Našou prácou je prepájať slovenské prostredie s medzinárodným

V organizačnej štruktúre SFÚ patrí Oddelenie filmových podujatí a Audiovizuálne informačné centrum pod Národné kinematografické centrum. V tejto edícii Neviditeľných profesií sme sa rozhodli pozrieť sa na prácu Tomáša Hudáka, Veroniky Krejčovej (OFP) a Ley Pagáčovej (AIC) spoločne, keďže ich pracovná náplň sa do veľkej miery prekrýva, a dochádza tak k blízkej spolupráci.

Ich pozície patria v Slovenskom filmovom ústave medzi mladšie a ich náplň sa prirodzene rozširovala priamo úmerne so zvyšujúcou sa produkciou slovenských filmov. Agendou oddelenia filmových podujatí je spoluorganizovanie prehliadok slovenských filmov v rámci filmových podujatí na Slovensku a v zahraničí a tiež byť komunikačným partnerom pre organizátorov filmových festivalov a prehliadok so záujmom o uvedenie slovenskej filmovej produkcie. Audiovizuálne informačné centrum (kde okrem Ley Pagáčovej pôsobí aj Miroslav Ulman) sa taktiež podieľa na zabezpečovaní kontaktu so zahraničím a prezentácii slovenského filmu a audiovízie. Okrem toho pôsobí ako servisné a kontaktné pracovisko pre Európske audiovizuálne observatórium, Eurimages a European Film Promotion, a využíva možnosti, ktoré slovenskej strane z členstva v nich vyplývajú.

Pozícia Ley Pagáčovej je podľa nej primárne zameraná na zhromažďovanie informácií o pripravovaných a dokončených slovenských filmoch. „O slovenskú audiovíziu a ľudí pôsobiacich v nej sa zaujímajú profesionáli a profesionálky z celého sveta. A na to sme tu my, aby sme im priblížili oblasť, ktorá ich zaujíma. Preto sa usilujeme o to, aby sme zhromaždili čo najväčšie množstvo informácií, či už v našich hlavách, v katalógoch, databáze, alebo iných prezentačných materiáloch a potom ich podľa potreby mohli posunúť a predstaviť záujemcom. Od tlačených katalógov sme už upustili, ich príprava je nákladná, časovo náročná a neekologická. Navyše uvedené údaje v nich veľmi rýchlo starnú a katalógy sa tak stávajú nepresnými,“ hovorí Pagáčová.

„Keď chcem niekomu našu prácu priblížiť, tak poviem, že sa usilujeme prepájať slovenské prostredie so zahraničím – upozorňovať slovenských profesionálov na možnosti v zahraničí, ako sú napríklad filmové festivaly, trhy, workshopy, pitchingové fóra a iné. A naopak, komunikujeme so zahraničnými partnermi, ktorí sa zaujímajú o našu tvorbu či tvorcov. Zároveň spoluorganizujeme Bratislava Industry Days, kde využívame našu expertízu a kontakty. Samozrejme, chodíme do zahraničia predovšetkým na veľké trhy – Cannes, Berlinale, Clermont-Ferrand, kde vytvárame zázemie pre slovenských profesionálov a profesionálky, ktorí tam prídu, a zároveň nadväzujeme kontakty s potenciálnymi partnermi a záujemcami o naše audiovizuálne prostredie. Taktiež sme styčným bodom pre zastupiteľské úrady v zahraničí, slovenské inštitúty, pre ministerstvo kultúry – čo sa týka kinematografie – to robí hlavne Rastislav Steranka, riaditeľ  NKC,“ charakterizuje prácu Oddelenia filmových podujatí Tomáš Hudák.

„Náš tím združuje informácie o tom, na čom slovenské produkčné spoločnosti aktuálne pracujú, čo dokončili, čo pôjde do distribúcie a podobne. Neoddeliteľnou súčasťou našej práce je, samozrejme, participácia na zahraničných festivaloch a trhoch. To je tá druhá polovica našej úlohy, teda nie domáca, ale zahraničná, kde sa stretávame aj so slovenskými, ale predovšetkým so zahraničnými filmovými profesionálmi a profesionálkami, a tak dopomáhame ku vzniku vzťahov a prepojení aj medzi sales agentmi, distribučnými spoločnosťami a inými subjektami,“ dodáva Veronika Krejčová.

