Pokračovanie obsahu:

Nemyslím si, že robím elitárske filmy

Alexander Dubček je symbolom a relikviou československých dejín. Niekto ho adoruje, niekto ho nenávidí. Vzbudzuje rešpekt i polemiky naprieč politickým spektrom. Na to, ako takúto historickú postavu možno demystifikovať, odpovedal svojim novým filmom dokumentarista Robert Kirchhoff. 

Nie je tam síce veľké časové rozpätie, ale váš film predsa len prichádza do kín tesne pred voľbami. Bola to náhoda či zámer? 

Dubček, to je vlastne tvár a tá tvár znamená istú rozpačitosť. Keď sa pozeráte do niekoho tváre, a ten človek sa smeje, alebo plače, vnímate tú tvár ako nejaký krok smerom k vám. Dubčekova tvár, ktorá sa stala v istom zmysle emblematickou, aj s tým jeho úsmevom, akoby prechádzala cez celé tie peripetie našich nedávnych dejín a sama má svoj fyzický koniec. Míľnikom môžu byť práve tieto voľby. Alexander Dubček prichádza ako film do politického priestoru, ktorý je zmietaný v akomsi ošiali na hranici psychopatie. Ten jeho úsmev, ktorý kedysi ľudí viac-menej upokojoval, odrazu vstupuje na dnešnú politickú scénu. Je pomerne pestrá, viacero z tých ľudí, neonacisti, národní socialisti, nacionalisti, takmer každý z nich sa prekvapivo programovo utieka smerom k Dubčekovi a podľa mňa veľmi nespravodlivo si ho privlastňuje. Dubček sa už nemôže brániť, je dávno mŕtvy a tento môj film je aj mojou vlastnou pozíciou vo vzťahu k nemu ako symbolu. To, že príde teraz do kín, som tušil už dávno, tak sme to vymysleli v pôvodnej distribučnej stratégii, že urobíme veľké billboardy, z ktorých sa bude Dubček vynárať ako súčasná postava politickej scény, ktorá sa uchádza o dnešného voliča či voličku. „Voľte Dubčeka!“ vlastne znamená „choďte na náš film“. 

Myslíte si, že film, obzvlášť film s politickou témou, má vo všeobecnosti možnosť formovať verejnú mienku do takej miery, že ovplyvní rozhodovanie o výsledku volieb?

Všetci ľudia budú bratia je filmom, ktorý je v tom spomalenom čase kontemplatívnym alebo epizodickým ponímaním symbolu Dubček vo všetkej úspornosti. Myslím si, že ak sa to podarí, tak v tom najlepšom zmysle, minimálne v tom našom teritóriu, sa môže stať to, na čo sa pýtate. Zdá sa mi však, že proces tej premeny prichádza vždy v intímnom priestore, že to nie je nejaký veľký hurhaj. Občas sa o tých filmoch píše aj v novinách, občas sa objavia nejaké rozporné reakcie ale koniec koncov, keď ide o tú premenu alebo o to, či sa má niečo stať, tak to prichádza v každom človeku individuálne. Keď je potom takých ľudí viac, nastane možno nejaký väčší pohyb. Povedal by som, že filmov ako príkladov je hneď niekoľko, ale nemôžem tvrdiť, že by dokumentárny film mohol masívne meniť spoločnosť. 

Láka vás pozornosť, ktorá sa spája s tvorbou filmov o takýchto témach? 

