Art Film Fest po dvoch rokoch opäť ožil

Uplynulý ročník Art Film Festu končil v čase uzávierky letného dvojčísla Film.sk, preto Vám zhrnutie z neho prinášame v septembrovom čísle. Dvadsiaty deviaty ročník Art Film Festu, ktorý sa od roku 2016 koná v Košiciach, sa minulý rok neuskutočnil. Organizátori to zdôvodnili nedostatkom financií. Po vynútenej prestávke sa festival vrátil do Košíc s novým umeleckým riaditeľom, ktorým sa v marci 2023 stal Martin Palúch.

„Príprava tohtoročného ročníka začala pomerne neskoro na to, aby sme presadili zásadné organizačné alebo programové zmeny, ktoré každé podujatie s takou dlhou históriou čas od času potrebuje. K takémuto rozmýšľaniu nás vedie niekoľko osobností, ktoré v poslednom období ovplyvnili jeho vývoj i smerovanie. Najvážnejšou je strata kľúčovej postavy kultúrneho života v osobe dlhoročného prezidenta festivalu. Ďalším faktorom je výmena na poste programového riaditeľa,“ hovorí vo svojom príhovore vo festivalovom katalógu Palúch.

Špeciálnu pozornosť venoval Art Film Fest 60. výročiu Slovenského filmového ústavu. Jeho oslavou bola rovnomenná sekcia, ktorú zostavil Marián Hausner, riaditeľ Národného filmového archívu SFÚ. Šesť filmov v nej spájalo, že boli digitálne reštaurované v digitalizačnom pracovisku SFÚ medzi rokmi 2016 a 2022. Plickov film Po horách, po dolách  zažil okrem digitálnej rekonštrukcie aj ďalší aktualizačný moment – jeho projekciu sprevádzal živý hudobný sprievod Davida Kollara a Tomáša Mutinu. Ďalším pripomenutím výročia SFÚ bol krst knihy Rodinné filmové striebro – zborníka 60 esejí o dielach naprieč dejinami slovenskej kinematografie.

Najočakávanejšou časťou festivalu bola tento rok nepochybne osobná návšteva maďarského režiséra Bélu Tarra. Z jeho tvorby zaradili do programu sedemhodinové Satanské tango a Werckmeisterove harmónie, obe v 4K zreštaurovanej verzii. Tarr, ktorý mesiac po Art Film Feste oslávil 68. narodeniny, sa publiku pred projekciou druhého z filmov prihovoril s varovaním, že jeho filmová interpretácia Krasznahorkaiovej Melanchólie vzdoru je ponurým príbehom, pred ktorým by ľudia mali uprednostniť popoludňajšie slnečné a teplé počasie. Exteriéry pred kinosálami – v areáli Kulturparku, pred Kinom Úsmev a neskôr večer aj terasa kultúrneho centra Tabačka boli skutočne živou súčasťou festivalu.

Predposledný deň festivalu sa niesol v znamení záverečného ceremoniálu a masterclassu Bélu Tarra, ktorého festival ocenil za celoživotný prínos Zlatou kamerou. „Keď začínate nakrúcať film, idete na filmový pľac, v tom momente si nedokážete predstaviť, že niekto ocení túto vašu prácu. Máte len pocit, že chcete niečo zdieľať, niečo rozdať. Som poctený a hovorím vďaka!“ povedal po prevzatí ocenenia Tarr. Najlepším filmom v Medzinárodnej súťaži dlhometrážnych filmov sa podľa poroty, pozostávajúcej z maďarskej režisérky Agnés Kocsis, tureckého producenta Kaana Müjdeciho, českej režisérky Beaty Parkanovej, poľského kameramana Adama Sikoru a slovenského režiséra a producenta Ivana Ostrochovského, stal belgicko-francúzsky film Dalva režisérky Emmanuelle Nicot. „Originálnym a hlbokým spôsobom nám úspešne ukazuje nejednoznačnosť pocitov dievčaťa, ktorému sa v mysli mieša seriózne zneužívanie a láska zároveň,“ uviedla vo svojom zdôvodnení porota. Cenu v kategórii Najlepšia réžia udelila režisérke Valentine Maurel za film Mám elektrické sny. (Kompletný zoznam ocenených filmov sme zverejnili vo Film.sk 7 – 8/2023)

Najpútavejším dlhometrážnym filmom tohtoročného Artfilmu bol pre mňa Blackbird Blackbird Blackberry gruzínskej režisérky Elene Naveriani, uvedený v sekcii Panoráma. Úsek života sebestačnej a nezávislej Etero charakterizuje riskantný zber černíc, tajné a nečakane vášnivé citové vzplanutie k mužovi, ktorý do jej malého dedinského obchodu dodáva tovar, a snaha nájsť rovnováhu medzi nezávislosťou a autentickými sociálnymi väzbami – medzi fádnosťou práce v obchode a vzrušením z nebezpečenstva pri dočahovaní černíc nad priekopou, strachom z pranierovania a potrebou byť sama sebou pred ostatnými ženami v dedine.