V rámci spolupráce medzi dvoma oddeleniami sa kvôli spomínanej zvyšujúcej sa produkcii a objemu práce rozdelili špecializácie – Lea Pagáčová sa venuje predovšetkým animovanému a krátkemu filmu, Tomáš Hudák dokumentárnemu a Veronika Krejčová súčasnému hranému filmu (spolu s Rastislavom Sterankom, ktorý má tiež na starosti klasické filmy z archívu SFÚ).

„Keď je napríklad Tomáš v kontakte s dokumentárnym festivalom, kde sa premietajú aj krátke filmy, konzultujeme stratégiu spolu. Rovnako s Veronikou a Rasťom (Sterankom – pozn. red). Mám rada, keď sa o veciach diskutuje, keď nepracuje každý iba na svojom. Môžeš si jednak overiť, či tvoje uvažovanie ide správnym smerom, jednak ti z diskusií vychádzajú nové spôsoby ako riešiť problémy,“ vysvetľuje Pagáčová výhody tímovej spolupráce medzi oddeleniami.

Typický pracovný deň tímu sa líši v závislosti od toho, či sú práve na filmovom festivale alebo v kancelárii na siedmom poschodí SFÚ. „Na festivaloch je pracovné tempo vysoké, mnohokrát pracujeme aj desať-dvanásť alebo viac hodín denne, odpovedáme na rôzne otázky, riešime situácie, prepájame ľudí a neustále komunikujeme (v rôznych jazykoch). Stánok na trhoch zároveň slúži ako infopoint pre ľudí, ktorí ešte nikdy nekomunikovali so slovenským filmovým prostredím a chcú ho spoznať. Mnohokrát na festivaloch vytvárame vlastné iniciatívy ako napríklad neformálne networkingové podujatia pre slovenských a medzinárodných profesionálov, aby sme prostredie prepojili a staré vzťahy utužili, spolupráce prehĺbili, či dohodli nejaké nové,“ opisuje Krejčová prácu počas veľkých festivalov a trhov. 

Do ich aktivít spadá aj organizačné a produkčné zastrešovanie domácich podujatí, na ktorých sa podieľa SFÚ, ako je napríklad Febiofest so spomínaným Bratislava Industry Days. Na dennej báze je ich práca v kancelárii tiež spojená s festivalmi a zahraničím –  obnáša odporúčania pre workshopy, prezentačné a koprodukčné podujatia, festivaly a zverejňovanie výziev. Tomáš Hudák a Veronika Krejčová prišli pracovať na Oddelenie filmových podujatí v rovnaký rok – 2019, zatiaľ čo Lea Pagáčová je v SFÚ na Oddelení AIC už od roku 2017.

„Samozrejme, najviac nás teší, keď sa film dostane na festival a malou troškou sme tomu dopomohli. Pre mňa osobne je zaujímavé uvedomovať si, že je to naozaj pomáhajúca profesia, kde do veľkej miery treba potláčať vlastné ego a vlastné záujmy,“ hovorí Tomáš Hudák. „Do filmového prostredia som išla kvôli ľuďom, mám veľmi rada filmárov a filmárky. Myslím si, že sú to veľmi inšpiratívni a kreatívni – samozrejme nie všetci alebo každý svojím spôsobom – ľudia, s ktorými chcem spolupracovať. Mnohí a mnohé majú podobné myslenie ako ja, podobné hodnoty, riešia podobné témy. Baví ma hájiť ich záujmy,“ dopĺňa Veronika Krejčová. „Jedným z dôvodov, prečo tu od roku 2017 pracujem, sú moji kolegovia – či už bývalí alebo súčasní – myslím si, že sa po ľudskej aj profesionálnej stránke dobre dopĺňame a dokážeme spolu prinášať konštruktívne riešenia rôznych otázok. Rovnako mám radosť z toho, keď vidím, že prepájanie má zmysel – napríklad keď sa filmy aj na základe nášho ,poštuchutiaʻ môžu posunúť. Rada vidím, keď má film úspech, či už to znamená ocenenie na festivale alebo záujem publika,“ dodáva Lea Pagáčová.

bar
foto: Alžběta Čermáková, Barbora Nemčeková

Alexandra Strelková
výkonná riaditeľka Asociácie nezávislých producentov, prekladateľka

V Slovenskom filmovom ústave som strávila krásnych dvanásť rokov (2005 – 2017). Vždy som rada chodila do kina, ale za to, že ma to k filmu zavialo aj pracovne, vďačím zhode mnohých náhod a hlavne Barbore Struss, ktorá ma uviedla do festivalového sveta, a tiež Ľubke Orechovskej, tá mne, prekladateľke a inžinierke (!) v roku 2005 s dôverou odovzdala Národné kinematografické centrum. Netušila som, do čoho idem, ale neľutujem a moje spomienky sú o to intenzívnejšie a osobnejšie.

