ja som sa k nim mohla hlásiť. A obrovskú radosť mi spravila aj cesta električkou s Pavlom Brankom, pozorovala som ho z diaľky a myslela na to, že aj ja by som chcela takto pekne zostarnúť pri slovenskom dokumentárnom filme.“

Vanda Raýmanová, animátorka: „V poslednej dobe som mala možnosť vidieť niekoľko pripravovaných animovaných filmov a mám nesmiernu radosť z toho aké zaujímavé projekty sú práve vo výrobe. Pozitívne vnímam aj úspešnú prezentáciu viacerých slovenských animovaných filmov na rôznych významných svetových filmových festivaloch. Najväčší úspech jednoznačne zaznamenal film Posledný autobus, ktorý získal Grand Prix na 19. Medzinárodnom festivale animovaných filmov v Stuttgarte a tým aj, už svoju druhú, kvalifikáciu na Oscara. Je mi veľmi ľúto, že tento vo svete oceňovaný film musí doma čeliť ostrej kritike, len preto, lebo prekračuje hranice kedysi zaužívaných, no už dávno neplatných definícii pojmu animácia.“