Tento mesiac do slovenských kín prichádza dokumentárny životopisný film Miloslava Šmídmajera s názvom Miloš Forman: Co tě nezabije... Na prvý pohľad ide o tradičný medailón významnej osobnosti, ktorý si nenárokuje na pozitívne hodnotenia kritiky, ani sa nesnaží podliehať estetickým kritériám a už vôbec nie nárokom na originalitu v oblasti dokumentárneho žánru či autorskej jedinečnosti.

Profil rámcuje tvorivé stretnutie Formana s jeho dvomi staršími synmi Matějom a Petrom pri inscenovaní Dobře placené procházky v Českom národnom divadle v roku 2007. Miloš Forman už jazzovú operu dvojice Suchý/Šlitr raz spracoval. Spolu s Jánom Roháčom ju v roku 1966 nakrútil ako čiernobielu televíznu inscenáciu. Šmídmajerov dokument ale nekladie dôraz ani na profesionálnu stránku divadelnej udalosti, samotnej inscenácie sa dotýka iba okrajovo. Slúži mu predovšetkým ako médium a len ako konkrétne ukotvenie vzťahu režiséra a jeho synov. A do tejto tvorivej rodinnej idyly súčasnosti je navyše vložená aj retrospektívna línia Formanovej kariéry. Režisérovým spomienkam tu nastavujú zrkadlo pôsobivé výpovede takých osobností a hviezd, akými sú scenárista Jean Claude CarriŹre či herci Michael Douglas, Javier Bardem, Natalie Portman a ďalší. Napriek tomu, že sa režisér Miloslav Šmídmajer filmársky venoval Formanovmu osudu už v roku 1990 vo filme Drž sa toho sna, v ktorom zachytil režisérovu cyklistickú púť z Paríža na MFF Karlove Vary, ocitlo sa niekoľko záberov z tohto podobenstva o vytrvalosti iba pod záverečnými titulkami nového životopisu.

Sila dokumentu Miloš Forman: Co tě nezabije... stojí na osobnosti hlavného protagonistu. Divák určite ocení, že žijúca legenda českého filmu zoči-voči ponúka svoje šťavnaté rozprávačské majstrovstvo. Forman rozpráva historky z filmárskeho prostredia tak, aby sa poslucháč cítil, že je sám súčasťou komunity, o ktorej sa hovorí. Umožňuje mu presun v čase a intímny náhľad do kuchyne českej filmovej ikony, ktorú tak zbavuje učebnicovej dvojrozmernosti. Nechá ho pocítiť úzkosť štyroch stien malej pražskej izby, v ktorej sa dvakrát pokúšal založiť rodinu. V nose ho pošteklí autentickým dymom plameňa, ktorý vzbĺkol v kruhu režisérov francúzskej novej vlny, keď sa rozhodli odkúpiť Formanov film Hoří má panenko (1967). Ale väčšinu z toho mnohí Formanovi priaznivci prežili už pri čítaní jeho autobiografie Co já vím? alebo pri knižných spomienkach Josefa Škvoreckého Všichni ti bystří muži a ženy a akosi sa nedá veriť, že by to isté alebo lepšie bolo možné prežiť prostredníctvom konzervatívnej kamery Martina Kubalu a Vlastimila Žána, ako vo vlastných čitateľských predstavách. Z tohto hľadiska by bolo dobré rozlišovať medzi českým a slovenským divákom. Keďže pre našich západných susedov je Forman istým druhom národného hrdinu, dá sa očakávať, že väčšine populácie je jeho životopis naozaj známy. Na druhej strane je možné, že český divák „pána režiséra“ rád počúva vždy, znovu a v najrôznejších prevedeniach. Netreba zabúdať, že životná/režijná dráha tohto filmového veterána je stále otvorená. Žiadna z predchádzajúcich biografií, či už knižných alebo filmových, zatiaľ nestihla zmapovať napríklad vznik filmov Muž na Mesiaci (1999), Goyove prízraky (2006) alebo Formanov reparát z otcovstva – jeho druhé dvojčatá Andy a Jimmy nosia mená podľa herca a postavy filmu Muž na Mesiaci.

Skutočný význam dokumentu čaká na pozorného a trpezlivého diváka v podobe posolstva, ktoré prináša prostredníctvom svojho hrdinu z inej doby. Z doby, kde mali svoje miesto príbehy s veľkým „P“. Miloslav Šmídmajer vo svojej produkčnej spoločnosti Bio Illusion už vytvoril viacero profilových dokumentov. Aj tie, podobne ako snímka Miloš Forman: Co tě nezabije..., už vo svojom názve nesú leitmotív filmu, ktorý je zároveň kľúčom k zobrazovanej osobnosti: Magdaléna Kožená: Cesta za Orfeem (1999), Lucie Bílá: Život je zebra (2000) či Adriana Sklenaříková: Inspirace (2004). Miloš Forman je žijúcim hrdinom „amerického sna“. Dôkazom, že veľké príbehy nevymreli. „Selfmademan“, ktorý mal tak trochu aj šťastie, že žil v dobe, kedy sa spoločnosť rozdeľovala na dobrých a zlých a kedy Amerika bola ešte krajinou neobmedzených možností. Šmídmajerov Forman je aj veľký praktik. Demýtizuje inovatívne postupy filmárov českej novej vlny, keď hovorí napríklad o pravých dôvodoch používania nehercov (známi herci boli časovo vyťažení a kládli si priveľké nároky). Nepopiera, že svoje filmy vždy nakrúca ako príbehy pre diváka, a to vždy iného v každej dobe i v každej krajine. Sám seba vidí ako hrdinu zašlých čias, čo Šmídmajer nevtieravo ilustruje vložením historky o medveďovi, ktorý sa jedného dňa pozeral Formanovi do očí cez presklenú stenu jeho newyorského domu. Malým synom bol medveď ľahostajný. Zdal sa im menej autentický, než veľké ľadové medvede, ktoré môžu dnešné deti každý deň pozorovať v ZOO. Túto historku ale pointuje vtip o tom, ako si medveď cez sklo obzeral ocenenia z Berlinale – sošky Strieborného medveďa. Aj takýmito, naoko nevinnými, bonmotmi sa pripomínajú okolnosti, akými dobrácky český „táta“ dosiahol tie najvyššie méty. A napokon, v pestrých výpovediach slávnych kolegov a priateľov Miloša Formana z celého sveta sa jeho osobnosť netriešti, ale postupne sa zhmotňuje do podoby úsmevného českého chlapíka, vždy obomi nohami pevne stojaceho na zemi.

Keď režisér dokumentu Miloslav Šmídmajer nepredviedol inovatívny pohľad na klasika českej kinematografie, ale nechal ho opäť rozprávať svoj príbeh, asi bol presvedčený, že by ho dnešní diváci potrebovali počuť a vidieť. Miloš Forman vo filme fajčí svoj povestný „doutník“ 110 minút, ale pokojne by ste mu dopriali aj dlhší.

Eva Križková
(autorka je filmová publicistka)