BUM! a nič – atómová atrakcia

Oppenheimer, dvanásty celovečerný film britského režiséra a scenáristu Christophera Nolana, sa opäť (a svojím spôsobom už tradične) stal jednou z udalostí sezóny. Dielo významného tvorcu, ktorého už bližšie netreba predstavovať. Oppenheimera sa určite oplatí aspoň raz vidieť, najlepšie v IMAXE, pre ktorý bol nakrútený, ba dokonca, ideálne iba raz, aspoň sa divák po tom prvotnom očarení vyhne potenciálnemu precitnutiu.      

Oppenheimer v repríze totiž vôbec nemusí byť až taký dobrý film, ako sa na prvé pozretie zdá, čo je však od roku 2012  (Návrat temného rytiera) už súčasťou Nolanovho koloritu. Remeslu asi sotva čo vytknúť, takto nejako môže vyzerať dokonalosť, ak sa stane rutinou. Čo je problém, s čím mám problém, je tá extrémna povrchnosť, ktorá však, práve na to prvé pozretie, predstiera extrémnu hĺbku. Ako hraný orgazmus Meg Ryanovej v romkome Keď Harry stretol Sally. Sedia v reštaurácii, ona a Billy Crystal, a rozprávajú sa o sexe, on neverí, že sa to dá – predstierať orgazmus – a ona mu tam, rovno namieste, celkom bez hanby, ukáže, že dá, čím s odkazmi na iné filmy skončíme a ja budem naďalej hútať nad tým, prečo vo mne Oppenheimer vyvolal práve túto asociáciu. Mal som predsa tíško sedieť a dívať sa, ako ťažko skúšal osud Juliusa Jacoba R., aké existenciálne trýzne mu spôsobil, aký to bol extrémne komplikovaný charakter, ako sa dramaticky podpísal na dejinách 20. storočia a vôbec, z dnešného uhla pohľadu už na dejinách ako takých, lebo asi naozaj môžeme hovoriť o dejinách ľudstva pred bombou a po nej, a tak ďalej, a tak ďalej. A celý Projekt Manhattan, aký bol komplikovaný a aké to bolo náročné, vynájsť niečo, čo nevieme presne, čo spôsobí, a aké dilemy kvôli tomu treba riešiť, a koľko ďalších, extrémne významných vedcov bolo toho súčasťou, vrátane Einsteina, ktorý je, predpokladám, v akejsi hypotetickej cieľovej skupine Nolanovej snímky, predsa len známejší, ako Fermi, Szilárd, či Compton. Alebo nie je, neviem, a vôbec, o samotnom projekte viem len málo. Sú to len veci, čo si pamätám, čo som si čítal a tak. A práve kdesi tu sa nachádza ústredný Oppenheimerov problém. Toho filmu, nie toho vedca, o ktorom Nolan predpokladá, že jeho diváci o ňom čosi vedia, aj o projekte ako takom a o kontextoch druhej svetovej vojny a udalostiach po nej, predovšetkým v USA. A znova, nedá sa nelavírovať na povrchu, lebo Oppenheimer je film, ktorého celkom základná zrozumiteľnosť je podmienená tým, že potenciálny divák o téme už čosi vie, príde do kina načatý, chytá sa, má aspoň nejakú úplne základnú predstavu, ktorá je súčasťou toho, čo sme si zvykli nazývať všeobecným prehľadom.

Tu je asi dobré pripomenúť, že Oppenheimer je vlastne filmovou adaptáciou beletrizovanej literatúry faktu a je to taká divácky ústretová light adaptácia, do ktorej Nolan zakomponoval, aby príbeh ozvláštnil, svoje typické dejové zvraty. V praxi to znamená, že sa od začiatku rozbíja jednota sujetu a fabuly a príbeh sa tak vlastne rozpráva na preskačku, v troch základných dejových rovinách. A jedna z nich je, kvôli zrozumiteľnosti, farebne odlíšená tak výrazne, ako sa len čiernobiela líši od farebnej.

Diváci napašmaní témou, Nolanom a vlastnými intelektuálnymi ambíciami sa potom, v konečnom dôsledku, dívajú na tri hodiny vznešenej blazeovanej nádherne remeselne urobenej a autenticky herecky stvárnenej nudy s výbuchom a tí, čo sú nekontaminovaní ani jedným (téma), ani druhým (Nolan), ani tretím (intelektuálne ambície), sa tak paradoxne môžu ocitnúť v podstatne lepšej pozícii vo vzťahu k tomu, o čom ten film vlastne je, čo nám chce pripomenúť, aký odkaz odovzdať.

