Barbora Nemčeková

Nepamätám si už presne, komu som „ukradla“ nápad písať o prekarizácii v slovenskej audiovízii. Už dlhší čas ma však ako kultúrnu pracovníčku hnevalo a dráždilo, že na umeleckú prácu a prácu v kultúre sa nazerá zhora ako na čosi voľnočasové, fluidné a predovšetkým niečo, bez čoho sa určite dá prežiť. (Rovnako sa však opomínanajú a prekarizujú aj iné profesie, predovšetkým tie, ktoré súvisia so starostlivosťou a napĺňaním potrieb: upratovačky/upratovači, kuriérky/kuriéri, ľudia pracujúci v službách. Vynára sa tak paradox – nedôležité je to, čo si môžeme dovoliť prehliadať, lebo to považujeme za samozrejmé.)

Tento postoj bol najzreteľnejší počas zavádzania protipandemických opatrení – kiná, divadlá aj kultúrne centrá boli zatvorené oveľa dlhšie ako športoviská, gastronomické prevádzky či kostoly. Herci a herečky boli urážaní, pretože „fňukajú“, pričom majú určite väčšie zárobky ako obyčajní ľudia. A niektorí naozaj majú. Ale veľká časť z nich, rovnako, ako veľa ľudí pracujúcich v kultúrnej sfére, si svoj výsledný príjem skladá z viacerých odmien, kalkuluje, čo treba zobrať,  a nie sú hviezdami seriálov či filmov. Rovnako, ako v hollywoodskom kontexte – z nezainteresovaného pohľadu by sa mohlo zdať, že súčasný štrajk scenáristiek/scenáristov a herečiek/hercov proti veľkým štúdiám je iba o chamtivosti; snahe vyjednať si ešte viac, než už beztak majú. V skutočnosti ale nejde o veľké hviezdy, ktorých odmeny za blockbustery sa pohybujú v miliónoch dolárov, ale radové herečky a hercov, či scenáristky a scenáristov, ktorých zárobky sú také nízke, že nedosiahnu ani na zdravotné poistenie. Je to však práve scenáristická práca, na ktorej stojí celý seriál/film. Veľké štúdiá v snahe o neustály rast a zvyšovanie svojich výnosov implementujú nové, exploatačné praktiky (najímanie scenáristického tímu na krátky čas a následné prepustenie) či technológie (AI), ktoré im môžu zabezpečiť, že financie vynaložené na výrobu audiovizuálneho obsahu by boli ešte nižšie a zisky o to vyššie.

Aj keď kolos hollywoodskeho systému sa svojou veľkosťou, štruktúrou, legislatívnymi podmienkami či objemom financií v cash flow nedá porovnávať s tým slovenským, práve cez prístup k autorskej práci môžeme nájsť paralelu s tým, ako sa pri produkcii audiovizuálnych diel pristupuje k režisérkam/režisérom, dramaturgičkám/dramaturgom a scenáristkám/scenáristom.

Som veľmi vďačná každej osobe, ktorá prispela zdieľaním svojej skúsenosti do nášho dotazníka. S Máriou nás ohromilo množstvo respondentiek a respondentov a predovšetkým rôzne nové aspekty práce v audiovízii, ktoré prispeli k rozšíreniu nášho poznania tejto témy.

Želám si, aby autorské profesie a kultúrne pracovníctvo malo silné odbory. Aby sa aj na Slovensku začalo diskutovať aj o stave kultúrnych rubrík v mienkotvorných médiách; o tom, ako sú kultúrne redaktorky a redaktori platení za svoju prácu a neglorifikovať jednotlivcov, ktorí sa zvládli presadiť, ale pozrieť sa na to, ako by sme sa spoločne mohli usilovať o zlepšenie podmienok.