Tematické spektrum šiestich blokov krátkych filmov bolo vzhľadom k ich množstvu pochopiteľne pestré – od práce (Prácu pre všetkých! r. Axel Danielson, Maximilien Van Aertryck), prekarizácie (Urobte to, prosím, r. Daniel Soares) a oddychu od práce (Rajské driemky, r. Samir Arabzadeh), vzťahov v rodine (Chlieb náš každodenný r. Alica Bednáriková) až k dramatickým individuálnym príbehom odohrávajúcim sa v minulosti (Štyri komory srdca, r. Kostas Ioannidis, Johan Grimonprez), súčasnosti (Prídu ma pozrieť rodičia, r. Mo Harawe; Černobyľ 22, r. Olexij Radynsky) alebo vzdialenej budúcnosti (Bezohľadne, r. Pella Kågerman). V Súťaži krátkych filmov bol aj film francúzskej režisérky Judith Auffray 7:15 – Drozd, ktorý získal na minuloročnom Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Ji.hlava ocenenie Najlepší svetový dokumentárny film aj cenu za Najlepšiu kameru.

Najlepším krátkym filmom tohtoročného Art Film Festu sa stala snímka 48 hodín iránskej režisérky Azadeh Moussavi. „Dojal nás tento silný príbeh rozbitej rodiny. Tento film vrhá svetlo na hlboký dopad opresívneho systému a prostredníctvom intímneho pozorovania skúma emocionálny zmätok a túžbu,“ zdôvodnila trojčlenná medzinárodná porota, ktorú tvorili česká herečka Elizaveta Maximová, slovenská filmová vedkyňa Lea Pagáčová a portugalský programmer a umelec Radu Sticlea. Zvláštne uznanie udelili filmu mladej slovenskej režisérky Alice Bednárikovej Chlieb náš každodenný a snímke Fairplay režiséra Zoela Aeschbachera. Počas záverečného ceremoniálu udelili aj ocenenie Hercova misia českej filmovej a divadelnej herečke Eve Holubovej. Rovnakú cenu si v úvode festivalu prevzala herečka Zdena Studenková.

Art Film Fest tento rok uviedol 82 dlhometrážnych a 37 krátkometrážnych filmov. Až polovicu programových sekcií zostavoval Martin Palúch – medzinárodnú súťaž hraných filmov, sekciu Panoráma, Pocta Jurajovi Jakubiskovi, Pocta prezidentovi (festivalu, zosnulému Milanovi Lasicovi – pozn. red.) a tiež Slovenskú sezónu, kam popri slovenskej premiére debutového dokumentu Pauly Maľárovej Územie fantázie zaradil aj svoj vlastný film Odpočítavanie – posledný film Ivana Palúcha. Na festivale mal zároveň aj Masterclass, ktorá bola súčasťou Industry programu. Zvyšnú časť programu mali pod kuratelou šéfredaktor časopisu Kino-Ikon Martin Kaňuch (Medzinárodná súťaž krátkych filmov), teoretik a pedagóg Martin Ciel (Láska & anarchia), publicistka Viera Langerová (K susedom) a Ivana Petríková (Filmy pre deti).

Nechajme sa prekvapiť, aké zmeny prinesie nový umelecký riaditeľ v budúcoročnej edícii festivalu a či niektorou z nich bude aj generačne pestrejšie a početnejšie kurátorstvo programových sekcií.

Barbora Nemčeková
foto: Art Film Fest/Peter Staš

Fest Anča zviditeľňuje Slovensko na filmovej mape

Ako už býva zvykom, letné prázdniny odštartoval Medzinárodný festival animácie Fest Anča v Žiline. Jeho 16. ročník priniesol okrem súťaží, „utopicky“ tematizovaných projekcií, koncertov, inšpiratívnych stretnutí a prezentácií aj jednu ozaj výnimočnú správu – ako prvý a zatiaľ jediný slovenský festival získal prestížny štatút Academy Awards® Qualifying Festival.

