„Po úspechu Tisícročnej včely na filmovom festivale v Benátkach som nemal na Kolibe dva roky vôbec prácu. Uvažoval som o emigrácii,“ spomína na polovicu osemdesiatych rokov Stanislav Doršic. Kameraman, ktorý 10. septembra oslávi osemdesiate narodeniny, nakoniec emigrovať nemusel. O jeho tvorbu mali záujem filmári zo zahraničia. Z bývalej Juhoslávie aj z ďalekého Thajska.

Až tam ho vytiahol koncom deväťdesiatych rokov jeho slávny kolega Igor Luther, nakrúcali tam historický veľkofilm Legenda o Suriyothai. Kameraman oscarovej drámy Plechový bubienok vydržal v ázijskom kráľovstve osem mesiacov, Doršic pokračoval filmom Naresuan – príbeh kráľa, odohrávajúci sa v polovici 16. storočia, mal šesť dielov. „Igora Luthera som obdivoval nielen ako kameramana, ale dá sa povedať ,aj ako môjho učiteľa.“  Prvýkrát sa stretli pri nakrúcaní Jakubiskovho filmu Siroty, vtáčkovia a blázni (1969). V západnom Nemecku nakrútili s režisérom Stanislavom Barabášom adaptáciu Dostojevského predlohy Večný manžel (1969), podľa Camusa televízny projekt Jonas oder der Kunstler bei der Arbeit (1970). Luther potom ostal v Mníchove. „Stano ma vždycky uvoľnil a pobavil,“ spomenul v dokumente Kamera Stanislav Doršic alebo Ze Záhorá cez Kolibu do svjeta (2021).

Ako pätnásťročný bol Stano Doršic premietačom v kine v rodnej Záhorskej Vsi, premietal aj filmy mládeži neprístupné. Po maturite chcel ísť na FAMU, potreboval však rok praxe. Nastúpil teda na Kolibe ako brigádnik osvetľovač. Keď sa o jeho vidine štúdia kamery dozvedel Karol Krška, vzal si ho pod svoje ochranné krídla, a tak sa dostal ku kamere. Vojenčina, rodina, financie a predstava denného štúdia sa rozplynula, učil sa v praxi. Švenker, asistent kamery, druhý kameraman...

Najčastejšie spolupracoval s Jurajom Jakubiskom, ktorého normalizátori v sedemdesiatych rokoch preradili do Krátkeho filmu. Podpísali sa pod dokument o práci na tranzitnom plynovode Stavba storočia (1972), snímky Slovensko - krajina pod Tatrami (1975) či Omnia vyváža (1975). Filmový portrét Ondrej Nepela (1973) dostal stopku, lebo svetoznámy krasokorčuliar, ktorý mal byť vzorom pre mladých, odišiel do americkej ľadovej revue. Premiéru mal až v roku 1989, keď Nepela zomrel. Stredometrážnym filmom o mládežníckom klube Tri vrecia cementu a živý kohút (1975) absolvoval Doršic FAMU. Keď sa Jakubisko smel vrátiť do hraného filmu, spolupráca pokračovala drámou Postav dom, zasaď strom (1979), ktorá musela na premiéru čakať dva roky v trezore. A potom prišla spektakulárna sága Tisícročná včela (1983). Doršic dokázal premeniť na obrazy všetko, čo si režisér vymyslel. Zelený dážď aj zábery z pohľadu včely. Kvôli tomu vymysleli „ľudský dron“, kameraman snímal scény z pohybujúcej sa lanovky. Podľa strihača, dnes producenta, Patrika Pašša, bol Doršic „predĺžená ruka a predĺžené oko Jakubiskovo“. Na festivale v Benátkach filmu aplaudovali aj novinári, takže sa čakalo, že získa Zlatého leva. Festival mu však udelil „len“ cenu Zlatý Félix za kameru. Cesty dlhoročných priateľov sa rozišli, znova sa stretli až pri nakrúcaní rozprávky Perinbaba a dva svety (2023).

Keď nebola práca na Kolibe, nakrúcal Doršic televízne filmy a rozprávky. A znova zaťahal za nitky Igor Luther. Režisér Alexandar Petrović (Zvláštna veľká cena poroty v Cannes za drámu Nakupovači peria, 1967) ponúkol Doršicovi spoluprácu na historickej dráme Soebe (1989), kameramanom bol Luther. Vylákal ho aj do Thajska. Režisér historického veľkofilmu Legenda o Suriyothai Chatrichalerm Yukol bol princ, synovec thajskej kráľovnej. Na pľaci sa o ničom nediskutovalo – čo povedal režisér, bolo písmo sväté. Keď si potreboval oddýchnuť, dvadsať slonov, stovky komparzistov, herci aj celý štáb museli čakať, kým sa zobudí. „Thajsko je krajina smiechu, čo veľmi vyhovovalo mojej mentalite. Dávalo mi to duševnú silu,“ vysvetľuje vtipkár a milovník kanadských žartíkov. „Na všetko majú čas, na všetko majú prípravu a tým sa nakrúcanie predlžuje. Jeden film sa točil dva a pol roka,“ spomína.

Pri nakrúcaní televízneho filmu Živý bič (1966) mu dal Tibor Biath radu do života: „Chlapec, rob to tak, ako najlepšie vieš. Plátno je neúprosné.“ Slová staršieho a skúsenejšieho kameramana sú odvtedy Doršicovým životným krédom.

Jena Opoldusová, publicistka
foto: archív SFÚ/Václav Polák

„Žiť vo svete umenia, to je virtuálna rovina – pracuješ s emóciou, myšlienkou, hodnotami, filozofiou. Vo svete financií platia úplne iné princípy myslenia, iné pravidlá hry,“ hovorí Patrik Pašš. Producent, pedagóg a strihač oslávi 25. septembra sedemdesiate piate narodeniny.