Lebo ja teda neviem.

Iste, na prvýkrát to bol úžasný zážitok, krásny, precízne urobený film, možno až príliš intenzívny na to, aby som o ňom stihol zároveň aj premýšľať, avšak už na druhýkrát sa ukázalo, že premýšľať vlastne nie je o čom. Blockbuster pre ľudí, čo na blockbustre nechodia, často preto, že nimi pohŕdajú kvôli ich priamočiarosti a povrchnosti. Nolan to urobil komplikovanejšie, ale že by to bolo akosi extrémne hlbšie, to už sa tvrdiť neodvážim. Aj keď, áno, na prvé pozretie to tak naozaj vyzeralo a len tí najskúsenejší cinefilovia a najjednoduchší konzumenti prekukli Nolanov vykalkulovaný balast bez duše hneď na prvú.

Nemôžem si pomôcť, ale stále si myslím, že filmy by mali vzbudzovať predstavivosť, nie ju nahrádzať.  

Oppenheimer (Oppenheimer, Veľká Británia – USA 2023) _RÉŽIA: Christopher Nolan _SCENÁR: Christopher Nolan _KAMERA: Hoyte van Hoytema _STRIH: Jennifer Lame _HUDBA: Ludwig Göransson _HRAJÚ: Cillian Murphy, Matt Damon, Robert Downey Jr., Emily Blunt, Florence Pugh, Josh Hartnett, Casey Affleck, Rami Malek, Kenneth Branagh, Tom Conti, Matthew Modine, Gary Oldman MINUTÁŽ: 180 min. DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA: 20. 7. HODNOTENIE: ●●½

Juraj Malíček, teoretik popkultúry
foto: CinemArt SK

Vojna na ľahostajných tvárach

Pripomínanie historických vojen na území Slovenska sa nezdá byť tým najpálčivejším problémom súčasnej doby. Po únave z pripomínania SNP počas takmer polovice storočia sa to zdá byť prirodzené. No film Územie fantázie ukazuje, že nie je všetko tak, ako to vyzerá v pacifistických sociálnych bublinách, z akej pochádza aj samotná debutujúca režisérka.

Film sa začína statickými zábermi barakov v koncentračnom tábore a v istom zmysle nás tým zavádza na územie, na ktorom sa už ďalej nebude pohybovať: nejde o film o holokauste, ale o film zaoberajúci sa reprezentáciami vojny najmä v zmysle priamych bojov. Napriek tomu je takýto úvod príznačný: holokaust je dnes najviac využívaný symbol druhej svetovej vojny v populárnej kultúre na celosvetovej úrovni, aj keď nie v slovenskej oficiálnej i populárnej kultúre, na ktorú sa film primárne zameriava.

Baraky bez ľudí evokujú dokumentárny záber miesta pamäti, postupne sa však toto miesto zaľudňuje, no ako diváci začíname chápať, že tu čosi nesedí: postavy Židov majú neprítomné, no skôr neutrálne alebo nudiace sa výrazy, sú dobre živené, do záberu sa dostáva kamerové príslušenstvo. Najskôr sme na nakrúcaní fikčného filmu a onedlho sa ocitneme na jeho premiére. Observačná, stále statická frontálna kamera tu ukazuje ešte lepšie živené postavy s jedlom a pitím, fotiace sa pred tristnými obrazmi na filmovom plagáte, pózujúce a usmievajúce sa do fotoaparátu.

Napriek tomu, že téma holokaustu a téma vojenských bitiek, bojov, vojakov a hrdinov sú dve oddelené témy, ktoré je zavádzajúce spájať, úvod debutu Pauly Maľárovej dobre nastavuje diváka na režisérkinu dokumentaristickú metódu a v zásade aj tému, ak ju pochopíme širšie: inscenovanie, reenactment a komemorácia udalostí vojny. K tejto téme sa postupne pridružuje aj ďalšia téma, ktorá najmä v súčasnej situácii vyznieva mimoriadne znepokojivo: vojenské cvičenia, a teda aj symbolická príprava na vojnu.

