Premaľované Slnko v sieti

Vo foyeri bratislavského kina Lumière je sprístupnená výstava série premalieb Rudolfa Filu s názvom Slnko v sieti? Premaľované! Známy výtvarník ozvláštnil a obohatil svojim umeleckým vstupom čiernobiele fotografie z filmu Štefana Uhera Slnko v sieti. Fotografie boli súčasťou kalendára, vydaného pri príležitosti 50. výročia premiéry zlomového filmu, ktorý odštartoval československú novú vlnu a zaradil tak domácu kinematografiu do moderného prúdu európskeho filmu. Estetik Peter Michalovič oslovil Rudolfa Filu, aby formou premalieb interpretoval nielen fotografie z priekopníckeho filmu, ale i pôvodné plagáty od Milana Paštéku. Výtvarníkovi sa podarilo dať dobovým záberom nové významy a pridať im na intenzite a pôsobivosti. Pri vstupe do kina Lumière tak návštevníka zasiahne nielen atmosféra zlatej éry slovenskej kinematografie, ale výstava Filových artefaktov zároveň ponúka zaujímavé presahy a priestor na úvahy.

Májovú programovú ponuku kina Lumière nájdete na strane 41 spolu s filmovými tipmi estetika Petra Michaloviča, ktorý výstavu Filových premalieb Slnko v sieti? Premaľované! inicioval.

(jar)

Kiná končia i začínajú

Sála posledného kamenného kina v Košiciach sa po 83 rokoch definitívne zavrela. Prevádzkovateľ, spoločnosť Tatrafilm, udáva ako hlavný dôvod zrušenia kina Úsmev, ako aj kina Impulz absolútny nedostatok filmových kópií 35 mm formátu, ktoré sa prestali vyrábať. Prevádzku kina by mohla obnoviť digitalizácia, tá však stojí 137-tisíc Eur. Ako však pre médiá uviedla riaditeľka Tatrafilmu v Košiciach Mária Pichnarčíková „..v prípade spoluúčasti mesta Košice na digitalizácii kina Úsmev nie je vylúčené obnovenie prevádzky kina, samozrejme už novou technológiou premietania“.

Úspešnejšie než v Košiciach boli jednosálové kiná v dvoch ďalších mestách. 10. februára bolo 3D projekciou filmu Happy Feet 2 otvorené digitalizované kino Gemini Lux v Bánovciach nad Bebravou, kde to zvládli i bez podpory Audiovizuálneho fondu. A 3. apríla 2012 spustilo skúšobnú prevádzku nového digitálneho projektora jednosálové kino Centrum v Michalovciach. Ostrá prevádzka začala 19. apríla. Úplná digitalizácia kina si vyžiadala finančné náklady vo výške 137 610 Eur, z toho dotácia z AVF bola vo výške 32 500 Eur, zvyšok dofinancovalo Mesto Michalovce. Je to už trináste digitalizované jednosálové kino na Slovensku.

(jar, miro)

Diagonale aj slovenské

Graz sa už po pätnástykrát stal miestom konania rakúskeho národného filmového festivalu Diagonale. Domyslená a inšpiratívna komplexná prehliadka kinematografie s mnohými diskusnými, pracovnými a spoločenskými podujatiami priniesla doteraz juhozápadným susedom pozoruhodný vzrast kvantity a kvality tvorby. Nielen v rakúskom avantgardnom a experimentálnom, ale aj dokumentárnom a hranom filme, ktorých na festivale odpremietali viac ako sto titulov. Pre nás bolo Diagonale zaujímavé najmä “objavom” režisérky a výtvarníčky Miriam Bajtaly, rodáčky z Bratislavy (1970) žijúcej vo Viedni. Po viacerých krátkometrážnych filmoch a výtvarných experimentoch, ktorými sa začala presadzovať po roku 2003, nakrútila film Tri hlasy (3 Stimmen, 2011), v ktorom sa prvýkrát svojským spôsobom zaoberá závažnou témou emigrácie. Režisérka neskúma historické a sociologické okolnosti emigrácie, ide jej najmä o individuálne a psychologické prežívanie šoku od „únosu“ sedemročného dieťaťa rodičmi do absolútne neznámeho prostredia kde vôbec nerozumie jazyku ani ona, ani rodičia. V kinematografických návratoch prezentovali vo festivalovom programe i hollywoodskeho herca Charlesa Korvina (1907-1998), ktorý sa síce ešte narodil v Rakúsko- uhorskej monarchii, ale na území dnešného Slovenska. Ako kameraman nakrúcal počas španielskej občianskej vojny - Srdce Španielska (1937), ako herec sa presadil na Broadwayi a potom neprehliadnuteľne aj v Hollywoode či v európskych televíziách.

