Staré svety zanikajú, filmové obrazy zostávajú

V tejto rubrike sa postupne vraciame k filmom, ktoré sa umiestnili v našej ankete Film.sk – slovenský film storočia, a pripomíname ich kompletnú dvadsiatku od posledného miesta po prvé. Film Obrazy starého sveta (1972) Dušana Hanáka sa umiestnil na 3. priečke.

V roku 1969 Dušan Hanák debutoval hraným filmom 322, ktorý bol krátko po premiére stiahnutý z distribúcie a uložený do trezoru. Hanák vedel, že nakrúcanie hraných filmov preňho na dlhý čas neprichádza do úvahy, a preto sa rozhodol nakrútiť niekoľko dokumentárnych filmov, medzi nimi aj Obrazy starého sveta.

Podnetom pre nakrútenie filmu sa stali niektoré fotografické portréty starých ľudí z Liptova od Martina Martinčeka. Hanáka ich tváre okamžite zaujali, pretože na prvý pohľad pôsobili ako autentický výraz života. Fotograf ich zachytil vo vrcholnom okamihu, v okamihu oddelenom od toho, čo mu predchádzalo a čo bude nasledovať. Obrazov či tvárí sa možno pýtať, čo prežili, ako žijú, čo cítia, na čo myslia i čo považujú za dôležité v živote. Pýtať sa je možné, lenže každá odpoveď je iba fabuláciou toho, kto sa pýta. Možno aj preto sa Hanák rozhodol vyhľadať tých, ktorí stáli pred objektívom Martinčekovho fotoaparátu. Tak sa začali jeho opakované cesty na Liptov, postupne sa s niektorými ľuďmi z fotografií stretáva a na cestách po Liptove a Orave nachádza ďalších zaujímavých ľudí, ktorých zase odfotografoval Vladimír Vavrek. Na začiatku sú fotografie, na konci dokumentárny film, ktorý akoby latentne prítomný zmysel statických obrazov pohyblivými obrazmi rozvíja, dopĺňa a rozširuje.

Obrazy starého sveta s určitými ústupkami možno považovať za originálne filmové portréty. Presnejšie, sú to portréty starých ľudí starého sveta, pretože je jasné, že tento svet s nimi trvá a s nimi aj zanikne. Títo starí ľudia tento zvláštny svet vytvárajú svojou každodennou činnosťou. Jeho súčasťou nie sú iba veci a zvieratá, ale aj naratívy, ktoré obyvatelia tohto sveta rozprávajú o sebe, iných a prírode. Ich naratívy udržiavajú pri živote kontinuitu minulosti s prítomnosťou, neustále obnovujú kontakt spomienok s aktuálnym prežívaním sveta. Sú unikátne, také unikátne, ako sú životy tých, ktorí sú na jednej strane ich rozprávačmi a na druhej strane zároveň aj hlavnými postami. Možno ich vnímať esteticky a v tomto prípade nie je dôležité, či sa udalosti, o ktorých naratívy rozprávajú, skutočne stali, alebo patria do rádu fikcie. Možno ich však chápať aj ako svojskú podobu vedenia, súbor názorov na to, čo rozprávači považujú za morálne alebo prinajmenšom dôležité pre život. Sú to osobité interpretácie behu a poriadku starého sveta alebo svedectvá o tom, čo život dal a vzal. Dobro, Pravda a Krása v nich nie sú umelo oddelené, naopak, nenápadne sa prelínajú a spoločnými silami vytvárajú synkretický celok, ktorého prednosť v porovnaní so sofistikovanými etickými traktátmi, vedeckými alebo filozofickými koncepciami či učenými rozpravami o kráse a vkuse spočíva v tom, že naratívy a životy sú ako siamské dvojčatá: majú síce dve telá, ale iba jedno srdce. Svojím spôsobom sú výrazom a zároveň normou života, aj preto obyvatelia svojmu svetu nič nevnucujú, ale ani od neho nežiadajú nič, za čo by museli zaplatiť zapretím seba samých.

Obrazy starého sveta prezentujú galériu postáv, ktoré sú iné než my, obyvatelia nového sveta. Lenže v tomto prípade neznamená prívlastok „nový“ hodnotovo lepší či nebodaj civilizovanejší, znamená iba to, že starý svet je iný, pričom táto inakosť nás priťahuje a zároveň irituje. Priťahuje, lebo vidíme ľudí, ktorí sa nikam neponáhľajú, nemajú stres z toho, aby náhodou niečo dôležité nezmeškali, nezvádzajú, a poviem to otvorene, nezmyselné zápasy o svoju pravdu, neškriepia sa o tom, kto má dobrý a kto zlý vkus, neohýbajú chrbty pred vrchnosťou a nedávajú najavo svoju nadvládu nad podriadenými. A hlavne chladným rozumom nezvažujú každý krok v živote, aby náhodou nezišli z tej jedinej správnej cesty vedúcej k úspechu a adekvátnemu finančnému ohodnoteniu. Iritujú nás tým, ako málo im stačí k dôstojnému životu a s akou gráciou dokážu zvládať aj tie najťažšie životné situácie. To, čo je pre nás tragické, je pre nich jednoducho život, a v ňom je tragický pocit luxus, ktorý si nemôžu dovoliť. Našťastie život prináša aj situácie, ktoré sú komické a možno sa na nich schuti zasmiať.

Tak ako každé výnimočné dielo, ani toto sa nedá žánrovo jednoznačne zaradiť, vyplýva to z prebytku originality. Možno je to filmová esej alebo koláž, dokument a zároveň monument. Esej o živote ľudí, po ktorých, nebyť tohto filmu, by zostali dva strohé údaje v matrike a pár fotografií. Koláž fotografií, pohyblivých obrazov, výpovedí postáv, podmanivého hlasu komentára, fragmentov barokovej hudby G. F. Händla, elektrofonickej hudby Jozefa Malovca a súčasnej hudby Václava Málka. Je to dokument o starých ľuďoch žijúcich na periférii spoločnosti a keďže film im nenápadným spôsobom vzdáva hold, je zároveň aj monumentom. Skrátka, Obrazy starého sveta patria k tomu najlepšiemu, čo sa v našej kinematografii vytvorilo, a je nad slnko jasnejšie, že už teraz mu patrí významné miesto v dejinách svetového filmu.

Peter Michalovič, filozof a estetik
foto: archív SFÚ