Na čo si teda spomínam?

Na to, ako som prvýkrát v Cannes pokorne obchádzala pavilóny na filmovom trhu, zoznamovala sa, vypytovala, zbierala materiály... Ako sme zakrátko vstúpili do European Film Promotion, spustili intenzívnu prezentáciu v Berlíne, v Karlových Varoch a na ďalších festivaloch, trhoch a „industry“ fórach, ako som paralelne vďaka FIAF vnikala do práce s archívmi a podujala sa tieto filmové svety čo najefektívnejšie prepojiť.

Spomínam si na „nemotorné“ VHS, úľavu pri príchode DVD a čudnú neistotu z online odkazov, aj neskladné 35mm kópie či betacamy, ktoré postupne nahradili digitálne „krabičky“ a obrovské dátové súbory. Dodnes sa mi sníva o banánových škatuliach so vzácnym filmovým kontrabandom (áno, vrátane vína a niekedy aj pareníc...).

Zažila som rok, keď na Slovensku vznikol jeden jediný celovečerný film, potom počet filmov fascinujúco rástol, paralelne sa ďalej vyvíjal aj systém finančnej podpory, až vznikol Audiovizuálny fond. Zažila som, ako boli po dlhých rokoch uvedené a ocenené slovenské filmy na tých najprestížnejších svetových festivaloch – Slepé lásky v Cannes 2008, potom prišli Benátky, Rotterdam, Berlín, Toronto... Zažila som nástup digitalizácie a vďaka nej sme s Katkou Tomkovou pre seba i filmový svet „znovuobjavili“ Petra Solana a ešte za jeho života stihli vo veľkom štýle odprezentovať film Kým sa skončí táto noc v Karlových Varoch. To je dodnes jeden z mojich najkrajších zážitkov.

Znie to asi ako čistá zábava – veď som si vlastne len cestovala po festivaloch, však? Neprotirečím, ale bola to aj skutočne náročná práca. Neustále som sa učila a inšpirovala od skúsenejších a vzdelanejších (a že ich bolo okolo mňa neúrekom!), skúšala, improvizovala, bojovala o rozpočet, o posilu do tímu... Plánov a možností veľa, peňazí málo. Často na cestách, dlhé dni, večery, víkendy v práci – ale zasa, „siedme poschodie“ je legendárne! Stačilo vyjsť z kancelárie a na chodbe, pri kopírke, v kuchynke sa vždy našiel niekto, s kým sa dalo poklebetiť, zasmiať sa, aj sa posťažovať, zanadávať si – príjemne sa sedí aj v kresielkach v redakcii Film.sk! – a vzniklo tam kopec výborných nápadov. Okrem super kolegov človek často narazil aj na pána Branka, Hanáka či Grečnera i na študentov, z ktorých sú dnes už vážení tvorcovia (a kamaráti)...

SFÚ je skratka váženej a (aj) medzinárodne etablovanej inštitúcie, ktorá robí pre slovenský film veľmi veľa. Skutočný význam jej však dávajú ľudia, ktorí sa za ňou skrývajú. Mojím „GR“ bol celých dvanásť rokov Peter Dubecký, vzácnymi stálicami sú dodnes Marta Šuleková, Miro Ulman, Simona Nôtová, Ivanka Vargová, pani Válková, Martin Kaňuch, Peťo Vraštiak, dlhé roky ňou bola jednoznačne Vierka Ďuricová, neskôr pribudla Zita Hosszúová, a samozrejme, Katka Tomková. (Môj asociatívny výpočet by mohol pokračovať...) Keď som v roku 2017 štafetu v eN-Ká-Cé odovzdala Rasťovi Sterankovi (ďakujem, Rasťo, držím palce!), môj najužší dreamteam tvorili Kristína Aschenbrennerová, Soňa Balážová a Imelda Selková. Mali sme aj meno, a to hovorí za všetko – vzniklo zo spontánneho brbtu v telefóne: „Slovenský filmový úsmev, prosím?“

Dnes SFÚ sledujem zvonka, príležitostne spolupracujeme a úprimne sa teším z každého úspechu slovenskej kinematografie, novej i archívnej, pod ktorou je podpísaný. Akože, ocenenie pre blu-ray Slnka v sieti z Il Cinema Ritrovato?!? Bravo!

Všetko najlepšie a ďakujem, môj milý Slovenský filmový úsmev.