Aj keď sa možno zdá, že po rozpade Slovenskej filmovej tvorby na Kolibe sa filmári rozplynuli v dave, nezmizli. Osamostatnili sa. Zo „štátom platených turistov“, ako ich zvykli ľudia prezývať, sa tak stali podnikatelia a profesionálne skupiny, ktoré aj v súčasnosti robia slovenskej „filmárčine“ dobré meno vo filmovom priemysle. Pod vplyvom spoločenských zmien prešli aj filmové profesie kus cesty.

V každej fáze dominuje iná profesia

Proces výroby filmu môžeme rozdeliť na štyri hlavné časti, a to vývoj, produkcia, postprodukcia a distribúcia. V minulosti prebiehala prvá fáza v kanceláriách na Kolibe. Jednotlivé tvorivé skupiny pripravovali pod dohľadom dramaturgov projekty, ktoré neskôr prechádzali do realizácie. Niekedy však nie priamočiaro. Niektoré projekty sa kvôli spoločensko-politickej situácii nikdy nerealizovali. Dramaturg bol významným členom tímu, ktorý projekt sprevádzal od prvých riadkov po poslednú verziu strihu. Dnes sa jeho úloha zmenila, rovnako sa zmenil aj názov prvej fázy. V súčasnosti sa stretneme skôr s anglickým výrazom development. Na začiatku je dominantnou profesiou scenárista. Pracuje na téme, píše scenár, na ktorom v ideálnom prípade spolupracuje s režisérom. Dramaturg pôsobí v úlohe konzultanta. Analyzuje potenciál a silu príbehu, spolu so scenáristom hľadá riešenia slabých alebo naivných miest.

Druhou fázou vzniku filmu je jeho produkcia. Na Kolibe sa kedysi vyrábali filmy na základe finančných prostriedkov pridelených na tento účel. V praxi to znamenalo, že povolanie producenta v podobe, v akej ho poznáme dnes, že finančne zabezpečuje vznik i výrobu filmu, neexistovalo. Peniaze jednoducho prišli a okrem filmov, ktoré sa vyrábali pri príležitosti rôznych štátnych osláv a výročí, vystačili aj na ostatnú produkciu. Napríklad v období 70. a 80. rokov minulého storočia sa ročne priemerne vyrábalo osem až desať celovečerných filmov. Namiesto producenta bol za rozpočet zodpovedný vedúci výroby. Prakticky to vyzeralo tak, že vedúci výroby mal k dispozícii hotový scenár i s prideleným dramaturgom a sformoval filmový štáb na čele s režisérom. Ten bol i je však len špičkou ľadovca, pretože film by nemohol vzniknúť bez množstva ďalších, často „neviditeľných“ profesií. Je to malý paradox filmu, lebo práca týchto profesií vytvára vizuálnu stránku diela, no ich existencia a spôsob práce sú divákovi často neznáme, „neviditeľné“. Film je tímová práca a v každej fáze v ňom dominuje iná profesia. Okrem toho záleží aj na type produkcie. Napríklad dnes pri nízkorozpočtových filmoch sa mnoho profesií a ich úlohy zlučujú. Dôvodom je, že film je finančne náročný „podnik“, a preto k nemu treba pristupovať efektívne.

Profesie vytvárajú ilúziu skutočnosti

Keď má scenár filmu režiséra, kameramana a rodiacu sa výtvarnú koncepciu, vstupuje do hry filmový architekt, ktorý vytvára filmový svet. Pracuje nielen s reálnymi lokáciami, ale aj na zreálňovaní režisérovej koncepcie a svojho autorského pohľadu. Od stoličky až po lietajúci stroj. Architekt zhmotňuje prostredie, v ktorom sa budú postavy pohybovať, žiť a dýchať. Jeho výkresy sú malými výtvarnými dielami, hoci svet, ktorý vytvoria, je často prchavý. V tom je rozdiel oproti bežným architektom, ktorých stavby často vydržia storočia. Tie z filmu sú iba dekoráciami. Napriek tomu však tieto svety mnohým divákom zostávajú v pamäti. Stačí spomenúť napríklad svet rozprávky Soľ nad zlato filmového architekta Juraja Červíka st. alebo jeho Slávnosť v botanickej záhrade, či prácu architekta Františka Liptáka na filmoch Martina Šulíka. V dielach, na ktorých spolupracovali oni alebo desiatky ich kolegov, vstupujeme do svojbytného sveta, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou príbehu.

Hranice rozletu ich fantázie však nie sú nekonečné. Určuje ich rozpočet. V minulosti kolovala klebeta, že vedúci výroby zvykol nakresliť kružnicu na mapu Slovenska – zvyčajne to bolo do pár desiatok kilometrov v okolí Bratislavy – a architekt sa musel prispôsobiť v hľadaní lokácie i nárokoch svojej koncepcie. Populárnou filmárskou lokalitou sa však kvôli svojej variabilnosti stala aj Orava. Práve odtiaľto pochádza zopár profesionálov, ktorí sa filmárskym produkciám venujú dodnes. Našiel sa tu nejeden kvalitný exteriér pre film a množstvo zručných remeselníkov, ktorí pomohli vytvoriť nezabudnuteľné filmové dekorácie a stavby. Návrhy filmového architekta v konečnej fáze zrealizujú filmové stavby a zariadia ich rekvizitári. Pri realizácii obrazu sú však nenahraditeľní aj herci, masky a kostýmy.

