Hoci je Marek Šulík (1974) predovšetkým režisér dokumentárnych filmov, najvýstižnejšie by bolo označiť ho za univerzálneho tvorcu. Príležitostne spolupracuje na mnohých dokumentoch ako kameraman, dramaturg, strihač a z času na čas je aj autorom textov o filme. Po dlhšej dobe sa mu podarilo nakrútiť autorský projekt, pred necelým mesiacom mal premiéru jeho dokumentárny film Sedem magických rokov.

Váš nový film Sedem magických rokov sa venuje problematike dôležitosti vzťahu rodičov a dieťaťa. Na prvý pohľad ide o samozrejmú tému. Prečo ste sa na ňu pokúsil upozorniť?
– Keď som robil predchádzajúce filmy z prostredia detských domovov a náhradných rodín, často som si vybavoval rôzne situácie z môjho detstva. A potom, pred štyrmi rokmi som čítal knihu psychologičky Jiřiny Prekopovej Deti sú hostia, ktorí hľadajú cestu a bol som ňou nadšený, pretože pomenúva podstatu veci – aké chceme, aby naše deti boli. Keďže som otcom dvoch detí, táto otázka mi napadá často. Zároveň som si všimol, že mnohí rodičia nechávajú deti akoby na „samovývoj“. Nezaujímajú sa o to, čo čítajú, čo pozerajú, s čím a ako sa hrajú – iba na nich hučia, pretože im zavadzajú.

foto: Martin Kollár

Kto bol iniciátorom projektu?
– Občianske združenie Návrat, ktoré vyhľadáva náhradných rodičov pre opustené deti. Návrat inicioval veľa filmových aj iných projektov, ktoré ukazovali život náhradných rodín a život detí v domovoch. Asi pred tromi rokmi sme si povedali, že by bolo dobré urobiť film, ktorý by bol akousi prevenciou pred umiestnením detí do domova. Hovoril by ľuďom, že mať deti sú síce aj starosti, ale najmä radosti a že sa s tými starosťami oplatí bojovať, že prežiť život s deťmi nie je strata času. Zároveň sme chceli ukázať, že v prvých rokoch sa v psychike dieťaťa naozaj dejú závažné veci a preto je dobré vnímať dieťa ako jedinečnú bytosť, ktorá sa chce vyvíjať, prejaviť a potrebuje na to adekvátne podmienky.

Po formálnej stránke je dokument veľmi rôznorodý. Staré, ale i súčasné rodinné filmové záznamy a fotografie, autentické zábery sa v ňom striedajú so štylizovanými momentmi... Nakoľko je spôsob kombinovania materiálu náročný?
– S rôznorodosťou materiálu som pracoval vedome od začiatku. Uvedomoval som si, že film má mať takmer hodinu a veľmi by som bol smutný, keby ho napríklad môj kamarát fotograf a kameraman Martin Kollár – ako prototyp diváka náročného na udržanie pozornosti – nevydržal sledovať aspoň pätnásť minút a prepínal by na obľúbené Spektrum či BBC... Tá rôznorodosť mi pomohla striedať rôzne režijné postupy a tak diváka priebežne prekvapovať. Ale nie som si istý, či sa to podarilo, v závere strihových prác som bol už obsahom filmu taký unavený, že sa mi všetko zdalo nudné a nezaujímavé. Zároveň treba povedať, že je to didaktický film a výber rodinných záznamov a nakrúcanie spontánnych situácií v rôznych rodinách mu „zaoblili rohy“, pridali emotívnejší, teplejší charakter.

Nemali ste problém so získaním súhlasu nakrúcania pôrodu, matiek v nemocnici tesne po pôrode alebo s preniknutím do intímnosti rodinného prostredia?
– Vo filme vystupuje veľa rôznych rodičov a detí, ale nebolo mi jedno, kto to je. Pôvodne som si rodičov vyberal podľa ich postojov k deťom. Hľadal som blízkych ľudí. Vždy som im vysvetlil o čo ide, a zväčša to pochopili a prijali. Vlastne som tak spoznal mnoho milých ľudí. Aj pre nakrúcanie v pôrodnici v Banskej Štiavnici som sa rozhodol pre prístup personálu k novonarodeným deťom a k matkám. Neskôr som nakrúcal aj u priateľov. Film som točil sám, takže možno to v tých rodinách nevnímali ako veľký zásah a rýchlo si zvykli. Ale napriek tomu bolo zvláštne nakrúcať ľudí v úplne prirodzených a zároveň hlboko intímnych situáciách – napríklad, keď sa hrajú s deťmi, keď im prejavujú svoju náklonnosť. Počas dvoch rokov som zbernou metódou snímal aj svojich synov a moju ženu. Na seba som ale kameru otočiť nedokázal.

Použitie záznamov z rodinných filmových archívov nie je vo vašom prípade náhodné. Už dlhšie rozmýšľate nad realizáciou dokumentu, ktorý by vznikol práve na tomto základe. V akom štádiu sa tento projekt nachádza? A v čom sú pre dokumentaristu zaujímavé rodinné archívy?
– Spontánnosťou a mnohokrát prekvapivým obsahom. Aj vďaka filmu Sedem magických rokov som začal hľadať staré 8mm filmy, premietačku na prepis, malé 8mm strižne, lepičky a hlavne kontakty na majiteľov. Niečo mám, ale je to všetko iba v počiatkoch. Sedem magických rokov som robil sám – produkčne i tvorivo, takže som nemal čas a ani sily púšťať sa do ďalších vecí.

