Pokračovanie obsahu:

Ako sa pracuje v audiovízii? Nestabilita, neistota a podhodnotenie autorskej práce

Systém fungovania slovenskej audiovízie sa za posledné viac než desaťročie aj vďaka mechanizmom podpory Audiovizuálneho fondu či zmluvy medzi ministerstvom kultúry a RTVS zdal nastavený veľmi dobre, dokonca zatiaľ najlepšie v ére samostatného Slovenska. Pôvodná tvorba slovenských autoriek a autorov má úspechy na festivaloch, čoraz častejšie vznikajú aj divácky atraktívne domáce filmy pre kiná. Komerčné televízie nepretržite vyrábajú seriály a k seriálovej hranej tvorbe hojne prispieva aj verejnoprávna RTVS. V zdanlivo fungujúcom súkolí však za najkratší koniec často ťahajú autorky a autori scenárov, režisérky a režiséri filmov, kreatívni producenti a producentky alebo dramaturgovia a dramaturgičky rozpracovaných projektov.

Pritom bez autorov a autoriek, ich nápadov a kreatívnych riešení pri tvorbe audiovizuálnych diel by domáca tvorba neexistovala. Ich jednotlivé hlasy obyčajne vôbec nepočuť alebo zanikajú v pretlaku iných informácií a aj tie hlasy, ktoré vďaka úspechom diel zaznievajú, len zriedka hovoria o okolnostiach autorskej práce.

Prieskum pracovných podmienok

Pokúsili sme sa preto širšie pozrieť na podmienky, v akých tvoria a s čím sa bežne potýkajú, a zozbierali sme niektoré opakujúce sa skúsenosti. V júli 2023 sme formou dotazníka realizovali prieskum, pozostávajúci z otázok zameraných na oblasť, v ktorej autori a autorky pôsobia, na typ ich prevažujúcich pracovnoprávnych vzťahov, na férovosť ich ohodnotenia, frekvenciu neplatenej práce, na plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv, ale aj na ich prípadné členstvo v profesijných združeniach alebo v autorských spoločnostiach, ktorých cieľom je, okrem iného, obhajovať ich záujmy. V druhej časti dotazníka sme sa pokúsili zozbierať ich konkrétne pracovné skúsenosti, a vyzvali sme ich, aby charakterizovali podmienky, v akých pracujú, a v prípade, že majú aj skúsenosti s prácou v zahraničí, aby domáce audiovizuálne prostredie s tým zahraničným porovnali.

Do prieskumu sa zapojilo 60 respondentiek a respondentov. Odpovede v ženskom rode tvorili takmer 57 % z celkového počtu odpovedí, v mužskom rode odpovedalo 25 % respondentov a vyše 18 % tvorili odpovede formulované tak, že sa z nich rod nedal určiť. Dotazník neskúmal vekový profil respondentiek a respondentov, ani roky ich praxe v audiovízii, no až 45 % z nich uviedlo svoju emailovú adresu a zverejnilo tak pred nami svoju totožnosť. Sú medzi nimi čerstvé absolventky a absolventi filmových škôl, festivalovo úspešní filmári a filmárky aj zabehnuté filmové profesionálky a profesionáli s viac ako pätnásťročnou skúsenosťou. Viac ako polovica odpovedajúcich uviedla, že pracuje na režisérskej (56,7 %) a/alebo scenáristickej (55 %) pozícii, 26,7 % sa venuje (aj) dramaturgii. Kreatívnou produkciou sa živí 20 % odpovedajúcich. Najviac, 35 % odpovedajúcich, sa identifikuje ako autor/autorka dokumentárnych diel, 15 % ako autor/autorka hraných diel a 6,7 % ako autor/ka animovaných diel. Výrazná väčšina odpovedajúcich uviedla, že ich príjem pochádza prevažne z autorských zmlúv (71,7 %). Ďalší kombinujú tieto zmluvy s prácou na živnosť alebo prácou pre vlastnú s.r.o. Len desatina odpovedajúcich uvádza ako primárny zdroj príjmov zamestnanecký vzťah v oblasti kultúry alebo umeleckého školstva, a len 3,3 % uvádza ako primárny zdroj príjmov zamestnanecký vzťah v celkom inej oblasti, než je kultúra.

