Dobro pre čo najviac ľudí

Keď Agnieszka Holland v roku 1995 nakrútila film Úplné zatmenie o vzťahu básnikov Paula Verlaina a Arthura Rimbauda so skvelými výkonmi Daniela Thewlisa a Leonarda DiCapria v hlavných úlohách, spojila v ňom biografickú a historickú látku s anatómiou vášní. A aj melodrámu s psychologickou drobnokresbou dvoch mimoriadne vnímavých osobností. V Šarlatánovi sa vracia k téme vzťahu dvoch mužov, no tentoraz ju skúma predovšetkým cez prizmu moci a zalieva ju svetlom takmer nadprirodzených schopností hlavnej postavy.

Príbeh českého liečiteľa Jana Mikoláška v scenáristickej interpretácii Marka Epsteina nie je tradičným životopisným filmom. Je to skôr psychologický portrét autoritatívneho muža s nevšedným liečiteľským nadaním, vystavaný na pôdoryse melodrámy a s presahmi do morálnej filozofie. 

Podobne ako hlavná postava aj Agnieszka Holland má jedno nevšedné nadanie: dokáže svojimi filmami osloviť široké a pomerne rôznorodé publikum. Spôsob rozprávania, budovanie napätia a prácu s jednotlivými motívmi v jej filmoch väčšinou charakterizuje veľkoleposť a istá „hladkosť“. Aj rozprávanie vo filme Šarlatán funguje ako dobre naolejovaný stroj. Režisérka v ňom využíva hollywoodsku dramaturgiu i spôsob narábania s faktmi a historickými súvislosťami. Nebráni sa zjednodušovaniu kontextu a vyzdvihovaniu nie vždy realistických, no tým expresívnejších detailov dôležitých pre pochopenie vzťahov medzi postavami. A zároveň dokáže nastoľovať zložité, filozoficky či morálne naliehavé témy. 

Štruktúra rozprávania v Šarlatánovi je spletitá a pripomína priberaný vrkoč. Tenšie pramienky retrospektív, v ktorých spoznávame hlavného hrdinu, sa vlievajú do troch hlavných prameňov: vykresľujú jednak zázračného, no autoritárskeho liečiteľa, jednak jeho ľúbostný vzťah k inému mužovi a do tretice hrubú totalitnú moc, ktorá silných jednotlivcov neúprosne likviduje. 

Možno to na prvý pohľad nie je celkom zrejmé, no filmový Mikolášek vo svojom rozhodovaní a konaní väčšinou uplatňuje myšlienky utilitarizmu, filozofického smeru, ktorý favorizuje logické vyhodnocovanie situácií na úkor emocionálneho s cieľom nastoliť dobro pre čo najväčší počet ľudí. Hneď v jednej z prvých retrospektív ho ako mladučkého vojaka vidíme riešiť pod extrémnym tlakom klasickú morálnu dilemu – musí sa rozhodnúť, či obetuje kamaráta a (azda) zachráni seba i svojich druhov, alebo radšej s čistým štítom zahynie. V rovnakom svetle možno vnímať aj jeho ďalšie pôsobenie vrátane spolupráce s nacistickou vrchnosťou či liečenia komunistického prezidenta Antonína Zápotockého a takisto aj jeho prekvapivé a morálne nejednoznačné (egoistické alebo utilitaristické?) konanie vo finále filmu.

Mikoláškovu postavu držia pohromade a zároveň ňou lomcujú viaceré protichodné sily: sebectvo a altruizmus, arogancia a pokora, krutosť a neha. Keď sa nemôže realizovať jeho liečiteľský talent alebo je zoči-voči chorobe bezbranný, prevládne v ňom frustrácia a vedie k deštrukcii. A keď je ohrozené jeho pracovné aj intímne partnerstvo s Františkom, neváha svoje schopnosti a vedomosti zneužiť. Dokonca aj voči vlastnej sestre, ktorá ho prosí o finančnú pomoc, sa správa nadradene a chladne, hoci jej peniaze nakoniec neodoprie. A popritom nezištne lieči stovky chorých – niektorých tvrdo, vecne, netrpezlivo či s ironickým nadhľadom, iných zasa láskavo a jemne.

Šarlatán stojí nielen na kontrastoch, ale (ako správny priberaný vrkoč) aj na symetrii. Niektoré filmové situácie si navzájom odpovedajú alebo vytvárajú zvláštne dvojice: Jan v mladosti obetuje kamaráta, v staršom veku zase milenca; najskôr zúfalo a kruto usmrtí mačiatka, potom chce podobne zúfalo usmrtiť aj plod Františkovej lásky atď. Kontrasty však dominujú. Jedným z najpôsobivejších je protiklad hrubosti a tuposti komunistickej sily voči Mikoláškovmu vkusu a jemnosti, ale aj voči jeho ostrej povýšenosti. Tento kontrast vo filme navyše tlmočí aj kamera, svietenie, výprava či kostýmy. A možno pôsobí tak mocne aj preto, že práve v riadení štátu by bolo rozumné uplatňovať utilitaristické princípy zvyšujúce pocit šťastia a dobra u čo najväčšieho množstva ľudí, a teda podporovať tých, ktorí to pomáhajú dosiahnuť.

No napriek sile tohto kontrastu vnímam Šarlatána najmä ako ľúbostnú (melo)drámu, ako štúdiu jednej paradoxnej lásky plnej nehy aj násilia, nakrútenú s mimoriadnym emocionálnym rozsahom. V čase, keď v našej spoločnosti bujnie intolerancia voči queer ľuďom a keď fabulovanie o LGBT ideológii bráni ich spoločenskej akceptácii, považujem neexploatačnú samozrejmosť, s akou sa Agnieszka Holland díva na vzťah dvoch ľudí rovnakého pohlavia, za mimoriadne cennú.

Šarlatán (Česko, Írsko, Poľsko, Slovensko, 2020) RÉŽIA Agnieszka Holland SCENÁR Marek Epstein KAMERA Martin Štrba HUDBA Antoni Komasa-Łazarkiewicz HRAJÚ Ivan Trojan, Josef Trojan, Juraj Loj, Jaroslava Pokorná, Martin Myšička, Jana Oľhová MINUTÁŽ 118 min. HODNOTENIE **** a pol DISTRIBUČNÁ PREMIÉRA 20. 8. 2020

Mária Ferenčuhová
foto: Marlene Film Production