Po „mierne akčnej komédii“ Vadí nevadí režisérky Evy Borušovičovej prichádza do kín nový slovenský film režiséra o niečo staršej generácie Vlada Balca Dážď padá na naše duše, ktorý by v podobnom duchu mohol niesť podtitul „akčná melodráma“. Hoci spomínané dva filmy toho nemajú veľa spoločné, oba sú signálom, že slovenskí filmári majú snahu prostredníctvom miešania žánrov a orientáciou na súčasnosť priblížiť sa novším trendom svetovej kinematografie, ako aj diváckemu vkusu. Sú prejavom snahy o vytvorenie alternatívy k poetickému filmu reprezentovaného dielami Martina Šulíka, majú ambíciu vypovedať nielen o vnútornom svete svojich hrdinov, ale aj o súčasnej realite.

Film Dážď padá na naše duše je vybudovaný na bolestnej konfrontácii vnútorného sveta hrdinov so svetom okolo nich. Konflikt je nasadený už v úvode filmu. Malá Kristína je obmedzovaná vonku i v škole – policajti jej zakazujú trhať kvety, učiteľka ju pred celou triedou zosmiešni. Joko je zasa vo väzení šikanovaný spoluväzňami. Kika i Joko reagujú útekom, na ktorom sa ich cesty skrížia. Okrem úteku pred zákonom je ich blúdenie popri rieke i hľadaním niečoho lepšieho ako im môže ponúknuť život, ktorý nedáva na výber. Sú hrdinami outsidermi, ktorí si po vzore svojich filmových predobrazov (napríklad Leon Luca Bessona) napriek vzájomnej odlišnosti k sebe vybudujú silné puto.

Konflikt hrdinov so svetom sa prenáša do všetkých zložiek filmu – od réžie a kamery až po hudbu. Akčné scény napätia sa striedajú s melodramatickými pasážami zbližovania Kiky a Joka. Práve v týchto chvíľach Kika prehovára o svojich nádejách i pochybnostiach o existencii dobra a skutočných hodnôt vo svete, pred ktorým utekajú. Kika i Joko sa na svojom úteku stávajú obeťami spoločnosti riadenej povrchnými záujmami, egoizmom, skorumpovanými inštitúciami a zločincami. Táto mašinéria je stelesnená neustálou blízkosťou policajtov zbavených čŕt ľudskosti, vystupujúcimi skôr ako ozubené kolieska jedného stroja. Vydávajú pokyny cez vysielačky, zdvíhajú telefóny, sledujú monitor počítača. Na druhej strane je sféra duchovného sveta okrem Kiky a Joka zastúpená bláznivým Ufónom, ktorý chce odísť s mimozemšťanmi a Kikinou matkou, ktorá je vďaka svojej sexuálnej animálnosti schopná iracionálneho pochopenia. Fakt, že je hluchonemá, túto schopnosť chápať nevypovedateľné ešte podčiarkuje. Tieto postavy predstavujú to neviditeľné, čo autori pomenúvajú dušou a čo je mašinériou spoločnosti vytláčané na perifériu. Útočisko nachádzajú v záhradných búdach pri rieke, v lese a v Ufónovej maringotke.

Nad príbehom sa vznáša opar osudovosti posúvajúcej ho v tempe plynutia rieky k neodvratnému koncu. Na osudovosť odkazujú časté zábery rieky – symbolickej hranice, ktorú sa hrdinovia snažia prekonať (Joko sa musí dostať na loď); no stále zostávajú iba na jej brehoch. Fatalistická je i Jokova predestinácia – matka ho dala do detského domova a odvtedy sa mu život stal peklom. Osudovosť miestami prechádza do kŕčovitej mystiky – keď sa napríklad Kika pýta Joka, koľko rokov ešte budú žiť a on jej odpovedá, že päť dní, čo sa i vyplní, alebo keď Ufón zomiera zatúlanou guľkou určenou pre Joka presne o 0:40 hod. Kika a Joko sa snažia z nemenného predurčenia vymaniť, na úteku hľadajú fyzické i duchovné vyslobodenie. Symbolický krst v daždi je znovuzrodením i stvrdzovacím gestom ich vzájomného puta. Motív úteku tiež zdôrazňujú obrazy dopravných prostriedkov – áut, lodí, lietadiel – symbolizujúcich únik a oslobodenie.

Film Dážď padá na naše duše by snáď mohol byť silnou výpoveďou o jedincovi dusenom mašinériou spoločnosti. No hoci sa autori snažili dej aktualizovať (napríklad motívom utečencov); nepodarilo sa im vytvoriť autentickú výpoveď o duši človeka v dnešnom svete. Ich pohľad naň je čiernobielo zjednodušujúci. Nevyrovnali sa ani so zladením akčnej a melodramatickej zložky príbehu. Prechody od napätia k lyrike nie sú motivované vnútornou dynamikou príbehu, častokrát sú riešené iba krajinkárskymi zábermi na povodie Dunaja. Štýlová nevyváženosť sa zároveň snúbi s povrchnou charakterovou kresbou, ktorú dokázali oživiť iba hlavní protagonisti (Erik Ollé a Kristína Svarinská). Postavy príbehu sú schémami – Joko: delikvent vyrastajúci bez lásky, Kika: dieťa poznačené rozpadom rodiny a citlivo reagujúce na zlobu, ktorá ho obklopuje, Mačuga: bezcitný a obmedzený kšeftár a zabijak, atď. Zlom vo vzťahu Joka a Kiky po autonehode nie je vieryhodný. Ich zblíženie nie je vystupňované budovaním vzťahu, prudko prechádza od strachu k láskyplnej starostlivosti. Kikina detská duša nie je oživená dychom autentickosti, jej názory na svet i modlitby k Bohu, v ktorého existenciu úpenlivo dúfa, sú skôr povrchnými predstavami dospelých o vnútornom svete detí.

A tak filmu Dážď padá na naše duše chýba sila vnútornej presvedčivosti. Snaží sa hovoriť o duši človeka, no nedarí sa mu do nej preniknúť, blúdi okolo nej ako jeho hrdinovia blúdia okolo rieky.

Katarína Mišíková
(autorka je študentka filmovej vedy FTF VŠMU)