Dotazníkom sme sa usilovali osloviť jednak autorov a autorky nekomerčných audiovizuálnych projektov, ale aj tých a tie, čo pracujú prevažne pre komerčné produkčné subjekty. Aj keď v komerčnej sfére je, prirodzene, finančné ohodnotenie autorskej práce vyššie, kým pri umeleckých projektoch sa na honoráre často vyčleňujú len malé čiastky, takmer vo všetkých odpovediach sa popri výhodách (kreatívna sloboda, možnosť ponúkať/realizovať vlastné námety) objavili aj zmienky o strese z finančnej neistoty.

Na voľnej nohe

Keď pandémia ochromila kreatívny priemysel, prvýkrát sa vo verejnom priestore otvorila aj otázka socioekonomickej nestability vyplývajúcej z práce v audiovízii. Ukázalo sa, že audiovizuálny priemysel zďaleka netvoria len autorské profesie, ale pracuje v ňom aj množstvo ďalších osôb, ktoré svoje činnosti fakturujú a sú priamo odkázané na vopred naplánovanú výrobu. No vyvstali aj iné problémy. Vzhľadom na nepravidelné vyplácanie odmien niektoré autorky a autori prepadli okami siete pandemickej pomoci, napríklad vtedy, ak práve čakali na vyplatenie honorárov za prácu, ktorú odovzdali už v predošlom roku. Až 73,3 % odpovedajúcich v našom dotazníku uviedlo, že im objednávateľ za prácu už niekedy nezaplatil alebo o vyplatenie odmien museli opakovane žiadať; až 18,4 % z nich malo túto skúsenosť často alebo pravidelne.

Z hľadiska daňovej a odvodovej povinnosti sa pritom autorská práca „na voľnej nohe“ môže javiť ako výhodná: daňovníci si z príjmov zo zmlúv uzavretých podľa autorského zákona môžu odpisovať paušálne výdavky vo výške 60 % zarobenej sumy a povinnosť platiť minimálne odvody do sociálnej poisťovne im vzniká až vtedy, ak ich ročný príjem (po odpísaní výdavkov) v predchádzajúcom roku presiahol 12-násobok minimálneho vymeriavacieho základu. Honoráre autorov a autoriek v audiovízii však – aj vzhľadom na čas strávený prácou na audiovizuálnych projektoch – nebývajú veľmi vysoké. Viaceré odpovede z dotazníka navyše charakterizujú prácu v audiovízii ako finančne nepredvídateľnú: „Platí úzus, že honorár sa režisérovi vypláca po odvysielaní relácie. Často sa tak stáva, že niečo si odrobíte v lete, ale peniaze prídu až v zime po odvysielaní. Nevyrovnanosť je problémom aj pre daňové priznania. Ak sa v jeden rok nakumuluje väčší príjem, na druhý rok sa platia vysoké odvody a pokiaľ aj ďalší rok nie je taký úspešný, tak ich pomaly niet z čoho platiť,“ píše sa v anonymnej odpovedi. „Pre nestabilné príjmy a neistú budúcnosť práce na voľnej nohe nie sme kredibilnými partnermi pre banku,“ poukazuje respondent/ka aj na ťažkosti pri získavaní hypoték.

Vzhľadom na nepravidelnosť príjmov z autorskej činnosti tak oslobodenie od odvodovej povinnosti býva vítanou výhodou. Spolu s ňou však na seba autori a autorky berú aj riziko, že im v prípade choroby nevznikne nárok na nemocenskú dávku či v prípade tehotenstva nárok na materské. „Vždy som si platila zdravotné poistenie a dosť dlho aj sociálne,“ hovorí režisérka Barbora Berezňáková. „Vzhľadom na to, koľko človek pri niekoľkoročnej práci na filme mesačne ,zarába‘, to nebola zanedbateľná suma. Pred niekoľkými rokmi, v čase, keď som nemala peniaze na nič, som sociálne poistenie škrtla. Šetrila som, kde sa dalo. Verím tomu, že to tak robí veľa freelancerov aj teraz, keďže sú stále v neistote.“

