Milan Stráňava, producent: „V poslednom čase ma potešil záujem médií a divákov o nové slovenské filmy. Všeobecne sa viac o filmoch rozpráva, produkcia sa pomaly vzmáha, v tomto roku sú plánované ďalšie tri premiéry slovenských filmov. Slepé lásky zaznamenali úspech v Cannes, Polčas rozpadu je vybraný do sekcie kritikov Variety Critics Choice na MFF Karlovy Vary medzi najlepších desať európskych filmov. Odovzdávanie cien v domácej súťaži Slnko v sieti malo kultivovaný a dôstojný priebeh, dramaturgia tohto večera bola naozaj špičková. Nebyť zásahu tajomných síl do nominácií, kde sa podarilo zmiešať niekoľko kategórií, a účelovej zmeny pravidiel počas prihlasovania jednotlivých filmov do súťaže, ktoré spôsobili kyslé pocity v oblasti žalúdka nielen neoceneným, ale aj oceneným umelcom – jedným slovom si zase pár nepolepšiteľných notorických intrigánov prišlo na svoje – to bol vydarený večer. Dobrý pocit z celkového trendu vo filmovej produkcii však prevažuje, verím, že ministerstvo kultúry nestratí dych vo financovaní projektov, že sa pridá STV a pár veľkých firiem podnikajúcich na Slovensku, a o budúcnosť slovenského filmu sa nebojím...“

Luba Velecká, režisérka: „Naša porevolučná „ľahkosť bytia“ nepriniesla taký rozvoj kinematografie, aký sme očakávali. Peniaze stúpli na cene a všetky plány o rozvoji filmovej produkcie v teoreticky slobodnom priestore zostali aj vďaka „kolibským šikovníkom“ len fantáziou. Zorientovať sa v dlhoročnom marazme spoločnosti zostalo veľkým sústom pre vznik diela, ktoré by v zmenenom hodnotovom svete mohlo odhaľovať život tak, ako sme ho naozaj žili. To je veľké mínus, ktoré bude ešte dlho doznievať. Potešila ma skupina mladých dokumentaristov, ktorí sú ochotní ísť za hodnotou a výpoveďou aj na kraj existencie, neuspokoja sa s dnešnou nežičlivosťou podmienok a trhových obmedzení hodnôt. Je to veľké plus ich postoja k vlastnej tvorbe a skutočnej zodpovednosti. Absolvovala som workshopy, ktoré nás podrobne učili, akú dôstojnosť a podmienky si máme vybojovať podľa európskej zvyklosti ako autor, režisér. Tieto argumenty sú na Slovensku smiešne. Televízia, ktorej doménou by mal byť kvalitný dokument, na to nestačí. Autorov treba pestovať, len v slobodnej hlave vznikajú skvelé nápady, ktoré nás môžu obohacovať a nemusia byť len regionálneho významu. Je devätnásť rokov po revolúcii. Niekde sa stala chyba, ktorá sa vracia.“

Katarína Minichová, dramaturgička: „Zatiaľ, čo sála v Loutkovém divadle v Třeboni praskala vo švíkoch na kolekcii filmov tvorcov všetkých generácií slovenského animovaného filmu, za rohom pracovali na spoločnom višegrádskom animovanom projekte tímy študentov animovanej tvorby z FTF VŠMU, Poľska a Maďarska, a o kúsok ďalej sa v nabitej kinosále premietal v súťaži animovaný film Ivany Šebestovej Štyri. Tento pekný obrázok sa ukázal na nedávnom MFAF v Třeboni. Priam ukážkovo žiaril aj slovenský animovaný film, s nadšencami nastupujúcej generácie a s vedomím súvislostí v celej šírke. Naproti tomu je ostrý kontrast odlesku biedy televíznej obrazovky slovenského animovaného filmu. Najmenší vôbec nemajú šancu poznať vo večernej animovanej rozprávke skvelé seriály Františka Jurišiča, Kolomana Leššu, Ondreja Slivku, Vladimíra Malíka a mnohých ďalších. Trvalo usadený „odlesk“ priam v neuveriteľnej reprízovanosti obohratých titulov z dovozu je natoľko zjavný, že sa prepadá pod zem. Zatiaľ, čo všade vôkol frčí digitalizácia a deti u našich susedov sa večer čo večer tešia so svojimi obľúbenými hrdinami. Nielen u susedov totiž vedia, že tak sa rozvíja a kultivuje malý človek, o etike ani nehovoriac. Vedel to aj Disney, že generácie sa menia každých pár rokov... Asi len my to nevieme.“