Znamená to, že víťazi medzinárodnej a slovenskej súťaže krátkych filmov sú odteraz automaticky oprávnení na posúdenie v oscarovej súťaži krátkych filmov. Organizátori oznámili nečakanú správu na otváracom ceremoniáli a vyslúžili si úprimný potlesk. Takých od publika dostali niekoľko, nejde o nič nezvyčajné. Fest Anča si totiž nepotrpí na červené koberce, obleky, vysoké podpätky, mediálne známe tváre či exkluzivitu. Diváci festivalovému tímu plne dôverujú, nevstávajú zo sedadiel po „ceremoniálnych“ slovách a zostávajú na projekcii úvodného filmu. Tým bolo tento rok francúzsko-československé sci-fi Divoká planéta režiséra Reného Lalouxa, ktoré vznikalo aj v pražskom štúdiu Jiřího Trnku a tento rok oslavuje päťdesiat rokov od svojho vzniku. Príbeh z planéty, kde vládnu modrí Dragovia a ľudia sú podradným, nevzdelaným a divokým druhom, nadväzuje na tému 16. festivalového ročníka – Utópie. Na tú reagovalo aj pásmo zo zbierok Slovenského filmového ústavu s názvom Archeológia budúcnosti, ktoré festival premietol v rámci osláv 60 rokov inštitúcie. Na Fest Anči oslavoval aj Ateliér animovanej tvorby Vysokej školy múzických umení v Bratislave, ktorý tento rok dovŕšil okrúhlych 30 rokov od svojho založenia. 

Filmové premietania nie sú jediným záujmom festivalu. Myslí tiež na mladú generáciu nastupujúcich tvorcov, pre ktorých už druhý rok usporiadal program Študentské fórum. Podujatie spája žiakov a pedagógov piatich európskych škôl a ponúka im odborný program, networking a priestor na výmenu poznatkov. O niečo skúsenejším tvorcom je venovaný industry program. V rámci prezentácií svoje portfólio i pripravované projekty predstavilo niekoľko domácich tvorcov. Po krátkom filme Neobyčajné príbehy z mesta Mindcery pracuje duo Zlata Golecová a Veronika Trokšiarová na druhom spoločnom diele, tentokrát rieši potrebu a správnu mieru vetrania priestorov, ale aj ľudskej mysle. Nový projekt s názvom Kominár uviedol Slavo Turanec, ktorého diela boli prítomné aj v dvoch programových sekciách festivalu. Vo vývoji je taktiež druhý dlhometrážny film Petra Budinského, za štúdio plutoon ho predstavila animátorka Klára Homzová. Niekoľko rozpracovaných projektov uviedol Juraj Krasnohorský zo spoločnosti Artichoke. Spomeniem aspoň krátky film Všetko čo sme nestihli Marty Prokopovej a dlhometrážny Ostrov mlokov francúzskej režisérky Catherine Maximoff. Na novej „značke“ pracuje režisérka a producentka Katarína Kerekesová zo spoločnosti Fool Moon. Po seriáloch Mimi & Líza a Websterovci prichádza s komplexným dielom Lesná päťka, opäť zameraným na detské publikum. Jeho cieľom je nadviazať na nové školské kurikulum a predstaviť žiakom – divákom rôznorodé témy z matematiky, slovenčiny a vied cez pútavé, dramatické a vtipné príbehy skupinky piatich zvieracích kamarátov. V pokročilejšom stave produkcie sa nachádza krátky film Ahoj leto režisérskeho dua Martin Smatana a Veronika Zacharová. Ak stihnú, radi by ho prihlásili na Berlinale 2024. Prácu a projekty štúdií zameraných na zákazkovú tvorbu priblížili Tomáš Danay z Blue Faces a Tibor Meliš zo štúdia PFX.

V nejednej prezentácii sa opakovalo volanie po animátoroch, v krátkych panelových i bezprostredných diskusiách sa skloňoval (ne)dostatok producentov animovaných filmov. Zazneli taktiež témy duševného zdravia profesionálov pracujúcich v audiovizuálnom odvetví, ako aj smerovanie autorského filmu. Mnoho otázok, názorov, inšpirácií i nápadov. Chce to len čas a správne kroky. Tým prvým je kontinuita podujatí, ktoré spájajú domácu animátorskú obec. A to sa Fest Anči darí.