Som človek, ktorý vlastne za celý čas nevystúpil z undergroundu, nemám nejakú pohodlnú pozíciu, či už v spoločenskom alebo umeleckom význame. Necítim sa ako usadený režisér stredného prúdu, ktorý robí filmy v televíznom rámci ako uzatvorené formy typu: navštívime niekoho, urobíme s ním rozhovor, na druhý deň na nás zabudne a hotovo. Ja som film študoval a aj doteraz o ňom uvažujem ako o živej matérii. Film pre mňa znamená hmotu, je to niečo, čoho sa človek môže dotknúť, kam môže ponoriť ruky a skúsiť niečo formovať. Keď hovorím o ponorení rúk, tie ruky vždy vnáram do niečoho, čo je neuveriteľne vitálne, čo sa vzpiera, čo mi kladie odpor. Napokon, toto ma na tom baví, a až potom v tom druhom pláne, a musím povedať, že nie s nejakým veľkým nadšením, rozmýšľam nad tým, komu všetkému zas budem musieť dávať rozhovory, kto všetko sa ma bude musieť na niečo pýtať a ja budem musieť obhajovať svoje pozície. Akoby nestačilo, že človek natočí film a v tom filme je to predsa povedané všetko. Nerád by som dával k filmom nejaké dôvetky, vysvetlenia majú vychádzať priamo z nich. Zvlášť v tých posledných filmoch – ako je Diera v hlave, voľne nastoľujem estetické, formálne a samozrejme obsahové východiská vo vzťahu k nejakej supertéme. To nemusí byť celkom dopovedané, čo je vlastne aj autorská pozícia, ktorá formuje môj vnútorný svet a nastavenie. Nerobím filmy podľa nejakej schémy, na ktorú by som myslel v zmysle žánru. Napríklad tomu, aby som si povedal „idem robiť historický film“ sa až programovo bránim. 

Médiá ale s týmto naratívom pracujú. 

Nedá sa vyhnúť tomu bulvárnemu mysleniu, ani uvažovaniu, pretože ľudia sú tak vychovaní. To, čo ich nevzruší, ich vlastne ani nezaujíma. Musíme ich vedieť k hlbšiemu uvažovaniu nalákať. Podstatné je dostať ich na nejakú maškrtu do kina a potom im to začať rozprávať svojim jazykom. Niečo, čo sa nám javí ako podstatné. Vtedy dochádza možno k tej premene, na ktorú ste sa pred chvíľou pýtali.

Pre Slovensko ide o citlivú tému, takou bola aj Cervanová... 

Kauza Cervanová bol živý príbeh riešený ako investigatívny film a rozhodol som sa ho urobiť z osobných pohnútok, pretože som v rámci spoločenského diskurzu pociťoval nepochopiteľné zjednodušenie a biele miesta v rámci justičného aparátu. Dnes ľutujem, že som to neurobil ešte tvrdšie. Vo vzťahu k tomu, čo sa deje v našej justícii, je oprávnené sa domnievať, že systém pochybil a chybuje stále. Toto bola tá moja pozícia, ktorá sa blížila k publicistickému filmu, čím sa Kauza Cervanová trocha vychyľuje z môjho formatívneho rámca. Minimálne v štyroch alebo piatich prípadoch sú tam pozoruhodné štylistické momenty, ale spätne si uvedomujem, že ten film za veľa nestojí. 

V akom zmysle?

Aby som to správne povedal, ide o tú stavbu. Stavba je dôležitá na rozprávanie nejakého príbehu tak, aby to diváci a diváčky pochopili, povedzme aj v zahraničí. Keď niekto nepozná Dubčeka, napríklad Kirgiz či natívny Američan alebo ktokoľvek, komu premietnem ten film a nemá ani potuchu o našich dejinách, možno ani o tom, kde táto krajina leží, tak sa naň vlastne títo ľudia pozerajú a hovoria si – kto to je? Ja chcem, aby tá postava vyzerala ako niekto, kto je v istom zmysle ikonický a archetypálny. Divák, diváčka si potom vraví: To je zaujímavý človek! Je to politik, je to postava a tá postava niečo stelesňuje. Kladie si otázku: Je to vládca, je to kráľ? Je to Kráľ Lear? Kto je to ten pán, ktorý bol mladý a úspešný, všetci ho mali radi, vyhrával bitky a nastal čas, keď začal padať...  Ľudia sa postupne dostanú k tej postave, obzvlášť, keď z toho samotného pozadia vychádzajú momenty spochybnenia alebo konfliktu. Toto má hádam najviac baví, točiť filmy v hraničných situáciách a momentoch. Tu niekde sa nachádza aj priesečník medzi týmto filmom a Kauzou Cervanová. V obidvoch prípadoch hľadám tieto konfrontačné body, ktoré keď k sebe priložíme, tak sa buď ako magnety odpudzujú, alebo sa priťahujú a narazia na seba, čím občas dokonca vytvoria nejaký záblesk.  

