Lanský sneh

V rubrike Z filmového archívu do digitálneho kina vám postupne predstavujeme kinematografické diela z Národného filmového archívu SFÚ, ktoré prešli procesom digitalizácie, sú dostupné vo formáte DCP (Digital Cinema Package), a teda ich možno premietať aj v digitálnych kinách. Sotva desaťminútový film Ladislava Kudelku Kam nechodil inšpektor (1964) patrí nielen k tomu najzaujímavejšiemu z autorovej esteticky i tematicky rôznorodej krátkometrážnej tvorby, ale aj k tomu najinšpiratívnejšiemu spomedzi dokumentárnych filmov, ktoré na Slovensku vznikli v prvej polovici šesťdesiatych rokov.

Vo filme Kam nechodil inšpektor sa zreteľne odráža fascinácia mestského človeka drsným horským životom na slovenských lazoch, a zároveň fascinácia filmového tvorcu výrazovými prostriedkami kinematografie, počnúc sugestívnosťou kamery, cez autenticitu filmového zvuku až po experimentovanie so syntetickou hudbou. Na prvý pohľad prostý film, zachytávajúci spôsob života a najmä vzdelávania školopovinných detí z lazníckej oblasti Klenovských vrchov zasypaných snehom však v sebe skrýva oveľa viac: má etnografický nádych i sviežosť direct cinema, a to aj napriek tomu, že sa nenakrúcal malou ľahkou kamerou a že zvuk a obraz sa prinajmenšom v niektorých záberoch nahrávali oddelene. V neposlednom rade je unikátny aj svojou veľmi progresívnou hudbou.

Podobne ako v Slivkovom, len o rok staršom filme Voda a práca (1963), kde elektronická hudba Ilju Zeljenku v kombinácii s jednoduchým píšťalkovým motívom podčiarkovala atypické spojenie zobrazovania tradičného spôsobu práce (drevené stroje na vodný pohon) s avantgardistickým snímaním i strihom, aj v Kudelkovom filme hrá kontrast medzi starým a novým, v tomto prípade starým svetom lazov a novou hudbou, významnú rolu. Ako píše Václav Macek v Dejinách slovenskej kinematografie, Kudelka si do svojho filmu žiadal prepojenie elektronickej hudby s pastorálnou. Skladateľ Roman Berger pri jej vytváraní použil tónový generátor, ktorého skokové prepínanie podľa muzikológa Juraja Lexmanna pripomína hobojovú kantilénu. Mne pripomína aj detské nápevy, neisté prvé tóny žiakov hudobnej školy, vďaka čomu sa tento hudobný prvok prepája s dominantným motívom vzdelávania.

Napriek tomu, že boli zvuky generované elektronicky, spevné motívy majú v sebe silný starosvetský náboj – presne tak, ako ho má aj učenie sa pri petrolejke, kým v izbe ženy všetkých generácií párajú perie, ako ho má spoznávanie mesta Bratislavy len z obrázkov a fotografií vo vlastivednej učebnici, ale aj sledovanie pohrebných rituálov, aké o čosi neskôr filmoval aj Martin Slivka, lazníckymi deťmi vracajúcimi sa zo školy. Okrem kantilénových motívov Roman Berger použil aj menej melodické elektronické zvuky – cvrlikanie, bzučanie či hvízdanie, konotujúce meluzínu a poveternostné podmienky v horskej oblasti – v kombinácii so sugestívnou kamerou zachytávajúcou horskú krajinu v hmle a kúdoloch mrakov, cez ktoré preráža slnečné svetlo –, ale aj sprevádzajúce detské aktivity. Keď vyjde slnko, malí horali a horalky sa divo spúšťajú na sánkach, šmýkajú sa len tak v bagančiach po zľadovatených bubnoch na svahu, skáču zo skál, pričom kamera ich sníma z pôsobivého podhľadu, takže vyzerajú trochu ako nový živočíšny druh úzko spätý s nehostinnými podmienkami v horách. Elektronické cvrlikanie, akým Kudelka ilustruje pohyb vrchárskych detí, v niečom pripomína elektronické ozvučenie trblietajúcej sa vody v Slivkovej Vode a práci. Pre mestského človeka je to nový, neznámy svet, takmer sci-fi. Spojenie novej elektronickej hudby s etnografickými motívmi ma vedie k oxymorónnemu označeniu futuristické retro, ktoré mi napadlo už pri Vode a práci.

No Kudelkov film je ešte o kúsok záhadnejší. Filmový priestor je v ňom totiž neurčitý: sú dve školy alebo sú dve len triedy, kde učia dvaja učitelia? Sme v Lome nad Rimavicou alebo v Klenovci? Skadiaľ a kam chodia deti, ak je škola iba jedna, pretože obce sú od seba vzdialené niekoľko hodín chôdze, navyše s veľkým prevýšením? Zrekonštruovať geografický priestor z filmu dnes už nie je možné: obce sa za takmer 60 rokov až príliš zmenili. Vlastne sa zmenil celý svet. Dokonca aj sneh možno onedlho bude – prinajmenšom v údoliach pod Klenovskou Javorinou – čoraz väčším sci-fi.

Mária Ferenčuhová
foto: Archív SFÚ