O animovanom bábkovom filme Kamene sa hovorí už dlho. Po piatich rokoch práce ho animátorka Katarína Kerekesová (1974) predstaví divákom v premiére na aktuálnom 18. ročníku festivalu Art Film Fest v Trenčíne a Trenčianskych Tepliciach, v kinách ho diváci uvidia od septembra ako predfilm Švankmajerovho filmu Přežít svůj život (teorie a praxe) v prehliadke Projekt 100. Príbeh o žene, ktorá sa snaží porozumieť mužskému svetu, je podobne, ako Kerekesovej predchádzajúci film Pôvod sveta, náročným projektom v atraktívnom spracovaní.

Tvoje filmy Pôvod sveta aj Kamene sú po technickej stránke veľmi náročné. Máš rada výzvy?
– Určite mám rada výzvy. Mám rada projekty, ktoré nie sú celkom tradičné. Baví ma objavovanie. Samozrejme však chcem, aby forma rozprávania súvisela s príbehom a podporovala ho.

Priblíž nám tvoj nový film Kamene. Niekde sa o ňom hovorí ako o muzikáli, inde ako o opere...
– Skladateľ Marek Piaček mu hovorí opera. Ale to, čo sme vyrobili, nemá jasné kontúry žánru. Podľa Mareka označenie „muzikál“ film degraduje. Ja by som zasa chcela byť bližšie k ľuďom a ťažkú tému odľahčiť. Môžeme sa zhodnúť na tom, že je to animovaný film. Ale hudobný. Libreto vychádza z poézie Mily Haugovej. A hudba... To bol veľmi náročný proces. V podstate to bola tiež animácia.

Kedy si našiel príbeh takúto formu?
– Príbeh vyšiel z genia loci, ktoré vyžaroval pre mňa obrázok z kamennej Kapadokie. Postupom času sa vyvíjal, ale melodráma to bola od začiatku. Mala som pocit, že keď do toho vložíme hudobnú vrstvu, keď žena ako hlavná hrdinka bude spievať a robotníci tancovať, tak to bude oveľa vrstevnatejšie. Vyjadríme tým emóciu, ktorú mŕtva tvár bábky nesie iba vo svojom výraze. Spev bol prostriedkom, ako túto emóciu podporiť.

Marek Piaček už je ako váš „rodinný skladateľ“...
– Marek je ochotný sa niekam vyvíjať, robiť veci, ktoré sú aj pre neho výzvou. Mne sa páčila hudba, ktorú robil k Petrovým filmom. Ponúkla som mu teda svoj film a jemu sa páčil. Vravel, že nikdy nič také zložité nerobil. Na veľmi krátkych plochách musel vystavať príbeh hudby. Rovnako ako je vo filmovom rozprávaní zhutnený príbeh hlavnej hrdinky, tak táto metafora sa musela dostať aj do hudby. Bolo to náročné, ale myslím si, že to vyšlo veľmi pekne. Chceli sme do hudby dostať svet kamenných mužov a poetický svet ženy, potom jej postupný prerod. Vzniklo tak dosť neštandardné spojenie break-coru a orchestrálnej hudby. Hudbu sme nahrali s ozajstným orchestrom, spolupracovali sme s Viedenskou univerzitou hudby a múzických umení, kde sa robila aj kompletná zvuková postprodukcia. Pre mňa to bolo nové i v tom, že som bola nútená formulovať aj veci spojené so zvukovým dizajnom.

Poézia Mily Haugovej sa, najmä pocitovo, s príbehom a postavou krásne spojila.
– Veľmi dlho som nevedela, koho by som mala osloviť. Mala som príbeh a potrebovala som ho prerozprávať ústami ženskej hrdinky. Poéziu Mily Haugovej som nepoznala, len mi to meno zrazu vyvstalo v hlave. Úplne spirituálne. Prelistovala som všetky literárne časopisy, ktoré som doma našla, a zistila som, že jej poézia je plná a krásna. V knižnici som si požičala všetky jej zbierky, prečítala som ich a bolo to neuveriteľné, lebo to boli presne slová tej mojej ženy. Bola som unesená. Zavolala som jej a ona s použitím poézie súhlasila. Z básní som povyberala tie časti, ktoré mohli byť formuláciou tej ženy. Preložili sme ich a vzniklo anglické libreto. Oslovila som Dadu Mazálovú, aby prepožičala našej hrdinke svoj hlas. Chceli sme čistý hlas, ale súčasne s možnou polohou šialenstva. Postava jej bola blízka, vravela mi, že tiež zvažuje mať dieťa. Ten príbeh je totiž aj o túžbe ženy mať dieťa. A Dada naozaj otehotnela. Takže máme aj filmové dieťa. A Mile Haugovej sa zasa narodila vnučka.