Často spolupracujete so svojimi kamarátmi – dokumentaristami, no v prípade filmu Sedem magických rokov ste boli režisérom, kameramanom aj strihačom sám. Pracuje sa vám ako režisérovi lepšie samostatne?
– V Sedem magických rokov to bola praktická otázka. Film som nakrúcal dva roky a v časovo nepredvídateľných chvíľach. Takže najlepšie bolo byť nezávislý na iných. A nechcel som narúšať intimitu rodín prítomnosťou väčšieho štábu. Zároveň sa mi na počiatku zdalo, že film nie je až tak obrazovo náročný, aby som to nezvládol aj sám. Aj v strižni som pracoval veľmi dlho. Film som skladal s prestávkami asi rok a počas toho som prepisoval scenár a dotáčal scény. Pravda však je, že som si aj akosi zvykol nevysvetľovať iným, čo potrebujem, keď to môžem urobiť sám. Kúsky filmu som však premietal rôznym ľuďom, aby som získal spätnú väzbu.

Vaše dokumenty vychádzajú väčšinou z rozsiahlej problematiky, a vždy sa dostanú ku konkrétnemu sieľu…
– Spomínam si, ako nám Dušan Hanák hovoril, že je zaujímavé, keď sa k myšlienke filmu alebo akejkoľvek práci blížime v širokých sústredených kruhoch. Znie to síce „srandovne“, ale v skutočnosti sú to dôležité veci. Vo filme Sedem magických rokov bolo pôvodne oveľa viac tém a nasnímaných situácií, ale bolo nutné zbaviť sa ich a ponechať len tie najdôležitejšie a najzrozumiteľnejšie – „v záujme sústredenia kruhov“.

Okrem toho, že ste filmový tvorca, vaše meno sa viackrát objavilo napríklad aj v odbornom filmovom časopise Kino – Ikon ako meno autora textu o filme. Čo pre vás znamená slovo „písanie“?
– Dušan Hanák nás na škole viedol aj k analýze filmov. O každom premietnutom filme sme sa podrobne rozprávali, najmä z hľadiska dramaturgie. Ešte predtým ma rôzne rozbory nútil písať brat Martin. Mne sa to ale páčilo. Pri písaní o nejakom filme či probléme som totiž nútený formulovať to, čo ma na ňom zaujíma, overovať si svoje argumenty... Tieto analýzy mi potom akosi podvedome pomáhajú aj v strižni pri chápaní toho, čo vlastne robím a prečo to tak robím...

Myslíte si, že sa situácia v slovenskom dokumentárnom filme zlepšuje a poskytuje sa mu dostatočný priestor?
– Neviem, či je situácia na Slovensku zlá alebo dobrá. Určite je zlé, že v STV sedia na peniazoch, namiesto toho, aby ich ponúkli napríklad aj pomocou nejakého súbehu do externého prostredia, ktoré by mohlo pracovať v nezávislých podmienkach. (Neviem, kde je tá koncepcia, ktorú pre STV vypracoval Ondrej Šulaj a ktorá počítala so vstupom externého prostredia do výroby STV.) Ale myslím si, že určite veľa závisí od iniciatívy a tlaku tvorcov. Ak niekto stále poctivo šliape za svojím a obetuje sa tomu, tak to zväčša aj dosiahne.

Patríte k silnej generácii dokumentaristov, v ktorej je každý veľmi výraznou osobnosťou. Čo máte spoločné?
– Chuť súťažiť a závisť... Som presvedčený, že jeden talentovaný, ale aj pracovitý študent na škole, ktorý prerazí na festivaloch a v očiach odbornej verejnosti, postupne spúšťa lavínu ďalších, ktorí sa mu chcú vyrovnať. A dôležitá je aj podpora od ľudí, ktorí majú radi film – pre nás to boli a sú napríklad Boris Hochel, Dušan Hanák, Mario Homolka, Alexander Strelinger, kedysi Martin Slivka... S tou silnou generáciou je to ale podľa mňa mediálny omyl. Kto sú tí ľudia v generácii? Kto nakrúca filmy z môjho ročníka? Kto z Vojtekovho? Sú to iba ojedinelé aktivity ambicióznych jedincov, ktorí samostatne (!) a nepretržite produkujú individuálne a zaujímavé filmy ako Kerekes, Vojtek, Kirchhoff, najnovšie Piussi... Prečo po skončení školy zrazu všetci zmĺknu a ich posledné zaujímavé veci sú – niekedy nedokončené – absolventské filmy? Všetky svoje filmy som nakrútil ako zákazky. Niečo som robil pre IVO, niečo pre Návrat, niečo pre Media 3, STV... Nenakrútil som nič, čo by bolo od počiatku iba mojou aktivitou – vlastným projektom, ktorý zanechá nejakú citeľnú stopu na poli dokumentu. Nemôžem sa považovať za člena „silnej“ generácie, ktorá prehovára k svetu najmä autorským pohľadom a osobitým prejavom. Som iba obyčajný robotník obrazu, ktorý sa možno naučil pekne vyrezávať.

Dáša Čiripová