Film je biznis, nech si každý hovorí, čo chce! Takéto apodiktické tvrdenie, ktoré sa napodiv prihodilo vzdelanému človeku, ma dokáže zakaždým poriadne pobúriť. Pretože existuje film a „film“, film konzumný, spotrebný – a film umelecký, ktorý je takisto „spotrebný“, ale dodal by som, že pre kultivovaného človeka s vycibreným estetickým vkusom zvrchovane potrebný. Obidve tieto odrody kinematografie, diametrálne od seba rozdielne, sú si podobné v tom, že ich výroba je finančne náročná. Ich potrebnosť sa však posudzuje rôzne. Boh peňazí, o ktorom nedávno hovoril pápež František, dokáže nielen zničiť štáty, ale najviac škody narobí v umení a vedie k zániku kultúry, ak sa stane kritériom na posudzovanie umenia pri potrebe nevyhnutnej pomoci z verejných prostriedkov. Milovníkov náročného filmu pribúda, to je nepopierateľné pri sledovaní klubovej filmovej činnosti na Slovensku, záslužnej natoľko, že na vyjadrenie tejto už 22-ročnej, doslova misijnej činnosti chýbajú primerané slová, ak nemajú pôsobiť pateticky. Po škandálnom rozmetaní centra filmu v Slovenskej republike (kauza Koliba) funguje dnes už vyslovene ako Lapis Refugii (Skala útočiska z roku 1299) záslužná, obetavá práca a pôsobenie Asociácie slovenských filmových klubov, ktorá spolu so Slovenským filmovým ústavom dúcha do pahreby a roznecuje prirodzenú túžbu Slovákov po kvalitných filmoch a ich prostredníctvom po hlbokom estetickom zážitku. Žiada sa mi tu záverom parafrázovať myšlienku Jeana Cocteaua, že dobrý a krásny je ten film, ktorý priehrštím rozosieva myšlienky. A priklincovať to absolútne presným postrehom najslávnejšieho mysliteľa Konfucia (551 pred Kr.), že „nie všetci sú schopní vidieť krásu“.

Eduard Grečner (laureát Výročnej ceny ASFK za prínos slovenskej kinematografii a klubovému hnutiu)