Víťazi Anča Awards 16. ročníka Medzinárodného festivalu animácie Fest Anča 2023
Najlepší krátky animovaný film: Elodie Dermange – Armat (Švajčiarsko, 2022)
Krátky animovaný film – zvláštne uznanie: Yoko Yuki – Na veľkej záhrade v maličkom vrecku (Japonsko, 2022)
Najlepší študentský krátky animovaný film: Youri Orekhoff – Kukla (Belgicko, 2021)
Najlepší študentský krátky animovaný film – zvláštne uznanie: Bruno Quast – Cufufu (Estónsko, 2021)
Najlepšie animované hudobné video: No Lullaby – Ezequiel Torres (Argentína, 2022)
Animované hudobné video – zvláštne uznanie: Sofiia Melnyk – Mariupol. A Hundred Nights (Ukrajina, 2022)
Najlepší slovenský animovaný krátky film: Adela Križovenská – Pochyby (Česká republika, 2023)
Slovenský animovaný krátky film – zvláštne uznanie: Filip Diviak – Volám sa Edgar a mám kravu  (Česká republika/Slovensko, 2023)
Najlepší animovaný krátky film pre deti: Lena Von Döhren, Eva Rust – Jazierko (Švajčiarsko, 2023)

Lea Pagáčová
foto: Fest Anča

Hrdinovia tancujúci na okraji sopiek

O filmových festivaloch možno uvažovať v troch rovinách – hlavná súťaž, zaujímaví hostia a mimosúťažné filmy. Trend však určuje súťaž, čo nebývalo v ostatných rokoch na MFF v Karlových Varoch až také samozrejmé. Tohto roku však zaviali priaznivé vetry a pozornosť sa upriamila práve na ňu. Nie náhodou. Podarilo sa dať dohromady mimoriadne pozoruhodnú paletu snímok tak po obsahovej, ako aj realizačnej stránke.

Kým diváci obdivovali austrálskeho oscarového herca Russella Crowea (jeho hobby je muzika a zabával so svojou kapelou Indoor Garden Party hostí pred hotelom Thermal), pôvabnú Aliciu Vikander, šarmantného Ewana McGregora s dcérou Clarou a známu herečku Robin Wright, zainteresovaní zatiaľ diskutovali o filme Blažine lekcie (Krištáľový glóbus) a mnohých iných. O bulharskej kinematografii vieme pramálo a tak nikto nečakal, že práve odtiaľ príde dielo, ktoré vyhrá na celej čiare. Režisér filmu Stephan Komandarev povedal, že ho venoval generácii rodičov, ktorí sa stali v krajinách východnej Európy obeťou prechodu k demokracii a trhovému hospodárstvu.

Ústrednou postavu je 70-ročná učiteľka Blaža (Eli Skorčeva, Cena za ženský herecký výkon), ktorá celý život strážila čistotu bulharčiny, každého opravovala, keď použil nesprávne slovo, má svoje morálne zásady a jedného dňa ju o úspory oberú gauneri. Komandarev na jej príbehu zmapoval všetky neduhy súčasnej spoločnosti, a to bez poučovania. Blaža nechce nič, len získať peniaze späť za každú cenu. Pochopí, že sa k nim dostane iba nekalým spôsobom. Jej čin je nezmyselný, ale pochopiteľný. Film je viacvrstvový a tvorca dáva do ostrého kontrastu individuálnu zodpovednosť so spoločenskými normami. Blažu môžete celkom zavrhnúť ako bezcharakternú osobu, môžete ju ľutovať, chceli by ste jej pomôcť, ale nemôžete. V bezmocnosti je sila výpovede tohto nevšedného diela.

Nádej nezomrela ani vtedy, keď v Libanone 2. augusta 2020 zmietla šokujúca explózia veľkú časť krásneho Bejrútu, život tam bol a je bezútešný, korupcia kvitne. Mnohí však neutiekli, nevzdali to. Napríklad filmári, ktorí v zúriacom čase pandémie nakrúcajú film. Tanec na okraji sopky (Zvláštna cena poroty) režiséra Cyrila Arisa je v podstate oslavou ľudskej sily a viery v lepší život. Výborne napísaný scenár, vtipné dialógy a herecké výkony obnažili problémy zničenej krajiny, no nadšenci sa na svet  nedívajú s pesimizmom a odovzdanosťou, ale s nádejou. Ako kontrast vyznel pesimistickejšie iránsky príspevok Prázdne siete režiséra Behrooza Karamizadeho. Láske dvoch mladých ľudí, Amira a Narges, stoja v ceste nielen existenčné problémy, ale aj skostnatené zvyky. Mladí sa majú úprimne radi, ale potenciálny ženích je chudobný, a preto musí vziať ťažkú prácu medzi rybármi. Z krajiny, kde vládnu gangstri a kšeftári, nemá inú šancu, ako utiecť.