Kauza Cervanová bola postavená na pátraní a investigatíve, cez argumenty a protiargumenty. Toto je taký plynulejší, esejistickejší prechod.

Oba tie filmy sú faktické. Všetko to, čo vidíme v Dubčekovi je striktne faktické, na to som sa sústredil. Ak som mal pochybnosti, tak som to vždy konzultoval s húfom renomovaných historikov, ktorí mi pomáhali. Vo všetkých prípadoch však ide o toto: byť sám. V podstate ostať stále sám, lebo človek je vlastne stále sám. Musí sa podriadiť tej téme natoľko, že sa v nej rozpustí ako šumienka, že číta knihy, uvažuje o tom, zvažuje možné hľadiská a okolnosti. Keď si vezmeme tému filmu Všetci ľudia budú bratia: utópie verzus realita, symbol verzus realita, národný hrdina a národné martýrium. Aké hodnoty sa vlastne k tomu symbolu vzťahujú? Toto všetko je v tej aureole okolo Dubčekovej hlavy, v tej žiare. Človek sa tam dostane, oslepí ho to, ale to svetlo nie je večné, za tým svetlom tiež niečo je. Hľadať tieto momenty medzi slepotou a precitnutím mi príde veľmi podstatné. V tieto situačné konflikty verím. Takže ako vidíte, neodohráva sa to len v postavách, ale aj vo mne.

Čo formovalo kontinuitu Dubčekovho príbehu ako postavy vo filme?

Tento film je vlastne takým epizodickým zastavovaním v Dubčekovom živote. Sú to živé situácie ako výjavy v divadle, striedajúce sa obrazy. Keď som zvolil túto metódu, tou zvolenou štruktúrou som sa voľne bránil prirodzenej kontinuite. Ako teraz s obľubou hovorievam, všade sa rozpráva o depresiách, samovraždách, málokto hovorí o znovuzrodení. To slovo znovuzrodenie sa z nášho slovníka vytratilo a ja som sa rozhodol urobiť film, ktorý neplynie v determinovanej kontinuite od narodenia k smrti, ale od narodenia k znovuzrodeniu, preto sa Dubček narodí v postave malého kirgizského chlapca. A hlavne u Dubčeka ide skoro až o mytologickú postavu. Mýtom som začal a pre istotu ním aj končím.

Snažili ste sa dekonštruovať ideu o tom, že ten Dubček je nejaký svätec. Nepodporuje práve to, že ste ho vo filme nenechali umrieť naratív Dubčeka ako svätca?

Mám pocit, že Dubček zomrel v každom z tých ľudí, ktorí v neho nejak verili a premýšľali o ňom. V tomto filme zomrel v Petrovi Kalmusovi a zrodil sa v úplne inej časti sveta, v tej Kirgízii. V dome, kde žije teraz úplne iná rodina a majú malé dieťa. Sú to hrozne milí ľudia, veľmi chudobní. Keď sme tam prišli, hanbil som sa, že sme im nič nedoniesli, lebo sme tam vlastne prišli náhodou, a tí ľudia nás pohostili, ako keby sme boli králi. To sú nezabudnuteľné veci. S tým domom sa nič nerobilo od čias, keď tam Dubček ešte žil, to je vlastne aj vo filme. Keď sa však vrátim k tomu procesu dekonštrukcie v prípade Alexander Dubček a môj film, súvisí skôr s termínom demystifikácia. 