Na nízke autorské honoráre v pomere k množstvu odrobenej práce na filmoch, zvlášť v oblasti menej štedro podporovaného dokumentárneho filmu, a z nich vyplývajúcu finančnú neistotu upozornil už v roku 2021 počas prezentácie svojho projektu pred komisiou AVF dokumentarista Marek Kuboš. Na jeho podnet nadviazala v hodnotiacom príspevku o slovenskom dokumentárnom filme v roku 2021 počas Týždňa slovenského filmu aj filmárka, teoretička a pedagogička Andrea Slováková. Neprimerané množstvo práce vzhľadom na výšku honoráru sa spomína v dotazníku často – či už ide o najmladšiu generáciu režisérov a režisérok, alebo o scenáristov a scenáristky. „Viackrát som sa (...) stretla aj s tým, že producenti stavajú projekt na tom, že doň zavolajú ,mladých a nádejnýchʻ tvorcov, čo si už prekladám tak, že honorár (za réžiu) bude podpriemerný a neadekvátny. Na jednej strane oceňujem, že aj mladých a možno menej skúsených ľudí volajú do projektov, na druhej strane si nemyslím, že by sa to malo odraziť aj na honorári, najmä ak očakávajú nadštandardný výkon,“ vyjadrila sa dokumentaristka Dorota Vlnová.

 Nedocenení scenáristi, nezaplatené režisérky

„Práca scenáristu je, vzhľadom k celkovému rozpočtu filmu a faktu, že celé financovanie a jeho úspech stojí a padá z veľkej časti na scenároch, nízko ohodnotená,“ uviedol v dotazníku scenárista Jakub Medvecký. Nadväzujú naňho aj ďalšie vyjadrenia: „Dlhodobo mám pocit, že písanie scenárov je v audiovízii na samotnom spodku hierarchie. Honorár nezodpovedá hodinám a všetkým verziám, prepisom, nehovoriac o materiáloch k rôznym programom vývoja. Nie je to dostatočne zaplatená práca pre začínajúce ani pre etablované autorstvo. Popri písaní scenárov musím mať ďalšie zamestnanie, víkendy neexistujú.“ S týmto anonymným výrokom korešponduje aj skúsenosť scenáristky Barbory Námerovej: „Som vlastne považovaná za úspešnú autorku. Problém je v tom, že síce mám veľa práce a projektov – v podstate som začala už na škole (FAMU) – no honoráre sa odvtedy, a je to už veľmi dávno, nezmenili. Pracujem strašne veľa, bez oddychu, aby som vôbec bola schopná pokryť si základné potreby ako jedlo a bývanie, a aj tak často zažívam stres.(...) Rodinu, keby som ju aj chcela mať, to si ani neviem predstaviť – ako by som ju uživila?“

V komerčnej sfére situácia často nie je oveľa lepšia: „Producenti si scenáristov predstavujú ako jukebox na nápady a námety, ktoré majú mať v malíčku a sypať ich jeden za druhým na posedenie, lebo to predsa vyštudovali,“ hovorí scenáristka Tereza Oľhová. „V praxi je to tak, že scenárista sa musí dennodenne obracať, aby uživil seba alebo svoju rodinu, a je vďačný za každú dobre platenú prácu (tv seriál alebo reklama). Na svoje autorské námety nemá čas ani kapacitu, pretože je v neustálej finančnej tiesni.“ V komerčnej praxi pritom podľa Oľhovej neexistujú „výpovedné lehoty, dohoda, ani dostatočné vysvetlenie prípadného zlyhania (ak k nemu vôbec došlo), takže osoby, ktoré prideľujú prácu, človeka bez problému môžu odtrhnúť od pravidelného finančného príjmu v podstate bez varovania a zo dňa na deň.“