Všetky texty sú v angličtine?
– Áno. Animácia úst (lipsynch) sa musí robiť fázu po fáze ako každá iná animácia. A inak vyzerá na výslovnosti animácia slovenského a inak anglického slova. Dali sme prednosť angličtine. Verím, že slovenský divák to prijme. Žena vo filme spieva a muži kričia ako chór. Sú to slová, ktoré charakterizujú ich prácu, pobyt v kameňolome. Sú kontrapunktom k jej krásnym melódiám.

V jednom pláne sú Kamene filmom o túžbe ženy mať dieťa. Aké ďalšie roviny tento príbeh má?
– V prvom pláne je to príbeh o mužsko-ženských vzťahoch, ale pokojne tým môžeme popísať stav sveta, ako ho dnes vnímame. Muži chodia do práce a stali sa kameňmi – aj keď mnohí ešte majú odvahu svojimi vnútornými kameňmi hýbať. Je to ale aj o ženách, ktoré sa možno istým spôsobom snažia svoju nežnosť, krehkosť potlačiť a prispôsobiť sa mužským zákonom, čo pre nich nie je prirodzené. Ďalšia rovina je pre mňa možno ešte dôležitejšia. Záver filmu je koncipovaný tak, že napriek smrti tu po nás ostáva niečo, čo má šancu nás prerásť. Pre mňa je to aj osobné vyrovnanie sa so stratou niekoho a niečoho veľmi dôležitého a je to hold tomu, že veci a deje pokračujú ďalej aj po našej smrti.

Kamene vznikali päť rokov, no technológia sa vyvíja veľmi rýchlo. Ako sa toto dotklo tvojho filmu?
– Naše finančné možnosti boli obmedzené a z toho vyplýva, že sme sa veľa vecí snažili vyrobiť svojpomocne. Myslím si, že sa nám podarilo celkom unikátne technologicky vyriešiť niektoré momenty, napríklad jazdy. Samozrejme, že za tých päť rokov sa technológie veľmi zmenili, teraz by sme použili lepšie fotoaparáty a všetko, čo k tomu patrí. Treba sa len tešiť na ďalší film (smiech). Ale zasa sme radi, že nás počkali pri postprodukcii. V porovnaní s Pôvodom sveta, ktorý sme nakrúcali na 35 mm a museli sme si chodiť pozerať denné práce do labákov, aj toto bol pre mňa obrovský výrobný skok.

Film tvojich kolegov, Ivany Zajacovej a Jozefa Mitaľa, Na zdravíčko! sa vyrábal aj v amerických štúdiách. Nelákala ťa podobná spolupráca?
– Pre mňa je veľmi dôležitá spolupráca s ľuďmi, ktorí sú zároveň aj mojimi priateľmi, a je to aj v oblasti komunikácie veľmi príjemné. Som rada, že s nimi môžem robiť tu.

Koľko ľudí sa striedalo pri animovaní Kameňov?
– Asi osem ľudí, ale v rôznych obdobiach. Napríklad Iva Šebestová začala s nami robiť, potom na chvíľu vypadla, pretože sa venovala svojmu projektu, a vrátila sa pri postprodukcii. Vždy sme to vykrývali, kto bol aktuálne voľnejší, tak ten prišiel.

Vo filmoch sa pravidelne vraciaš k bábkam...
– S Kameňmi som tento zámer mala hneď, tam som to videla v bábke. Čo ma veľmi láka a zostáva pre mňa zaujímavé, je spojenie reality a trikového filmu. Najradšej by som urobila nejakú „zemanovku“. Najviac to však závisí od samotného projektu. Pri Pôvode sveta som mala pocit, že to musíme urobiť vo veľkej krajine a s veľkými bábkami. Išlo o stvorenie sveta, takže inak to ani nemohlo byť. Dnes by postprodukčné možnosti umožnili spraviť to oveľa jednoduchšie, ale toto bolo to naozajstné stvorenie.