Ide o demystifikáciu symbolu? 

Demystifikácia mi pripadá ako také prebudenie sa zo sna. My máme v tejto krajine tendenciu vnímať niektoré veci a niektoré symboly takmer nedotknuteľne. Mimochodom, to dávam do zátvorky, občas sú to aj rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktoré sa môžu niekomu zdať nedotknuteľné, ale nemajú vlastne žiadnu hodnotu ani autoritu. Ale v tomto prípade tá demystifikácia prichádza s akýmsi odkliatím. Toho Dubčeka vlastne ukazujeme v čo najrukolapnejšom svetle, v zmysle dotyku s našou prítomnosťou. Môžeme rozprávať o tej jeho druhej „pravej“ tvári, o ktorej nikto vlastne ani nehovoril, pretože málokto študoval jeho vnútorné prešľapy a rozpory. Jednak vo vzťahu k jeho priateľom, ale aj vo vzťahu k spoločnosti a potom neskôr aj vo vzťahu k sebe a tomu, čo sa okolo neho odohrávalo – to znamená nevyhnutnosť obhajovať svoje rozhodnutia a svoje činy. Vnímam ho preto skôr ako pozitívnu postavu a domnievam sa, že na rozdiel od mnohých politikov to bol čestný človek.

Vy ho máte tak trochu rád.

Dubčekovo žiarenie zasiahlo mnohých, vety o ňom vždy začínajú slovami – bol to milý človek, my sme ho mali v podstate radi, ale... a tak ďalej. Aj jeho neprajníci začínajú prikývnutím. Čože to bolo za tým jeho úsmevom? Prečo ho všetci tak obdivovali? Vraj ho volali aj „priestorovič“ alebo Alexander Priestorovič Dubček. Vytváral nejaký priestor, stále väčší a väčší a chcel, aby sa zväčšoval aj ten priestor slobody. Aby sa ľudia cítili slobodní aj slobodne konali, slobodne žili a slobodne pracovali. To koniec koncov hlásal v šesťdesiatom ôsmom. Potom sa zadusili kyslíkom. Pohľad dobrosrdečného rojka sa spojil s politickou realitou. To je pekné. Bol to až zarážajúco prostý človek.

Takže s ním sympatizujete?

Energiou, ktorú vysielal, bolo utopické žiarenie. Domnievam sa, že nijaký iný človek by toto v sebe nemal, pokiaľ by ako Dubček nezažil tú dobu utópií a výchovu v komúne utopistov v Kirgizsku. Jeho rodičia tam išli naplnení obrovskými ideálmi a aj zomreli ako veľkí idealisti – ale toto už nechávam na niekom inom, to ja už nechcem hodnotiť – aký iný mohol byť teda Dubček? Čo hodnotím, tak to nie je len to, ako ten človek myslel, ale najmä ako konal. Skúšam hľadať medzi jeho činmi a skutkami oporu v jeho myslení a nachádzať to aj vo filme. Čím sa jeho vlastné motivácie stali podložím k tomu symbolu? A keď sa niekto stane symbolom, čo to znamená? Ako toho človeka môžem hodnotiť? Vo mne sa bili od začiatku sympatie a pohŕdanie. Skoro ako láska. 

Čo je pre Vás Dubček? Hubert Maxa povedal, že vidí meno, nie tvár. Čo vidíte vy? Vidíte bustu, ktorá sa opakovane objavuje vo Vašom filme?