Pri realizácii projektov časť práce autori a autorky navyše vykonávajú bez nároku na odmenu. Podľa nášho dotazníka má s neplatenou prácou skúsenosť až 86,7 % odpovedajúcich, z toho 40 % uviedlo, že sa s ňou stretáva pravidelne alebo často. Okrem písania textov pri príprave žiadostí na podporu projektov či príprave PR materiálov sa od autorov a autoriek najčastejšie očakáva neplatená dramaturgická práca. Je, samozrejme, potrebné rozlišovať medzi priateľskou radou či recipročnou dramaturgickou konzultáciou projektov, a časovo náročným čítaním verzií scenára či štúdiom pracovnej verzie strihu. No ak sa pozeráme na prostredie, v ktorom je jedným z kľúčových faktorov finančná neistota a nízke honoráre za autorskú prácu, je symptomatické, že dramaturgická práca je považovaná za niečo, čo nie je nutné finančne kompenzovať. Ide pritom o výkon, ktorý si vyžaduje odbornosť, skúsenosti a najmä čas strávený s filmovým materiálom a jeho pripomienkovaním.

„Redukovanie profesií a znižovanie významu dramaturgie som zažila osobne aj pri strate zamestnania dramaturgičky/kreatívnej producentky. V pomere k tomu, ako je táto práca honorovaná, ide o nezmyselne nízky finančný škrt s veľkým dopadom na výsledný tvar. Je to však trend, ktorý sa cca po roku 2010 na Slovensku už len prehlboval. Vo verejnoprávnej televízii je situácia o niečo lepšia, v komerčných televíziách sa dramaturgia často celkom stráca v hierarchii rozhodovania. Zostala len formálne vysoká zodpovednosť voči výsledku bez možnosti zásadnejšieho rozhodovania a rešpektovania nesúhlasu. Autorské a dramaturgické slovo má často zanedbateľnú váhu. Je škoda, že odbor dramaturgie, ktorý sa študuje na filmovej aj divadelnej fakulte a produkuje kvalitných ľudí, má v našom prostredí málo významný vplyv, často je nahrádzaný súborom pripomienok kohokoľvek, kto má v ruke text alebo scenár, a autorom a autorkám chýba partnerský vzťah s osobou profesionálne uvažujúcou o dramaturgii,“ hovorí scenáristka a dramaturgička Veronika Kolejáková.

Podmienky slabo zaplatenej alebo nezaplatenej práce dokresľuje aj výrok anonymnej režisérky autorských projektov, ktorá je – ako mnoho ďalších – síce vďačná, že má autorskú slobodu a môže si sama vyberať, s kým bude na projekte pracovať, no upozorňuje, že aj táto sloboda má svoju cenu: „Ako režisérka som, paradoxne, vždy posledná, komu sa honorár vypláca, ak vôbec nejaké peniaze zostanú. Kameramani, zvukári, strihači bez honoráru jednoducho nerobia. Ale odo mňa sa očakáva, že svoj honorár znížim pre dobro veci a projektu.(...) Na druhej strane priznávam, že so všetkým vždy súhlasím, lebo chcem daný film robiť.“

 Prekérne autorské a licenčné zmluvy

Práve túžba „robiť film“, zrežírovať vlastný scenár, ktorý už vznikol napríklad s pomocou štipendia z AVF, či vstúpiť do projektu, ktorý realizuje skúsená produkčná spoločnosť alebo vysiela televízia, prípadne finančná tieseň autorov a autorky vedie niekedy k tomu, aby podpísali aj pre nich nevýhodnú autorskú, a/alebo, častejšie, nevýhodnú licenčnú zmluvu.

„Pre autorky a autorov je dôležité, aby si nenechali všetky svoje práva „raz a navždy vykúpiť“ už pri odovzdaní diela producentovi. Podľa Autorského zákona môže byť jednorazová odmena za udelenie licencie dohodnutá len v obmedzených prípadoch. Napríklad vtedy, keď je časový rozsah licencie najviac jeden rok. Iná možnosť je udeliť licenciu za jednorazovú odmenu na päť rokov, vtedy je ale potrebné obmedziť jej vecný rozsah (napríklad počet vysielaní). Licenčné podmienky je možné nastaviť viacerými spôsobmi bez toho, aby autor prišiel o všetky svoje práva,“ hovorí pre Film.sk riaditeľka LITA Jana Vozárová.