Pre každú z profesií je podstatné, že jej hlavným partnerom je skutočnosť, teda ilúzia skutočnosti. Keby sme napríklad hľadali rozdiel medzi prácou vizážistu a umeleckého maskéra, nájdeme ho v tom, že maskér nehľadá na tvári iba prednosti. V mnohých prípadoch je to práve naopak: vytvára na nej životnú skúsenosť postavy. Podľa Juraja Steinera, jedného z najlepších slovenských umeleckých maskérov, vie hercovi dopomôcť k stvárneniu charakteru aj jazva na tvári či špecifická ozdoba vo vlasoch. Obe majú jedno spoločné: pomáhajú hercovi, a tým aj divákovi zažiť pocit. Vytvoril množstvo masiek nielen v televíznych filmoch. Jeho rukopis dal napríklad tvár filmom ako Rivers of Babylon, Všetci moji blízki, Muzika či Nedodržaný sľub. Dôležitou osobnosťou výtvarnej zložky filmu je aj Anita Hroššová. Podľa jej slov je pre film ideálne, ak jeden človek zodpovedá nielen za návrhy masiek, ale aj za návrhy kostýmov. Jedným dychom však dodáva, že rovnako inšpirujúca a prínosná pre film je aj spolupráca dvoch profesionálov, i keď vždy je rozhodujúca predstava režiséra. Z jej posledných projektov môžeme spomenúť Útek do Budína, Tango s komármi či Malé oslavy. Autoritou kostýmového výtvarníctva na Slovensku je Milan Čorba, ku ktorého posledným projektom patrí film Obsluhoval jsem anglického krále. Z mladšej generácie nájdeme – najmä v titulkoch českých filmov – mená Katarína Bieliková a Katarína Hollá. S profesiou filmového architekta úzko spolupracujú kostyméri. Ich návrhy sa spravidla šijú, a pokiaľ ide o súčasnosť, tak sa nakupujú. Majú však spoločného menovateľa: voňajú novotou. Aby vyzerali prirodzene a dotvárali charakter postavy (napríklad obnosené šatstvo ako symbol chudoby), tak sa upravujú. Proces, ktorým sa dosahuje efekt obnoseného, sa volá patinovanie. Snom každého kostyméra je však nájsť originálne oblečenie, tak ako sa to napríklad podarilo Kataríne Bielikovej v spolupráci s Beátou Kodajovou vo filme Želary. Patinu života vecí využívajú aj filmové stavby. Priestor, rovnako ako oblečenie, nesmie pôsobiť chladne, akoby ho práve niekto zariadil. Práve naopak. Má prezrádzať, ako ho jeho majiteľ používa. V tomto zmysle by sa dalo povedať, že filmová chémia by dnes stačila na samostatný odbor.

Nebezpečné filmárske profesie

Samotné nakrúcanie filmu začína vtedy, keď v minulosti vedúci výroby a dnes výkonný producent alebo produkčný už majú nachystaný plán nakrúcania. Ak by sa nakrúcala scéna s horiacim domom, do hry vstupujú aj profesie, ktorých práca hraničí s nebezpečenstvom. Existuje napríklad jedna profesia, ktorá nad zánikom horiaceho domu smútiť nebude, ba práve naopak, bude ho považovať za umelecké dielo. Sú to výrobcovia špeciálnych efektov. Jeden z priekopníkov tejto profesie na Slovensku, František „Šuli“ Rakický, vie ako vytvoriť ilúziu, že herec strčil ruky do horiacej pahreby, že sa dá vyrobiť pavučina, že predmety či dokonca ľudia vedia lietať i chodiť po vode, no najmä vie, čo, kde a kedy vo filme vybuchne.

Rovnakú radosť z nebezpečenstva majú i kaskadéri. Tí slovenskí sú dokonca svetoznámi. V minulosti u nás pôsobila Kaskadérska skupina Jána Hrabinu. Ich prvým filmom bol Majster Kat. V súčasnosti na Slovensku pôsobí Kaskadérska skupina Gustáva Kyselicu. Tí spolupracovali napríklad na zahraničných filmoch ako Gladiátor, Čierny jastrab zostrelený, Gangy New Yorku, Kráľovstvo nebeské či Kráľ Artuš. Okrem pôsobenia v úlohe živých terčov zvyknú občas zastupovať herca aj v úlohe dabléra. Herec sa totiž počas nakrúcania nesmie zraniť, iba ak podľa scenára. A tieto zranenia majú v kompetencii výhradne umeleckí maskéri, zameraní na špeciálne efekty. Kaskadéri sa však pri realizácii svojich úloh zraniť môžu, hoci trénovaní profesionáli sa tomu vedia vyhnúť. Rovnako sú na tom i ďalšie profesie, ktoré v slovenských filmoch už takmer nevídať. Ide o odborníkov na staré remeslá, šermiarov a choreografov bojových scén – čo spája v jednej osobe klasik tejto profesie na Slovensku Peter Koza – či cvičiteľov zvierat.

