Knižná publikácia s názvom Balkán alebo Metafora. Balkanizmus a srbský film 90. rokov je najaktuálnejším prírastkom edície SFÚ Orbis Pictus. Kniha je výsledkom dlhodobého výskumu filmovej teoretičky Jany Dudkovej v tejto oblasti kinematografie. Na analýze piatich vybraných filmov (Underground, Čierna mačka, biely kocúr, Sud prachu, Pekné dediny pekne horia, Rany) ponúka erudovaný pohľad na fenomén balkanizmu a srbskú kinematografiu s dôrazom na ich rôzne vrstvy a spojitosti.

Čo bolo hlavným impulzom k napísaniu tejto knihy a aký bol proces jej vzniku?
– Ide o skrátenú verziu mojej dizertačnej práce z roku 2005. Čiastočne som aktualizovala niektoré údaje, no viac-menej som ponechala akýsi „poloakademický“ štýl. To viedlo aj k faktu, že kniha vznikla v spolupráci SFÚ a vydavateľstva VEDA, čo je vydavateľstvo mojej materskej inštitúcie, Slovenskej akadémie vied.

Po knihe Línie, kruhy a svety Emira Kusturicu je Balkán alebo Metafora vašou druhou publikáciou zaoberajúcou sa balkánskou kinematografiou. Zmenil sa s odstupom času váš prístup k tejto problematike?
– Prvá knižka bola monografia „objednaná“ SFÚ ako pilotný projekt edície profilov súčasných svetových režisérov. Pokúšala som sa ju napísať tak, aby som pomenovala balkanizmus, ktorý je u Kusturicu zreteľný, ale aby som zároveň nebola k nemu príliš kritická. Pri písaní dizertačnej práce som konečne prišla s koncepciou kritiky balkanizmu, ktorá neprebieha formou jeho explicitného odmietania, ale práve naopak, často sa deje prostredníctvom exscesu, nekonečného variovania, nedostatku inej alternatívy, upozorňovania na neexistenciu čohokoľvek, čo je „za textom“. Vydaniu ďalšej knihy o srbskom filme som sa však dlho bránila. Presvedčilo ma až to, že kniha o Kusturicovi bola veľmi rýchlo vypredaná, pre mnohých sa stala nedostupnou, ja som sa ňou stala nespokojná – a tým pádom som mohla prísť s ďalšou, ktorá sa síce vracia aj k niektorým Kusturicovým filmom, ale kladie ich do širšieho kontextu.

V knihe veľmi polemicky pracujete so zavedeným pohľadom na srbskú kinematografiu. Čím konkrétne by mohla byť táto publikácia obohacujúca pre čitateľa?
– Moja kniha nie je úplne polemická. V priebehu práce som mnohé zavedené pohľady musela uznať za čiastočne legitímne. Snažila som sa však o nuansovanie a upozornenie na koncept ambivalencie, ktorý je v podstate tradičným prvkom chápania Balkánu, ale nie vždy sa naplno využívajú jeho potenciály. Išlo mi o poukázanie na rôzne alternatívne čítania filmov, ktoré sa zaoberajú Balkánom, a v konečnom dôsledku o navedenie čitateľa k tomu, aby sám prehodnocoval vlastné predsudky. Toto prehodnocovanie ale nie je aj odmietanie, pretože prehodnotenie neznamená negáciu.

Názov knihy odkazuje k metafore. V akom zmysle je možné chápať metaforické zobrazenia v balkánskom (srbskom) filme?
– Metafora je veľmi vágny pojem. V knihe ho príliš nerozvádzam, nesledujem konkrétne metafory, skôr mi ide o rozširovanie možností vnímať Balkán ako metaforu.

Filmy pochádzajúce z krajín bývalej Juhoslávie mávajú často úspech na medzinárodných festivaloch. Ako by sa dalo charakterizovať chápanie fenoménu balkanizmu západnými krajinami?
– V tomto prípade musím najprv súhlasiť s Dinou Iordanovou, autorkou knihy Cinema of Flames o mediálnych reprezentáciách Balkánu po roku 1989. Podľa nej to, čo sa nazýva „balkánskymi kinematografiami“, v súčasnej dobe neprináša nič nové na poli estetiky alebo umeleckej hodnoty. Ide veľmi často o úplne priemerné filmy, ktoré neprestávajú zaujímať festivalové publikum a kritiku z jednoduchého dôvodu: sú hodnotené prevažne z hľadiska politického posolstva. To býva dezinterpretované, deformované, prichádza k rôznym nedorozumeniam, ale často práve tieto polemiky udržiavajú záujem o jednotlivé filmy, napríklad aj o Underground. Druhá strana problému balkánskych kinematografií je ale aj ich vnímanie z hľadiska akéhosi „balkánskeho exotizmu“, ktorý môže byť pozitívny i negatívny. Práve Iordanova v tomto zmysle spomína aj „autoexotizmus“ Balkáncov, ktorí o očakávaniach „zvonka“ vedia a často ich vedome alebo podvedome napĺňajú. Vystríhala by som sa však hovoriť „vnímanie balkanizmu západnými krajinami“, pretože balkanizmus chápem v zmysle, v akom bol tento pojem sformulovaný v akademických kruhoch. Priemerný divák, čitateľ, poslucháč hudby, ale aj priemerný kritik nevie balkanizmus registrovať, on v ňom žije. Jednoducho sa naučil na určitý typ diskurzu o Balkáne, ktorý sa podľa historičky Marie Todorovej upevnil v čase prvej svetovej vojny, ale ktorý sa pripravoval veľmi dlho celým radom cestopisov, kníh a textov počas takmer dvoch storočí.

Vaša kniha je postavená predovšetkým na analýze piatich filmov. Nakoľko poskytuje tento výber možnosť nového spôsobu dešifrovania problematiky balkanizmu?
– Filmy, ktoré som si vybrala, čitateľ už pravdepodobne pozná. Dlho som váhala, či je tento výber správny, pozerávala som stále nové a nové filmy a porovnávala som ich s výsledkami analýz tých piatich vybraných. Nakoniec som prišla k úplne jednoduchému záveru: týchto päť filmov je skutočne reprezentatívnych, ale ako príklady istej obmedzenej, do seba uzavretej paradigmy v srbskom filme. Práve táto paradigma pomohla upevniť kritický pohľad na balkanizmus, aj keď ten je skôr podvedomý ako vedomý, a preto sa mi zdalo dôležité pomenovať ho a naučiť diváka na hlbšie vnímaniu Balkánu.

Richard Šteinhübel
(autor je doktorand v Kabinete divadla a filmu SAV)