Dramaturgia Kina Lumière SFÚ aj v apríli celkom úspešne poškuľuje po Hugovom méli?sovskom kľúčiku k diváckym srdciam. Pristavím sa pri troch filmoch, ktoré rozbúchali to moje. Predtým však jedno upozornenie: nevyplatí sa premeškať jedinečnú možnosť vidieť skvostný sci-fi príbeh Bertranda Taverniera Smrť v priamom prenose počas Febiofestu.

Zastavenie prvé. Dvojaký život Veroniky Krzysztofa Kieślowskeho. Ešte pred nakrútením presláveného Amatéra (1979) rátali v Poľsku s Kieślowskim nielen ako s popredným predstaviteľom filmu morálneho nepokoja, ale aj ako s autorom vyhranených umeleckých postupov a formy. Ak v Dekalógu (1988) preveril desatoro existenciálnych drám v zrážke mravného imperatívu s praxou totalitného režimu, Dvojakým životom Veroniky (1991) vstúpil do priestoru „zvrchovaného filmu“ – v zmysle Lyotardovej charakteristiky. Ten priestor zaplnili Kieślowskeho tri „farebné filmy“ (Biela, Modrá, oba 1993, a Červená, 1994). Režisér v nich, predovšetkým však v Dvojakom živote Veroniky, filmársky citlivo rozvinul dialogický spôsob narácie tým, že z rôznych uhlov viedol rozpravu o tajomstve ľudskej existencie. V hre s rôznymi identitami dochádza k prieniku nielen zúčastnených ľudských figúr, ale aj použitých figúr poetických.

Zastavenie druhé bude pri filme mága odpútanej imaginácie Jana Švankmajera Prežiť svoj život (teória a prax) (2010). Švankmajer patrí medzi tvorcov, ktorí pripisujú snom mimoriadne dôležitú úlohu už v detskom veku i v čase dospievania. V jeho bohatej filmografii si teda našli prebohaté uplatnenie. Napokon, Sigmunda Freuda menoval medzi poradcami brilantných Spiklenců slasti (1996). Režisér trvá aj na tom, že v detstve sa po prvý raz zoznamujeme so všetkými predmetmi, a tie sa stávajú „archetypom, ktorý zastupuje abstraktný obraz celej škály predmetov.“ Cesta k archetypálnej teórii Gustava Junga sa otvorila. Na nej, na „abstraktnej“ polemike Freuda s Jungom, prežíva „konkrétny“ život nielen režisérove alterego, ale aj v zátvorke uvedená teória a prax.

Zastavenie tretie. Marhuľový ostrov (2011) Petra Bebjaka patrí k nádejam slovenského filmu v treťom tisícročí. Ťahom striedmej narácie, nenásilne otváranými témami ukotvenými v „dnešku“, ale aj vo „večne“ zamindrákovanej stredoeurópskej vrastenosti.

odporúča
filmový a výtvarný teoretik
Juraj Mojžiš