Viliam Jablonický
(publicista a kritik)

„Wikipédia“ našich malých dejín add.:
Film.sk 4/2012 – Život zasvätený filmu

Dnes nám vládnu texty typu wikipédia. Každý si zverejní záznam faktu či histórie tak, ako sa mu to hodí, alebo ako mu diktuje jeho utilitárna pamäť. Pán Vraštiak sa dožíva sedemdesiatky a má potrebu vydávať pri tejto príležitosti wikipedické svedectvá. Možno by ich bolo treba doplniť. Hoci nerada, a bez vnútornej potreby, sa budem musieť ujať konečne tejto role:

• V snahe o zjednotenie roztrieštených filmárskych síl Slovenská filmová a televízna akadémia (SFTA) ponúkla Slovenskému filmovému zväzu (SFZ) spoluprácu na príprave prehliadky Slovenský film 2003 – skrachovala na pokuse o finančný podvod zo strany tajomníka SFZ
• SFTA rovnako ponúkla SFZ spoluprácu na spoločensky dôstojnejšom a mediálne účinnejšom udeľovaní cien Igric ako národnej filmovej ceny – bola odmietnutá (viď článok „Stratila sa potreba pôvodnej reflexie“, Národná obroda 23. 2. 2005, str. 14)
• Pán Vraštiak nebol zbavený členstva v SFTA len preto, že písomne „informoval“ početnými listami troch ministrov kultúry za sebou, v ktorých hrubo osočoval SFTA (viď archív MK SR podľa Zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám), ako aj pre ďalšie opakované aktivity namierené proti záujmom a legitímnej činnosti SFTA (viď archív SFTA – prekazenie tlačovej konferencie a pod., príp. jeho texty typu Plus-mínus v časopise Film.sk č. 7-8/2005), ale najmä preto, že sa nedokázal vyrovnať so stretom záujmov ako jej člen a predseda SFZ zároveň. Ako verejne a otvorene povedal režisér Juraj Lihosit na valnom zhromaždení SFTA v r. 2007, nešlo o nič iné, iba o peniaze. O štátne, bezpracné financie, čerpané predovšetkým na honoráre (viď list pána Vraštiaka ministrovi Chmelovi zo dňa 22. 5. 2006, v ktorom sám navrhuje zmenu komisiou určeného čerpania 70 tisícovej dotácie (na prenájmy a služby) takto: 43 000 Sk na honoráre, 10 000 Sk na sošku Igrica, 10 000 Sk na prenájom kina a techniky, 7 000 Sk na propagáciu a tlačoviny; viď zároveň zamietavú odpoveď ministra Maďariča č. MK- 2935/06-110/16787 zo dňa 29. 9. 2006 na jeho podobný list).

Môžem sa len domýšľať, prečo sa pán Vraštiak aj takto spoločensky negatívne prejavuje a prečo si pestuje pocit celoživotnej krivdy. Napriek všetkému sa pripájam k jeho gratulantom: napokon, ja sama som ho v roku 2004 oslovila ako jedného z najvýkonnejších publicistov v oblasti filmovej štatistiky (a kritiky) a ponúkla mu členstvo v SFTA, ktoré s vďakou prijal. Všetko dobré, pán Vraštiak!.

Zuzana Gindl-Tatárová
(prezidentka SFTA 2002-2007)