Posledný autoportrét – dnes sa to už u nás nedá

V úvodnom titulku režisér označuje svoj celovečerný debut ako „hraný film dokumentaristu Mareka Kuboša“. Signalizuje tým, že v jeho tvorbe došlo k prirodzenému posunu od dokumentu smerom k hranej tvorbe. Autoportrét ako špecifická žánrová forma mu pritom poskytuje – mierou apelatívneho sebavyjadrenia cez kladenie otázok sebe i druhým – funkčnú bilančnú platformu na pretlmočenie pocitov zo zmeny, ktorú pociťuje. Práve tá ho núti hľadať nové prístupy k realite, k autorskej tvorbe a zároveň k sebe samému ako tvorcovi, pôvodne dokumentaristovi.

Ako z filmu zreteľne odčítame, autor si s odstupom dvadsiatich rokov bytostne uvedomuje, že odkedy začal nakrúcať – za Mečiara v polovici deväťdesiatych rokov 20. storočia –, výrazne sa zmenili spoločenské pomery, tvorivé možnosti i stav, v akom sa ľudsky nachádzal a nachádza dnes na konci druhej dekády 21. storočia. Zmenami prešla súčasná dokumentárna prax i protagonista ako centrálny subjekt dokumentárneho filmu. V symbolickej rovine naratívu tak Posledný autoportrét poukazuje na uzatváranie jednej etapy Kubošovej vlastnej tvorby a zároveň upriamuje pozornosť na ochotu režiséra vyrovnať sa s týmito novými procesmi a porozumieť im s jednoznačným cieľom podeliť sa cez odvážne autorské gesto o nadobudnuté poznatky so súčasným publikom. Robí to originálne a sofistikovane spôsobom osobného príkladu. Túži sa duchovne – navonok i vnútorne – očistiť a zároveň sa verejne vyrovnať s pociťovanou umierajúcou formou romantizujúcej a naivnej predstavy, s ktorou voľakedy vstupoval do dokumentárnej praxe, keď považoval dokument za spôsob pravdivého zrkadlenia okolitého sveta. Jedinou alternatívou, ktorú v súčasnosti vidí, ak nechce vedome zavádzať, je nakrúcanie filmov hraných.

Posledný autoportrét obsahuje prekvapujúce množstvo vrstiev a nie je jednoduché vtesnať všetky do limitovaného rozsahu tohto textu. Upozornime aspoň na najzaujímavejšie otázky, ktoré nastoľuje. Protagonistom je autor filmu, ktorý sa „portrétuje“ počas cesty autom. Ide o zhmotnenie idey autoportrétu do naratívnej štruktúry filmu. Medzi nemenej dôležité významové vrstvy patrí zameniteľnosť relácie autor – protagonista, čo Kubošovi umožňuje portrétovať seba samého a zároveň vyspovedať kolegov dokumentaristov tak, že ich sníma usadených v interiéri svojho auta. Stávajú sa tak automaticky protagonistami v jeho autoportréte tým, že im kladie otázky týkajúce sa nielen jeho ako autora, ale aj ako človeka. Každý jeden respondent-režisér pritom nevdojak prezentuje vlastné názory na kľúčové otázky tvorby, etiky či hraníc dokumentu. Kuboš sa okrem toho zámerne a odovzdane dáva nakrúcať protagonistom jedného svojho staršieho dokumentu, ktorému filmom najviac ublížil, čím sa vyrovnáva s otázkou etickej zodpovednosti autora za subjekt nakrúcania v dokumentárnom filme, akoby chcel Kuboš tvorca preniesť túto zodpovednosť na Kuboša protagonistu. V inscenovanej sekvencii tento moment explicitnejšie umocňuje zdvojením vlastnej postavy, keď sa prezentuje v dvojúlohe počas dialógu samého so sebou na predných sedadlách auta. V sekvencii z poľovačky sa dáva zviesť na cestu, s ktorou vnútorne nesúhlasí, čo symbolicky vyústi do smrti jeho neetického, kompromisného, sebeckého a panovačného alter ega.

