Film Hlad je, viac než čímkoľvek iným, portrétom tela. Prostredníctvom osudov tiel konkrétnych ľudí vo väznici Maze vypovedá o idei telesnos- ti, poslednej inštancii deliacej človeka od smrti. V našich končinách nie celkom obvyklá perspektíva sa v podaní talentovaného britského (pôvodne výtvarného) umelca Steva McQueena stáva zdrojom zdrvujúceho zážitku.

Ako základ rozpravy o existencii poslúžil McQueenovi a jeho spoluscenáristovi Endovi Walshovi príbeh dobrovoľníka IRA Bobbyho Sandsa. Mladík si ako nástroj protestu proti statusu väzňa zvolil vlastné telo: rozhodol sa pre hladovku. Umrel vo veku dvadsaťsedem rokov po šesťdesiatich šiestich dňoch protestu. Sandsa však nesledujeme od úplného začiatku filmu. V úvodných scénach tvorcovia predstavujú dozorcu Lohana a ukazujú jeho denný rituál – raňajky, príchod do práce. Expozíciu postavy realizujú bez slov. McQueen dokonca pôvodne zamýšľal urobiť celý film bez slov, až s príchodom scenáristu Endu Walsha do tvorivého tímu tento prístup zmenil. I tak dôraz kladie predovšetkým na telesné prejavy (vidíme napríklad, ako si dozorca umýva bolestivé hánky, až neskôr sa dozvedáme, ako k poraneniu došlo). V samotnom väzení autori upriamujú pozornosť na nového väzňa Daveyho Gillena, ktorého očami sa divák zoznamuje s priestorom a pomermi vo väznici. Hlavný hrdina Sands sa na scéne objavuje až neskôr.

McQueen a jeho spolupracovníci sa vydali celkom inou cestou, než býva zvykom v prípade filmov z väzenského prostredia. Divákovi neposkytujú možnosť priblížiť sa k postavám. Tie totiž nie sú jednoznačne a dôsledne psychologicky prekreslené a k dispozícii je len málo informácií o nich. Divák sa tak ocitá v zvláštnej pozícii – priebežne navodzovaná perspektíva hrdinov je zároveň rôznymi prostriedkami opäť narúšaná. Ide o mimoriadne pôsobivú evokáciu momentu, keď sa človek stáva subjektom aj objektom zároveň (a tým pádom nie je ani jedným, ani druhým úplne). Jedinou istotou za týchto okolností je len jeho telo.

Centrom Hladu je dialóg Bobbyho a kňaza o zvolenej forme protestu. Scéna nachádzajúca sa prakticky presne uprostred rozprávania je vďaka svojej štruktúre (začína sa sedemnásťminútovým záberom), gradácii a intenzite pomyselným vrcholom diela. Brilantne napísaný a interpretovaný rozhovor predstavuje Bobbyho motívy, názory, postoje a jeho rozhodnutie. Počas neho dochádza k radikálnemu odmietnutiu všetkých „civilizačných nánosov“. Do pol pása nahý Bobby sa postupne vyzlieka z rodinných, spoločenských, náboženských a morálnych väzieb a konvencií, obhajujúc svoje právo na rozhodnutie konať a na odmietanie bezradne sa prizerať.

Celkovo je McQueenov film postavený na niekoľkých kľúčových prvkoch: na premyslenom vizuálnom štýle, ktorý v značnej miere ovplyvňuje prostredie, kde sa film odohráva (dlhé zábery snímané statickou kamerou striedajú obrazy pripomínajúce pohľad vtákov nielen uhlom, ale aj pohybom), na dôsledne rozvrhnutej dramaturgii rozprávania, rozdeleného na štyri takmer rovnako dlhé hlavné časti, a na výnimočných hereckých výkonoch, pričom vyzdvihnúť treba predovšetkým Michaela Fassbendera v úlohe Bobbyho. Podstatné je nielen to, čo podstúpil pre rolu (tzv. crash diet – nárazová diéta), ale celková sugestivita jeho mimoriadne fyzického prejavu. Vzhľadom na McQueenovu metódu musel totiž Fassbender mobilizovať všetky svoje fyzické sily a schopnosti, čo sa mu podarilo bravúrnym spôsobom. Kvalitnú hereckú prácu odvádzajú aj Liam Cunningham (otec Moran), Stuart Graham (dozorca Lohan) či Brian Milligan (Davey Gillen).

Hoci je Hlad pomerne nepríjemný, je to mimoriadne presvedčivý a pôsobivý divácky zážitok. Okrem toho ide o jeden z najlepších filmov posledných rokov.

Michal Michalovič
(autor je absolvent filmovej vedy na FTF VŠMU)