Hoci mediálna odozva zatiaľ vyzdvihuje iné vyznenie filmu v súvislosti s vojnou na Ukrajine, myslím si, že film by fungoval rovnako znepokojivo i bez nej. Nedotýka sa tejto vojny, upozorňuje skôr na deformácie vo vnímaní vojny v mierových časoch. Je len dobré, že režisérka sa nenechala zviesť a projekt pripravovaný od roku 2018 neaktualizovala príliš okato: stačí, že v závere filmu zaznie letecký poplach, aké v mierových časoch už nezažívame.

Veľmi šťastným riešením je aj kombinácia záberov upriamených priamo na protagonistov rôznych cvičení, kladenia vencov, rekonštrukcií, so zábermi na ich divákov. Najmä v úvode tak môžeme sledovať ostré kontrasty medzi vážnosťou témy a únavou, ľahostajnosťou či nekomfortom jej recipientov, či už ide o účastníkov premiéry filmu Petra Bebjaka Správa, alebo o deti, ktoré pozorujú rekonštrukciu bojov z druhej svetovej vojny, zapchávajú si pritom uši, nudia sa, prípadne sa čudujú, prečo ešte nikto nezomrel. Vojna sa sprítomňuje prostredníctvom niekoľkostupňových metonymií a tiež prostredníctvom striedania hluku a ticha, lunaparkového hurhaja a nehybnosti, až komicky vyznievajúceho parádneho kroku vojakov a piety. Kontrasty sú zvýraznené aj vo zvuku, keď ohlušujúci hukot strelných zbraní či granátov striedajú sotva počuteľné ruchy, navodzujúce atmosféru kontemplácie. V nej film aj začína a neskôr ju tiež zažijeme v scéne, keď si vojnový veterán ticho prezerá historické bojové vozidlá, pričom vo zvuku počuť iba takmer nečujnú zvonkohru jeho početných rádov. Podobne pietne vyznieva aj záver filmu, ktorý je venovaný „Údoliu smrti“ na Dukle. Prázdnou krajinou ticho sneží, iba kdesi v diaľke počuť tichý mierový život dediny.

Územie fantázie tak necháva divákovi priestor na zakúsenie viacerých modov komemorácie vojny a na vytvorenie kritického názoru na tento fenomén a jeho recipientov. Tých prítomne-neprítomných, ale aj tých, ktorí v prázdnej krajine absentujú úplne.

Územie fantázie (Slovensko, 2023) NÁMET, SCENÁR A RÉŽIA Paula Maľárová KAMERA Andrej Dlabáč STRIH Marek Bihúň ZVUK Igor Jedinák MINUTÁŽ 70 min. HODNOTENIE ●●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 6. 7. 2023

Jana Dudková, filmová teoretička
foto: Filmtopia

Barbie nie je angažovaný film, je to blockbuster

Fantasy komédia Barbie režisérky Grety Gerwig zažíva svojich pätnásť minút slávy. Kasový trhák napísala s dlhoročným spolupracovníkom a partnerom Noahom Baumbachom a medzi filmami nakrútenými ženou sa stal snímkou s najvyššími tržbami. nakrúteným ženou.

Obaja pritom pochádzajú z nezávislého prostredia newyorského prúdu mumblecore, ktorého civilnú poetiku každodennosti podnietili práve produkčné obmedzenia. Zámerom veľkých spoločností stojacich za Barbie, vrátane firmy Mattel, živiteľa, majiteľa a distribútora slávnej bábiky, sa predsa museli podrobiť. Gerwig však pracuje s hypertextualitou a metairóniou presahuje prvé čítanie, čím o krok predbieha očakávania od filmu pre masy.

V prológu sa vraciame na koniec 50. rokov, keď dievčenskú hru na matky s bábikami „batoliat“ prevalcovala revolučná hra na „dospeláctvo“ s Barbie, s napodobeninami krásnych žien. Identitu od detstva formujú rodové stereotypy, dievčatá pri hre s bábikami vylučujú chlapcov a naopak (výnimky potvrdzujú pravidlo) a táto logika sa odtláča aj do fungovania Barbielandu. Kenovia tu nemajú inú funkciu, len obdivovať a dvoriť bábikám Barbie. Žijú v matriarcháte, kde paradoxne absentujú matky a koncept rodiny nahrádza komúna. Muži nemajú politické právo, spoločenské postavenie, nezastupujú žiadne profesie a nemajú ani vlastné príbytky. Vylúčení do vzduchoprádna, hoci sa k nim všetci správajú neutrálne, sú aj pokazená „divná“ Barbie a queer postava Allana. Bábiky Barbie sú sociálne privilegované a tvoria kolektívnu hrdinku, rovnako ako Kenovia.