Slnko v sieti za najlepší dokumentárny film získal tento rok Dežo Hoffmann – fotograf Beatles (r. Patrik Lančarič). Sošku prevzal producent príbehu osamelého pútnika, ktorý si užíval život, hoci mu sudičky nadelili veľa dramatických zvratov. „Priniesť posolstvo fotografa, ktorý vyčnieval z radu, bola dvanásťročná audiovizuálna archeológia. Z takmer ničoho sme dokázali vyskladať príbeh muža, ktorého život bol pestrý rovnako ako doba, v ktorej žil. Pre mňa bol veľmi dôležitý Dežov veľký etický a ľudský rozmer – nechal kšeft a riešil veci, ktoré považoval za morálne. Axiómou našej firmy Trigon Production je totiž vyhľadávať témy, ktoré posilňujú národnú identitu, úctu k spoločnosti a ľudí, ktorí zmenili svet.“

Prestížna Emmy Award (okrem iných medzinárodných ocenení) zdobí celovečerný dokument Nicholas G. Winton – Sila ľudskosti (r. Matej Mináč, 2001). Čím Patrika Pašša „chytil“ projekt o mužovi, ktorý v roku 1939 zachránil pred nacistami 669 židovských detí z Československa? „Jedným zo zachránených detí bol Karel Reisz. Z jeho učebnice Umenie filmového strihu som sa na FAMU učil okrem iného ako vytvoriť strihovou skladbou emócie, ako diváka rozosmiať alebo rozplakať. Keby nebolo Wintona, nebol by ani Reisz, ani jeho kniha, ktorej myšlienky ma obohatili.“ Za naplnenie misie dokumentu o „britskom Schindlerovi“ považuje udelenie titulu sir Nicholasovi Wintonovi britskou kráľovnou.

V Československej televízii si Pašš popri štúdiu na strednej a vysokej škole prešiel všetkými profesiami – od osvetľovača až po asistenta kamery a réžie. Napokon sa rozhodol pre prácu strihača. „V strižni pracovala pekná slečna, ktorá mi učarovala. Ako som prechádzal rôznymi profesiami, stále som bol na cestách. Uvedomil som si, že ak chcem mať pokojný rodinný život, strižňa je dobrá. Užijem si filmársku vášeň a rodina nebude trpieť, takže o voľbe povolania rozhodla sukňa a pekné oči mojej manželky.“ Od polovice 70. rokov viedol oddelenie dabingového strihu ČST v Mlynskej doline. Remeslo zvládol na výbornú, štáby sa o neho bili, on túžil po väčšom priestore pre vlastnú kreativitu. „FAMU bola pre mňa nálezisko pokladov, rozvinula moje teoretické myslenie, pomohla mi vniknúť do podstaty tvorby, analýzy a syntézy. Ak si človek vie hodnoty zanalyzovať a vyvodiť záver, narazí na menšie množstvo omylov, či už ide o filmový materiál alebo o život.“ Štúdiá filmovej a televíznej strihovej skladby na FAMU absolvoval v roku 1983 televíznym seriálom Bambuľkine dobrodružstvá.

Len čo držal v ruke diplom, ozvala sa Koliba. Ponuka znela lákavo, zostrihať Tisícročnú včelu (r. Juraj Jakubisko, 1983). O spolupráci s Jakubiskom, ktorého tvorbu obdivoval, sníval roky. Lenže krabíc s nakrúteným materiálom boli hory a času málo, pretože film chceli na festivale v Benátkach. „Už na FAMU ma zaujímalo, prečo v USA robia na jednom filme aj traja, štyria strihači. Pochopil som, že jeden je supervízor a ďalší robia špecifické časti: dialógy, hrubý zostrih, hudbu... Prácu som teda rozdelil medzi štyri kolegyne a s Jurajom sme kmitali medzi strižňami a usmerňovali ich. Zvládli sme to za tri mesiace a Tisícročná včela v Benátkach uspela.“ Pašš sa potom stal na niekoľko rokov Jakubiskovým dvorným strihačom.

Strih nezavesil na klinec, ani keď sa v polovici 90. rokov rozhodol pre ďalšiu profesiu. Založil nezávislú filmovú spoločnosť Trigon Production a stal sa producentom. „Prechod k producenstvu bol možno trošku aj môj naivizmus, veľká miera romantizmu a najmä vášeň robiť ďalej pekné filmy. Keď som ich chcel produkovať, musel som najprv nájsť na ich tvorbu financie. Nezostalo mi iné, len si obliecť sako, uviazať kravatu a začať chodiť žobrať. Odmenou je sledovať, ako sa peniaze menia na výsledok.“ Tak uzreli svetlo kinosál a obrazoviek hoci 3 sezóny v pekle, Krok do tmy či Agáva, celovečerné dokumenty Momentky, Martin Slivka – muž, ktorý sadil stromy aj Nickyho rodina, krimiseriály Inšpektor Max aj Kriminálka Staré Mesto, večerníčkový seriál Veselý strach, televízne projekty GEN, Zlatá lýra či Pandémia.sk, ale aj magazíny Postav dom, zasaď strom, Miláčikovo či Postavíme, opravíme, zveľadíme... Prečo sa rozhodol pre také široké portfólio? „Ak chceš točiť kvalitné filmy, musíš mať kvalitných ľudí. Musel som diverzifikovať tok peňazí a robiť rôzne projekty, aby mali ľudia z čoho žiť, a popritom si dovolím užívať rozkoš z nakrúcania filmov, dokumentov či seriálov, ktoré v sebe nesú nadhodnotu elementárnej ľudskej slušnosti.“

Jena Opoldusová, publicistka
foto:  SFTA/Zdenko Hanout