Pokiaľ ide o samotný proces nakrúcania, tak okrem vizuálnej stránky je dôležitá aj zvuková stránka záznamu. Majstri zvuku a zvukári sú zodpovední nielen za nasnímanie dialógov, ale aj ruchov. Sú to zarytí nepriatelia vzdušnej dopravy. V exteriéri ich citlivé mikrofóny zachytia aj zvuk lietadiel. Ak sa tak stane, záber treba vždy zopakovať. Zvukár je jednou z profesií, pre ktorú nakrúcanie nekončí na pľaci, ale až v štúdiovej postprodukcii.

Menej dôležitá profesia neexistuje

Každá z profesií má niekoľko asistentov. Keby sme si určili napríklad profesie ako producent, režisér, kameraman, zvukár, architekt, kostýmový výtvarník a umelecký maskér, potom každej z nich podlieha niekoľko asistentských funkcií i samostatných profesií. Pri kamere je zaujímavou profesia označovaná pojmom grip. Jej vykonávatelia majú na starosti všetky zariadenia, ktoré uvádzajú kameru do pohybu, alebo naopak statívy či umiestnenie kamery do náročných podmienok. Dôležitá je aj partia osvetľovačov, bez ktorej by sa ťažko nakrúcal prakticky akýkoľvek záber.

Pri nakrúcaní hádam neexistuje „menej dôležitá“ profesia. Niektoré sú iba menej známe. Napríklad klapka alebo skript. Kedysi sa ako klapka používalo drevené zariadenie uspôsobené na tento účel. Dnes už je nástroj digitálny, no má rovnaký účel. Na základe neho sa neskôr v štúdiu synchronizuje zvuk a obraz, pretože klapnutie nielen počujeme, ale aj vidíme. Rovnako je potrebné klapnúť aj v prípade, že sa sníma na viaceré kamery. Klapka je potom štartovacou čiarou pre všetky záznamové zariadenia.

Pri teste o filmových profesiách by však mnohí zaváhali nad skutočnou úlohou skriptky. V skratke by sa dalo povedať, že skriptka je zodpovedná za všetko. Ale našťastie nie sama. Pôsobí ako druhá – poistná kontrola, aby sa na nič nezabudlo. V minulosti mala zodpovednosť prakticky za všetko, čo sa nakrútilo. Často chodila aj do strižne a asistovala strihačovi. Má prehľad vo veľkosti nakrútených záberov: celok, polocelok, detail, sleduje, či sa postavy pozerajú v správnej osi pri zmene veľkosti záberov, rovnaké rozmiestnenie rekvizít, správne kostýmy a masky. Zapisuje, ktoré zábery boli dobré po režisérskej, kameramanskej, zvukovej stránke. Kontroluje správne odznenie replík hercov. V súčasnosti jej prácu uľahčuje fotenie, prípadne nakrúcanie, vďaka ktorému si vie skontrolovať, čo a kde bolo umiestnené. V tejto profesii pôsobila napríklad aj súčasná scenáristka a režisérka Laura Siváková-Paššová.

Nakrúcanie filmu trvá zvyčajne 30 až 60 dní. Niekedy ho zdržia prestoje kvôli ročným obdobiam. Na konci však každý film čaká rovnaký osud: a to je cesta do strižne. Tu sa film „strihá“. V praxi to znamená, že sa skladá po jednotlivých záberoch. Okrem toho sa tu vytvárajú niektoré triky. Potom ide film do zvukovej postprodukcie, kde sa okrem zvuku nahraného na pľaci – takzvaného synchrónu, pridajú ruchy, hudba a niekedy sa opäť nahrajú aj dialógy hercov, čiže postsynchróny.

Keď je film hotový a putuje k divákovi, jeho uvedenie v kinách často sprevádza film o filme, ktorý v televíznom vysielaní približuje nakrúcanie filmu. Tento moderný spôsob propagácie, ktorý sa stal veľmi obľúbený, neustále provokuje zvedavosť divákov. Tí chcú vedieť, aké je to počas nakrúcania, ako vznikol ten alebo iný trik. Ale tak, ako kúzelníci, ani filmári neprezrádzajú všetky svoje tajomstvá. Zrejmé však je, že filmové profesie na Slovensku nezanikli, len sa zmenili podmienky ich práce a s nimi aj náplň práce profesií a spôsob jej realizácie. A hoci sú možnosti na uplatnenie filmárskych profesií na Slovensku skromné, filmári hovoria medzinárodným jazykom, a tak je pre nich svet filmu otvorený.

Anna Fifiková
(autorka je scenáristka a spolupracuje na tejto téme pre dokumentárny cyklus Slovenské kino)