Barbieland je simulakrum, fikčný svet detskej hry sa stáva vo filme reálnym. Pravidlá hry s bábikami Barbie odrážajú neoliberálne politické zriadenie. Barbieland je demokratický, no rovnako ako v iných demokratických zriadeniach tu spoločenstvo vytvára sociálne a politicky vylúčené skupiny. Rodové stereotypy, mechanizmy moci a ustálené kultúrne vzorce dostanú od Barbie kopanec do kolena, ale pri páde im so žiarivým úsmevom podá ruku a napraví kravatu.

V roku 2012 stvárnila Gerwig v americkom indie filme Frances Ha stratenú dvadsiatničku, ktorá ležérne kľučkuje, hľadá naplnenie a snaží sa uspieť ako tanečnica. Tento film bol jej prvou scenáristickou spoluprácou s Baumbachom. S podobným problémom ako Frances vstupuje do deja Barbie. „Na čo som bola stvorená?“ spieva Billie Eilish v slaďáku What Was I Made For? a touto básnickou otázkou hľadanie identity Barbie končí.

Barbie nie je sondou do duše bábiky, dominantou príbehu sa stáva politický konflikt sexuálnych identít v Barbielande, z ktorého síce vychádzajú ako pomyselné víťazky prefíkanejšie ženy, no nedáva odpoveď, ako bude po tejto konfrontácii Barbieland preskladaný, ani či sa život vráti do starých koľají. Autorka sa zrieka vízií, ale angažuje sa humorom. Barbie na záver pošle žiť do sveta patriarchátu a nechá jej narásť vagínu. Film síce optikou detskej hry podvratne vysmieva boj pohlaví, ukazuje ješitnú túžbu vládnuť a zachovať nemenný stav, no chýba mu radikálny vzdor voči prítomnému, rovnako ako všetkým hollywoodskym filmom.

Výborne pracuje s afektivitou skrz muzikálne a choreografické pasáže, vrátane soundtracku, a cynizmus zotiera pocitom spolupatričnosti a empatie. Popkultúrne ozdôbky často infantilne suplujú nedostatky v scenári plnom skratiek a eklektických únikov, ale sú obhájiteľné žánrom.

Barbie komentuje trápnosť krízy humanizmu 21. storočia, kde stále prevláda potreba rozdeľovať javy do striktne oddelených kategórií a snaha o zachovanie nemenného stavu sveta, ale sama tejto kríze podlieha. Gerwig ponúkla infantilnú nežnosť aj ružovými odtieňmi a žiarivými úsmevmi prestimulovaný labyrint protichodných javov a trápení privilegovaných bielych mužov a žien, ale nabitá zbraň, ktorou mierila na čelo neskorému kapitalizmu a jeho binárnej logike, napokon vypľula len neškodnú guličku z plastelíny.

Barbie (USA, 2023) RÉŽIA Greta Gerwig SCENÁR G. Gerwig, Noah Baumbach KAMERA Rodrigo Prieto HRAJÚ Margot Robbie, Ryan Gosling, Dua Lipa, Simu Liu, Kate McKinnon, Emma Mackey, Will Ferrell, Michael Cera, John Cena MINUTÁŽ 114 min HODNOTENIE ●●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 20. 7. 2023

Roberta Tóthová, filmová kritička
foto: Continental film

Spontánne profánne

Film Nikdy nehovor nikdy ma miestami bavil. Neviem celkom čím. Možno práve zmätočnosťou a nepredvídateľnosťou (teoreticky) možného. Môžete sa tešiť na Maštalíra cvičiaceho jogu, tancujúceho, na strome i nohami pevne na zemi, vo vode… Aj film Nikdy nehovor nikdy stojí tak trocha na vode. Nepridŕžal sa ustáleného žánrového modelu. Je vďaka tomu spontánny? Možno.

„“

Najhoršie hodnotím soundtrack. Konvenčná prehliadka gýča by mala byť v 5D sprevádzaná vypúšťaním slzného plynu, nech divák rozumie silenému (no spontánnemu!) sentimentu. Nechýba sexizmus, lascívne scény, hrať sa bude fľaša… s deťmi: „Naša dcéra má na riti vytetovaný kvet!“ alebo „Ujo Peter, páči sa ti moja mamina?“.   