No objednávatelia audiovizuálnych diel málokedy dávajú autorkám a autorom priestor vyjednávať: „Ak sa dožadujem diskusie o zmluve a podmienkach v nej, odporučia ma na právne oddelenie, kde mi jednoznačne vysvetlia, že takto to je a keď to neprijmem, môžem ísť inam,“ hovorí o svojich skúsenostiach scenáristka Adela Zvalová, ktorá pracuje predovšetkým v televíznom prostredí. Podobnú skúsenosť má aj scenáristka Ivana Sujová: „Je možné dohodnúť sa na sume, ale aj to je, samozrejme, obtiažne a závisí to najmä od vzťahu s producentom. Čo sa týka zmeny licencie, tú nie je možné vyjednať. Televízie to nikomu nedovolia.“

Sujová je členkou LITA a od júla 2023 aj ambasádorkou Society of Audiovisual Authors (SAA), ktorá zastrešuje audiovizuálne autorky a autorov a ich organizácie kolektívnej správy práv z celej Európy. „Ako scenáristka sa stretávam najmä s výrobou televíznych seriálov, kde sú zlé odmeny za prácu, zlé podmienky práce (málo času, veľa nárokov). Televízie pociťujú odliv talentu, ale namiesto toho, aby ho zvrátili lepšími podmienkami, rozhodli sa pristúpiť k zastrašujúcim opatreniam. Ako najväčší problém vnímam, že televízie fungujú jednotne. A to smerom k štábom, tvorcom (ktorí majú často jednotné podmienky), k autorom (od ktorých vykupujú licencie a vyžadujú to aj od produkčných spoločností, s ktorými spolupracujú). (...) V prostredí, kde televízie mali počas pandémie najvyššie príjmy za svoju doterajšiu existenciu, pričom štáby a tvorcovia boli bez práce a bez príjmu, nie je možný kvalitatívny rast audiovízie. A to aj napriek tomu, že AVF sa ho snažil stimulovať programom 5, vďaka ktorému všetky produkcie vyrábané na Slovensku, teda aj seriály, majú od roku 2020 právo na 33% vratku z preinvestovaných nákladov na výrobu. Tento nárast v príjmoch televízií sa podľa mňa vôbec neodrazil v kvalite, ale iba v kvantite, a už vôbec nie v príjmoch štábov a autorov, ktorých odmeny ak rastú, tak iba minimálne,“ hovorí Sujová.

Aj pri uzatváraní zmlúv s produkčnými spoločnosťami môžu vzniknúť neprehľadné a neférové situácie. Scenáristka a režisérka Gabriela Gažová má viacero negatívnych skúseností: „Nevýhodnosť predkladaných návrhov zmlúv je často maskovaná napríklad tlakom na ich rýchle podpísanie, či komentármi o ich štandardnosti a nutnej nemennosti.“ Za „štandardnú“ sa napríklad považuje aj Licenčná zmluva kombinovaná so Zmluvou o dielo, ktorou by produkčná spoločnosť získala výhradnú, časovo a územne neobmedzenú licenciu na používanie autorského scenára (a tiež do nej zahŕňa záväzky týkajúce sa používania a práce na filmovom diele). Vyplatenie odmeny za scenár a licenciu podľa takejto zmluvy býva často priamo podmienené získaním dotácie na vývoj od AVF. Nakoniec to v praxi znamená, že licencia a scenár ostáva produkčnej firme navždy – a to aj v prípade nezískania grantu (čiže nevyplatenia odmeny autorke) a aj v prípade, že by film nikdy nebol zrealizovaný.