Vidím človeka, ktorému sa v reálnom živote nepodarilo takmer nič. Mal rodinu, mal svoju víziu, mal svoje ideály. To je, mimochodom, osud utopistov. Nie je to jednoduchá vec, a to sú všetci tí svätí a všetci tí, ktorí v dejinách figurovali ako tragédi. Zablysli sa ako hviezdy a potom sa stratili – ale myslíme na nich, zanechali tu niečo. Priniesli správu o tom, že ľudstvo predsa môže žiť lepšie, že predsa nemusíme žiť v permanentnom napätí, a že to napätie sa dá niečím zmierniť alebo vyriešiť. Riešenie vždy spočíva v nenásilí, v mäkkom princípe, ktorý pre mňa stelesňuje aj Dubček. Takže, keď sa povie Dubček, „jméno Dubček“, tak meno Dubček pre mňa znamená mňa. Som vlastne Dubčekova generácia, narodil som sa v roku 1968 počas Pražskej jari. Vnímam ho ako postavu, ktorá veľmi významne zasiahla do všeobecného uvažovania. Nebol to žiaden mysliteľ, a predsa prinútil veľkých mysliteľov, ako bol napríklad Umberto Eco, uvažovať nad postavou Alexandra Dubčeka. To nie je maličkosť. 

Ako sprítomniť niekoho, kto už nežije? Uvažujem nad ním ako nad prvkom filmu v kontextoch filmovej teórie. Prítomnosť neprítomného alebo neprítomnosť prítomného. V čom spočíva zachytenie esencie človeka, oživenie pamäte?

Vnímam to tak, že nikto nie je bez významu. Každý človek, ktorého stretneme, je vlastne potenciálnym zdrojom dokumentárneho filmu. O každom človeku sa dá povedať niečo o našej existencii, v zmysle univerzálnom, každý z nás je v istom zmysle univerzum. Ale keď teda hovoríme o tej forme, ktorá už ide viac za samotnú postavu, tak myslím na tú intertextualitu. Pre mňa aj pre strihačov Janu Vlčkovú a Mareka Šulíka znamenala kombinácia archívnych materiálov a situácií reálne žitých výzvu. Ako sa vzťahovať k prítomnosti a k tomu, čo je za tým? Trebárs aj v tej „alzheimerovskej pamäti“. „Alzheimerovská pamäť“ to je znova symbol, ktorý vlastne súvisí so všetkým, čo sa dnes okolo nás deje, aj s voľbami. Naša spoločnosť akoby dlhodobo trpela alzheimerovskou pamäťou, najprv pozvoľnou a dnes veľmi útrpnou až desivou. Teraz som kráčal okolo škôlky a cez plot som počul učiteľku, ako sa pýta detí: „Na čo je strom?“ Jedno dieťa odpovedalo: „Aby nám dal tieň.“ Ja som si pomyslel, že takto utilitárne predsa uvažujú naši politici. To je presne to detské, infantilné premýšľanie. Ona ich opravila: „Strom nám predsa dáva kyslík,“ (smiech).

Film sa teda snaží našu poškodenú pamäť vytrénovať?

Pripadá mi dôležité, keď film menej hodnotí a viac ukazuje. Keď divákom a diváčkam nedáva priame návody na pochopenie. Snažím sa ich dostať do nejakého modu uvažovania, ako keď človek číta knihu, ktorá nie je ľahká a tej knihe musí ako textu porozumieť. Otázka filmového textu je pre mňa veľmi podstatná, bez ohľadu na to, aký je to druh, či je to hraný, dokumentárny, animovaný či experimentálny film. V tom texte nastoľujete uvažovanie režiséra alebo režisérky, a divák, diváčka sa na to buď napojí, alebo sa na to nenapojí.

Od čoho to závisí? 

Pred chvíľkou som povedal, že som veľmi rád, keď má film univerzálny rozmer, ale nie v zmysle, že sa teraz idem bulvárne podkladať všetkým divákom. Zároveň si nemyslím, že robím elitárske filmy. Tento film rozprávam ja, toto je môj jazyk. Nemôžem hovoriť iným jazykom. Môžem sa snažiť obsah štylisticky preformulovať, urobiť ho zrozumiteľnejším či vyškrtávať. Skladba ale ostane stále rovnaká. Znakom môjho vývoja, ak sa to dá vôbec tak povedať, je uvažovanie o tom texte, ako to idem vyrozprávať, v akých situáciách celú tú tému prenesiem na diváctvo, ako vstúpiť a ako vystúpiť z toho filmu? Je to tak, ako keď sa teraz my dvaja rozprávame a ja sa vám snažím niečo zdieľať, bez ohľadu na to, či od vás požadujem nejaký prejav porozumenia alebo nie. Hovorím to ako svoj vlastný postoj a toto je pre mňa angažované uvažovanie z hľadiska dokumentárneho filmu. 