Bábky si vyrábaš sama?
– Spolupracuje na nich veľa ľudí. Na bábkach ku Kameňom sa podieľal Ondřej Zika z Čiech, ktorý vyrobil perfektné kostričky. To bolo veľmi ťažké, pretože museli byť menšie ako sú zvyčajne. Naše mali okolo 20 centimetrov, čo je dosť málo. Keď sa taká centimetrová ručička má animovať, je to pinzetová práca. Ale chceli sme mať veľký priestor kameňolomu, takže sme bábky zmenšovali do čo najmenšej animovateľnej veľkosti. Potom sme s Monikou Peškovou a Ivou Šebestovou vyrobili telíčka. Táňa Šulíková urobila nádherné kostýmy, ktoré sú pre charaktery bábok smerodajné. S Ivou Šebestovou som ešte vyrábala hlavy, výrazy a spomínaný lipsynch.

V animovanom filme, najmä pre dospelého diváka, je s bábkami spojená silná expresivita. Ako je to v Kameňoch?
– Tú expresivitu mám rada, je mi to blízke. Mám rada, keď sa vo výraze odzrkadlí skutočný materiál. Keď vidno, že je to ručná práca. Zároveň v tomto príbehu je to úplne namieste. Sú to muži, ktorí pracujú v kameňolome, a ich hlavy vyzerajú ako kamene.

Na Slovensku ešte dospelý divák nie je veľmi zvyknutý chodiť na animované filmy. Máš ambíciu pritiahnuť do kina aj diváka, ktorý si stále spája animovaný film s tvorbou pre deti?
– V prvom rade je to o náročnosti diváka. Dospelý divák, ktorý ide do kina na animovaný film, patrí do úzkej skupiny nezávislých divákov. Na druhej strane si myslím, že z hľadiska kinematografie je animovaný film veľkou výzvou. Do budúcnosti má obrovský potenciál. Ja by som rada animovaným filmom vyvolala v divákovi emóciu. Aby sa mu to naozaj dostalo pod kožu. Pre mňa je animovaný film poézia. Má obrovské možnosti vo výtvarnom stvárnení. Spôsob, akým rozpráva príbeh, je unikátny. Mňa by v tejto súvislosti potešilo, ak by sme urobili pásmo animovaných filmov pre dospelého diváka.

Si súčasťou silnej generácie animátorov. Vnímala si jej formovanie už na škole?
– Boli sme si blízki posadnutosťou, s akou sa človek stretáva u ľudí, pre ktorých je práca zároveň koníčkom. Len aby bolo veľa projektov, pri ktorých sa bude dať uplatniť. Je ich stále málo. Keď sme však animovali Kamene, oslovili sme na spoluprácu už aj mladšie ročníky.

Čo ťa zo svetovej animovanej tvorby v poslednom čase zaujalo?
– Zasiahol ma film Persepolis. Rozplakala som sa pri ňom, a to sa mi ešte pri animovanom filme nestalo. Jednoduchá grafika úplne presne vystihuje, čo autorka chcela povedať. Dokonca to nadrozpráva. Keď ukazuje smrť človeka zastreleného na ulici, čierna rozširujúca sa, nepravidelná škvrna pod jeho telom je expresívnejšia ako realita. V tom filme sa aj vďaka jeho jednoduchej grafike dá čítať veľmi veľa.

V čase, keď tvorca propaguje svoj film, často už má myšlienky sústredené na nový projekt. Na čom pracuješ teraz ty?
– ... ja som zároveň aj producentkou projektu, takže ešte stále pracujem na Kameňoch. Rada by som sa však teraz venovala tvorbe pre deti. Mám námet na večerníčkový seriál, pri ktorom spolupracujem s Katkou Molákovou. Uvidíme, kam sa nám podarí doviesť tento ďalší megalomanský projekt.

Mariana Jaremková
(autorka je filmová publicistka)