Najmä začínajúci autori a autorky vstupujú do profesionálneho prostredia autorsko-právne nepripravení a nevedia, že to, čo sa im predkladá ako „štandardná zmluva“, bez ktorej producentský vývoj údajne nemôže napredovať, môže mať aj férovejšiu podobu. Právne konzultácie pre nich pritom predstavujú výdavky v stovkách eur, ktoré si často nemôžu dovoliť. Autorky a autori pôsobiaci v zahraničí vo fáze producentského vývoja pritom často uzatvárajú tzv. opčné zmluvy. „Model opčnej zmluvy sa využíva aj v slovenskom prostredí, napríklad pri sfilmovaní literárnych predlôh. Ide o ,rezerváciuʻ konkrétneho diela pre konkrétne použitie konkrétnym producentom. Je dôležité, aby rezervácia bola iba na časovo obmedzené obdobie, keď sa za každý rok trvania rezervácie platí autorovi dohodnutá suma. Takáto zmluva by zároveň mala upravovať aj licenčné podmienky pre prípad realizácie projektu, vrátane licenčnej odmeny,“ hovorí riaditeľka LITA Jana Vozárová.

Naratív „štandardnej zmluvy“, o ktorej sa nedá vyjednávať, sa používa ako mocenský nástroj – slúži tým, ktorí a ktoré produkčné prostredie poznajú dlhšie a lepšie. Aj v dôsledku nespokojnosti s pracovnými podmienkami pre scenáristov a scenáristky vznikla nová iniciatíva – Asociácia scenáristov v slovenskej audiovízii (ASSA). Jej cieľom bude „združovať scenáristov a vyvíjať aktivity, ktoré scenáristi potrebujú pre lepšie pracovné podmienky, poznanie svojich práv, lepšiu orientáciu v zmluvách, ale aj na vzdelávanie a začlenenie sa do európskeho kontextu,“ hovorí jedna z jej zakladateliek Ivana Sujová.

 Ženy a matky v audiovízii

Nepochybne aj v dôsledku toho, že dotazník vyplnili prevažne ženy, vyvstal ako výrazný faktor prekarizácie aj rod. Napriek tomu, že v celom slovenskom hospodárstve majú ženy  horšie platové podmienky ako muži, v dotazníku sa rodová nespravodlivosť v súvislosti s finančným ohodnotením explicitne objavila iba raz. „Ako žena sa pravidelne a často stretávam s tým, že musím o vyšší honorár bojovať (a niekedy sa mi to ani nepodarí). S bratom vyše dvadsať rokov pracujeme na pozícii produkčný a on má počas celého obdobia minimálne o tretinu vyšší honorár, hoci som často pracovala na náročnejších projektoch…,“ píše anonymná respondentka.

Viaceré autorky vo svojich výpovediach poukázali aj na to, že sa pri svojej práci stretávali s obťažovaním a označovali audiovizuálne prostredie ako dominantne maskulínne. Donedávna bolo toho dôkazom aj čisto mužské zloženie komisií AVF v podprogramoch pre pôvodnú tvorbu, ktoré nie vždy prejavovali pochopenie pre námety prinášané autorkami alebo prevažne ženským tvorivým kolektívom. „Prekáža mi obťažovanie, s ktorým sa žena stretne už počas štúdia – a nie je jediným problémom. Vedenie katedry tieto problémy nereflektuje, a tak pokračujú, pretože ,nemá kto iný učiťʻ,“ píše v dotazníku jedna z režisérok. „Toto pokračuje aj v praxi (...). Štáb si síce vyberám sama, no nie každá autorka má takú možnosť, napríklad pri televíznych produkciách. Aj filmové vzdelávanie by mohlo byť rodovo vyváženejšie – spätne reflektujem, že ma učili výlučne režiséri – muži, ktorí mi ukazovali prevažne filmy režisérov – mužov. Spätne vnímam niektoré režijné metódy ako problematické, hoci povedzme fungujú, ale už by som ich nepoužila.“