Dva páry manželov, oba s dvomi deťmi. Jedno manželstvo predpotopne sužuje mladá milenka (Jana Kovalčíková), vzájomné odcudzenie, nenávisť, rozvod. Otec (Marek Majeský) je klinický idiot v akomkoľvek páre. Druhé (Maštalírovo) manželstvo je neopätovaná idyla kontra nepochopiteľný rozvod, starostlivý Maštalír je otecko roka a jeho prvá manželka (Lenka Krobotová) ako lekárka v Afrike učí deti v škole, očkuje ich, pomáha, kde sa dá, ich spoločné deti ju obdivujú. Prekážala mi ich „insert SMS“ komunikácia.

Nie je mi zrejmý názov Nikdy nehovor nikdy. Teda, ak nerátame Haberov epilóg a jeho pesničku Všetko sa môže stať. Nebudete vyslovene trpieť, možno sa trochu zabavíte a na konci si môžete povedať už Nikdy…

Nikdy nehovor nikdy (Slovensko-/-Česko, 2023) SCENÁR A RÉŽIA Braňo Mišík KAMERA Juraj Chlpík HRAJÚ Tereza Kostková, Tomáš Maštalír, Lenka Krobotová, Marek Majeský MINUTÁŽ 104 min. HODNOTENIE ●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 28. 7. 2023

Maximilián Hrmo, poslucháč Katedry filmových štúdií FTF VŠMU
foto: Bontonfilm

Pávie pierko

Paprika Steen nakrútila svoj štvrtý hraný film. Ide i nejde o komédiu. Stredobodom je – na prvý pohľad – kreatívne dievčatko Hannah.

Hannah už po štvrtý raz mení školu. Tentokrát sa jej rodičia neuspokojili s „ľudovou voľbou“. Škola má výborné renomé a ťažko sa na ňu dostať. Ale aká je to škola? Prvé varovanie nás obarí pri vstupnom pohovore rodičov s riaditeľom. Poza zomknuté intrigánske dlane riaditeľa – akéhosi patróna, na oko dobrodinca – môžeme, hoci rozostrene a v druhom pláne, zazrieť obraz Reného Magritta Toto nie je fajka. Škola je „simulakrom školy“; nie je práve tým svojbytná a jedinečná? Páči sa mi priama výpoveď. Takto sa vítajú víťazi!

Časom sa v zmysle týchto daností rozvinie hra. Komika omylov, absurdistan. Dievčatku sa na škole nevodí najlepšie. To však nikoho z kompetentných nezaujíma. Ide sa totiž na dlho očakávaný a dlho plánovaný výlet. Bujará a tak trocha sebastredná nezmyselnosť celkom zatlačí deti do kúta aj mimo kamerovej tenzie.

Nečakajte od Otcov a matiek nijakú koherenciu medzi ratolesťami a rodičmi, či už v príbehu alebo inde. Dôležitú úlohu tu však hrá voyeurizmus. Hodiť po niekom očkom je gestom s istým stupňom intermediárnosti – kto je subjektom hry pohľadu a protipohľadu? Hannah sa zľahka infantilnej hre s vodnými pištoľami neprizerá iba tak škodoradostne. Ani otec sa v lese – síce dospelejšie, ale predsa podobne „nefamiliárne“– „iba neprizerá“ nevere. Akoby sa tu pripúšťala iná kategória imperatívu pôžitku z pohľadu.

Hannah s jediným kamarátom sa na triednej „chatovici“ kochá nezobrazeným (iba indexovo prítomným) pávom. Pávie pierko sa vo filme Otcovia a matky mení na pozlátko, amulet, artefakt dospievania. Implicitne rozmazáva rozum, nadáva na kauzalitu. Súčasne sa ostrí akýmsi indikačným či nasledovaným postupom či mechanizmom pohľadu. Tým do konfliktu vstupuje primárne dospelosť: pýcha a rozpomienky na predštádium dospelosti a na postapokalypsu detstva.

Otcovia a matky (Fædre & Mødre, Dánsko, 2022) RÉŽIA Paprika Steen SCENÁR Jakob Weis KAMERA Jan Pallesen HRAJÚ Katrine Greis-Rosenthal, Jacob Lohmann, Ida Skelbæk-Knudsen, Rasmus Bjerg, Lise Baastrup MINUTÁŽ 96 min. HODNOTENIE ●●●● DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 3. 8. 2023

Maximilián Hrmo, poslucháč Katedry filmových štúdií FTF VŠMU
foto: ASFK