André (Herbert Nordrum – Cena za mužský herecký výkon) a Vera sú hrdinovia vydarenej satiry Hypnóza švédskeho tvorcu Ernsta De Geera. Sú partneri nielen v živote, ale aj v práci. Snažia sa uspieť s aplikáciou venujúcou sa ženskému reprodukčnému zdraviu. Hra nie je celkom fér, no nikoho tým neohrozujú. Vera sa dá nahovoriť na hypnózu, po ktorej precitne a začne byť sama sebou. Nechce už hrať hru, ktorú jej André určil, a pohroma je na svete. Ostanú síce bez peňazí, ale spolu.

Poučná a veľavravná je aj smutná komédia o mladej Afgánke, prekladateľke pre americkú armádu, ktorej sa  podarí utiecť pred pomstou Talibanu jedným z posledných lietadiel. Usadí sa vo Fremonte,  zamestná sa u Číňana vyrábajúceho koláčiky pre šťastie. Má však problém – trpí nespavosťou. Svojrázny psychoterapeut sa jej snaží pomôcť, ale bez výsledku. O jej osude rozhodne zlomyseľnosť šéfky, ktorá problém vyrieši. To, čo ženu kvári, nie sú hrôzy prežité v Afganistane, ale samota. Totiž Američania nemajú problémy s prijatím iných národností – je im to jedno, ale s nájdením príbuznej duše, lebo medziľudská komunikácia viazne. Za film Fremont získal Babak Jalali Cenu za réžiu

Kanada prispela do súťaže rafinovaným príbehom zo súdnej siene s trojnásobným vrahom Ludovicom Chevalierom. Snímka je o ženách, ktoré fascinujú vrahovia. Záhadná modelka Kelly-Anne je priam posadnutá hľadaním záznamu tretej vraždy chýbajúcej na usvedčenie páchateľa. Evidentne je výborná hackerka a preniknúť do zakázaných serverov jej nerobí problém. Snímka Red rooms (názov zakázaného serveru) Pascala Planteho je netradične vystavaný prípad zo súdnej siene a je pozoruhodný aj tým, že ani po skončení filmu divák nevie, akú rolu v príbehu Kelly-Anne zohrala.

Emília Kincelová, filmová publicistka

Vary videli príbehy Eduarda Grečnera aj Alexandra Dubčeka

Medzi vyše 140 celovečernými titulmi, ktoré uviedol karlovarský festival, nechýbali ani slovenské koprodukčné snímky. Dve z nich predstavila hlavná súťaž – adaptáciu rovnomennej knihy Jáchyma Topola Citlivý človek v réžii Tomáša Kleina a detektívku zasadenú do Svitu 30. rokov Úsvit v réžii Matěja Chlupáčka. V súťaži Proxima mal premiéru debut Alberta Hospodářského Brutální vedro (viac na strane 21), ktorý získal Zvláštne ocenenie poroty.

Tri slovenské filmy ponúkla sekcia Zvláštne uvedenie. Medzi nimi dokument Roberta Kirchhoffa Všetci ľudia budú bratia o Alexandrovi Dubčekovi (viac na strane 19), ktorý koprodukoval Slovenský filmový ústav, voľnú adaptáciu Srdca temnoty Josepha Conrada pod názvom Hadí plyn v réžii Davida Jařaba a výpravné sci-fi Bod obnovy debutanta Roberta Hloza (viac na strane 20). V sekcii Prvé podanie/Future Frames uviedli absolventský film Moniky Mahútovej z FTF VŠMU Nablízku.

