Zručnosť prepojiť do jednotného príbehového kontextu na pohľad nezlučiteľné témy predviedol francúzsky režisér Bruno Dumont už vo svojich predchádzajúcich filmoch. Vo Flandres (2006) napríklad spojil nudnosť a vyprázdnenosť života francúzskych vidiečanov s vojnovým šialenstvom na Blízkom východe. Nuda a ničnerobenie v kontrapunkte s explicitnou prezentáciou intímneho sexuálneho vzťahu či násilia patria medzi charakteristické prvky, ktoré Dumontov filmársky rukopis odlišujú od iných tvorcov. Vo svojom zatiaľ poslednom filme Hadewijch – medzi Kristom a Alahom prepája na pozadí viacerých úrovní lásky svet viery a fanatizmu.

Céline je dcérou francúzskeho ministra vlády, v rehoľnom spoločenstve je však len „obyčajným“ dievčaťom, prezývaným Hadewijch. Zaslepenosť a oddanosť jej lásky k Ježišovi Kristovi je podľa matky predstavenej v rozpore s pravidlami kláštora, a tak Hadewijch posiela do normálneho sveta, aby sa zo svojej predimenzovane asketickej až martýrskej viery „vrátila späť na Zem“. Mimo kláštora sa dievčina zoznámi s moslimom Yassinom a jeho bratom Násirom. V arabskej komunite nachádza porozumenie pre svoju zaslepenú lásku a spoznáva cestu jej pretavenia v rázny čin.

Rehoľné meno Hadewijch, ktoré Céline v kláštore prijme, ju so skutočnou nositeľkou tohto mena i napriek veľkému časovému odstupu prepája vo viacerých súvislostiach. Sám Dumont označil poetku a mystičku Hadewijch z trinásteho storočia za hlavnú inšpiráciu snímky. Obe dievčatá/ženy rovnako pochádzajú z majetnej rodiny a dobrovoľne sa v prospech svojej viery vzdávajú blahobytu domáceho prostredia. Ani jednu však nemožno zaškatuľkovať do presne vymedzenej normy mníšky, obe stoja na rázcestí medzi uzavretým svetom kláštora a voľným nespútaným pohybom po okolitom svete. Svoju oddanosť Bohu ale rovnako povyšujú na jedinú lásku svojho života.

Ako režisérovu prednosť treba oceniť i jeho dôslednú prácu s nehercami. Bruno Dumont si pre svoje filmy vyberá presné typy s nevybrúsenou, neopozeranou a surovou fyziognómiou. Tie na plátne stvárňujú prirodzených ľudí, ktorých životy sa môžu v príbehu spájať s akýmikoľvek absurditami či krutosťami bez prehnanej a nútenej štylizovanosti. Keď si mladučká Céline s tvárou a postavou dospievajúceho dievčaťa udržiava od svojho chlapca chladný, rázny odstup, cez ktorý neprejde ani len jeden bozk či nežný dotyk, pôsobí to absolútne prirodzene. Mimika a zvesené plecia, akými Célinina predstaviteľka Julie Sokolowski (mimochodom ateistka – pozn. aut.) pôsobí na diváka, odrážajú plachosť a prirodzenosť samotnej (ne)herečky. Zásahom do čierneho je i výber Davida Dewaela ako bývalého väzňa Davida. Jeho črty sú ako vystrihnuté z Lombrosovej príručky o deviantoch a kriminálnikoch. Každá postava (vedľajšia alebo hlavná) je dokonale komunikatívna svojou tvárou a vzhľadom, podľa čoho ju možno jednoznačne spoločensky charakterovo zadefinovať. Kameraman Yves Cape postavy rámuje do polocelkov. Dlhšie zábery poskytujú divákovi dostatok priestoru na prepojenie, podrobné preskúmanie a porozumenie ich (ne)hereckého prejavu.

Vo filme Hadewijch – medzi Kristom a Alahom Dumont pracuje s láskou na oveľa jemnejšej a mládeži prístupnejšej úrovni, než na akú je u neho divák zvyknutý. Opäť však stavia na kontrasty. Tam, kde by mala byť láska prirodzenou súčasťou, ju nespomína či verbálne neguje, a tam, kde je náklonnosť akceptovateľná do určitej miery, ju vyzdvihuje na najvyššiu možnú hodnotu. Neúmerné prejavy potom nachádzajú svoju kompenzáciu v činoch a objatiach, ktoré narážajú na nepochopenie druhej strany. Osobitné postavanie má vo filme hudba. Prezentuje sa naživo v troch žánrovo rozdielnych akustických záznamoch, ktoré sa kontrastným ladením prepájajú na samotnú hrdinku. Počas koncertu na brehu Temže sa miešajú zvuky tradičného folku s nespútaným punkom. V chráme znie dobovo renesančný spev mladého speváka na pozadí sláčikového kvarteta. A po tretí raz je to náboženský spev, ktorému Céline naslúcha za múrmi provizórnej mešity.

Režisér Bruno Dumont sa slovenskému divákovi predstavuje v kinodistribúcii po prvýkrát. Jeho na povrch prázdny a pomalý spôsob rozprávania môže laického diváka nudiť. Pre ostrieľaných cinefilov však Dumontovo prekračovanie spoločensky menej preferovaných tém ponúka priestor, v ktorom možno hľadať a rozpoznávať nové presahy a filmárske inovácie.

Zuzana Štefunková
(autorka je študentka filmovej vedy na FTF VŠMU)