Pre ženy v audiovízii pracujúce ako SZČO je výrazne znevýhodňujúcim faktorom aj prípadné tehotenstvo a materstvo – a to aj vtedy, ak sú dobrovoľne nemocensky poistené, čím im po pôrode vzniká nárok na materské. Ich „pracovné miesto“ totiž nie je nijako chránené a z pracovného procesu ľahko vypadnú. „Návrat po materskej dovolenke je vyčerpávajúci a veľmi ťažký, ako pri každej profesii,“ píše v dotazníku anonymná respondentka. „Dieťa na Slovensku chápeme ako hendikep, akoby matke amputovali ruku či nohu. Pozície často nahradia mladšie ročníky, ktoré nemajú žiadne ,obmedzenia‘, a teda sa zdajú výkonnejšie.“

„Na Slovensku chceme chrániť nenarodený plod od prvej bunky, ale vytvárať podporu pre ženy s rôznym typom úväzku alebo v rôznych situáciách ani náhodou,“ hovorí aj režisérka Barbora Berezňáková, ktorá aktuálne vychováva polročnú dcéru a popri tom sa stále snaží autorsky pracovať. „Rodičovské príspevky spolu s ťarchou starostlivosti o dieťa posúvajú matky na spodné rebríčky – ekonomické, mocenské a aj spoločenské. Zrazu si nás nikto nevšíma. Tam choď, na ihrisko. Netvor, nepracuj. Reálne sa mi stalo, že mi dvaja producenti zrušili dohodnutú zákazku, keď počuli, že som tehotná, pritom by som ju určite ešte stihla dokončiť pred pôrodom.“ Berezňáková situáciu na Slovensku porovnáva so sociálnym systémom v Nemecku, kde momentálne čiastočne žije. „Na Slovensku som prepadla cez všetky sitá a nedostávam žiadnu podporu. Na základe môjho portfólia ma však v Nemecku prijali do tzv. Künstlersozialkasse. Je to združenie pre všetkých freelance umelcov aj filmárov, ktoré funguje na príspevkoch od povinných prispievateľov a zo štátneho rozpočtu . Členovia musia byť preukázateľne profesionáli v umení s ročným zárobkom v určitom pásme – ani prinízkym, ani privysokým. Členom napríklad hradia polovicu zdravotného a sociálneho poistenia.“

Zahraničný kontext v porovnaní so Slovenskom zohľadňuje aj v Rakúsku žijúca dokumentaristka Kristína Leidenfrostová: „Podmienky práce pre rodičov samoživiteľov – kratšia výroba, zabezpečenie starostlivosti o dieťa počas výroby z rozpočtu – sú na Slovensku stále veľké sci-fi. V zahraničí to už funguje, aj v Rakúsku sa o tom hovorí. (...) V Rakúsku fungujú aj kolektívne zmluvy, teda pevne daný minimálny percentuálny podiel z rozpočtu na scenár, réžiu, kameru a podiel pre producenta, nerozhoduje o tom svojvoľne producent. (...) A v rámci štipendií sa napríklad v Rakúsku dopláca istý príplatok pre autorky alebo autorov, ktorí sú rodičmi samoživiteľmi.“

Na absenciu odborových organizácií, ktoré by kolektívne hájili finančné aj sociálne záujmy autorov a autoriek v audiovízii, poukázalo viacero odpovedí v dotazníku. Téme existujúcich alebo vznikajúcich profesijných organizácií chceme v blízkej budúcnosti venovať samostatný text.

 Vybrali sme si to

Okrem nedostatočne ohodnotenej a finančne neistej autorskej práce respondentky a respondenti upozorňovali aj na to, že slovenská audiovízia je malá, pomerne uzavretá komunita, v ktorej fungujú siete zabehnutých pracovno-priateľských vzťahov a ktorá do svojho kruhu len nerada vpúšťa nových ľudí. Napriek nie vždy férovo nastaveným pracovným podmienkam a finančnej nepredvídateľnosti však množstvo odpovedajúcich zdôrazňuje, že kreatívna práca v audiovízii ich napĺňa a peniaze nie sú hlavným dôvodom, prečo si ju vybrali. No práve finančná a existenčná neistota je základnou príčinou, prečo túto prácu mnohé a mnohí opúšťajú.

Mária Ferenčuhová, Barbora Nemčeková
foto: archív SFÚ/Vladimír Vavrek – nakrúcanie Uhla pohľadu (1984)