Kubošov film je nakrútený v reflexívnom mode, keď si jasne uvedomujeme konštrukčný princíp pri vytváraní filmového naratívu o svete, na ktorý sa pozeráme očami subjektu – autora i protagonistu zároveň. Obraz predného skla auta a spätného zrkadla, v ktorom sa autor filmu odráža, je metaforou idey o premietaní vlastného vnútra do sveta za oknom. Sme nútení v ňom konať podľa vlastného presvedčenia, čím ho aktívne pretvárame. Najproblematickejšou kategóriou vo všeobecnosti sa však stáva otázka prirodzenej autenticity – konania, myslenia a bytia. Nedostatkom autenticity trpí i realita sama osebe, pretože ju nahradila autenticita umelého zobrazenia vo svetoch digitálnych médií a televízie. Kuboš nastoľuje otázku vlastníctva nášho obrazu i hlasu s poukázaním na súčasné formy ich zneužitia. Ide o témy, ktoré sa už v minulosti objavili v jeho filmoch Hlas 98 a Taká malá propaganda. V Poslednom autoportréte sa k nim vracia cez postavy Jozefa z filmu Taká malá propaganda a Jozefa Pátroviča, v negatívnom zmysle populárneho protagonistu z komerčnej televíznej šou Česko Slovensko má talent. Pri ceste autom Kuboš zisťuje, že prirodzenosť a autenticita sa vytrácajú najmä zo strachu a z obavy zo zneužitia či z porušenia autoritou nariadených pravidiel, s čím súvisí strach verejne vysloviť pravdu napríklad o nadriadených. Esenciálnym vyjadrením tohto strachu je aj neochota oslovených protagonistov podpísať súhlas s časovo a teritoriálne neobmedzeným šírením ich obrazov a hlasov v médiách, teda súhlas na nakrúcanie na účely dokumentu. Kuboš konštatuje, že ak to v minulosti šlo, príkladom sú jeho krátke filmy, dnes to už tak ľahko nejde. Robo Kirchhoff k tomu výstižne poznamenáva, že ľudia sa dnes boja najmä zlyhania a chudoby ako dvoch hlavných stigiem nezlučiteľných s ideou kapitalizmu. Kubošovo rozhodnutie stať sa autentickým protagonistom v jeho vlastnom filme je z tohto hľadiska eticky na mieste. Počas pokusu nakrútiť hranú scénu s profesionálnym hercom Marekom Majeským mu však v očiach prebleskne víťazoslávny úsmev nad režijným napodobovaním autenticity.

Nezanedbateľnou súčasťou autoportrétu je osobná rovina, v ktorej režisér vypovedá o svojom súkromí a životnej ceste, o tom, prečo sa stal dokumentaristom, ako sa nakrúcalo voľakedy, odhaľuje svoju samotu, vzťah s matkou, túžbu po celoživotnej partnerke. Odkazy na filmové projekty, ktoré realizoval i nerealizoval, demaskujú profesijné peripetie a skriňa po starých rodičoch odkazuje symbolicky na peripetie osobné. Ostať ľudský a úprimný sú však devízy najhodnotnejšie.

Hraný dokument alebo dokumentárna hra Mareka Kuboša patrí medzi najoriginálnejšie počiny v dokufikcii u nás. Vyplatilo sa štrnásť rokov čakať. Nečudo, že v Medzinárodnej súťaži hraných filmov udelila medzinárodná porota na Art Film Feste 2018 v Košiciach snímke Posledný autoportrét Zvláštne uznanie.

Martin Palúch

Doc. Mgr. Martin Palúch, PhD. (1977), filmový vedec a pedagóg. Od roku 2002 pôsobí ako samostatný vedecký pracovník v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV v Bratislave. Zároveň prednáša na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Je spoluautorom monografie Herec Ivan Palúch (2008) a autorom knižných publikácií Vnem v zrkadle fotografie a filmu (2010), Autorský dokumentárny film na Slovensku po roku 1989 (2015) a Cenzúra a dokumentárny film po roku 1989 (2017).

 

POSLEDNÝ AUTOPORTRÉT (Posledný autoportrét)
Slovensko ▶ 2018 ▶ DCP + DVD ▶ 72 min. ▶ MN 15 ▶ slovenské znenie ▶ dokumentárny film ▶ premiéra: 6. 9. 2018

Réžia: Marek Kuboš ▶ Scenár: Marek Kuboš ▶ Kamera: Marek Kuboš ▶ Hudba: Marek Kuboš ▶ Strih: Radoslav Dubravský, Marek Kuboš ▶ Účinkujú: Jaro Sýkora, Jano B., Jozef Brezovský, Jozef Pátrovič a Soňa Balková, Jozef Drengubjak, Anna Kubošová-Baková, Štefan Durčák, Veronika Brúderová, Marek Majeský, Soňa Holičková a Mário Homolka, Ivan Ostrochovský, Jaro Vojtek, Braňo Špaček, Zuza Piussi, Peter Kerekes, Alexander Strelinger, Tomáš Pašteka, Martin Šulík, Miro Remo, Marek Šulík, Juraj Lehotský, Robert Kirchhoff, Maroš Berák, Mišo Suchý, Ľubo Štecko, Marek Kuboš a ďalší režiséri ▶ Ocenenia (výber) – 2018: Art Film Fest Košice – Zvláštne ocenenie

Marek Kuboš
(10. 6. 1970, Trstená, Československo, dnes Slovensko)
Pôvodne študoval na Vysokej škole dopravy a spojov v Žiline, potom prešiel na VŠMU v Bratislave, kde sa v 90. rokoch stal súčasťou silnej generácie mladých slovenských dokumentaristov (J. Vojtek, P. Kerekes, R. Kirchhoff, J. Lehotský, M. Škop). Profesionálnu dráhu naštartoval medzinárodne oceňovanými snímkami Cesta fotografa (1995), Žel. st. 2. tr. Kraľovany (1998), Hlas 98 (1999) a Taká malá propaganda (2001). Jeho snímky s rozmanitými témami sa venujú silným, ale aj zvláštnym jedincom a angažovaniu sa v slovenskej spoločnosti. Využíva najmä humor a nadhľad.