V niektorých aspektoch, čo sa týka tej kontroverzie, je na tom podobne napríklad Miroslav Válek. O ňom vznikol strihový dokument a sú to dve hodiny nasýtené informáciami. Vy si vyberáte iné formy. Uvažujem o tom, ako sa dá predstaviť osobnosť z dejín. Dubček u vás nie je zabalzamovaná postava, je to vzdušné. 

Výborná otázka, viem asi kam tým mierite. Všetko súvisí s referenčným rámcom, tým to je dané. Obzvlášť, keď ide o vysokých papalášov alebo politikov v čase totalitnej mašinérie reálneho socializmu, ktorý sme žili. Takí musia byť nutne podrobení kritike. Čomu slúžili tí ľudia, čo stelesňovali? Čo stelesňoval povedzme Válek? Mnohí hovoria o tom, že to bol výborný minister kultúry. Pre mňa to ostane krutý normalizátor, za ktorého ministrovania zomierali na hraniciach ľudia, vo väzeniach sedeli disidenti a akíkoľvek kritici systému boli prenasledovaní. To, že pomohol pár kamarátom ho neospravedlňuje, že všemožne živil ten svinský režim. Ak to isté uplatním na Dubčeka, ten sa neprejavil ako normalizátor, ako povedzme machiavelista Gustáv Husák, ktorý systém budoval pod kuratelou Brežneva. No napriek tomu som sa odhodlal vstúpiť do tej komnaty a podrobiť Dubčeka kritike. Aj on bol jedným z tých, ktorí svinský režim živili. Tá kritika je mnohokrát úsmevná, mnohokrát je tragikomická, pretože aj Dubček vo svojej naivite pôsobil tragikomicky, naozaj to bol svätý František politiky. Je skoro nepredstaviteľné, aby bol dnes takýto človek na politickej scéne, aj keď mám pocit, že takíto ľudia sú priam žiadaní.

Akí? Aké hodnoty podľa vás sprostredkúva Dubčekova postava?

Keď hovoríme o tom jeho sociálno-demokratickom princípe alebo o myslení socialistu, tak myslenie skutočného socialistu, je pre mňa myslenie humanistu. Čo znamená, že všetci ľudia budú bratia. To je Schiller, ktorý tým textom koniec-koncov opovrhoval. Samozrejme nikdy nebudeme bratmi a sestrami, ale tá predstava nás môže robiť lepšími. Tieto myšlienky, ktoré sa k nám dostávajú priamo aj nepriamo z rôznych odkazov, sa nám už od prapočiatkov snažili tieto veľké svetlá nejak sprostredkovať. Či už to bol Komenský, Erazmus, Dante alebo Goethe. To sú skrátka impulzy, nad ktorými musíme uvažovať aj v dnešnej dobe. Socializmus, kapitalizmus sú len slová, termíny, ktoré hádam ani nepatria do dnešného slovníka. Myslím si, že by sme mali nanovo definovať slovo humanizmus alebo humanita. Keď sa o to pokúsime aj v širšom, celosvetovom politickom priestore, tak som presvedčený, že ľudstvo sa pohne ďalej aj v ekologických otázkach. Ide o zásadné momenty našej existencie. Redefinovať slovo človek, humanizmus a humanita. To je to prastaré, ktoré z toho celého vyplýva: poznaj sám seba. Ďalej sa ísť nedá.

Zuzana Goleinová, poslucháčka Filmových štúdií FTF VŠMU
foto: Film Expanded