Michal Tallo

spisovateľ a publicista

Za dobrú správu o slovenskej kinematografii možno považovať, že vybrať jeden obľúbený slovenský film je pre mňa prakticky nemožné. Napriek nešťastnej povesti, ktorú slovenský film, žiaľ, ešte vždy má u veľkej časti verejnosti, ho dnes považujem za pestrý a kvalitný. Rozhodol som sa preto zamerať sa na obdobie posledných rokov a špecificky na tvorbu u nás stále nedostatočne zastúpených autoriek – režisérok. Aj tu je možností viacero, pozornosť by som však rád upriamil na snímku z roku 2020: Žaby bez jazyka Miry Fornay. Fornay je v mojich očiach dlhodobo režisérka, ktorá sa nebojí riskovať, uvažuje konceptuálne a sleduje najaktuálnejšie festivalové trendy v kinematografii – čo, samozrejme, niekto môže považovať za kalkul, pre mňa to však znamená precíznu zorientovanosť. Jej filmy sú spoločensky angažované, intelektuálne nasýtené a formálne odvážne. Žaby bez jazyka považujem za jej zatiaľ najvydarenejšie a najsebavedomejšie dielo. Svoju štúdiu (nielen) domáceho násilia a toxických vzťahov na ploche takzvanej tradičnej rodiny zasadzuje do širšieho kontextu, pričom na to využíva formálne postupy, aké sú v slovenskej celovečernej hranej tvorbe priam nevídané; či už ide o experimentálnu štuktúru alebo takmer až videoherné „opakované pokusy” (nové životy postáv), skrz ktoré sa môžu znovu pokúšať dosiahnuť to, v čom predtým už raz fatálne zlyhali. Výsledkom je film, ktorý pozitívne vyčnieva a (vzhľadom na opísané experimentovanie možno na prvý pohľad paradoxne) je v mnohom autentickejší a presvedčivejší než veľa realistických, civilných pokusov o spracovanie obdobných tém. Sú to (predovšetkým) práve filmy Miry Fornay, ktoré ma pred pár rokmi konečne presvedčili prestať posudzovať súčasnú slovenskú kinematografiu v duchu „na slovenské pomery dobré” a naozaj uveriť, že bez problémov obstojíme i ďaleko za hranicami.