Vo Varoch uviedli aj dokumentárny portrét režiséra Eduarda Grečnera v réžii Maroša Brázdu, ktorý koprodukoval Slovenský filmový ústav. Grečner si na festivale vyslúžil dlhý potlesk postojačky. „Film Pravda je to najdôležitejšie mal svetovú premiéru v rámci sekcie Návraty k prameňom, spoločne s digitálne reštaurovanou verziou zrejme najznámejšieho filmu Eduarda Grečnera Drak sa vracia. Osobne som mohol byť prítomný len na prvej z jeho dvoch projekcií. Tá sa konala 5. júla v kongresovej sále hotela Thermal, teda v samotnom centre festivalového diania. Prijatie zo strany publika bolo skvelé, a musím povedať, že výrazne prekonalo moje očakávania. Nielen tým, že bola spomínaná sála do posledného miesta vypredaná, ale predovšetkým intenzitou pozitívnych reakcií prítomného publika. Lebo tie sú pre tvorcov rozhodne najväčším potvrdením zmyslu úsilia, aké pre vznik svojho diela vynaložili,“ povedal pre Film.sk Maroš Brázda.

red
foto: Film Servis Festival Karlovy Vary

4 živly – svetlo z rôznych uhlov pohľadu

Banská Štiavnica patrí právom k najvyhľadávanejším mestám Slovenska. Niektorí si chcú pozrieť pamiatky UNESCO a banské múzeum, iní sa prichádzajú okúpať v studených tajchoch či meditatívne vystúpiť až ku kalvárii. A v neposlednom rade existuje čoraz väčšia skupinka ľudí, ktorá raz do roka vycestuje práve do Banskej Štiavnice, aby sa zúčastnila 4 živlov – letného filmového festivalu.

Tohtoročný augustový festival ovplyvnila nepredvídateľná udalosť. V marci 2023 totiž viacero budov (Eleuzína, Antikvariát, Škola umeleckého priemyslu a ďalšie...) v historickom centre vyhorelo. Počas festivalu bolo mimoriadne smutné pozerať sa na ohňom zničené múry a strechy. Nedávny požiar pripomínali tiež žeriavy a fotografie s blčiacimi plameňmi rozmiestnené na Námestí sv. Trojice. Smútok vyvážili snímky, ako domáci Štiavničania zachraňovali svoje mesto holými rukami, a najmä pocit životaschopnosti mesta pokračovať v aktivitách ďalej, ktorý bolo cítiť na každom kroku. V programe akoby našlo svoje miesto aj svetlo ničivého požiaru nútiace myslieť na všetko, čo treba po ňom obnoviť.

Aktuálny ročník festivalu 4 živly a celý sprievodný program sa totiž niesol v téme „svetlo“. Premietalo sa celkom 22 celovečerných a 55 krátkometrážnych filmov. Fenomén svetla rezonoval v každom z nich, či už v nostalgickom filme o malom zabudnutom kine (Good Bye, Dragon Inn, r. Tsai Ming-liang, 2003) alebo v švédsko-dánskom dokumente Zázračný aparát (r. Axel Danielson, Maximilien Van Aertryck, 2023), ktorý sa venuje vývoju médií za posledných 150 rokoch a posadnutosti ľudí sledovaním videí. V auguste film vstúpil aj do slovenskej distribúcie.

Vo väčšine filmov sa odkaz na svetlo objavoval v názve, ako napríklad pri romantickej konverzačke Pred úsvitom (r. Richard Linklater, 1995), akčnom horore Od súmraku do úsvitu (1996) režiséra Roberta Rodrigueza a scenáristu Quentina Tarantina či filozofickej eseji poľského režiséra Krzysztofa Zanussiho Iluminácia (1973) rozoberajúcej podstatu ľudského bytia.

Popri projekciách (aj pod štiavnickým nebom plným hviezd) mohli účastníci festivalu navštíviť niekoľko koncertov, workshopov či podnetných diskusií. V kultúrnom centre Eleuzína sa v spolupráci s rádiom Devín konala debata o filmovej teórii. Moderátorka Zuzana Golianová spolu s filmovým kritikom Marcelom Šedom spovedali Evu Filovú, Máriu Ferenčuhovú, Martina Kaňucha a Martina Ciela – všetko odborníčok a odborníkov v téme na slovo vzatých. Hostia počas diskusie predstavili filmovú teóriu ako akési svetlo, ktoré pomáha pozerať sa na samotný predmet skúmania – film – inak, a ktoré nás učí premýšľať a analyzovať. Festival 4 živly zhodnotili ako vydarený, pretože na tému svetla nazeral z rôznych uhlov a komplexne.

Tešíme sa na ďalších dvadsaťpäť rokov v Banskej Štiavnici!

Barbora Gvozdjáková, filmová publicistka