Peter Krištúfek, režisér a spisovateľ: „Mám pocit, že to na Slovensku pomaly, ale iste začína filmovo žiť. Je to dlhá, pomalá a tŕnistá cesta, ale rozličné aktivity SFÚ, Kino Lumière, časopis Kinečko, či festival 4 živly a niekoľko ďalších vecí spôsobujú, že slovenské filmy prestávajú byť zábavkou pre zasvätených. A veľká vďaka za Audiovizuálny fond, ktorý aj popri rozličných detských chorobách vytvára podmienky na to, že na Slovensku sa predsa len točí. Už dlhé roky čakám, kedy poloslepý mastodont zvaný Slovenská televízia so svojím pokazeným kompasom konečne začne kráčať jedným smerom a namiesto honby za sledovanosťou bude (naozajstným spôsobom) podporovať slovenskú kultúru – a nielen preto, lebo jej to vyplýva 'zo zákona'. Dúfam, že sa toho niekedy dožijem. A dúfam, že sa dožijem aj toho, že veľké firmy s tučnými bruchami občas prihodia nejaký ten obolus aj slovenskému filmu. Inak – teším sa z ohlasov na môj film Viditeľný svet na Slovensku a v Čechách. Jeho život pokračuje sľubne aj na festivaloch v Európe a v Amerike. A mám radosť, že v mojom desaťminútovom filme, ktorý bude súčasťou väčšieho celku (ak dostane grant), budú hrať dvoch starnúcich neúspešných hercov Milan Lasica a Milka Vášáryová.“

Barbora Kardošová, scenáristka: „Milovať film má svoju silu. U mňa sa tá sila nemení, iba sa občas cíti nejaká stratená v preklade súčasnej produkcie. Za veľké plus k svojej láske preto považujem niekoľko nominovaných oscarových kúskov. Hugo a jeho veľký objav, Môj týždeň s Marilyn alebo The Artist sú tou skutočnou oslavou filmového remesla. V časoch, keď sa už pomaly každý pasuje za režiséra, lebo má kvalitný foťák, dávam ešte jedno veľké plus začínajúcim filmárom z VŠMU. Matúš Krajňák a jeho Are You Feeling’ Good?, Can you help me? alebo Praví chlapi, Teodor Kuhn a jeho Bodhisatva v Petržalke, Stratené deti alebo po crazy Posledných dňoch Ľudovíta Štúra tentoraz vážnejší Csaba Molnár prišiel s kúskom Péter 7-2. Vidím originálne príbehy, skvelé výkony a vedenie hercov, vtipnú a premyslenú réžiu. Mínus vidím v prchkej kritike dobrých vecí, ktorá môže nepríjemne demotivovať niekedy aj toho najsilnejšieho filmára.“

Silvia Dubecká, riaditeľka kancelárie ASFK: „Ako veľké plus vnímam, že k nám do Asociácie slovenských filmových klubov chodí mladá a stredná generácia slovenských filmárov s námetmi, scenármi a projektmi pred dokončením a majú záujem, aby sa ich diela dostali k divákom práve cez filmové kluby a artové kiná. Vraj robíme distribúciu so srdcom. Mám veľkú radosť, že to tak cítia a vnímajú. Žiaľ, v posledných rokoch sa nám pod ťarchou byrokracie a moci peňazí v našej spoločnosti to ‘srdce’ občas zlomí, pretože práve tieto aspekty diktujú podobu našej práce, edukatívnych projektov a ohrozujú tým vzdelanosť v krajine. Keď mi je najhoršie, zájdem si do kina na jedno zo školských predstavení našich filmov (najnovšie napríklad na Miestnosť samovrahov) a pozerám sa, ako študenti v tichu sledujú film, na ktorý by sa inak nedostali. Potom spolu bez slova vyjdeme z kinosály a ja si poviem, že to má význam. Srdce sa opäť zocelí a bojujeme ďalej...“